Kišoňová, R.: Zopár úvah o dôvtipe a intuícii. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 2.
Kišoňová, R.: Several Considerations on Esprit and Intuition
This article treats of an esprit and an intuition. What is the role of the esprit in the cognize? In common use means an esprit fast, automatic fixing in a given aspect. The problem of the esprit is related with the problem of the understanding of jokes, riddles, or poetical metaphors. It is also connected with the mathematical cognizance or „sight“ in geometry. The speech analyzes several chosen thinkers which attended to enquiries of the esprit or the intuition, e.g. I. Kant, L. Wittgenstein and H. Bergson.
Úvod
Pojmy dôvtip a intuícia poznáme a používame všetci. No poznáme aj významy týchto pojmov? Keď sa povie „intuícia“, všetci „intuitívne“ vieme, o čom je reč. Zvyčajne si predstavíme čosi ako „šiesty zmysel“, tušenie, predvídanie. Vo filozofii sa s pojmom intuícia spája bezprostredné, priame poznanie. Etymologicky pochádza pojem z latinského slova intueri, čo znamená uprene hľadieť, alebo sa vzťahuje na adjektívumintuitus, teda vnútorný, alebo ho do tretice nájdeme v spojení intus legere, čítať vnútri. Podobne utvorený je francúzsky a anglický ekvivalent intuition, taliansky intuizione, španielsky intuición. V nemčine zodpovedajú francúzskemu intuition pojmydie Anschauung, čiže názor a Intuition, pričom nemecké Intuition je obsahovo skôr bližšie latinskému významu. Hebrejčina používa na označenie pojmu intuície pojem, ktorý znamená okamih, bystrý pohľad, let, lietanie.
Už samotná etymológia pojmu intuícia naznačuje, že intuícia predstavuje spôsob myslenia, pri ktorom dokážeme akosi „nevysvetliteľne rýchlo čítať“ a naša myseľ „letí“. Pri skúmaní intuície (dôvtipu, súdnosti) sa zameriam na myšlienky Immanuela Kanta, Ludwiga Wittgensteina a Henriho Bergsona a preskúmam ich pohľady na „nevysvetliteľné“ poznanie.
1. Kantov pojem súdnosti
Najprv priblížim fenomén súdnosti. Problematika intuície podľa môjho názoru úzko súvisí s problematikou súdnosti, ktorú riešil najmä Immanuel Kant. Súdnosť (nem. die Urteilskraft) [1] je „… schopnosť subsumovať pod pravidlá, t. j. rozlišovať, či niečo podlieha danému pravidlu (casus datae legis), alebo nie…“ [2]
Alebo inak, je to schopnosť „… myslieť to, čo je zvláštne, ako obsiahnuté vo všeobecnom. Ak je dané všeobecné (pravidlo, princíp, zákon), potom je tá súdnosť, ktorá to, čo je zvláštne, pod toto všeobecné subsumuje (tiež vtedy, keď ako transcendentálna súdnosť a priori udáva podmienky, za akých je subsumpcia pod všeobecné jedine možná) súdnosť určujúca. Ak je však dané to, čo je zvláštne, ku ktorému má byť všeobecné nájdené, potom je súdnosť iba reflektujúca.“ [3] Určujúca súdnosť netvorí zákony, iba subsumuje, podraďuje konkrétne všeobecnému.
Reflektujúca súdnosť zasa postupuje od konkrétneho k všeobecnému. Na rozdiel od určujúcej súdnosti, reflektujúca súdnosť podľa Kanta zákony tvorí: „Reflektujúca súdnosť, ktorá má povinnosť postupovať od toho, čo je v prírode zvláštne, k všeobecnému, teda potrebuje princíp, ktorý nemôže odvodiť zo skúsenosti, pretože práve tento princíp má založiť jednotu všetkých empirických princípov pod rovnako empirickými, ale vyššími princípmi a teda možnosť ich vzájomného systematického podradenia. Takýto transcendentálny princíp si teda môže reflektujúca súdnosť dávať ako zákon len sebe samej, nemôže ho vziať odinakiaľ…“ [4] Reflektujúca súdnosť si určuje pravidlá sama a pre seba „… a preto, že zväčša ide o pravidlá, ktorých motív nemôže byť iný ako subjektívny, je teda reflektujúca súdnosť považovaná často za súdnosť najmä estetickú.“ [5] Súdnosť je u Kanta úplne primárna schopnosť, je predumová a predpojmová. Pre našu problematiku je však zaujímavejšia určujúca súdnosť, subsumpcia konkrétneho pod abstraktné.
