Silvia L. Čúzyová: David Hockney: obraz ako spôsob videnia [The Image as a Way of Seeing]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 3. (gallery)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
David Hockney (1937 – 2026) bol britský maliar, kresliar, grafik, fotograf a autor pracujúci s obrazom v najširšom zmysle slova. Zomrel 11. júna 2026, necelý mesiac pred svojimi 89. narodeninami. Jeho význam spočíva v rozsiahlej a rozmanitej tvorbe, medzinárodnom postavení aj v popularite ikonických obrazov intenzívnej farebnosti, ktoré pôsobia na prvý pohľad jednoducho a bezprostredne. Za touto vizuálnou prístupnosťou sa však skrýva oveľa zložitejšia umelecká otázka. Jeho pozornosť smerovala nielen k tomu, čo človek vidí, ale predovšetkým k spôsobu, akým sa na svet pozerá, čo môže obraz znamenať a ako prostredníctvom neho zachytiť skúsenosť sveta. Hockneyho diela predstavujú konkrétne miesta, ľudí a predmety a zároveň prinášajú uvažovanie o samotnom procese videnia a vytvárania obrazu. Maľba, kresba, fotografia, grafika, koláž, video, fax, počítačové technológie či kresby na iPade – jeho tvorba sa rozvíjala naprieč obdobiami, médiami a spôsobmi uvažovania. Táto premenlivosť pritom zostala vnútorne súdržná.
Hockney sa narodil v roku 1937 v Bradforde v Yorkshire. V rokoch 1953 až 1957 študoval na Bradford School of Art a od roku 1959 pokračoval na Royal College of Art v Londýne. Štúdium ukončil v roku 1962, keď získal zlatú medailu. Už počas štúdia sa začal dostávať do povedomia britskej umeleckej scény. Jeho raná tvorba sa pohybovala medzi kresbou, maľbou, grafikou a textom a postupne sa v nej objavovali otázky identity a individuálneho prežívania. Hoci sa stal jednou z významných osobností britského pop-artu, jeho umelecké záujmy boli širšie. Už v raných dielach bolo možné pozorovať snahu vytvárať vlastný spôsob zobrazovania skutočnosti. Obraz predstavoval osobnú konštrukciu a výpoveď o tom, ako umelec svet vníma. Táto predstava sa neskôr stala jedným z dôležitých princípov celej jeho tvorby.
Zásadným momentom bol rok 1964, keď sa Hockney presťahoval do Los Angeles. Špecifické svetlo, otvorený priestor, architektúra, intenzívna farebnosť a životný štýl južnej Kalifornie vytvorili nové vizuálne prostredie, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho tvorbu. Na prvý pohľad pôsobia jeho kalifornské diela ako jednoduché a esteticky príťažlivé scény plné svetla a farieb. Pri bližšom pohľade sa však ukazuje, že bazén, jeden z najznámejších motívov jeho tvorby, funguje aj ako vizuálny problém. Voda môže byť súčasne povrchom aj hĺbkou, odrazom aj deformáciou. Pohyb človeka môže byť v kompozícii prítomný iba prostredníctvom stopy, ktorá po ňom zostala. Voda, svetlo a meniace sa priestorové vzťahy tak vytvárajú situáciu, v ktorej sa realita na plátne transformuje a získava novú podobu. Typickým príkladom je obraz A Bigger Splash z roku 1967, kde ľudskú prítomnosť sprostredkúva predovšetkým rozvírená voda. Postava zostáva mimo hlavného vizuálneho diania a jej prítomnosť sa prejavuje prostredníctvom stopy v priestore. Dielo tak zachytáva konkrétnu udalosť a zároveň upriamuje pozornosť na okamih, stopu, pohyb a čas.
Priestor sa postupne stal jedným z najdôležitejších problémov Hockneyho tvorby. Klasická úbežníková perspektíva predpokladá stabilný bod, z ktorého sa priestor organizuje. Človek sa však v skutočnosti pohybuje a jeho pohľad sa neustále mení. Vnímanie prostredia vzniká postupne, počas pohybu, pozorovania, pamäti a výberu toho, čomu venujeme pozornosť. Hockneyho diela preto ponúkajú predstavu reality ako premenlivej skúsenosti, ktorú možno zachytiť z viacerých uhlov a v rôznych okamihoch. V tomto zmysle sa približujú niektorým otázkam modernizmu a kubizmu, zároveň však zostávajú založené na konkrétnej ľudskej skúsenosti.
