Démuthová, S.: Príbeh o červenej lentilke. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 2.
MARTINKOVÁ, M.: Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou alebo Sprevádzanie malého nadaného autistu. Bratislava: Europa 2006, 260 s., ISBN 80-89111-21-1.
Príbehy o ľuďoch zvláštnych, iných a nezvyčajných odjakživa vyvolávali zvedavosť. Túžba po objavovaní neznámeho, snaha pochopiť a preniknúť do tajov neobyčajného, žiaľ, býva čoraz zriedkavejšou motiváciou. V dobe zameranej na senzácie to býva skôr snaha šokovať, na chvíľu zaujať, využiť momentálnu koncentráciu pozornosti na skryté účely. O to cennejšia je jemná a citlivá výpoveď matky, ktorá necháva nazrieť do svojej rodiny, do vzťahov i do svojho vnútra, aby – a to prvoplánovo – pomohla iným, ktorí zdieľajú podobný osud a v konečnom dôsledku všetkým, ktorí sa snažia pomôcť, alebo úprimne hľadajú odpovede.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou alebo Sprevádzanie malého nadaného autistu je výstižným názvom ojedinelej publikácie zameranej na špecifickú pervazívnu vývinovú poruchu – autizmus. Ide o poruchu, ktorá sa vyskytuje asi u 5 – 10 z 10 000 detí (4 až 5-krát častejšie u chlapcov) a ktorá sa zväčša manifestuje do tretieho roku života. Vzniká zo zatiaľ jednoznačne nezistených príčin; vo všeobecnosti možno v etiológii identifikovať familiárne vplyvy (asi u 8,5% prípadov), somatické ochorenie, či anomáliu (37% prípadov) a nešpecifické mozgové poškodenie (46%). Zvyšok tvoria prípady bez akéhokoľvek nálezu diagnostikovateľnej poruchy v rodinnej anamnéze a bez identifikácie poruchy CNS (Centrálnej nervovej sústavy). V dvoch tretinách prípadov diagnostikovaného autizmu sa toto ochorenie kombinuje s mentálnou retardáciou. Z pomerne heterogénnych prejavov správania a prežívania autistického jedinca najzreteľnejšie vystupuje kvalitatívne narušenie sociálnej interakcie, narušená komunikácia a hra spolu s obmedzenými, respektíve stereotypnými vzorcami správania a záujmov, ktoré tvoria klinický obraz tejto poruchy. Uvedené charakteristiky sa vzťahujú najmä ku klinickej kategórii odborne nazývanej ako Detský autizmus, práve pre jeho raný výskyt v ontogenéze. Popri ňom však existuje i tzv. Vysokofunkčný autizmus (označovaný aj ako Aspergerov syndróm vďaka podrobnému opisu jeho charakteristík viedenským psychiatrom Hansom Aspergerom v roku 1944), ktorého dominantnou črtou (najmä vzhľadom na Detský autizmus) je neznížená (prípadne dokonca zvýšená) úroveň intelektových schopností. Diferenciálna diagnostika (rozlíšenie) týchto ochorení môže byť problematická, pretože v dôsledku prípadnej neschopnosti nadviazať s autistom kontakt môže zostať nadpriemerná inteligencia nepovšimnutá. V tomto prípade (Aspergerovho syndrómu) dokonca hrozí, že mimoriadne inteligentný autista dokáže nadpriemernosťou v tejto oblasti kompenzovať svoje handicapy v iných oblastiach, a tak je považovaný za čudáka (nezriedka býva chybne diagnostikovaný i ako atypický schizofrenik, schizoid, paranoik a pod.), no autizmus sa u neho nediagnostikuje. Toľko fakty psychiatrie, ktoré síce problematiku uvádzajú, ale len ťažko dokážu priblížiť svet autistu.
Na druhej strane stoja príbehy – skúsenosti a poznatky tlmočené formou rozprávania blízkeho väčšine ľudí. Tí majú pocit, že po zhliadnutí dojemného Rain Mana od Barryho Levinsona, hororovej Kocky od Vicenza Nataliho, či akčnejšieho Mercury Rising v réžii Harolda Beckera vedia, kto autista je. Na reálne stretnutie s takýmto človekom, na život s ním však filmy nikoho nepripravia. Predstavujú totiž autistu ako „návštevníka z inej planéty“, exotickú osobnosť, geniálneho doktora Jekylla spolu s asociálnym Mr. Hydom a sústreďujú sa najmä na rozdiely, odlišnosti, či odchýlky od normy. Na druhej strane, ukázať ľuďom svet autistického jedinca je naozaj ťažké. Sprostredkovanie komunikácie medzi ním a okolím viazne už veľmi skoro vo vývine – autistické dieťa nie je schopné očného kontaktu, primeranej mimiky a gestikulácie ako formy neverbálnej komunikácie, málo a nezrozumiteľne rozpráva, bez zámeru použiť reč ako formu verbálnej komunikácie a ani nepoužíva žiaden alternatívny systém na dorozumievanie s ostatnými ľuďmi. Nedokáže adekvátne prejavovať emócie (čo však neznamená, že ich nie je schopné), často sa zdá byť veľmi nevychované, pretože v princípe pracuje so sociálnymi objektmi ako s objektmi neživými. Ľuďmi môže manipulovať, používať ich ako predmety, nie je schopné empatie. Na emócie druhých reaguje neadekvátne, niekedy dokonca agresívne, vyznačuje sa nedostatkom sociálne – emočnej reciprocity. Správanie býva nezvyčajné čo do intenzity, alebo obsahu vzhľadom na sociálny kontext. Autista je vylúčený zo spoločnosti nielen svojim dominantným problémom v podobe extrémne narušenej sociálnej interakcie, ale i prítomnosťou nezvyčajných vzorcov správania, najčastejšie vo forme tzv. motorických manierizmov. Ide o stereotypné, opakujúce sa pohyby, či už častí tela, alebo tela celého; pohojdávanie sa, vydávanie zvukov, pospevovanie, stereotypné opakovanie činnosti, alebo jej časti bez zjavného účelu, alebo úlohy. Autista má i značne stereotypné a nepochopiteľné záujmy – neprimerane na nich lpie, zotrváva pri obsahovo neprimeraných aktivitách (ohmatávanie, ovoniavanie, vydávanie zvuku) neadekvátne dlhú dobu. Takáto činnosť je pre bežného človeka nielen nepochopiteľná, ale vyvoláva averziu, odstup, ktorým sa zväčšuje priepasť medzi autistom a zvyškom „normálnej“ spoločnosti.
V tomto svetle je kniha Michaely Martinkovej ojedinelou analýzou vnútorného sveta autistu, dokonalou kazuistikou a zároveň príbehom lásky, opisom života nerozlučnej dvojice: nadaného autistického syna a jeho mimoriadne senzitívnej a múdrej mamy. Prostredníctvom tejto knihy neodkrýva len pozitíva a výnimočnosť autistického jedinca v podobe húževnatosti v poznávaní, fenomenálnej pamäte, intuitívneho poznávania, či nezvyčajných matematických schopností, ale brilantným postrehom ponúka paralely medzi svetom autistiu a svetom dominantnej spoločnosti, umožňujúc tak pochopiť podstatu vzájomnej inakosti. Jediná možná cesta do tajomného sveta vedie len cez vzájomnú spoluprácu intaktného a autistického jedinca. Autista sa sám veľmi ťažko vytiahne z ulity do nepochopiteľného, nepriateľského a nepredvídateľného sveta intuitívnych, neexaktných sociálnych vzťahov plných emócií a výnimiek, ktoré potvrdzujú ťažko identifikovateľné pravidlá ľudského spolunažívania. Len citlivý a vnímavý sprievodca môže tento svet autistovi sprostredkovávať, naučiť sa v ňom krok za krokom fungovať a prostredníctvom milióna drobných vysvetlení namodelovať „niečo ako okolitý svet“. Autista nikdy nebude vnímať sociálne okolie ako intaktný jednotlivec, môže sa však prostredníctvom mnohých situácií naučiť a namemorovať, aký ten svet je pre väčšinu ľudí. Obraz sociálneho sveta sa skladá z takmer nekonečného počtu okótovaných bodov, ktoré v spojitosti vytvárajú zmysluplný obraz. Autista tieto sústavy vzťahov „nevidí“, a tak je odkázaný na to, aby mu niekto ukázal súradnice a objasnil význam výslednej polohy bodu, ktorý opisujú. Veľmi pomaly tak bod za bodom získava výsledný obraz, ktorý však nikdy nebude úplný, línie nenadobudnú ladnosť a spojitosť. Autista napriek tisíckam poznatkov nie je schopný odhadnúť pozíciu chýbajúceho bodu (na základe polohy dvoch susedných), pretože nevidí komplexný význam celého obrazca. Nemôže tak správne zareagovať na situáciu, v ktorej ešte nebol. Učenie sociálnym situáciám ako učenie sa jednotlivým reakciám na konkrétne podnety funguje, ale iba v daných situáciách. Autista ich nie je schopný pružne aplikovať a modifikovať. Je pred ním teda syzifovská práca, musí obsiahnuť veľké množstvo z nekonečných možností sociálnej interakcie, naučiť sa ich ako logický sled udalostí (ak niekomu stupíme na nohu, pozrieme mu do očí a povieme „prepáč“, spustíme kútiky úst, jemne nakloníme hlavu a čakáme, kým nepovie „nič sa nestalo“, prípadne „nevadí“) a v danej konkrétnej situácií ich využívať. Čím viac bodov bude vedieť na základe súradníc umiestniť, tým viac sa bude obrazec zapĺňať a podobať nášmu. Plynulý oblúčik krivky však nikdy nebude dokonalý – vždy pôjde o kostrbatú napodobeninu vzniknutú pospájaním niekedy väčšieho, inokedy menšieho množstva bodov. A kostrbatá bude i autistova sociálna interakcia.