Vhodným ekvivalentom pojmu súdnosť je dôvtip. Avšak čo je to dôvtip? Dá sa mu naučiť? A ako súvisí s našou problematikou intuície? Bežne sa dôvtip chápe ako rýchle, automatické zorientovanie sa v danej situácii. Nemecký jazyk používa na označenie dôvtipu pojem der Scharfsinn, ktorý sa skladá z pojmovscharf a der Sinn. Scharf môžeme preložiť ako prenikavý, silný, ostrý, jasný či bystrý a der Sinn znamená zmysel. Potom der Scharfsinn preložíme ako bystrý či prenikavý zmysel. Anglický jazyk označuje dôvtip pojmami esprit, spirit, ktoré môžu znamenať aj vtip, duch, duchaplnosť.
Dôvtip teda možno chápať aj ako „šiesty zmysel“, intuíciu. „Dovtípili sme sa, že…“, potom znamená, že sme jasne, bystro, intuitívne prenikli do problému. Odkiaľ sa dôvtip berie? Ako je možné, že jeden sa „dovtípi“, no iný nie? Ako je možné, že nie všetci rozumejú vtipom či poetickým metaforám? Pretože i pochopenie vtipu a metafory predpokladá dôvtip. Vtipu sa smejeme, ak intuitívne porozumieme pointe. Rovnako metaforu pochopíme, ak intuitívne „vyhmatneme“ jej zmysel. Ak nám dôvtip, teda intuitívne porozumenie chýba, metafora i vtip budú pre nás iba sústavou znakov. Práve Scharfsinn, prenikavý zmysel nám ukazuje, „o čo ide“, ako sa zorientovať.
Ako tematizuje fenomén dôvtipu filozofia? Keď sa vrátime späť ku Kantovi, zistíme, že v Kritike čistého rozumu sa otázkou dôvtipu zaoberal. Podľa neho nedostatok dôvtipu nenahradí žiadne štúdium, žiadna škola. Dôvtip je jednoducho schopnosť, ktorej sa nedá učiť, je možné ju iba cvičiť. Dôvtip predpokladá intuíciu, intuitívne nahliadnutie, intuitívne pochopenie súvislostí v pravidlách. „Hoci škola môže aj obmedzenému umu naskrze sprostredkovať a akoby naočkovať pravidlá prevzaté z cudzej múdrosti, predsa len schopnosť správne ich používať musí mať žiak sám a nijaké pravidlo, ktoré sa mu predpisuje s týmto úmyslom, nie je pri nedostatku takéhoto prirodzeného daru isté pred zneužitím.“ [6] Nedostatok dôvtipu Kant nazýva hlúposťou a nedá sa podľa neho odstrániť. Hlúpy človek, ten, kto nemá prirodzený dôvtip, sa môže vypracovať k učenosti. Môže mať množstvo poznatkov, no nebude schopný s nimi samostatne pracovať, triediť ich, generalizovať, abstrahovať z nich. Bude mu chýbať intuícia. Súdnosť, dôvtip, intuícia – nech už spomínanú schopnosť nazveme akokoľvek – úzko súvisí v Kantovej filozofii s pojmom schéma.[7]
Schéma (gr. tvar, vzhľad) je u Kanta spojujúci člen medzi čistými pojmami rozvažovania (kategóriami) a jednotlivými zmyslovými danosťami. „Keď napríklad urobím za sebou päť bodov….., je to obraz čísla päť. Keď si však nejaké číslo, či už päť alebo sto iba myslím, je toto myslenie skôr predstavou metódy, ako si predstaviť v jednom obraze, v súlade s nejakým pojmom nejaké množstvo [napríklad tisíc], než sám tento obraz, ktorý by som v tomto prípade sotva mohol prehliadnuť a porovnať s pojmom. Túto predstavu všeobecného postupu obrazotvornosti, usilujúcej sa získať k nejakému pojmu jeho obraz, nazývam schémou tohto pojmu.“ [8] Schémou nahliadame, ako možno spojiť pojem so zmyslovou reprezentáciou. Toto nahliadanie sa deje intuitívne.
