Gálik, S.: Filozofia náboženstva R. Schaefflera. In: Ostium, roč. 1, 2005, č. 1.

Schaeffler, R.: Filosofie náboženství. Praha, Academia 2003, 223 s.

Kniha R. Schaefflera „Filozofia náboženstva“ je výsledkom dlhodobo skoncentrovaného a tvorivého úsilia autora na poli metateórie filozofie náboženstva. Dielo je myšlienkovo veľmi bohaté, vyznačuje sa hlbokou znalosťou ako filozofie, tak aj náboženstva, z čoho pramenia pozoruhodné autorove syntézy a závery. Tie však autor nepovažuje za uzavreté, práve naopak, otvorené pre ďalšie inšpirácie, premýšľanie a interpretácie.

Originálna je aj autorova typológia filozofie náboženstva, ktorá zároveň vytvára kapitoly knihy. Prvým typom je kritika predracionálneho vedomia, druhým premena náboženstva na filozofiu, tretím filozofická teológia, štvrtým fenomenológia náboženstva a posledným filozofia náboženstva ako analýza náboženského jazyka.
V prvej kapitole sa autor zamýšľa nad kritikou náboženstva ako predracionálneho vedomia, čo vlastne patrí len na okraj filozofie náboženstva, lebo tento typ hodnotí náboženstvo negatívne. Takéto prístupy možno nájsť už v staroveku, ale viac sú zastúpené až v novoveku. Typickými predstaviteľmi sú napríklad Marx a Freud, ktorí hodnotia náboženstvo ako ilúziu, ktorá má byť prekonaná.
V druhej kapitole autor analyzuje pomerne rozšírený typ filozofie náboženstva, a to premenu náboženstva na filozofiu. Tento typ má svoj pôvod u Platóna a v gréckej filozofii vrcholí u Plotína. Náboženstvo sa tu stáva nazeraním a poznaním. Nemyslím si však s autorom, že gréckym novoplatonikom možno prisúdiť úplnú premenu náboženstva na filozofiu, lebo Plotínovo Jedno už nie je mysľou uchopiteľné, ale len nazerané a v podstate je pred myslením. V rámci kresťanskej filozofie a teológie už samozrejme badať rozdiely. Prechodovým autorom je podľa Schaefflera sv. Augustín, u ktorého však už vidieť ďalší typ, a to filozofickú teológiu alebo ontoteológiu. V novoveku je typickým predstaviteľom premeny náboženstva na filozofiu Hegel. Autor v tejto súvislosti dáva oprávnenú otázku, či je možné náboženstvo bezo zbytku vyčerpať filozofiou. Súhlasím s autorom, že by išlo o neoprávnenú redukciu.

V tretej kapitole autor skúma ďalší široko a dlhodobo zastúpený typ, a to filozofiu náboženstva na báze filozofickej teológie. Jedným z prvých predstaviteľov tohto typu je sv. Augustín, ktorý nepripúšťal, aby sa náboženstvo úplne transformovalo na filozofiu. Tento trend pokračuje aj v stredoveku, a to osobitne u sv. Tomáša Akvinského. Napriek tomu aj v tomto type filozofie náboženstva je snaha čo najviac priblížiť náboženstvo a filozofiu. Toto zblíženie je možné vďaka zjaveniu mena Božieho „Ja som, ktorý som“ (Ex 3, 13), ktoré vypovedá o totalite bytia, a vďaka Aristotelovmu pojmu bytia. Tak podľa autora dostávame podtyp filozofickej teológie – ontoteológiu. Ďalším podtypom filozofickej teológie je podľa autora transcendentálna teológia. Tento podtyp využíva Kantovu filozofiu, ktorá sa posúva od bezproblémovej reči o Bohu k nádeji. Autor na záver hodnotí tento typ ako ten, ktorý má vysoko rozpracovaný pojem Boha, na základe ktorého hodnotí aj iné náboženstvá. Autorovi však neuniklo, že v tomto type je až nápadne málo analýz iných náboženstiev. S týmto konštatovaním autora možno len súhlasiť.

Vo štvrtej kapitole autor analyzuje novší typ filozofie náboženstva, a to fenomenológiu náboženstva. Tento typ vlastne vypĺňa medzeru po filozofickej teológii. Fenomenológia náboženstva totiž postupuje úplne opačne, možno povedať zdola, a to od náboženských fenoménov, ako sa javia vo svojej podstate, a až na základe nich sa vytvárajú isté syntézy alebo zovšeobecnenia. Základným regiónom náboženstva potom je „numinosum“ s hlavnou kategóriou „sacrum“. Za priekopníka tohto prístupu možno označiť R. Otta a neskôr M. Eliadeho. Eliade navyše rozpracoval dialektiku a dejinnú podmienenosť hierofánií. Vo fenomenológii náboženstva je podľa autora najcennejšia spätosť nazerajúceho a nazeraného (noézia a noéma). Z toho vyplýva, že každá hierofánia je spojená s vedomím človeka. Vedomie je teda spoluúčastné zjavovania sa posvätného, samo ho však nevyčerpáva.

Autor potom celkom zákonite prechádza od fenomenológie náboženstva k analýze náboženského jazyka, lebo nevyčerpateľnosť a inakosť posvätného má vplyv na vytváranie dialógu a osobitne modlitby. V piatej kapitole sa však autor ešte zastavuje pri novopozitivizme a Wittgensteinových jazykových hrách. Obidva prístupy kritizuje, lebo náboženský jazyk si nárokuje zmysluplnosť a pravdivosť, ktorú je možné šíriť aj v iných kultúrach („jazykových hrách“). To dosvedčujú podľa autora aj misijné snahy náboženstiev.
Na záver nám autor poskytuje ohliadnutie po týchto typoch filozofie náboženstva. Zameriava sa však len na tri typy: filozofickú teológiu, fenomenológiu náboženstva a analýzu náboženského jazyka, pričom druhý typ – premenu náboženstva na filozofiu – považuje za prekonaný. V tejto súvislosti by som však chcel oproti autorovi uviesť, že vo východných náboženstvách je tento typ stále živý, ale s tým, že je podobný viac plotínovskému ako heglovskému prístupu. Čo sa týka troch spomenutých typov, tak podľa autora by sa mali komplementárne dopĺňať. Napriek tomu však fenomenológia náboženstva má primát, lebo spája ako náboženskú formu, tak aj jej obsahy. Filozofická teológia sa viac zaoberá obsahmi a lingvistika formou. Avšak v metóde zasa naopak podľa autora dominuje filozofická teológia, konkrétne transcendentálna reč o Bohu, lebo hlavne tá vyrovnáva prirodzené tendovanie fenomenológie a lingvistiky k javom sveta a štruktúram jazyka.

Knihu na záver ešte autor obohatil o dodatky, ktoré pojednávajú o súčasne prebiehajúcej sekularizácii, sakralizácii politiky, o stretávaní kultúr a medzináboženskom dialógu. To sú podľa neho ďalšie výzvy pre filozofiu náboženstva. Naznačuje isté metódy, ale mnohé ponecháva otvorené, s otáznikmi. Tieto dodatky už nevynikajú takou celostnosťou ako predchádzajúca časť práce.

Napriek malým pripomienkam možno hodnotiť celú knihu vysoko pozitívne ako cenný prínos do problematiky filozofie náboženstva. Knihu odporúčam všetkým filozofom, ktorý sa chcú zorientovať v metateóriách filozofie náboženstva.

Mgr. Slavomír Gálik, PhD.
Katedra filozofie FH TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava