V tvojichprácach sú prítomné texty – slová. S touto technikou si však začala ibanedávno. Čo tým sleduješ?

Hneďna úvod musím zdôrazniť, čo považujem vo svojom osobnom aj profesijnom živote zaveľmi dôležité. Je to literatúra, vzťah k próze i poézii, a teda aj kslovám. Fascinuje ma ich vzájomná previazanosť v texte, ich obsah, ako ho možnochápať a posúvať. Vnímam ich vzťahy, ktoré sú podmienené človekom a jehoschopnosťami uchopiť ho a pochopiť v rôznych rovinách. Jednak to, kým súvypovedané, za akých okolností a ako sa ukladajú, čo evokujú v určitom momente,akú silu má ich výpoveď. Mám veľmi blízko k poézii, ktorá je úsporná a dokážesprostredkovať určitú skúsenosť a navodiť pocit zážitku, ktorý je častoneprenosný sám o sebe. Čítanie textu, ktorý má jedinečnú rytmiku, mne akočitateľovi dovoľuje rozpamätávanie a pripodobenie vlastného zážitku, projekciuseba, a tým inšpiráciu k chápaniu iného cudzieho sveta, ktorý sa vyjadrujetouto formou. Najmä rytmika, ktorá neznamená to, že sa veci rýmujú, skôrvnímateľnosť jedinečného pomenúvania a hľadania.

Nežsom začala maľovať obrazy so slovami, textom, mala som už napísaných viacero„básní“. Odvážila som sa ich uverejniť (VLNA), a tým zo mňa opadol ostych azačala snaha prepojiť maľbu a texty do podoby, ktorá by vystihovala môj postojucelene. Dominantou a nosným motívom sú práve pojmy strachu, riešenia aodpovede, ktoré sme nútení si každý klásť vzhľadom k určitým situáciám a túžbespoznať sám seba. Slová sa nachádzajú v riadkoch – telo sa dotýka riadku amyseľ medzery. Miznú a objavujú sa, sú intenzívne a silné, tým, že ichmiestami zotieram, aby som potlačila ich intenzitu výpovede, naznačujem vlastnúpochybnosť o tom, či rozumiem ich skutočnému významu, alebo či vôbec vystihujúpodstatu problému, ktorý je v texte ako celku. Snažím sa byť úprimná v danommomente a prisudzovať im výtvarnú podobu, ktorá je pravdivá v mojom chápaní.Niektoré slová, vyžadujú viac tým, že sú často viacvýznamové a dokážu nalamovaťa spochybňovať výpoveď, avšak sú neuveriteľne výpovedné touto tvárnosťou v ichpoužití. Farbou dostávajú dimenziu priestoru a rukopisom je vyjadrený pohyb vslove. Sledujem teda pohyb slova v sebe a jeho významy a presahy, príznačné premôj zväčša intuitívny spôsob hľadania odpovedí a skončím pri výpovedi o hľadaníako definícii, ktorá je otvorená a nedá sa inak kategorizovať.

 

Tvojaposledná výstava, na ktorej si pracovala spoločne so Z. Flimelovou, nesienázov „Ideálna ilúzia“. Ide v nej najmä o vyjadrenie toho, ako sakonštituuje symbolika iluzórneho. Túto symboliku vyjadruješ práve textom –slovo je symbol. Avšak práve to je vlastná úloha textu (slova), symbolizovaťnejakú pôvodnú autorskú predstavu a sprístupniť ju niekomu ďalšiemu. Podurčením slova ako symbolu máš na mysli niečo viac, resp. niečo iné, než čo toznamená bežne?

Zastávamnázor, ktorý tkvie v pointe názvu a týka sa teda i slova a jeho funkciesprostredkovať. Nemyslím, že ak vypoviem slovo, použijem ho s vedomím, že budepochopené tak, ako ho vnímam v celej šírke ja. Neviem uviesť teraz konkrétnypríklad, avšak to, že si niečo sprostredkúvame denne, ešte neznamená, že je topochopené a prijaté. Dotýka sa to vzťahov a ich rôznych foriem porozumenia aschopnosti priblížiť sa k pochopeniu. Je to len približovanie s občasnýmizhodami. Slovo ako symbol, ktorý je vlastnou entitou a žije v určitom čase apriestore, je previazané s jeho používateľmi, ktorí nemajú tú moc a siluustriehnuť a zaručiť pochopenie toho, komu je adresované. Môže byť zneužité,využité, vytrhnuté z kontextu, no stále funguje inak, práve s ohľadom nakontext priestoru, času a subjektu. „Ideálna ilúzia“ je teda myslieť si, ženiečo je isté, dokonalé a pravdivé bez vymenovaných pojmov čas, priestor,človek. Zostávajú vzájomné vzťahy a vplyvy faktorov.

Vpráci 9 slov jednoducho vyťahujem len z príručky základné slová, ktoré riešiavšetky filozofie a náboženstvá. Nič, Nikdy, Nikde, Niekedy, Niečo, Niekde,Vždy, Všade, Všetko. S určitosťou možno povedať, že isté je z nich len Niekedya Niečo. A to je skvelý námet na hru „Ideálnej ilúzie“, ktorá potvrdzuje azároveň vyvracia všetko, čo sa nejako javí.

 

Osvojich prácach tvrdíš, že sú motivované najmä ľudskými vzťahmi. Na plátno satak dostáva výpoveď o skúsenosti človeka s iným človekom, a týmaj prežívanie tejto skúsenosti. Vzájomné skúsenosti rôznych ľudí sú všakrôzne. Snažíš sa preto zachytiť nejaký typ skúsenosti s druhým človekom,alebo práve naopak buduješ výpoveď o tejto skúsenosti ako principiálnenejednotnej, a tým vždy jedinečnej a typovo neuchopiteľnej?

Myslím,že si vyberám momenty, ktoré sú nejednoznačné, pretože vytvárajú polemiku aj vomne aj v divákovi. Sú, dúfam, neuchopiteľné, pretože zdieľať určitý pocit cezmédium maľby je vecou, ktorá by skutočne mala byť otvorená. Nerada vytváramobrazy, ktoré spadajú do kategórie kritika spoločnosti či zrkadlo doby,mapovanie všeobecných všadeprítomných pokleskov či právd. Nepovažujem to zadôležité, maľovať to, čo som nútená spracúvať ako realitu masy. Mám rada osobnéa hĺbavé symboliky gesta, rezonanciu pocitu blízkostí a vzdialeností medzikomunikujúcimi. Rada sa tak dozvedám o podstate seba i toho, čo práve skúmam anad čím uvažujem práve pomocou farby a jej možností, lazúr a nánosov, línií aplôch. Niekedy som iba pozorovateľom expresie emócií rôzneho druhu.

 

Prečotvoríš?

Tátootázka je jednoduchá a odpoveď je zrejmá. Tvorím, lebo hľadám.

 

Za rozhovor ďakuje Tomáš Piskáček.