Sloboda patrí medzi tie pojmy, ktoré nie sú bezproblémové nielen v odbornom diskurze, ale ani v bežnom jazyku. Napriek tomu je pojem slobody jedným z najdôležitejších pojmov verejného života posledných storočí. Vďaka nejasnému významu je, a aj musí byť, často sprevádzaný vysvetleniami
a situačnými interpretáciami, ale na druhej strane aj demagógiou a mystifikáciou.

V tomto kontexte je pochopiteľná potreba neustále znovu definovať, nanovo objavovať a študovať predchádzajúce koncepcie, o čo sa na svojich stránkach snaží aj monografia Variácie na tému sloboda. Kolektív autorov sa v nej pokúsil o uchopenie slobody v trochu širšej perspektíve, a teda nielen v jej spoločensko-politickom alebo populárnom význame. V jednotlivých príspevkoch publikácia ponúka rôzne filozofické koncepcie, ktoré si kladú za cieľ vysvetliť povahu slobody (predovšetkým existenciálne prístupy), alebo pre ktoré je pojem slobody kľúčový (teologicko-filozofické úvahy, ako aj predpoklady teórie vedy), ale aj problémy, ktoré sú s touto problematikou spojené (problém zla, predestinácie
či determinizmu).

Samotné príspevky jednotlivých autorov na seba nenadväzujú, ale aj tak badať snahu zoradiť ich spôsobom, ktorý by určitou líniou pomohol čitateľovi k lepšej orientácii v pomerne zložitej problematike a v spôsoboch jej uchopenia.

M. Karaba sa vo svojej štúdii Otázka slobody vo svetle Popperovho riešenia problému „determinizmus verzus indeterminizmus“ zameriava na samotné základy možnosti hovorenia o slobode, a to z pohľadu filozofie vedy 20. storočia. Hneď v úvodnom príspevku je tak čitateľ konfrontovaný s otázkou, o ktorej aktuálnosti možno v dnešnom svete len ťažko pochybovať, a síce, čo k problematike slobody môže povedať moderná veda postavená na matematike a fyzike. Autor sa zameriava na koncepciu Karla Poppera (1902 – 1994), ktorý síce nepatrí k autorom posledných rokov (a aj samotnú koncepciu označuje M. Karaba za problematickú), no toto Popperove chápanie je pomerne zrozumiteľným a prehľadným uvedením do riešenia problému slobody v kontexte poznatkov prírodných vied.

Základnou sa v týchto súvislostiach javí odpoveď na otázku, či vo svete, ktorý je určený prírodnými zákonmi, nájdeme miesto aj pre indeterminizmus. Ak áno, čiže ak dokážeme, že existujú veci, ktoré striktným zákonom nepodliehajú, potom podľa Poppera ukážeme, že v takomto svete je miesto aj pre slobodu.

Útokom na vedecký (lebo nie všetko dokážeme predpovedať, a tak ani nevieme, či by sme toho boli schopní), metafyzický (lebo otázku, či je, alebo nie je všetko nemenne určené aj tak nemožno rozhodnúť), fyzikálny (kde spochybňuje ideu všetkých vecí ako dokonalého stroja) a filozofický determinizmus sa Popper snaží oslabiť pomerne rozšírené názory o veľkej explanačnej sile determinizmu. Poukázaním na dôvody, pre ktoré je intuitívnejšou a v konečnom dôsledku aj slabšou koncepciou indeterminizmus (lebo si nenárokuje vysvetliť celú realitu), kladie dôkazné bremeno na plecia deterministu.

M. Karaba však upozorňuje, že samotný indeterminizmus ako dôkaz slobody nestačí, čo si uvedomoval aj samotný Popper, a preto slobodu opisuje ako niečo, čo presahuje biologické pojmy – niečo, čo je tvorivou silou, ktorá predchádza to,čo je materiálne. To však podľa autora štúdie stále slodobu v striktnom zmysle nedokazuje. Skôr ide o pokus odmietnuť zmýšľanie determinizmu, ktoré Popperovi prišlo ako neprijateľné.

Už v prvom príspevku tak čitateľ môže zakúsiť, že objasnenie povahy slobody, ba dokonca už dôkaz jej existencie, nie je vôbec jednoduchou záležitosťou. To však omnoho viac platí pre systémy, ktoré stavajú na striktne logickej argumentácii v zmysle tradične chápanej vedy. Existenciálne prístupy, ktorých jazyk je o niečo slobodnejší, sa pozerajú na slobodu z iného pohľadu, čo je vidieť aj v štúdii O. Gavendovej Sloboda a existenciálne završovanie človeka, ktorá sa nezaoberá otázkou, či sloboda existuje, ale skôr sa snaží ukázať jej miesto v ontologickej štruktúre človeka. V systéme, ktorý predstavuje, sa totiž sloboda ani dokázať nedá, len sa ukazuje vo svojich prejavoch.

Na úvod podáva autorka na základe diel G. Lipovetského (1944) a Z. Baumana(1925) pomerne rozsiahlu a v niektorých bodoch snáď diskutabilnú (ak by sme názory ohľadom umenia a pod. dali do kontrastu s koncepciou, ktorú v tejto publikácii ponúka J. Fekete) analýzu problémov jednotlivca a spoločnosti vyplývajúcich z nesprávne pochopenej slobody (sloboda ako robiť si čo chcem, lebo nič ma neobmedzuje), ktorá vrcholí v hyperhedonizme, čo človeku prináša len nepokoj, lebo rozkoše sú prchavé.

Správne chápanú slobodu predstavuje O. Gavendová na základe diela M. F. Sciaccu (1908 –1975), ktorý odmieta koncept absencie limitov, ale chápe slobodu skôr akou vedomenie si a prijatie týchto limitov, aby sa človek v ich rámci dokázal plne rozvinúť. To však od neho vyžaduje uvedomiť si nielen svoj horizontálny (zameranie na veci okolo seba), ale aj vertikálny rozmer (zameranie na to, čo ho presahuje). Uvedomenie si svojej ontologickej závislosti nazýva Sciacca počiatočnou slobodou, napĺňanie životných potrieb je spojené s tzv. slobodou výberu a najvyššou formou je slobodná voľba, ktorá si volí dobrá pre ne samé, nie preto, že ich potrebuje. Táto posledná človeka skutočne oslobodzuje, lebo si volí niečo, čo ho presahuje, a teda sa človek oslobodzuje aj od seba samého. To vrcholí až v absolútnej voľbe, čo je voľba absolútneho Dobra, ktoré je úplným zavŕšením človeka, a teda aj jeho slobody.

Príspevok M. Spišiakovej Sloboda ako základ obhajoby proti argumentom zo zla  ponúka už tretí a úplne iný pohľad na slobodu tejto publikácie. Autorka totiž ani nedokazuje jej existenciu, ani nepolemizuje, čo je pravá a čo nepravá sloboda, ale snaží sa ukázať, ako môžeme našou skúsenosťou so slobodou argumentovať v prospech Božej existencie. Vo vedeckom a filozofickom priestore totiž existujú prístupy, ktoré existenciu Boha popierajú na základe prítomnosti zla vo svete: ak by Boh bol, nedopustil by toľko utrpenia a neprávostí, ktoré sa dejú. Autorka však ukazuje niekoľko koncepcií založených na argumente ľudskej slobody, ktoré s týmto názorom polemizujú.

Augustínova (354 – 430) obrana Boha sa opiera o presvedčenie, že zlo nemá vlastné bytie, že je len nedostatkom dobra; v morálnej oblasti je to uprednostnenie menšieho dobra pred väčším. Boh tvorí človeka tak, aby sa mohol rozhodnúť pre neho, teda sa môže pre neho aj nerozhodnúť, čo ak sa stane, nie je priamo Božím plánom. Boh takto koná preto, lebo svet s ľuďmi, ktorí sú slobodní, je dokonalejší než svet s neslobodnými, aj keď morálne dokonalými ľuďmi.

