Rýchlejší, brutálnejší a expresívnejší než kedykoľvek predtým. A, mimochodom, aj lepší…Americký režisér Martin Scorsese pochopil, kde je doma a vracia sa naspäť na vrchol. Po vcelku vlažne prijatých filmoch posledných rokov sa opäť venuje svojim obľúbeným témam. No a my sa tak môžeme tešiť na organizovaný zločin, národnostné trenice, (veľmi) veľa násilia a 150-minútovú skvelú záležitosť.

Boston dnešných dní sleduje príbeh dvoch mužov. Obaja sú Íri. Obaja sa stanú policajtmi a keďže ich schopnosti sú vysoko nad ostatnými, rýchlo postupujú. Z uniformovaných a ľahko rozpoznateľných pešiakov ulice sa stávajú tajní. Jeden z nich (Colin Sullivan) je ukážkovým vzorným policajtom s čistým spisom. Druhý (Billy Costigan) je problémový typ. Nemá veľké zábrany otrieskať chlapovi pohár o hlavu a doraziť ho na zemi. Podobne nekonformne rieši väčšinu svojich životných problémov. Prvý donáša mafii… druhý robí policajnú krysu. Jeden o druhom nič nevedia. Problém nastáva, keď dostanú úlohu vzájomne sa odhaliť.

Spolupracovať s Martinom Scorsesem je zrejme radosť. Jeho režisérska pevnosť a prekvapivá ľahkosť udržiava hercov presne tam, kde ich chce mať. Len tak si viem vysvetliť herecky bezchybné výkony filmu. Matt Damon (Colin Sullivan) je neskutočne kalkulovaný, avšak v pravom momente vie dať svojej chladnej postave ľudskú tvár (zavesenie telefónu pri prestrelke jeho tímu; ležanie v posteli a uvažovanie o presťahovaní sa do iného mesta…). Hádam najpodrazáckejšia postava filmu (a to nielen tohto) si tak dokáže získať sympatie. A pritom nikdy neviete, či to tí Íri iba hrajú alebo je to naozaj… Leonardo di Caprio je Scorseseho obľúbenec (je dobré si uvedomiť, že ešte pre pár rokmi to bol Robert De Niro). Jeho Billy Costigan je pevný v každej situácii, aj keď to v ňom vrie. No a to, že to v ňom naozaj vrie, mu zhltnete úplne spontánne bez dlhého presviedčania. Jack Nicholson (mafiánsky predák Costello) hrá v tomto filme tiež. Čo dodať? Martin Sheen (Queenan) spolu s Markom Wahlbergom (Dignam) predstavujú fungujúcu dvojicu, a to sa na seba sotva pozrú a prehodia len pár slov. Asi takto by mala fungovať chémia v romantických filmoch (ehm, len v inom obsadení). Najkrajšie herecké prekvapenie filmu – malý priestor, veľa muziky! Ako posledného z mužov spomeniem Aleca Baldwina (Ellerby). Napriek istej priestorovej obmedzenosti jeho postavy (väčšinou povie len nejaké fóriky), ktorá však nemôže ísť na jeho vrub, sa zhostil postavy výborne. Pred očami nám vystúpi ako vcelku obyčajný policajný veliteľ so zdravým úsudkom a nadhľadom.

Scorsese obsadzuje do filmu len jednu významnú ženskú postavu. Je ňou Vera Farmiga (Madolyn) a hoci je jediná, rozhodne má vo filme svoje špecificky významné miesto. Jej postava si človeka získa práve úprimnou nerozhodnosťou, ktorá ostro kontrastuje s dominantnými mužskými postavami, ktoré presne vedia, kde sú a čo musia, chtiac-nechtiac, práve urobiť.

Ťažko čakať nejaké chyby po technickej stránke. Avšak prekvapenie vždy poteší a pre mňa ním bola hudba. Pesničkový výber je správnou voľbou a udržiava človeka vo vysokej prevádzkovej teplote po celý čas. Národné motívy, írske gajdy príbeh dofarbia. Čo ma však vyslovene dostalo bol strih hudobného doprovodu. Bez akejkoľvek násilnosti sa ním udržiava vysoké napätie vo filme a vždy v pravej chvíli príde ďalšia porcia. Dynamická scéna sa tak bez akejkoľvek zmeny tempa obrazu zmení na komornú. A to všetko len tým, že sa vypne hudba.

Horšie je to už so strihom jednotlivých scén. Niekedy je skrátka vidieť, že sa jedná o poskladanie viacerých záberov (pohyby rúk k tvári a podobne) a to by sa stať nemalo. Je to však len malá chybička. Celkovo je film zostrihaný výborne a tentoraz je to obzvlášť dôležité. Sledujeme totiž osudy viacerých postáv zároveň pod jednotiacou líniou deju. Výsledkom však nie je mnoho príbehov a osudov v jednom filme, ale jeden príbeh a z neho vychádzajúce osudy. Dej sa nikdy neposunie mimo. Pri tak častom striedaní hlavných postáv scén je takéto udržanie kompaktnosti celého filmu vecou nevídanou.