Hoci dominantný problém autistov spočíva v sociálnej oblasti, nie je jediný. Ďalším špecifikom je spôsob „autistického myslenia“. Ide do istej miery o podstatu problému, pretože nedostatky v sociálnej interakcii autistu do veľkej miery vyplývajú zo špecifík jeho myslenia. Pojmové myslenie (vychádzajúce zo slov, z pojmov, a teda z akéhosi nelogického konsenzu v používaní kombinácie zvukov a ich označení istých predmetov a skutočností) je u autistov minimálne zastúpené. Prevláda myslenie v obrazoch, ktoré im je vo svojej podstate bližšie. Býva dokonca tak silne vyvinuté, že umožňuje poznávanie i v oblastiach, kde bežný človek s obrazmi vôbec nepracuje. Vďaka nemu sú reálne a skutočné situácie, kedy autista nepotrebuje zápalky počítať, ale výsledné číslo „vidí“; perfektne si pamätá detaily akejkoľvek scény z ďalekej minulosti, pretože opisuje obraz, ktorý sa mu s fotografickou presnosťou uložil v pamäti; orientuje sa v teréne, lebo si mapu nosí stále so sebou… Podpora a pochopenie tejto formy myslenia nielen približuje autistov svet, ale dáva vysvetlenie, prečo činnosti spojené s verbálnym, pojmovým myslením autista nezvláda a naopak, poskytuje návod na to, kde možno hľadať „spoločnú reč“. Ukazuje, kde sú nekonečné možnosti a kde neprekonateľné obmedzenia autistu; ako možno nepochopiteľné slová preložiť do obrazu a s omnoho väčším úspechom realizovať vzdelávanie aj socializáciu. Obrazovým myslením autista úplne inak uchopuje svet, poznávanie a učenie uňho fungujú odlišným spôsobom. Ak sa mu umožní tento spôsob využívať, potom má potenciál nielenže zvládnuť to, čo iní, ale v mnohom ich aj predstihnúť. Ak sa mu vnucuje „náš“ postup, zväzuje sa štandardnými metódami výučby, potom je jeho potenciál blokovaný a výsledky žalostné. Našťastie sa schopnosť uchopovať poznanie nezvyčajným spôsobom mnohokrát spontánne prejaví, a tak autisti v istých okamihoch prekvapujú svojimi vedomosťami. Nemôžeme však čakať, že nám ich sprostredkujú, pochvália sa nimi, povedia o nich. Vnímavému pozorovateľovi však neunikne, že danej veci rozumejú, poznajú ju, vedia s ňou narábať, chápu podstatu, používajú logické postupy a aplikujú pravidlá. Ak v nich jedinec objaví znaky vedúce k ceste poznania a nie záblesky bizarnej geniality inak „chorého“ človeka, má možnosť stať sa Alenkou v ríši divov a poznať neznámy, iný, no vonkoncom nie menejcenný svet myslenia. Mimoriadne výstižným a pritom jasným vysvetlením odlišného spôsobu poznávania autistu a ne-autistu je metafora, ktorú v knihe použila sama autorka:
„Predstavte si Poznanie (poznanie prírodovedné) ako nesmierne veľký hranol (hranice ktorého nevidíte) s množstvom maličkých škáročiek. Človek vedomý, vediaci a vedecký [rozumej ne-autista – pozn. aut.] si vezme mentálne kladivo a dláto. Dláto vloží do jednej zo škáročiek (do tej, ktorá je mu najbližšie, alebo ak je žiak, do tej, ktorú mu ukáže učiteľ) a začne s námahou (väčšou či menšou podľa dispozícií) tĺcť kladivom. Postupne vysekáva tehličku poznania. Daná tehlička v ruke predstavuje dôkaz, že poznanie bolo uskutočnené. Oddelená tehlička sa dá vidieť, držať v ruke, prípadne sa dá ďalej rozkladať (tiež má malinké škáročky). Takisto sa dá ukázať ďalšiemu človeku vedomému ako dôkaz a preniesť tak tento kúsoček poznania na neho a tak ďalej. Toto poznanie je namáhavé, ale dá sa vidieť očami a dá sa popísať jazykom – nástrojom vedomého myslenia. Má však aj nevýhody.
Nikdy takto nespoznáte poznanie komplexné. Postupne ho rozkúskuje (máte dôkazy, že nie ste šarlatán). Každým ďalším odmontovaným kúskom však čím ďalej tým viac deformujete celú štruktúru. Čím viac takto poznávate, tým viac (a tým dôležitejšieho) vám uniká bez toho, žeby ste o tom niečo tušili. Odmontované kúsočky od vás s úctou preberajú čím ďalej tým väčší špecialisti a „poznávajú“ ďalej a ďalej. Čím je poznanie špecializovanejšie, tým je väčším mrzákom (kognitívna teória zaťaženosti pozorovania teoretickým pozadím?). V konečnom dôsledku po niekoľkých kolách takéhoto odovzdávania sa spôsobí, že špecialisti z jednotlivých už príliš vzdialených odvetví o sebe nič nevedia. Netušia, že niekde niekto dokázal niečo, čo by ich mohlo posunúť ďalej atď. Občas niekomu napadne, že by bolo fajn vidieť to poznanie komplexné, tak sa pokúša kúsočky skladať. Je ich však už tak veľa, že nik netuší, kde ktorý pôvodne bol. Predsa sa však niekomu sem-tam (ešte zriedkavejšie) podarí poskladať ich správne. Žiaľ, chýba jemný prášok, ktorý sa nenávratne stratil pri hrubej práci s kladivom a dlátom. Rozobratý a následne zložený kváder zdanlivo vyzerá tak isto a človek vediaci je hrdý, koľko toho dokáže. Predstavme si človeka iného. Takého, ktorý nemá ani kladivo ani dláto, zato však bez námahy svojím vnútorným zrakom celý vkĺzne do škáročky. Vlastne nevkĺzne. Je do nej vtiahnutý bez toho, aby si uvedomoval, prečo práve tam. Postupne sa svojimi zmyslami presúva hranolom, vníma jeho štruktúru bez toho, žeby si uvedomoval, aký úžasný objav vidí, ale aj bez toho, aby mal dôkaz, čo vidí. Javí sa mu to prirodzené, krásne a nesmierne zaujímavé. Nie je to pre neho žiadna námaha, poznanie ho ťahá samo. Jednou škáročkou vkĺzne, druhou vykĺzne. Poobzerá si hranol zo všetkých strán a vkĺzne dnu tentoraz ďalšou škáročkou. A tak ďalej. Všetko bez vedomého úsilia. Nemá však v ruke žiaden kúsok, ktorý by mu slúžil ako dôkaz, nemá ani čo povedať a ani si neuvedomuje, že by niečo hovoriť mal. To, čo vidí, kreslí (poznáva videním, rozpráva kreslením), a tak si opakovane premieta videné, obracia si to vnútorným zrakom zo všetkých strán… To, čo vidí, sa nie vždy dá popísať slovami a on slovám vládne ešte menej než iní. Preto kreslí. Nevedomo poznáva a neuvedomuje si, že ostatní takýto vnútorný zrak nemajú. To, čo videl svojím vnútorným zrakom, si kedykoľvek nevedome vybaví, keď uvidí (zacíti) asociáciu v inej škáročke na odľahlejšom konci hranola, či v nejakom podkúsku tohto hranola, alebo v jeho pod- pod- podčiastočke. Aj toto poznanie má svoje slabé miesta. Poznanie dosiahnuté takýmto človekom si treba vedieť všimnúť, inak je pre ostatných ľudí stratené. Na druhej strane, asociácia nie vždy dáva použiteľný zmysel, a často môže byť celkom nezmyselná. On však poznáva pre poznávanie samotné, využitie ho zaujíma pramálo.
V škole takémuto dieťaťu podsúvajú mentálne kladivo a dláto. On ich však nevládze zdvihnúť a ani netuší, ako by ich mal držať v ruke a už vôbec nie používať. Nevie poznanie rozoberať a ukazovať dôkazy. Nerozumie dobre ich zmyslu. Je to pre neho nesmierne namáhavé. Vyberajú mu dokonca škáročku, ktorú by mal načať. Odmieta. Nikdy predsa kváder neničil. Nikdy si škáročku nevyberal, tá si vždy vybrala jeho a vsala ho do seba. Nevedome cíti, že aj keby s nesmiernym vyčerpaním (neporovnateľne väčším ako pre jeho vedomých spolužiakov) tehličku vytiahol, nemohol by už tak dobre vidieť celú štruktúru toho nádherného kvádra, nakoľko jeho štruktúra by bola narušená. Ďalej vôbec netuší, čo by s tou tehličkou (dôkazom) v ruke potom robil. Asi len zahodil, tak načo tá námaha. Navyše ho to celým jeho vnútorným zrakom práve ťahá kamsi úplne inam, do inej škáročky. Snaží sa vziať si zošit, pero a kresliť. Nedovolia mu. Odmieta spolupracovať, váľa sa po lavici a náhle z nej odchádza. Chce uniknúť tlaku, ktorý cíti, že sa na neho vyvíja. Jeho správanie je problém. On celý je problém pre všetkých tých, ktorí vidia len očami a vedia len mysľou. Je pre nich ťažké pochopiť toho, ktorý vidí mysľou a vie očami.
Existuje ešte jeden hranol. Nazvime ho Poznanie emocionálno-sociálne. Hoci má pre naplňujúci život človek minimálne rovnakú dôležitosť, človek vedomý ho ako poznanie len ťažko uznáva. V tejto oblasti zase človek vedomý vníma intuitívne a nemusí používať nástroje. Nemusí ho teda rozkladať na tehličky, a práve preto má zábrany nazývať toto poznanie Poznaním. A hoci sa občas mýli, celkom dobre to takto funguje.
Človek nevedomý si s týmto hranolom nevie poradiť. Škáročky v ňom často ani nevidí, nevťahuje ho a rozsekávanie nástrojmi je to jediné, čo mu ostáva. A aj to len v prípade, že na neho (hoci oneskorene) zasvieti aspoň občas svetlo vedomia a že má nablízku niekoho, kto mu nástroj podá, s vysekávaním mu pomôže (ťažkosti udržať mentálne nástroje platia i tu) a vytiahnutý kváder opíše. Aj s tým rizikom, že nikdy nebude toto poznanie vnímať komplexne. A aj keď si to raz s námahou a s pomocou dobrých ľudí okolo seba nejakým zázrakom poskladá, bude mu chýbať ten nenávratne stratený prášok. Inú možnosť však nemá. Tento človek je autista. Tento človek je náš syn Matej.“ (s. 252 – 254)
Popri charakteristike poznávania Matejova matka rozoberá i ďalší významný prvok charakteristiky autistického myslenia a správania. Poukazuje na fakt, že schopnosť vedome koncentrovať a udržať pozornosť je u autistov značne znížená. Nie, že by táto schopnosť neexistovala – autisti sa dokážu s plným nasadením venovať nejakému problému dlhé hodiny tak, ako intaktný jednotlivec nikdy nedokáže – chýba jej však vedomá kontrola. Autista sa venuje tomu čo, jeho pozornosť zaujme a vtedy tento predmet zaujme nielen jeho pozornosť, ale pohltí ho celého. Niekoľkohodinové zaujatie jedným predmetom, udržanie pozornosti pre neho nepredstavuje žiaden problém, pretože pozornosť neudržiava, to on je ňou pohltený, ona ho ovládne. Iba na predmetoch záleží, či si autistu podmania, jeho rozhodnutie takmer neexistuje. Spontánne učenie je tak hračkou a v podstate tou najjednoduchšou a najprirodzenejšou aktivitou. Problém nastáva vtedy, ak má byť umelo usmerňované, prípadne zámerne regulované. Autista to vníma ako silne negatívny zásah zvonku a požiadavky na výber obsahov svojej duševnej činnosti vníma ako nesmierny problém. Systematické a zámerné vzdelávanie založené na pojmovom myslení tak predstavuje „vražednú“ kombináciu. Napriek tomu je Matej príkladom toho, ako je možné autistu nielen vzdelávať v existujúcom školskom systéme, ale i docieliť, že on sám do istej miery nachádza potešenie z kontaktov s ostatnými deťmi a do školy chodí rád. Na túto cestu sa však dostal vďaka svojej trpezlivej a milujúcej mame, ktorá si popri všetkých ťažkostiach, úlohách a nárokoch, ktoré na ňu kládol Matej a jeho dvaja mladší súrodenci, našla čas, aby svoje myšlienky, postrehy, nápady, úspechy i pády zverila papieru. Z týchto autentických záznamov neskôr napísala knihu, ktorá pomáha mnohým ľuďom s podobnými ťažkosťami, ale i tým, ktorí túžia poznávať. Je pútavým sprievodcom chlapca žijúceho vo svete, ktorému on sám nerozumie, no do ktorého patrí. Opisom prvých ôsmich rokov života prostredníctvom dennodenných úkonov, udalostí, zážitkov ale najmä brilantných postrehov ponúka cenné skúsenosti pre ľudí s podobným osudom, poznatky pre tých, ktorí sa o tieto témy zaujímajú a pútavým, prirodzeným spôsobom rozprávania príbehu svojho syna vťahuje do deja každého, kto knihu vezme do rúk. A nepustí, kým nedočíta. Čitateľ sa na konci lúči s usmievavým Matejom, ktorý chodí s deťmi do školy, prechádza sa ruka v ruke s kamarátkou vedúc siahodlhé dialógy, chodí na návštevy, prezentuje svoje ročníkové práce pred publikom pričom vie rovnako dobre aj druhých počúvať, učí sa cudzie jazyky a objavuje tajomstvá svojej rodnej reči. Namiesto takmer stále nespokojného dieťaťa je čoraz častejšie úprimne, spontánne a intenzívne šťastný, túli sa hlávkou k človeku, ktorému chce prejaviť náklonnosť, ovláda svoje emócie, bojuje proti démonom a vyhráva, vyjadruje ľútosť, keď si niekto ublíži, opisuje svoje pocity, nazýva blízkych menami a mame vždy z lentiliek vyberie tú červenú a ako najsladší prejav úprimnej lásky jej ju vtisne do dlane.
Za zmenu, ku ktorej takto dospel, vďačí svojmu okoliu – nie náhode, zhode okolností, či vlastnému intelektu. Sám by sa zďaleka nepriblížil tomu, kde dnes je. A nejde pritom o to, či je viac alebo menej podobný nám, všedným a priemerným ľuďom. Ide o kvalitu jeho vlastného života. „O autizme koluje mnoho mýtov. Nie je pravdou, že sa s tým nedá nič robiť. Vždy sa dá robiť niečo, niekedy nepredstaviteľne veľa. Nie je pravdou, že autisti nie sú schopní prijať, či prejaviť city. Mnohí z nich sú citov schopní, dokonca niekedy silných, ale základnou podmienkou, aby ich prejavili, je pocit bezpečia a istoty. Bezvýhradného prijatia dieťaťa takého, aké je, bez snahy meniť ho na ‚normálne‘. Autisti, ktorí sa cítia akceptovaní a v bezpečí, sa potom môžu pomaly citom učiť, hoci ich často prejavujú svojsky. Autizmus nie je choroba, je to iné myslenie, iné vnímanie, iné cítenie. Autizmus je príležitosťou vzájomne sa obdarúvať. My ich môžeme učiť to, čo nevidia oni. Oni nás môžu učiť to, čo nie sme schopní vidieť my. Krásny a čistý svet tvarov, vôní, zvukov, pokoja, obrazov, detailov, asociácií, tepla a vnútornej nevinnosti. Snahou o ich pochopenie, ponorením sa do ich sveta môžeme nečakane objaviť seba.“ (s. 246)
Mgr. Slávka Démuthová, PhD.
Katedra psychológie FF UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
demuthovci[zavináč]yahoo.com