V niečom podobná je aj argumentácia Johna Hicka (1922 – 2012), ktorý tvrdí, že osoby, ktoré sa k väčšej dokonalosti sami dopracujú, sú hodnotnejšie, ako keby boli také už stvorené. Aj pre Boha má väčšiu cenu, ak je milovaný na základe slobodného rozhodnutia – preto dáva ľuďom slobodu, ktorá so sebou nesie nevyhnutnú možnosť nesprávneho rozhodnutia.

Plantingov (1932) prístup je založený na trochu inej argumentácii. Podľa neho to, čo robí svet hodnotnejší, sú slobodne vykonané dobré skutky. Ak by mal Boh aktualizovať možný svet, v ktorom by boli len dobré skutky – zrejme by už neboli dostatočne slobodné. Jeho teória však nesie so sebou trochu problematický pojem „transsvetovej skazenosti,“ (každá slobodná bytosť vykoná aspoň jeden zlý čin),ktorý v konečnom dôsledku znamená, že aby bol svet slobodný, dokonca musí obsahovať zlo. Určitú zodpovednosť za prítomnosť zla vo svete však priznáva Bohu len Hick, ktorý ale tvrdí, že dobrý cieľ túto skutočnosť predčí.

M. Spišiaková uzatvára, že každá z daných koncepcií do určitej miery odpovedá na námietky vznesené odporcami Božej existencie, no žiadna neponúka komplexnejšiu teóriu, ktorá by uspokojivo vysvetlila problém zla ako celok.

V podobnom duchu pokračuje aj príspevok R. Nemca Problém budúcich kontingencií a Božieho predpoznania podľa Viliama Ockhama, ktorý sa však už nezameriava na problém zla, ale čisto na otázku, či je slobodná vôľa zlučiteľná s tým, že Boh vopred vie, čo sa stane.

R. Nemec predstavuje problematiku na Aristotelovom známom príklade s námornou bitkou. Antický filozof v ňom polemizuje s názorom, či budúce výroky platia nevyhnutne, nakoľko jedna z propozícií: „zajtra bude námorná bitka“ a „zajtra nebude námorná bitka“ je pravdivá (hoci nevieme ktorá). Naznačené chápanie sa ale ukazuje ako určitý fatalizmus.

Neskorší kresťanskí autori v ňom videli pôdu pre hovorenie o Božej vševedúcnosti. Boethius  (475/480 – 524/526) vyriešil túto otázku večnosťou Božieho poznania, ktoré je stále a nemenné a všetko vníma ako prítomný okamih; teda nepozerá do budúcnosti. Tomáš Akvinský (1224/1225 – 1274) zas postuluje pre Boha iné poznanie, než akým disponuje človek, lebo Boh poznáva vo forme sentencií, nie výrokov, ako my. Boh pozná svet na základe toho, že je jeho tvorcom, keďže poznáva svoju esenciu, ktorá je prvou príčinou všetkých vecí.

Ockham (1288 – 1347/1348) odmieta tieto riešenia, lebo aj Božie poznanie považuje len za kontingentné, teda pri Božom poznaní nemôžeme operovať s Božou esenciou. Pochybuje, že by Božie poznanie bolo nevyhnutné. Boh poznáva budúce udalosti, ale nie preto, že musia nastať. Ockham však priznáva, že spôsob, akým Boh budúcnosť poznáva, nemôžeme v našom pozemskom živote pochopiť, a preto sa v pokore skláňa pred týmto tajomstvom viery.

Predposledný príspevok Sloboda ako imperatívna potreba porušenia normy od J. Feketeho môže čitateľa osloviť, napriek veľmi náročnému jazyku, pokusom autora o vlastný pohľad na slobodu. Prichádza k nemu analýzou štyroch autorov, ktorí podľa neho stavajú svoje koncepcie od akéhosi „bodu nula.“ Sú to: M. Heidegger (1889 – 1976), ktorý bytie (das Sein) vysvetľuje pomocou ničoho (das Nichts), lebo len zážitkom ničoho môžeme prísť k niečomu;J. P. Sartre (1905 – 1980), ktorý človeka stotožňuje s ničotou (ak ju ovládne, to je sloboda), stojacou v protiklade k niečomu (čo je svet vecí); E. Lévinas (1906 – 1995), ktorého napätie medzi pólom toho-istého a pólom iného smeruje cez exterioritu k infinite; a A. Badiou (1937), ktorého pravdotvorný subjekt po udalosti prekonáva predošlý axiomatický systém pravdy a nastoľuje nový, ktorý je zase prekonaný ďalšou udalosťou.