V 70. rokoch začal vytvárať tzv. joiners, fotografické skladby pozostávajúce z množstva jednotlivých polaroidových záberov. Tie mohli zobrazovať rovnaké prostredie z rôznych pozícií a v rôznych časových okamihoch. Fragmentácia obrazu v týchto dielach predstavovala vedomý umelecký postup. Jednotlivé fotografie sa skladali do nového celku a vytvárali kompozíciu, ktorá zachytávala priestor prostredníctvom viacerých okamihov. Pripomínala spôsob, akým človek priestor skutočne vníma – postupne, z rôznych uhlov a v priebehu času. Obraz sa tak približoval mentálnej skúsenosti priestoru viac než mechanickej reprodukcii skutočnosti. Fotografia tu získavala podobu subjektívneho záznamu, ktorý odráža pohyb pozorovateľa, čas aj premenlivosť jeho pohľadu.
Hockney sa venoval aj portrétu, krajine a zátišiu. Portrét bol pre neho situáciou, v ktorej sa stretávali pozorovanie, čas, pamäť a vzťah medzi tým, kto sa pozerá, a tým, na koho sa pozerá. Maľoval svojich priateľov, rodinu, umelcov aj ľudí zo svojho okolia a vytváral tiež množstvo autoportrétov. Jeho záujem o portrét pokračoval aj v neskoršom období. Od roku 1999 vytváral stovky portrétov pomocou zariadenia camera lucida, ktoré mu umožňovalo presnejšie študovať a zaznamenávať pozorovaný objekt. Technická pomôcka sa tak stala súčasťou procesu pozorovania a sprostredkovala vzťah medzi pozorujúcim a pozorovaným.
Podobne pracoval s krajinou. Pri návratoch do Yorkshire vytváral veľké krajinomaľby, v ktorých sa prírodné prostredie stávalo hlavným predmetom pozornosti. Významným dielom je Bigger Trees Near Warter (2007), monumentálna kompozícia vytvorená z päťdesiatich samostatných plátien. Hockneyho experimentovanie zahŕňalo maľbu, fotografiu, grafiku, litografiu, lept aj scénografiu. Navrhoval kulisy a kostýmy pre divadelné a operné predstavenia a spolupracoval s viacerými významnými inštitúciami. Dôležitú úlohu v jeho tvorbe zohrával aj vzťah k technológiám. Experimentoval s fotokopírkou, faxom, polaroidom, videom, počítačom a neskôr s iPhonom a iPadom. Technológia predstavovala rozšírenie jeho umeleckých možností a ďalší nástroj na pristupovanie k rovnakým umeleckým problémom. Otázka nástroja sa pritom spájala s otázkou samotného obrazu: čo sa s obrazom deje, keď sa mení spôsob jeho vzniku? Ako nová technológia ovplyvňuje spôsob, akým človek vníma svet? Od roku 2009 intenzívne využíval digitálne kreslenie a vytváral diela pomocou iPadu a aplikácie Brushes. Aj v digitálnych obrazoch zostávali prítomné témy, ktoré sa objavovali už v jeho skoršej tvorbe – krajina, svetlo, portrét, priestor a každodenný život. Digitálne médium predstavovalo pokračovanie dlhodobého umeleckého hľadania.
Priestor, ktorý človek fyzicky obýva, nie je totožný s priestorom, ktorý si vytvára vo svojom vnímaní. To, čo človek vidí, vzniká prostredníctvom výberu a usporiadania informácií. Hockneyho diela preto opakovane preverujú samotné podmienky videnia. Obraz tu predstavuje priestor, v ktorom sa realita znovu skladá a získava podobu osobnej skúsenosti. Stáva sa záznamom spôsobu, akým sa svet v určitom okamihu človeku ukazuje. Život Davida Hockneyho sa po takmer deviatich desaťročiach v biologickom zmysle objektívne skončil, jeho tvorba a jej význam však zostávajú prítomné a interpretačne otvorené – podobne ako samotné videnie, ktoré zostáva premenlivým a neustále sa obnovujúcim procesom.
Z d r o j e:[1]
Gayford, Martin: A Bigger Message: Conversations with David Hockney. London: Thames & Hudson, 2016.
Hockney, David – Gayford, Martin: A History of Pictures. London: Thames & Hudson, 2017.
[1] Doplňujúce zdroje: National Portrait Gallery, National Gallery of Australia, National Galleries of Scotland a The Metropolitan Museum of Art.
Obrazové reprodukcie:
https://en.wikipedia.org/wiki/David_Hockney
Mgr. Silvia L. Čúzyová, PhD.
Katedra teórie a dejín umenia
Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave
Hviezdoslavovo námestie 18
814 37 Bratislava
e-mail: silvia.cuzyova@gmail.com