„… Nyní je mu čtyřiadvacet let: je silný, statný, zdravý, pevného těla i charakteru, uzpůsoben tak, aby podobným povahám imponoval… a přitom je laskavý a skromný…“ Takto opisuje mladého Nietzscheho jeho profesor Friedrich Ritschl v odporúčacom liste z roku 1868, v ktorom ho navrhuje ako kandidáta na uvoľnené miesto profesora klasickej filológie na Bazilejskej univerzite. Napriek silnej konkurencii Nietzsche toto miesto čoskoro získa. Už o rok (28. mája 1869) tento ešte nepromovaný a nehabilitovaný dvadsaťštyriročný mladík prednesie svoju nástupnú profesorskú reč nazvanú O Homérovej osobnosti. [1] V tom istom roku ju, pre úzky okruh svojich priateľov, vydáva vlastným nákladom pod názvom Homér a klasická filológia. Na Bazilejskej univerzite pôsobí Nietzsche desať rokov, do roku 1879, keď je zo zdravotných dôvodov penzionovaný s priznaným dôchodkom vo výške 3000 frankov. Oslobodený od inštitúcií píše v roku 1886 E. Rhodemu: „Připadá mi to jako sen, že jsem i já byl kdysi takovým nadějeplným zvířetem, philologus inter philologos. Nic z toho se nenaplnilo: nebo, jak si teď asi říkáte vy mezi sebou, ‚on nic nenaplnil‘.“ [2]

Pod titul My filologové zostavovatelia knižky zhrnuli viacero kratších Nietzscheho textov práve z bazilejského obdobia. Knihu otvára už spomenutá inauguračná prednáška s názvom Homér a klasická filologie, v ktorej sa Nietzsche originálne vyrovnáva s tzv. homérovskou otázkou. Po nej nasleduje pätica textov súhrnne nazvaná Pět předmluv k pěti nenapsaným knihám (O pathosu pravdy; Myšlenky o budoucnosti našich vzdělávacích ústavů; Řecký stát; Vztah schopenhauerovské filosofie k německé kultuře; Homérovo soupeření), ktorú Nietzsche na Vianoce roku 1875 poslal Cosime Wagnerovej. Ide o širšie ladené úvahy, v ktorých, vychádzajúc zo štúdia antiky, reaguje na dobovo aktuálne kultúrno-filozofické témy. Najväčšiu časť knihy zaberá preklad Nietzscheho prípravných poznámok k nakoniec nenapísanému dielu s titulom My filológovia, ktoré plánoval vydať ako jednu zo svojich ďalších „nečasových úvah“. Nietzsche sa v nich dotýka mnohých tém, veľmi cenná je jeho kritika romantických predstáv o antike (mimochodom dodnes aktuálna) a úvahy o poslaní samotnej filológie, či o výchove a vzdelávaní. Napriek tomu, že ide o zlomky úvah a komentárov, väčšina má dobre čitateľnú pointu a niektoré pôsobia dojmom samostatných aforizmov. Súčasťou knihy je aj stručný poznámkový aparát a doslov jedného z prekladateľov – Petra Kitzlera, nazvaný Nietzsche a klasická filologie. Čitateľ v ňom nájde zasvätené objasnenie historicko-akademického pozadia Nietzscheho bazilejského pôsobenia.

Ako milovníka antiky a obdivovateľa Homéra ma asi najviac zaujal text Nietzscheho inauguračnej prednášky. Kto na Nietzschem obdivuje jeho básnický vzlet, zachmúrené modlo-rúcačstvo a pompézny štýl, hraničiaci niekedy až s velikášstvom, bude sklamaný. Potešia sa tí, ktorí majú radi jasné stanovenie problému, schopnosť zaujať kritické stanovisko, serióznu argumentáciu a interpretačný cit pre skúmané historické obdobie. Vo veľkej časti svojej prednášky sa Nietzsche dotýka tzv. homérovskej otázky. V 19. a začiatkom 20. storočia patril tento problém k najzávažnejším témam filológie a pri jeho riešení pretiekli kvantá akademického atramentu. V homérovskej otázke šlo, stručne povedané, o problém Homérovej osobnosti. Riešil sa spor o jeho autorstvo, hľadal sa mechanizmus vzniku oboch (značne rozdielnych) eposov, skúmala sa otázka, či boli zostavené jedným alebo viacerými autormi, ako boli zostavené, kedy a podľa akého kľúča. Nietzsche najprv rekapituluje názory svojich predchodcov – počnúc názormi alexandrijských gramatikov (obracia sa však aj k Aristotelovi a Hérodotovi), končiac H. Ch. Wolfom a svojimi súčasníkmi. Potom kriticky odmietne dve krajné riešenia – chápanie Homéra ako autora v modernom slova zmysle, ktorý premyslene vytvára štruktúru svojej básne (dnes by sme povedali, akéhosi starovekého spisovateľa tolkienovského typu, či štrukturalistu), ako aj teóriu „básniaceho davu“ – ľudovej poézie, ktorá bola v istom šťastnom momente zafixovaná v písomnej podobe (Homéra ako akéhosi starogréckeho Dobšinského). Nakoniec sa vracia späť do najstaršej antiky a všíma si kontext, v ktorom bolo meno Homér používané. Ukazuje, akým spôsobom prišlo k posunu od Homéra stotožňovaného s celkom héroiských epických cyklov (t. j. so samotným žánrom), po Homéra pochopeného ako individuálneho básnika (t. j. autorského tvorcu Íliady a Odyssey). Inými slovami povedané, ako sa význam fenoménu zvaného Homér, presunul z obsahového na estetický. Záverom Nietzsche formuluje svoj postoj k homérovskej otázke týmito slovami: „Věříme v jednoho velkého básníka Iliady a Odyssey – avšak nikoli v Homéra jako tohoto básníka.“ Vzhľadom na homérovské štúdie posledných desaťročí musím skonštatovať, že Nietzsche svojím filologickým postojom ďaleko predbehol svoju dobu.

Apendix (aby táto recenzia nekončila až priveľmi učene) pre tých, ktorí by chceli antiku brať smrteľne vážne:

„Řekové byli strašně sužováni chutí fabulovat. Dokonce i v každodenním životě bylo těžké zabránit jim v ‚mytickém‘, v podvádění: stejnou chuť lhát má celá obec poetů, včetně nevinnosti k tomu. Sousední národy to musely pokládat za zoufalé.“
F. Nietzsche, My filologové, 5 [115] (s. 102)

P o z n á m k y
[1] Nietzscheho kariéra bola aj na jeho dobu veľmi rýchla. Pri dnešných, často až nezmyselne komplikovaných procedúrach s množstvom viac-menej formálnych kritérií, ktoré musí splniť kandidát na hodnosť profesora, by však Nietzsche (minimálne v slovenských podmienkach) nemal žiadnu šancu.
[2] Oba citáty sú zo záverečnej štúdie P. Kitzlera, ktorá nesie názov Nietzsche a klasická filologie (s. 141 a 151).

Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
matusporubjak[zavináč]gmail.com