J.Fekete s týmito štyrmi autormi konfrontuje svoju tézu: „sloboda ako imperatívna potreba porušenia normy“ a prichádza k záveru, že téza je vrámci filozofického priestoru, ktorú vymedzujú tieto koncepcie, koherentná a pravdivá. V každej zo spomenutých koncepcií sa totiž sloboda prejaví prechodom z nejakého počiatočného stavu (bodu nula) do výsledného stavu. Tento konečný stav sa zároveň stáva počiatočným stavom pre ďalší akt slobody, čo sa musí neustále opakovať. V prekonaní počiatočného stavu, čiže v kroku do neznáma (z istoty predošlej zadefinovanej situácie), možno vidieť to, čo J. Fekete nazýva porušením normy. Pritom hovorí o imperatívnej potrebe tohto porušovania, čiže ide o naliehavosť neustáleho opakovania tohto kolobehu, lebo sloboda spočíva v práve predstavenom dianí, ktoré ak sa zastaví, už nebude slobody.

Na záver publikácie ponúka M. Gavenda vo svojom príspevku Boh, svedomie a možnosť slobodnej spoločnosti pohľad J. Ratzingera (1927) na slobodu z perspektívy dopadu dnešnej demokracie na človeka. Filozofické východiská sú blízke štúdii O. Gavendovej, a tak M. Gavenda ponúka skôr praktické dôsledky takto chápanej slobody, pričom využíva predovšetkým teologickejší jazyk.

Za vznikom slobodnej spoločnosti treba hľadať kresťanské chápanie človeka a vnímanie jeho hodnoty. Dnešná demokracia však chce slobodu rozšíriť do takých rozmerov, že už nie je na mieste hovoriť o slobode, lebo sa tým upierajú základné práva druhého človeka (príspevok je vo významnej miere zameraný na potraty). Mierou všetkých vecí nemôže byť človek, spoločnosť musí byť postavená na objektívnych a z prirodzeného poriadku vychádzajúcich hodnôt. Preto nie je možné vylúčiť Boha a postaviť na jeho miesto človeka, zvlášť ak si jednotlivec chce pre seba na úkor druhých uzurpovať viac, ako mu patrí (napr. rodič na úkor nenarodeného dieťaťa). Takáto demokratická spoločnosť už totiž nie je o slobode, ale riadi sa skôr právom silnejšieho.

J. Ratzinger preto tvrdí, že správne by sa mal štát usilovať o zachovanie prirodzeného práva a spravodlivosti, než sa snažiť tieto veci sám určovať. Stavia sa skepticky k rétorike budúceho blaha, kvôli ktorej sa potláčajú práva v súčasnosti. V spoločnosti bez Boha sa stráca aj úcta k človekovi, lebo zrazu je všetko dovolené. Na záver príspevku tak zaznieva výzva, ktorá by mala byť adresovaná každému, bez ohľadu na vyznanie: konať, akoby Boh existoval.

Monografia tematiku slobody určite nevyčerpala, lebo existuje veľa pohľadov a perspektív, z ktorých môžeme tento fenomén rozoberať. Publikácia Variácie na tému sloboda však niekoľko z nich ponúka, a azda môže čitateľovi ponúknuť materiál na zamyslenie, štart pre hlbšie skúmanie, alebo jednoducho zistenie, že povedať niečo o slobode nie je ani zďaleka také jednoduché.

Mgr. Oliver Sitár
Katedra filozofie
Teologická fakulta Trnavskej univerzity
Kostolná 1
P.O.Box 173
81499 Bratislava
oli.sitar@gmail.com