Juríková, E.: Hľadanie pravdy. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 4.
Sv. Augustín: Samovravy. O nesmrteľnosti duše. Preložili K. Šotkovská a J. Artimová. Úvodná štúdia J. Artimová, indexy K. Šotkovská. Edícia Bibliotheca Antiqua Christiana, rad Patrimonium, zv. 4. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity 2007, 111 s. ISBN 978-80-8082-173-9.
Diela kresťanských autorov sa spolu s vrcholnými dielami antiky považujú nielen za súčasť európskeho kultúrneho dedičstva, ale pre dnešného moderného čitateľa sú aj nevyschýnajúcim a aktuálnym prameňom poučenia a inšpirácie. Aj z tohto dôvodu sa pri príležitosti jubilejného roku 2000 na slovenskom knižnom trhu objavila špecializovaná knižná prekladová edícia zameraná na starokresťanskú a patristickú spisbu, ktorá si predsavzala zoznámiť s kresťanskými dielami širšiu verejnosť. Doteraz sa v rámci nej podarilo publikovať preklady listov sv. Bazila Veľkého (1999, 2002), Augustínových spisov O kresťanskej náuke a O milosti a slobodnej vôli (2004) a v edičnom rade Fontes vyšli Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov (1999).
Nie je náhoda, že aj ďalší zväzok edície prináša odbornej i laickej verejnosti preklady spisov sv. Augustína. Táto nevšedná a z mnohých ohľadov rozporuplná osobnosť, ktorá sa pokúsila a sčasti i dokázala skĺbiť myšlienky antickej filozofie s kresťanstvom, sa stala totiž autoritou stredoveku a svojimi myšlienkami výrazne ovplyvnila a inšpirovala mnohých neskorších filozofov: Leibniza pri úvahách o zle, Descarta v jeho výroku cogito ergo sum či Wittgensteina pri filozofii jazyka. O význame sv. Augustína pre rozvoj európskeho filozoficko-teologického myslenia napriek istému prehodnocovaniu dnes nikto nepochybuje.
Publikácia Samovravy. O nesmrteľnosti duše obsahuje preklady Augustínových spisov Soliloquia a De immortalitate animae, ktoré zaraďujeme medzi jeho rané diela. Spolu s dielami De ordine, Contra Academicos a De beata vita ich autor napísal v čase medzi augustom 386 a jarou roku 387, keď sa so zopár priateľmi a matkou uchýlil do ústrania na svoj vidiecky statok v Kassiciaku a v pokoji sa pripravoval na krst. Považujú sa za Augustínovu prvú duchovnú i intelektuálnu autobiografiu a k ich hodnoteniu sa samotný autor vracia o 30 rokov neskôr v diele Retractationes.
Samovravy tvoria dve knihy napísané dialogickou formou, pričom protagonistami sú na jednej strane Augustín a na strane druhej rozum, ktorý ho vedie cez poznaniu pravdy k poznaniu Boha a duše. Koncepcia diela smeruje od nastolenia otázky, čo všetko chce Augustín vedieť a poznať, k poznaniu a dokázaniu nesmrteľnej pravdy v závere prvej knihy. V druhej knihe, ktorá sa zaoberá otázkami nesmrteľnosti, vedie rozum opatrnými otázkami Augustína k odpovediam, ktoré ho majú priviesť k poznaniu nesmrteľnosti ľudskej duše. Rozum vychádza z už potvrdenej nesmrteľnosti pravdy a pomáha si gramatikou i dialektikou. Druhá knihy Samovráv ostala nedokončená, jej pokračovaním mal byť spis O nesmrteľnosti duše, ktorý v zverejnenej podobe nikdy nemal uzrieť svetlo. V oboch knihách cítiť silný psychologický podtón: na jednej strane rozum v úlohe trpezlivého a prezieravého učiteľa, na druhej strane Augustín v úlohe disciplinovaného žiaka, ktorý sa však občas nevyhne ani reptaniu. To všetko nám poskytuje autentický obraz vnútorného hľadania poznania, ktoré sa miestami už-už zdá, že je na dosah, nakoniec je to však len vidina.
Spis O nesmrteľnosti duše nie je napísaný dialogickou formou, absentuje v ňom úvod i záver, nie je štylisticky ani argumentačne dopracovaný, čo svedčí o jeho osobitnom postavení medzi dielami napísanými v Kassiciaku. Ako sám Augustín píše na sklonku svojho života v už spomínanom dieleRetractationes, spis mal byť len akousi pripomienkou, aby sa k otázke nesmrteľnosti duše ešte vrátil. De immortalitate animae má čisto filozofický charakter, nenachádzame v ňom modlitby tak, ako v oboch knihách Samovráv, je to len postupnosť dokazovania, pri ktorej mnoho ráz prichádzame k záveru skôr, ako sú predostreté samotné argumenty. Autor dôkazy o nesmrteľnosti buduje postupne, od duše a zmien, ktoré ju postihujú, prechádza k samotnému bytiu a jeho podobám a dospeje k názoru, že racionálna duša sa nezmení na iracionálnu.
Oba spisy, ktoré sú logicky zaradené do jedného zväzku edície, hoci sa formálne od seba diametrálne líšia, nepatria medzi oddychovú literatúru. Pre ich pochopenie je nevyhnutné aspoň minimálne filozofické vzdelanie, ale i dostatočný čas a myseľ otvorená a pripravená na hľadanie a skúmania pravdy.
I keď spisy nemajú jedného prekladateľa, predsa nenachádzame výrazný rozdiel v prístupe ani v použitých vyjadrovacích prostriedkoch. Hoci ide u oboch mladých prekladateliek o ich prvý prekladateľský počin, spôsob, akým sa vyrovnali s vonkoncom nie ľahkými latinskými textami, je povzbudzujúci. Ostáva dúfať, že sa na Slovensku formuje nová mladá generácia klasických filológov, ktorí majú nielen jazykové predpoklady, ale i filozofické a teologické vedomosti, aby sa na patričnej úrovni „popasovali“ s dielami kresťanských autorov. Lebo na rozdiel od minulosti, keď diela starokresťanských autorov prekladali predovšetkým teológovia, dnes im to ich filologické zručnosti zväčša nedovoľujú.
Všetkým potenciálnym čitateľom teda možno odporučiť, aby sa vydali na cestu do svojho vnútra a hľadali pravdu nie ani tak kvôli nej, ako kvôli samotnému hľadaniu. Pretože – slovami sv. Augustína – „… je zrejmé a jednoznačné, do akej miery môže nepravda ublížiť duši“.
Mgr. Erika Juríková, PhD.
Katedra klasických jazykov
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava