Keď sa porovnáva takzvaný raný Wittgenstein s neskorým, [1] najčastejšie uvádzaným spojovacím článkom jeho filozoficky odlišných období býva jeho chápanie filozofie. Aj v Logicko-filozofickom traktáte aj vo Filozofických skúmaniach a v iných posmrtne vydaných prácach z neskoršieho obdobia nepokladal filozofiu za náuku, za disciplínu, ktorá stojí nad vedami alebo je ich súčasťou, ale za činnosť.

V Logicko-filozofickom traktáte hovorí: „Účelom filozofie je logické vyjasňovanie myšlienok. Filozofia nie je náuka, ale činnosť. Filozofické dielo bytostne pozostáva z objasnení. Výsledkom filozofie nie sú ‚filozofické vety‘, ale to, že sa vety stanú jasnými. Filozofia má myšlienky, ktoré sú inak akoby matné a hmlisté, vyjasniť a ostro ohraničiť“. [2] Filozof bol preňho logikom, ktorý buď ponúka lepšie formulácie viet, ktoré sú inak „v dokonalom logickom poriadku“, [3] alebo ukazuje, že sme niektorej súčasti možnej vety nedali nijaký význam, [4] prípadne ukazuje, že zoskupenie znakov,slov, nemôže byť zmysluplnou vetou, pretože nie je obrazom nijakého stavu vecí, nijakej možnej situácie (takto možno chápať ono „logické objasňovanie myšlienok“).

Táto formulácia úlohy filozofa je z pohľadu samotného Traktátu dosť problematická, pretože podľa Wittgensteina filozofia na jednej strane nemá ponúkať nové poznatky, no na druhej strane, filozof má niečo objasňovať. Nie je jasné, v čom by malo také objasňovanie spočívať, čo vlastne pri takom objasňovaní filozof hovorí alebo píše. Nemôže predsa len ukazovať na jednotlivé vety a týmto ukazovaním – bez slov – upozorňovať na ich správnu, prípadne chybnú logickú štruktúru. Aj keď podľa citovaného paragrafu výsledkom filozofie nie sú filozofické vety, ale vyjasnenie filozofických i nefilozofických viet, aj toto objasnenie predsa len musí byť sprevádzané nejakými výpoveďami,prípadne musí mať podobu nejakých výpovedí, a to zrejme tvrdení a rovnako zrejme pravdivých tvrdení. No ak niekto ponúka pravdivé tvrdenia, ponúka predsa poznatky. Ako je to potom? Filozof má objasňovať, ale zároveň nemá ponúkať poznatky, ak sú jeho objasnenia súčasťou filozofie?

Jedným možným vysvetlením týchto zvláštnych Wittgensteinových vyjadrení je odvolať sa na jeho neskoršie obdobie, v ktorom – ako som už spomenul – takisto hovorí o filozofii ako o činnosti, aj keď túto činnosť charakterizuje odlišne a rozmanitými spôsobmi, napríklad ako „zhromažďovanie pripomienok pre konkrétny účel“. [5] Takže – ak sa dopustíme istej násilnosti pri interpretácii Traktátu (keďže sa oprieme o jeho neskorší pohľad na jazyk, na jeho nespočetné funkcie a na význam jazykových výrazov) – mohli by sme objasňujúce vety filozofa čiže logika pokladať za akési pripomienky, pripomienky vo vyššie uvedenom zmysle v duchu neskorších Wittgensteinových názorov. [6] Funkcia týchto výpovedí, pripomienok, je zrejme iná než funkcia tvrdení, ktoré adresujeme niekomu, o kom predpokladáme, že nevie to, čo mu chceme povedať. A pripomienky nachádzajúce sa vo Filozofických skúmaniach, ktoré mimochodom nemusia mať formu oznamovacích viet, [7] sa používajú aj vtedy, keď niekoho učíme jazyk, teda keď ho oboznamujeme s tým, ako sa používajú príslušné slová. Takže vety objasňujúce logickú štruktúru iných viet by nemuseli byť tvrdeniami.

Takže ešte raz – podľa Traktátu má filozoflogicky objasňovať myšlienky, inak povedané, odhaľovať logickú štruktúru viet, ktoré ich vyjadrujú. Nakoniec, aj tradičná filozofia sa dá pokladať za súbor nezmyslov práve preto, lebo vety, ktoré v nej filozofi ponúkali, nemali správnu logickú štruktúru. Zdrojom omylov je nepochopenie logiky nášho jazyka. [8]

Objasňovanie logickej štruktúry podľa Traktátu zrejme muselo súvisieť s analýzou, s logickou analýzou chápanou jednoducho ako rozklad celkov na častí. Na úrovni symbolov to znamenalo rozklad symbolov zastupujúcich komplexy na jednoduchšie symboly a na úrovni jazyka opis zložených celkov pomocou jednoduchších symbolov. Jednak opis častí, zložiek príslušného celku a jednak opis spojenia týchto častí v rámci tohto celku. Táto analýza mala pokračovať až na úroveň takých viet, ktoré obsahujú len jednoduché symboly, na úroveň takzvaných elementárnych viet, pričom jednoduchými symbolmi boli podľa Wittgensteina mená (mená z logického hľadiska), ktoré priamo znamenajú predmety, ktoré označujú. Meno vo vete tak zastupuje príslušný predmet a tento predmet je jeho významom. Nie všetky nezmyselné vety musí objasňovať logik, niekedy stačí pozrieť sa na vetu, aby sme videli, že je zle zostavená, že jej logická štruktúra je neadekvátna vzhľadom na spojenie symbolov, určované konieckoncov možnými konfiguráciami predmetov (vecí) vo svete. Avšak máme aj vety s komplexnými symbolmi, ktorých analýza nie je jednoduchá a tu prichádza k slovu filozof, ktorý má ukázať, aká je ich logická štruktúra.

Naďalej ostáva otázne, aké vety má takto pracujúci filozof ponúkať. Napríklad veta „Toto je jednoduchý symbol“ alebo „Toto je meno (z logického hľadiska)“ by mala byť – aby bola zmysluplná –opisom nejakého faktu alebo možného faktu. Podľa Wittgensteinovho kritéria, vychádzajúceho z obrazovej teórie významu, by táto veta mala zobrazovať nejakú možnú situáciu. Otázkou je, akú situáciu zobrazuje veta „Toto je jednoduchý symbol“ alebo veta „Toto je meno“. Akú situáciu si predstavíme, keď chceme zisťovať, či je táto veta jej pravdivým alebo nepravdivým obrazom? Vety Traktátu – najmä pasáže o takzvaných formálnych vlastnostiach a formálnych pojmoch – totiž naznačujú, že takéto vety, dnes bežne považované za súčasť sémantiky, sú podľa kritéria zmysluplnosti vychádzajúceho z takzvanej obrazovej teórie významu nezmyselné. [9]

Filozof-logik by pri objasňovaní logickej štruktúry viet vyslovoval vety, ktoré sú nezmyselné a zároveň by mali čosi hovoriť (objasňovať). Potom by naozaj neostávalo nič iné, než ukazovať –doslova ukazovať – na to, čo sa vo vete ukazuje. Akoby ukazovaním upozorňovať na to, čo aj tak sama veta ukazuje. Navyše to, čo možno ukázať, nemožno povedať, [10] takže aj z tohto dôvodu je pri objasňovaní toho, čo sa ukazuje, v podstate nemožné vyslovovať zmysluplné vety. [11] Wittgenstein totiž za dôležitú, ak nie za úplne najdôležitejšiu vec pokladal rozlišovanie medzi tým, čo veta hovorí a tým, čo veta ukazuje.

Ani vety Traktátu však zväčša nie sú „bipolárne“, čiže také, ktoré môžu byť pravdivé alebo nepravdivé (a nie sú ani tautológiami). Ako hovorí P. M. S. Hacker: „Pokúšajú sa opísať podstatu sveta, jazyka a logiky, a podstatné vzťahy medzi nimi. To je však pokus povedať práve tie veci, ktoré nemožno v jazyku povedať, ale skôr sa pomocou jazyka ukazujú. Čo sa takto ukazuje, je v skutočnosti nevysloviteľné.“ [12]

Nezmyselnosť viet, aj filozofických, mohla byť podľa Traktátu len dvojakého druhu: buď spočívala v tom, že nejakému znaku človek nepriradil nijaký význam, alebo spočívala v tom, že znaky boli vo vete zle usporiadané. Základným sémantickým predpokladom Traktátu bolo, že všetky slová akéhokoľvek jazyka sémanticky fungujú ako mená entít, ktoré zastupujú – v prípade zložených symbolov ako mená nejakých komplexov, v prípade jednoduchých symbolov, teda logicky vlastných mien, ako mená predmetov. Výraz, ktorý vystupoval vo vete na mieste (logického) mena, bol bez sémantickej hodnoty jedine v prípade, keď tento výraz nič nezastupoval, čiže vtedy, keď nebol menom.Chápanie významu ako nejakej entity, ktorú slovo zastupuje, Wittgenstein neskôr postupne odhalil ako hlavný zdroj omylov, svojich vlastných aj omylov iných filozofov, pri uvažovaní o jazyku, o význame jazykových výrazov.

Wittgenstein aj v neskoršom období pokladal filozofické „produkty“ za zmätočné a filozofické problémy za konfúzie, na ktoré nemožno odpovedať tak, ako sa dá odpovedať na skutočné problémy, ale ktoré treba odmietnuť alebo odstrániť. Neskôr k traktátovskému zdroju omylov pribudlo mnoho ďalších, pretože – vzhľadom na to, že Wittgenstein už nepovažoval jazyk za abstraktný systém, fungujúci ako logický kalkul, ale za konglomerát jazykových hier, ktoré sú navzájom prepojené rozmanitými spôsobmi prostredníctvom akýchsi rodinných podobností – aj logík (prirodzene, logík v inom zmysle slova ako v Traktáte) mohlo byť oveľa viac. Wittgenstein v neskoršom období hovorí, že každá jazyková hra má svoju vlastnú logiku, takže už len z traktátovského hľadiska možno hovoriť o množstve druhov omylov, viazaných na rozmanité jazykové hry.

O význame výrazu začal hovoriť ako o jeho použití alebo používaní, buď ako o jeho jednorazovom použití, alebo ako o jazykovom úze, o jazykových zvyklostiach príslušnej jazykovej komunity v prípade daného výrazu. [13] Pod použitím či používaním nejakého slova nemal na mysli len ich vyslovenie za istých okolností, ale predovšetkým začlenenie ich vyslovenia, chápaného ako istý druh činnosti, do iných činností, správania, súboru činností, ktoré tvoria relatívne uzavretý celok a sú previazané s formami života. [14] To znamená, že čo sa týka možností nezmyslov, konfúzií súvisiacich s neadekvátnym použitím jazykových výrazov, môže ich byť oveľa viac. Totiž tie už nespočívajú len v tom, že v nejakej vete sa nachádza výraz, ktorý nič nezastupuje, alebo v tom, že výrazy boli zle usporiadané, ale aj v tom, že výrazy, napríklad aj celé vety, môžu byť použité aj inými, zvláštnymi, nie bežnými spôsobmi, teda nezrozumiteľne. V tomto prípade sa má pod bežným spôsobom použitia namysli obvyklé, zabehané používanie príslušného výrazu v danej jazykovej komunite.

Okrem toho, že podľa neskorého Wittgensteina je významom výrazu jeho použitie alebo používanie, si treba uvedomiť, že výrazy, tak ako sa bežne používajú, nemajú ostré hranice. Ich význam nie je ostro vymedzený a nie je ani vymedziteľný. Nemožno ho vyjadriť v podobe striktnej definície, ak by taká definícia mala zachytávať jeho skutočné používanie. Samozrejme, na druhej strane si výrazy môžeme definovať ako len chceme, čiže v tomto druhom zmysle definovateľnosti je možné výrazy definovať. Pointa je v tom, že pri akejkoľvek definícii bežného výrazu ňou už meníme jeho význam. To si Wittgenstein v neskoršom období dobre uvedomoval, a preto aj filozofické pokusy o definovanie významov výrazov, ktoré sa používajú aj bežne, napríklad výrazov „meno“,„veta“, „pravda“, pokladal za zdroj konfúzií, pretože filozofi, ktorí tieto výrazy takto definujú, ich naďalej používajú aj v bežnom zmysle (nielen v živote,ale aj vo filozofických textoch). Stáva sa potom, že v tej istej vete je použité to isté slovo prinajmenšom v dvoch významoch, čo vedie buď ku kontradikcii, alebo ku konfúziám. Definovaním nejakého výrazu si určíme isté pravidlo a potom, keď podľa neho postupujeme, „nejde to tak, ako sme predpokladali“ alebo „vyjde to inak, ako sme mienili“, [15] a zapletáme sa tým do vlastných pravidiel.

Jedným z hlavných zdrojov našich nedorozumení, keď hovoríme o slovách (pojmoch, významoch slov) je podľa Wittgensteina to, že nemáme jasný prehľad o význame našich slov, o ich používaní. Preto je vo filozofii mimoriadne dôležité usporadúvanie, dosahovanie prehľadného opisu. Usporiadaním toho, čo už vieme, ktorému predchádza pripomínanie používania príslušných výrazov za bežných, „normálnych“ okolností,za ktorých sme sa ich naučili používať a za ktorých je nám ich použitie zrozumiteľné, chceme pochopiť, ako k tomuto stavu dochádza.

Podľa Wittgensteina je úlohou filozofa poukazovať na významové posuny alebo na skryté definície významov výrazov,ktoré ponúkajú filozofi najčastejšie – paradoxne – podľa svojho vlastného presvedčenia v podobe faktových tvrdení (tvrdení o mimo jazykových faktoch), aj keď vety, ktoré pritom vyslovujú, sú gramatické (vo wittgensteinovskom, pomerne svojskom zmysle tohto slova). [16] Alebo, čo je výstižnejšie, úlohou filozofa je poukazovať na nezrozumiteľnosť filozofických použití výrazov,riešiť zmätky, ktoré „vznikajú vtedy, keď jazyk beží akoby naprázdno“. [17] Filozof to má robiť, ako som spomenul,pripomínaním bežného používania slov, ktoré sú filozoficky problematické. Práve konkrétny filozofický problém je tým účelom, o ktorých sa hovorí vo fráze„zhromažďovanie pripomienok pre konkrétny účel“. [18] Ak máme vo filozofii, napríklad aj vo filozofii jazyka, „problémy“ súvisiace s výrazom „meno“ (tak ako ich mal aj raný Wittgenstein), tak pripomíname (sebe aj iným) bežné vety bežného,každodenného jazyka, v ktorom sa slovo „meno“ vyskytuje a používa bežným spôsobom, aby som tak sebe aj ostatným ukázal, v čom sa moje alebo ich použitie líši od bežného. Tým sa zbavujeme jedného zo zdrojov filozofických problémov, problémov, ktoré majú podľa Wittgensteina formu: „Nevyznám sa“. [19]

Podobnosť medzi Traktátom a Filozofickými skúmaniami,čo sa týka zdôvodnenia toho, že filozofia neponúka poznatky, že nie je náukou, ale činnosťou, možno vidieť v tom, že na jednej strane (v Traktáte) sa hovorí o nemožnosti zobraziť logickú formu pomocou vety, a na druhej strane (vo Filozofických skúmaniach) sa hovorí, že pri objasneniach týkajúcich sa jazyka musíme používať už úplný jazyk, čiže o jazyku môžeme povedať len čosi vonkajškové. Preto „[f]ilozofia nijakým spôsobom nesmie narušiť faktické používanie jazyka, môže ho nakoniec iba opísať. Nemôže to totiž ani zdôvodniť.“ [20] Na jednej strane (v Traktáte) sa hovorí, že správnou metódou filozofie by bolo nepovedať nič okrem toho, čo sa povedať dá, vyslovovať vety prírodných vied, [21] na druhej strane (vo Filozofických skúmaniach) sa hovorí, že filozofia nič nevysvetľuje a nededukuje, pretože keď je všetko zjavné, niet čo vysvetľovať. [22] Schopnosť mlčať, neprodukovať filozofické texty v tradičnom duchu, je aj podľa Traktátu aj podľa Filozofických skúmaní„známkou toho, že človek vidí svet správne a teda známkou zdravého postoj ak svetu“. [23]

Otázne je, nakoľko sú tieto metódy použiteľné a účinné v diskusiách, pretože jednak nie všetci ovládame svoj vlastný jazyk rovnako (výseky jazyka, ktoré sme si osvojili, sa odlišujú)a jednak filozof, ktorý argumentuje odvolávaním sa na takzvanú jazykovú intuíciu sa vystavuje námietke, že jeho jazyková intuícia či jazyková intuícia kritizovaného autora je jednoducho iná. Kto rozhoduje o tom, ktorý spôsob použitia je bežný (v tomto prípade adekvátny) a napokon, prečo by filozof nemal vytvárať nový jazyk, v ktorom by povedal čosi nové, v ktorom by ponúkal nové poznatky, práve vďaka novosti svojho jazyka?

Dôležitejšou je otázka, načo je toto wittgensteinovské filozofovanie dobré. Čo je jeho cieľom, ak nie nový systém, nová koncepcia? Navyše: „Čo dáva úvahám ich dôležitosť, veď sa zdá, že iba rozbíjajú všetko zaujímavé, t. j. všetko veľké a dôležité?“ Čo získame tým, že si prehľadne usporiadame to, čo už aj tak vieme? A v tejto súvislosti je namieste spomenúť prirovnávanie jeho spôsobu filozofovania k činnosti terapeuta, chápanie filozofie ako istého druhu terapie. Filozof, postihnutý špecifickou filozofickou „chorobou“, je presvedčený, že vety, ktoré predkladá,sú zmysluplné, zrozumiteľné, a vyjadrujú skutočný poznatok. Ak ho chceme vyliečiť, musíme brať jeho pseudo-tvrdenia ako naozajstné tvrdenia a odvodiť z nich dôsledky. Malo by sa ukázať, že to, čo odvodíme, sú očividne pseudo-tvrdenia. Takto neprivedieme „pacienta“, ktorým môžeme byť aj my sami,k tomu, že sa vzdá svojich pôvodných „tvrdení“ ako nepravdivých, ale k tomu, že si uvedomí ich iluzórnu povahu, že si uvedomí ich nezmyselnosť. Nepopierame pôvodné „tvrdenia“, pretože by sme tak vyslovovali len ďalšie nezmysly. Veď ani negácia nezmyslu nemôže mať zmysel, a preto nemôže byť ani pravdivá.

O terapeutickej povahe Wittgensteinovej filozofie sa toho popísalo už veľa a názory na ňu a na dôraz, aký sa jej prikladá, sa prirodzene od autora k autorovi líšia. Napríklad, v jednej z najvplyvnejších úvodných kníh k štúdiu Wittgensteinovej filozofie sa okrem jednej zmienky píše o jej terapeutickej úlohe len v úvode k druhému vydaniu, [24] pričom sa pokladá za negatívnu,spočívajúcu v rozložení filozofického problému jeho zrušením, odstránením klamnej predstavy, filozofickej ilúzie. Naopak, na opačný koniec názorového spektra, čo sa týka dôrazu na terapeutickú funkciu filozofovania vo Wittgensteinovom duchu, a najmä čo sa týka jej ústrednej, integrálnej úlohy pri takejto činnosti, možno zaradiť napríklad prácu G. Bakera Wittgenstein’s Method. Neglected Aspects a prácu J. F. Petermana Philosophy As Therapy: An Interpretation and Defense of Wittgenstein’s Later Philosophical Project.

Pri praktizovaní tejto metódy do veľkej miery platí to, čo pri psychoterapii – človek si musí priznať, že pri vlastnom uvažovaní podlieha istému obrazu či analógii a navyše, toto priznanie nesmie byť vynútené. A to sa, samozrejme, týka aj prijatia alebo odmietnutia nového obrazu. [25] Jednoducho povedané, človek musí rozpoznať svoje ilúzie ako ilúzie a koniec koncov, ak podľahne inej ilúzii, totiž tej, že s ilúziami sa mu žije lepšie, môže si ich slobodne ponechať.

L i t e r a t ú r a
BAKER, G.: Wittgenstein’sMethod. Neglected Aspects. Blackwell Publishing 2006.
HACKER, P. M. S.: Wittgenstein:Connections and Controversies. Oxford University Press 2005.
KENNY, A.: Wittgenstein.Revised Edition. Blackwell Publishing 2006.
KENNY, A.: From Empedoclesto Wittgenstein. Oxford University Press 2008.
PETERMAN, J. F.: PhilosophyAs Therapy: An Interpretation and Defense of Wittgenstein’s Later PhilosophicalProject. State University of New York Press 1992.
WITTGENSTEIN, L.: Tractatuslogico-philosophicus. Bratislava: Kalligram 2003.
WITTGENSTEIN, L.: Filozofickéskúmania. Bratislava: Pravda 1979.
WITTGENSTEIN, L.: Modráa Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram 2002.

Po z n á m k y

[1] Vďaka Wittgensteinovým posmrtne vydanýmprácam sa v súčasnosti už uvažuje o troch či dokonca štyroch rôznych„Wittgensteinoch“. Pozri KENNY, A.: Wittgenstein.Revised Edition. Blackwell Publishing 2006, s. XX.
[2] WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus.Kalligram: Bratislava 2003, § 4.112, s. 73.
[3] Tamže, § 5.5563, s. 137.
[4] Tamže, § 5.4733, s. 119 – 120.
[5] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania.Bratislava: Pravda 1979, s. 77.
[6] Napokon, tento spôsob vysvetľovania nemusí byť úplne pomýlený, pretože nepodsúva Wittgensteinovi názory, ktoré nemal v čase, keď pracoval na Traktáte.Takto, z hľadiska jeho neskorších poznámok, možno pochopiť aj funkciu a zmysel viet Traktátu,ktoré on sám vtedy považoval za nezmyselné (Traktát,§ 6.54, s. 173).
[7] Stačí nahliadnuť do Filozofických skúmanía ľahko nájdeme pripomienky, ktoré majú formu otázok, príkazov, ba dokonca aj vtipov. A. Kenny na ilustráciu uvádza, že napríklad vo viac-menej náhodne vybraných častiach 501 až 530 Filozofických skúmaní, ktoré tvorí dokopy 105 viet, je len 43 oznamovacích (ktoré ešte nemusia byť tvrdeniami), 35 otázok, 17 citátov alebo viet na diskusiua 10 príkazov. KENNY, A.: From Empedocles to Wittgenstein. Oxford University Press 2008, s. 143.
[8] WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus,c. d., § 4.003, s.61.
[9] Pozri najmä § 4.126, ktorý obsahuje aj nasledujúce formulácie: „To, že niečo spadá pod formálny pojem ako jeho predmet, nemožno vyjadriť pomocou vety. Ale toto sa ukazuje na samom znaku tohto predmetu. (Meno ukazuje, že označuje predmet, číslica, že označuje číslo,atď.)“
[10] WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus,c. d., § 4.1212, s. 75.
[11] Filozof by sa mal potom obmedziť na výpovede typu „Aha!“, „Pozri sa!“ a podobne, ktoré zasa podľa traktátovského kritéria nemožno pokladať za zmysluplné.
[12] HACKER, P. M. S.: Wittgenstein: Connections and Controversies. Oxford University Press 2005, s. 12.
[13] „Veľkú triedu prípadov používania slova ‚význam‘ – i keď nie všetky prípady jeho používania – možno vysvetliť takto: Význam slova je jeho používanie v jazyku“. WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania, c.d., s. 43.
[14] „A predstaviť si nejaký jazyk znamená predstaviť si formu života.“ Tamže, s. 28.
[15] Tamže, § 125, s. 76.
[16] Pozri najmä jeho Modrú knihu. WITTGENSTEIN,L.: Modrá a Hnedá kniha. Kalligram: Bratislava 2002.
[17] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania, c.d., s. 78.
[18] Tamže, s. 77. V slovenskom preklade sa však hovorí menej presne o „zhromažďovaní spomienok“.
[19] Tamže, s. 76.
[20] Tamže, s. 76.
[21] WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus, c. d., s. 171.
[22] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania, c.d., s. 77.
[23] PETERMAN, J. F.: Philosophy As Therapy: AnInterpretation and Defense of Wittgenstein’s Later Philosophical Project. State University of New York Press 1992, s. 17.
[24] KENNY, A.: Wittgenstein, c. d., napr. s. XV.
[25] Pozri BAKER, G.: Wittgenstein’s Method. Neglected Aspects. Blackwell Publishing 2006, s. 8.

Text je súčasťou zborníka Wittgensteinovské skúmania,ktorý nedávno vyšiel ako 4. zväzok edície Schola Philosophica Tyrnaviensis.

 

PhDr. Dezider Kamhal, PhD.
Centrum kognitívnych vied na Katedre aplikovanej informatiky FMFI UKv Bratislave
Katedra filozofie FF UCM v Trnave