Jana Juhásová: Právo obrany [Right of defense]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 1. (editorial)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Najnovšia inscenácia Tartuffe Slovenského komorného divadla v Martine, v predlohe inšpirovaná J. B. P. Molièrom (premiéru mala 14. a 15. novembra 2025), je budovaná na symbióze toho, čo sa historicky opakuje, a aktualizáciách, ktoré nás vystavujú hmle nejasnosti, no zároveň túžbe históriu netvorivo nereprodukovať a učiť sa z jej chýb. Opakujúcim sa momentom, so zárodkom v klasicizme 17. storočia, je snaha evokovať zdesenie, ako môže (a že môže…) jeden manipulátor zmeniť život človeku so zázemím, váženej rodine a synekdochicky i ľuďom v širších horizontoch, ako sú obec, štát, kultúrna tradícia… Kulisy a kontexty zo súčasnosti zdôrazňujú prevleky, v akých sa manipulácia odohráva tu a teraz a dráma kladie implicitné otázky, ako sa jej brániť. Jej inštitúciou už nie je len Molièrova cirkev, ale i sféry, ktoré sa vedia dotknúť väčšiny. V réžii Anny Klimešovej a dramaturgii Borisa Jedináka a Mira Dacha máme dočinenia s hybridnou, rozptýlenou inštitucionálnou konfiguráciou na pomedzí osobnej psychológie a trhových komodít, ktorej personifikovaným reprezentantom je kouč. Zosilnením hlasu manipulátora je obecný rozhlas ako metonymia mediality, dávajúca priestor aj nekompetentným a bez dobrých úmyslov. Pôvodná idea koučingu pomôcť človeku odhaľovať vlastnú životnú cestu na základe hlbokého sebapoznania je zneužitá na nátlakovú (de)formáciu, ktorá rozkladá osobnosť hlavného protagonistu i dobré rodinné vzťahy, a tiež na bezcharakterné sebaobohacovanie. Takmer úplná nahota hlavného protagonistu Orgoňa (Peter Kočiš), nereflexívne podliehajúceho manipulátorovmu vplyvu, vyčistenie priestoru na konci hry a súbežná snaha martinského Tartuffa (Tomáš Mischura) rozšíriť sféru vplyvu na divákov v hľadisku sú sugestívnou manifestáciou strácania intimity a ochotou tento proces akceptovať. Obraz záverečnej prázdnoty nie je cestou k sebe v zmysle transformačného vyprázdnenia, ako nás manipulátor ubezpečuje, ale výrazom rozptylu, straty identity. Vstup deus ex machina sa podľa vzoru klasicizmu v modernej dráme nekoná.
Krátko po uvedení martinskej inscenácie vyšla v marci 2026 v pražskom vydavateľstve Togga kniha Intimacy, the Body and the Home (editorsky zastrešená trojicou A. Vydra, J. Vydrová a M. Zvarík). Z pohľadu (predovšetkým) filozofie rieši prekvapivo podobné témy ako Molièrov i martinský Tartuffe, len z obrátenej perspektívy. Kniha citlivo pripomína, čo je základom intimity a ako ju v súčasných spoločenských turbulenciách nestratiť. Otázka sa nevyčerpáva v kontextoch biologického a súkromného; téma je nasvecovaná ako fundamentálna dimenzia ľudskej existencie. Editori obohatili výstupy jedenástich autorov anglickými prekladmi textov troch autorít stredoeurópskeho myslenia – Jana Patočku, Petra Rezeka a Milana Šimečku.
K moliérovskej dimenzii má zvlášť blízko uvažovanie M. Šimečku v textoch zo zbierky Kruhová obrana (1985). Jeho ideou je podnietiť človeka v podmienkach ideologickej spoločnosti brániť pred vnucovanou „oficiálnou pravdou“ vlastnú realitu. Autor hovorí o „malých dejinách“ na pozadí „veľkých dejín“. Tie „malé“ formujú konkrétne ľudské skúsenosti ako láska, strach, zrada, smrť či každodenné rozhodnutia. Ak majú veľké dejiny tendenciu jedinca pohlcovať a nútia ho zapadať do ideologických kategórií („Veľké dejiny nás zaradili do rôznych sociálnych systémov a tie bránia tomu, aby sa naše malé dejiny stretli a porozumeli si“, s. 269);[1] „malé dejiny“ vytvárajú kruh vlastnej reality s ochrannou funkciou. Ten sa vyhýba ideologickému jazyku a udržiava osobitú interpretáciu sveta, lebo „to inak ani nejde, bytie môžeme vnímať ako domov jedine vtedy, keď si do neho prinesieme svoje veci, svoj mravný poriadok, svoju vieru, svoj najcennejší majetok, ktorý sme zaplatili svojimi omylmi, hriechmi a chybami“ (s. 272 – 273). Tichá obrana „malých dejín“ zachováva identitu osobného sveta a pripomína, že jedinou možnosťou spolužitia je tolerancia a uznanie plurality: „Najviac sa potom vzďaľujeme od tých, ktorí sa domnievajú, že majú pod palcom jedinú pravú objektívnu skutočnosť a snažia sa nás do nej vtesnať hoci aj násilím. Snažia sa nás tak vyhnať z našej vlastnej skutočnosti a podsunúť nám inú“ (s. 273). V martinskom Tartuffovi reprezentujú „malé dejiny“ krehkí členovia rodiny (babka – Jana Oľhová, matka – Nadežda Vladařová, dcéra – Dana Droppová, syn – Adrián Hudák), ktorých vzájomné okamihy bez manipulátorovho deformačného nátlaku sú plné zábleskov vnútornej radosti.
Aký zatextový priestor editori knihy i realizátori drámy otvárajú? Možno hneď viaceré – Život je hľadaním pravdy, nie ustrnutím v necitlivých ideológiách. Svet a seba možno prežívať autenticky, nielen sprostredkovane. Vlastnú skúsenosť, slobodu a pluralitu svetov treba aktívne chrániť. Alebo opäť slovami Milana Šimečku: „Nevnucujem svoju skutočnosť iným, ale dbám na to, aby moje kruhy zostali neporušené. Vpúšťam dovnútra len dobré knihy, mierne a rozumné slová, veselé reči kamarátov, šepkanie atď.“ (s. 274). Nech sú tými dobrými, miernymi a rozumnými pre nás aj slová z nového ročníka Ostia.
P o z n á m k y
[1] Paginácia v texte odkazuje na preklad v knihe Intimacy, the Body and the Home, citujem však zo slovenského prekladu Petra Leponiho – Milan Šimečka: Kruhová obrana. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku 2022.
Autorka obálky Dominika Margetová (Margetka): Erwin Schrödinger
doc. Jana Juhásová, PhD.
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
e-mail: jana.juhasovaksjl@ku.sk