Paulo Coelho: Veronika sa rozhodla zomrieť. Bratislava: Ikar 2008.

Brazílsky spisovateľ Paulo Coelho je pre slovenského čitateľa už dobre známy. Vďaka svojej tematike, ktorú ponúka vo svojich románoch, je mnohými kritikmi zaraďovaný medzi magických realistov spolu s Marquezom, Borgesom a Cortazarom. Rovnako ako títo autori aj on nachádza v životoch svojich hrdinov akýsi nádych magickosti, tajomna a metafyziky. Druhým dôvodom, prečo je radený k magickým realistom, je jeho brazílsky pôvod. Napriek všetkým týmto tvrdenia Coelhovi chýba sila opisu a jeho jazyk nie je natoľko jedinečný ako u Marqueza, rovnako nepracuje s hranicami reálneho a logického v kontraste s iracionalitou, ako je to u Borgesa. Coelho používa jednoduchý a zrozumiteľný jazyk, ktorý je prístupný pre širokú verejnosť. Postavám jeho románov chýba hĺbka a presvedčivosť a preto zostávam na pochybnostiach, či jeho radenie k magickému realizmu je správne. Coelhov štýl písania sa jasne prejavil aj v jeho krátkom románe Veronika sa rozhodla zomrieť.

Hlavnou postavou románu je mladá, atraktívna a znudená žena Veronika, ktorá pracuje v knižnici a večer sa chodí zabávať do klubov. Žije normálny, jednotvárny život. Ak chce, môže mať milenca alebo môže ísť kedykoľvek nakupovať, no napriek tomu sa pokúsi o samovraždu. Svoje rozhodnutie si nevie vysvetliť ani ona sama. Nie je v depresiách, neprežila neopätovanú lásku. Nič ju k tomu nenúti. Keď užije lieky, ktorými sa chce zabiť, prebudí sa na psychiatrickej liečebni pripútaná k posteli. Niekoľko dní sa spamätáva z malátnosti. Po návšteve lekára zisťuje, že si pri pokuse o samovraždu poranila srdce a zostáva jej týždeň života. Postupne sa s týmto faktom snaží vyrovnať. Spoznáva prostredie blázinca a spriatelí sa so ženou v stredných rokov. Veronika si časom uvedomuje, že pacienti sú normálni ľudia, rovnakí ako ľudia mimo múrov liečebne. Začína uvažovať, čo to znamená byť normálnym a zisťuje, že hranica medzi bláznovstvom a normálnosťou je pomyselná. Veronike sa pod týmto zistením mení pohľad na svet. Priestory blázinca jej umožnia odhaliť svoje skryté túžby, ktoré boli popierané predsudkami a zdaním morálky v bežnom svete. Prestáva sa báť byť inou a nachádza samú seba. Opäť sa jej vracia chuť do života. Spozná mladého schizofrenika, do ktorého sa zaľúbi, a s ktorým utečie. Snaží sa vychutnávať život do poslednej sekundy. V posledný deň zaspáva pritúlená v jeho náručí. Napriek tomu, že jej predpovedali týždeň života, sa ráno zobúdza a jej život pokračuje ďalej.

Coelho v tomto románe opisuje svoje skúsenosti z blázinca. Počas svojho života bol tri krát intervenovaný. Zámerne sa rozhodol pre ženskú postavu, jeho alter ego, aby nebola stotožňovaná s ním. Ide mu predovšetkým o vyjadrenie pocitu inakosti. Problematizuje hranicu medzi bláznivosťou a normálnosťou. Poukazuje na to, že tieto hranice určuje spoločnosť a väčšina. Zbavením sa dozoru spoločnosti a snahy zaradiť sa medzi ostatných nachádzame samých seba. Ľudia sa obávajú byť inými, boja sa odcudzenia a pohŕdania. Ale čo to znamená byť iným?

Napriek zaujímavosti témy, ktorú Coelho rozoberá, zostáva jej hĺbka zakrytá. Coelho sa kĺže po povrchu a nepreniká dostatočne do charakterov postav. Problém, ktorý predložil, vysvetľuje jednoduchým jazykom, ktorý nie je pre takúto tému najvhodnejší. Jednoduchosťou sa vyznačuje aj štruktúra celého románu. Na druhej strane sa však román veľmi príjemne číta a prinúti čitateľa, aby premýšľal. Veď kto z nás nie je aspoň raz v živote bláznom?

Mgr. Michal Žgrada
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
cakatel@yahoo.com