Pre milovníkov írskeho prízvuku treba dodať, že si ho užijú vo farbistej podobe. Zmena akcentu u rovnakej postavy (Damon pri hraní advokáta, pokiaľ sa nepletiem) je plus, ktoré skvelo ilustruje film. Výnimočne ostré – rozumej vulgárne expresívne – titulky ma potešili a presne korešpondujú s náladou filmu.
Toľko technická stránka veci. Teraz k istému výkladu (kto nevidel, nech nečíta).

Martin Scorsese sa tentoraz pustil do vcelku nových vôd. Kým jeho staršie filmy sledujú od začiatku celkom nekompromisne jeden motív, Na druhej strane ponúka množstvo podnetov. Film tak vyzerá americky priamočiaro (a teraz to nemyslím vôbec pejoratívne) ako jednoduchá gangsterka so zložito prepleteným dejom. Pod pokrievkou však buble nevídaná, priam shakespearovská dráma (odporúčam pozrieť viackrát).

Cirkev je tá, ktorá by mala ľudí zjednocovať. Ale ak chcete mať pocit spolunáležitosti, môžete trebárs vstúpte do mafie. Len tak je možné ocitnúť sa na druhej strane. Ostatne, čo je to druhá strana? Kde je? Na druhom svete? Frank Costello rozdiel nevidí. Odovzdáva svoje obete do moci Všemohúceho.A jeho obľúbenou otázkou je zrejme táto básnická: Cops or criminals… When you´re facing a loaded gun, what´s the differnce“? Jediné, čo svet spája je násilie. Nikto ti totiž nedá nič zadarmo. Musíš si to vziať.

Colin Sullivan to však nepočúval poriadne a od Franka Costella si vzal všeličo (zaujímalo by ma, čo dostal v tej malej škatuľke. Zbraň?). Na oplátku musí robiť, čo sa mu povie. Oslovuje ho otec (ako Boha). Keď bol mladý a miništroval, nebol to Boh, kto ľudí posielal na druhú stranu, ale Frank. Keď potom stratí dôveru v Boha, hoci aj – alebo práve preto – neopodstatnene, čo ho zastaví, aby ho nezabil a s ním aj ostatných?

Veď komu sa už dnes dá veriť? Všetky postavy svorne klamú a zatajujú niečo zo svojej identity voči druhým. Ak sa vydáva policajt za gangstera, a gangster za policajta… „What´s the difference?“ Kto je spoľahlivý? Ako uveriť vôbec niekomu? Frank má isté pravidlo: Nedá sa veriť človeku, ktorý nemá čo stratiť. Ale jediným dvom postavám, ktorým pritom verí, sú práve také dve: Francúz (Mr. French) naozaj nemá čo stratiť, zabije sa so slovami (nepublikovateľné) a s tónom, akoby išiel vypnúť počítačovú hru a Billy Costiganovi zdanlivo. Ostatní sú tí, ktorí majú čo stratiť, a tak nie je ťažké si ich „dôveru“ aspoň vynútiť.

Ale to nič nemení na fakte, že človek musí vždy voliť. Rozhodni sa pre jednu alebo druhú stranu. Vtedy sa druhá strana stratí a zostane už naozaj len jedna. Colin Sullivan už nemôže odísť a ani nemá na to silu. Otázne preto je, či sa dá voliť vždy. On sám je „posratý Ír, smola ho sprevádza celý život“.Neovplyvňujú nás len tie veci, ktoré si sami volíme. Možno sú to práve tie, ktoré si nikdy nevyberieme. Narodiť sa ako Ír v Bostone zrejme nie je vec výberu a ani veľká výhra.

Ak teda chceš, aby svet bol tvojím výtvorom a nie naopak, musíš si to vybojovať. Cirkev ponúkala jednotu, ale hovorila, čo musíš robiť. Ty však môžeš robiť, čo chceš. Otázne však je, či pritom neostaneš na druhej strane sám. Musíš si vybrať…
Jeden z najlepších filmov roku a v mojom osobnom rebríčku vôbec.

P. S. pre tých, ktorí si pamätajú scénu Leonarda di Capria a Very Farmigy s listom: Ak chcete niečo povedať svojim blízkym, tak to urobte. Neskôr už nemusí byť čas, príležitosť a ani nič ostatné. Po tomto filme to neznie ani veľmi pateticky.

Matúš Kyčina
študent filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava