Aký je pôvod morálnych princípov a noriem? Akofunguje naša morálna schopnosť? Je vrodená, alebo sa jej učíme od autoríta nadobúdame skúsenosťou? Podieľajú sa na morálnom usudzovaní (rozlišovanímedzi morálnym dobrom a zlom) viac kognitívne alebo emočné funkcie? Tietoa podobné otázky, ktoré boli pôvodne výzvami najmä pre morálnych filozofov, si dnesprisvojili aj niektorí empirickí vedci. Množstvo poznatkov, ktoré postupneumožňujú zodpovedať si (ale najprv klásť si) tieto otázky, prinieslipsychologické, neurovedecké, antropologické výskumy.

Marc D. Hauser, profesor psychológie,evolučnej biológie a biologickej antropológie na Harvard University,spracoval tieto „novinky v etike“ v knihe Moral Minds veľmi pútavoa prehľadne. Patrí k tým západným autorom, ktorí razia cestuinterdisciplinárnemu riešeniu problémov. Demarkačné čiary medzi prírodnými a humanitnýmivedami prakticky nepozná. To sa prejavuje aj v spôsobe, ako Hauserzaobchádza s pojmami myseľa mozog. Problém identity mysle a mozgu – u násstále taký citlivý – úplne prehliada a tieto dva pojmy používa takmersynonymicky.

V knihe Moral Minds Hauserobhajuje tézu, že ľudia majú vyvinutý morálnyinštinkt, ktorý sa v detstve prirodzene rozvíja a slúži nagenerovanie rýchlych úsudkov o tom, čo je morálne správnea nesprávne. Morálny inštinkt je založený na nevedomých pravidlách prekonanie, bol vytvorený evolučne a je nejakým spôsobom zakomponovanýv našich mozgoch. Na viacerých miestach autor uvádza analógiu morálnejschopnosti so schopnosťou reči. Ako je podľa Chomskeho schopnosť učiť samaterskú reč založená na nevedomých vrodených jazykových pravidlách, tak podľaHausera dokážeme na základe vrodených morálnych pravidiel prisudzovať hodnotumorálnemu skutku. Morálne pravidlá alebo princípy sú len nástrojom (toolkit)pre výstavbu konkrétnych morálnych systémov, ale k tomu sa Hauser dostaneaž neskôr. V siedmich kapitolách knihy chce najprv vysvetliť, ako tieto nevedomé a univerzálnepravidlá či princípy tvoria morálny úsudok.

Hoci hlavnú tézu v úvode Hauser formulujejednoznačne a jednoducho (čitateľ si myslí, že už všetkému potrebnémuporozumel…), na ďalších štyristo stranách ju komplikuje, obmieňa,prehodnocuje a overuje škálou filozofických názorov, výskumov evolučných,neurovedných, antropologických, psychologických vied (čitateľ na ten čas ľahkostráca zo zreteľa stanovisko autora…).

Hauser si dal najprv za úlohu vedeckýmimetódami overiť tri vplyvné filozoficko-etické modely – koncepcie Kanta, Huma aRawlsa. Morálny subjekt podľa Kanta a naňho nadväzujúcej etickej tradíciepri morálnom súdení vždy uvažuje racionálne. „Kantian creature“ – ako si honazval Hauser – je indivíduum, ktorého morálny úsudok stojí na vedomomracionálnom zdôvodnení.

Naproti tomu „Humean creature“ je bytosť, ktorá sa pri hodnotenímorálneho skutku opiera o emocionalitu. Podľa Hauserovej interpretácie,Hume považuje morálne súdenie za prirodzené a automatické ako percepciu.Rovnako ako pri pohľade na červenú farbu je nám jasné, že je červená, tak istopri pohľade na trpiaceho človeka vieme, že je správne mu pomôcť. „Humeancreature“ je vybavený morálnym zmyslom, ktorý rastie a vyvíja sa ako údytela. Morálny zmysel v nás aktivuje rôzne emócie, vďaka ktorým situáciualebo skutok vnímame ako dobrý alebo zlý. Spor emotivizmus vs. kognitivizmus má hlbšie korene, než je Kantovoa Humovo 18. storočie, a je stále živý aj dnes.

Tretím modelom je „Rawlsian creature“. Rawlsov morálny subjekt vieposúdiť, čo je spravodlivé a nespravodlivé, prípustné a neprípustnébez toho, aby vedel zdôvodniť prečo. Množstvo relevantných morálnych súdovprichádza rýchlo, bez reflexie, s absenciou silných emócií.

Vyberiem jeden z príkladov „vedeckého overenia“ priebehumorálneho úsudku. Hauser predostiera známy myšlienkový experiment filozofiekFootovej a Thomsonovej, tzv. problém električky (trolley problem),ktorý možno zjednodušene opísať nasledovnou dvojicou.

1. Po trati v tvare Y ide električka. Na jednom ramene trati sahrá päť detí, ktoré električku nevidia. Na druhom pracuje rovnako nič netušiacirobotník. Električka sa rúti smerom k deťom. Účastník experimentu si mápredstaviť, že stojí pri výhybke a má možnosť zmeniť trasu električkysmerom na robotníka. Otázka znie, či je správne prehodiť výhybku.

2. Po rovnej trati ide električka, ktorá sa rúti priamo na päť detí.Účastník experimentu si má predstaviť situáciu, že stojí na moste nad traťouspolu s mužom nadmernej hmotnosti, a zodpovedať otázku, či je morálnesprávne sotiť muža na trať, tým zastaviť električku a zachrániť život piatimdeťom.

Ako výskum myšlienkového experimentu dopadol?V prvom prípade odpovedali takmer všetci účastníci áno (je správne prehodiť výhybku), v druhom prípade odpovedalitakmer všetci nie (nie je správnesotiť muža). Ako je to možné? Veď v oboch prípadoch išlo o záchranupiatich životov oproti jednému. Vysvetliť si to dlho nedokázali filozofi anipsychológovia. K uspokojivej odpovedi dospeli až Greene a Cohen,ktorí vytušili, že medzi týmito dvoma prípadmi bude istý rozdiel. Počasodpovedí na dilematické situácie skenovali účastníkom mozgy pomocou funkčnejmagnetickej rezonancie. V prvom prípade sa aktivovali iné funkčné systémynež v druhom prípade. Prvú dilemu autori opísali ako neosobnú. Prehodenie výhybky je jednoduchý, neosobný úkon. Neosobnádilema aktivuje oblasti mozgu, ktoré majú na starosti skôr kognitívne zložky.„Morálny kalkul“, ktorého sme schopní pri neosobných dilemách, je základomutilitárneho myslenia, schopnosti ľahko si vypočítať, že je lepšie, keď zomriejeden človek za piatich. Druhá dilema je osobná,ide o činnosť vlastných rúk na zhodenie muža z mosta. Pri osobnejdileme je spustená silná emočná reakcia a aktivovaný špeciálnysociálno-emočný systém. Túto emočnú odpoveď sme zdedili po našich predkoch,vyvinula sa evolučne ako adaptačná funkcia, ktorá im pomáhala prežiť. Priosobnej dileme si Greene a Cohen všimli aj dlhší reakčný čas pre morálnerozhodnutie. To svedčí o konflikte, ktorý vzniká medzi kognitívnoua emočnou zložkou. Kognitívna sa snaží v ťažkej osobnej dileme korigovaťemočnú zložku. Pre Hausera z toho vyplýva, že v morálnom usudzovanímá svoju úlohu tak funkcia kognitívna, ako aj emočná. „Kantian creature“ sakombinuje s „Humean creature“. „Rawlsian creature“ má takisto svoj kúsokpravdy, pretože (bez ohľadu na podiel kognitívnej a emočnej zložky)rozhodnutia boli intuitívne, účastníci výskumu nevedeli zdôvodniť, prečo sav prvom prípade rozhodovali inak než v druhom.

Do „stredovej pozície“ ústi Hauserovo stanoviskonielen v spore o podiel kognitívnej a emočnej zložky prigenerovaní morálnych súdov, ale aj v diskusii „vrodené vs. získané“.V knihe sa okrem výskumov vrodenosti morálneho zmyslu odvoláva aj navýskumy plurality morálnych systémov – čo hrá zase v prospech získanýchmorálnych presvedčení (napr. výskumy Nisbetta a Cohena). Hauser predkladáelegantné riešenie tohto sporu tým, že chápe morálnu schopnosť ako súbor vrodených princípov a získaných parametrov. Pri narodení užnaša myseľ obsahuje abstraktné pravidlá alebo princípy, ktoré sú však otvorenérôznym parametrickým variáciám. Tie sú podmienené najmä hodnotami konkrétnejkultúry, komunity, rodiny a náboženským presvedčením. Kombinácia princípova parametrov tvorí potom špecifický morálny systém jednotlivca.

Obsah knihy je ešte oveľa pestrejší. Hauser sa pristavuje pri modernýchpohľadoch na človeka ako „homo economicus“ a „homo reciprocans“, venuje sarecipročnému altruizmu, Dawkinsovmu Sebeckémugénu či psychopatologickým poznatkom. Náročná problematika je odľahčenávtipnými ilustráciami a zaujímavými príkladmi. Kniha môže poslúžiť akovýborný úvod do súčasnej etiky, kde záujemcovia nájdu prehľad mnohých teórií,empirických výskumov, odkazy na vplyvných autorov. Publikácia môže byť ajkvalitným prehľadom už známeho. Myslím, že Hauserova poctivosť pri zohľadňovanírôznych perspektív môže pomôcť zbavovať sa predsudkov voči implementáciiprírodných vied do vedy o morálke. Veď veľkí filozofi minulých storočínemohli vedieť, čo vieme my dnes a museli si vystačiť s (často geniálnymi)intuíciami.

 

Mgr. Jana Rončáková

Katedra filozofie FF UCM v Trnave

Nám. J. Herdu 2

917 01 Trnava

jroncakova[zavináč]gmail.com