Interpretáciu Kantovej schémy v zmysle intuitívneho nazerania nájdeme aj u Martina Heideggera: „… tento intuitívny charakter vyplýva aj z faktu, že schéma – obraz vstupuje do podstaty a zo spôsobu, akým vstupuje do podstaty z možnej prezentácie, ktorá je zastúpená v jej kontrolnej funkcii, teda prináša pravidlo v sfére možnej intuície.“ [9] Postup nahliadania, postup umu podľa schém, nazýva Kantschematizmom. „Tento schematizmus nášho umu vzhľadom na javy a ich číru formu je umením skrytým v hlbinách ľudskej duše, ktorého ozajstné páky nám príroda sotvakedy prezradí a sotvakedy ho odhalíme…“ [10] To, ako danú zmyslovú predstavu in concreto subsumujeme pod pojem in abstracto, zostalo nielen pre Kanta veľkým otáznikom.
2. Intuitívne pochopenie u Wittgensteina
Problém schopnosti dôvtipu, schopnosti „zorientovať sa“, zaujímal napríklad aj Ludwiga Wittgensteina. Ten sa na rozdiel od Kanta nezdráhal použiť pojem intuícia explicitne. Túto schopnosť označuje aj pojmamiporozumenie, pochopenie. Vo Filozofických skúmaniach na to použil jednoduchý príklad: žiak má písať rad čísel od 0 po 9 potom, ako sme mu ukázali, ako tento rad vyzerá. „Chcel som mu postaviť pred oči tento obraz a jeho uznanie tohto obrazu spočíva v tom, že je teraz naklonený na určitý daný prípad hľadieť inak: totiž porovnávať ho s týmto radom obrazov. Zmenil som jeho spôsob nazerania. (Indickí matematici: ‚Pozeraj sa na to!‘).“ [11]
Žiak musí „vidieť“, ktoré číslo za ktorým nasleduje. Musí „uvidieť“ súvislosť. „Predpokladajme teraz, že po určitom učiteľovom úsilí pokračuje v rade správne, t. j. tak, ako to robíme my. Teraz môžeme povedať: daný systém ovláda. – Ale ako ďaleko musí správne pokračovať v onom rade, aby sme to mohli povedať právom? Je jasné, že tu nemôžeš urobiť žiadnu hranicu.“ [12]
Nevieme, či žiak „vidí“ súvislosti systému. Nevieme, či sa jednoducho číselný rad nenaučil naspamäť. Schopnosť intuitívne porozumieť má rýdzo subjektívny charakter, nik nemá možnosť „zvonku“ posúdiť, či ten druhý intuitívne nahliada, alebo nie. Môžeme povedať, že žiak pochopil daný systém, ak v číselnom rade pokračuje do sto? Alebo systém pochopil, ak v rade správne pokračuje po vopred určené číslo? „Pochopenie samo je stav, z ktorého pramení správne použitie…“ [13]
Kritériom pochopenia je samotné pochopenie, samotné „videnie“ súvisu, jednoducho intuícia. Ide o vnútorný, krátky výkrik „jasné, chápem to!“ Predstavme si nasledujúci príklad: A píše rad čísel, B sa na to prizerá a snaží sa nájsť v rade čísel nejaký zákon. „Ak sa mu to podarilo, tak zvolá: “Teraz viem pokračovať!“- Táto schopnosť, toto pochopenie je teda ničo, čo sa objavuje v okamihu…“ [14] Pokračujme v našom príklade.A napíše čísla 1, 5, 11, 19, 29 a B povie, že vie, ako pokračovať. Čo sa tu odohralo? „Mohlo sa udiať všeličo; napr. pokým A pomaly písal jedno číslo po druhom, B sa zamestnával tým, že skúšal aplikovať na napísané čísla rôzne algebraické vzorce… Alebo tiež: B nemyslí na vzorce. Prizerá sa s istým pocitom napätia, ako A píše svoje čísla; pritom sa mu v hlave vynárajú všelijaké nejasné myšlienky. Nakoniec si položí otázku: ‚Ako vyzerá rad rozdielov?‘ Zistí, že je to 4, 6, 8, 10, a povie: Teraz dokážem pokračovať… Alebo nepovie vôbec nič a len píše rad ďalej. Možno mal pocit, ktorý sa dá označiť slovami ‚to je ľahké‘.“ [15]
Wittgenstein spomínaný pocit prirovnáva aj pocitu ľahkého, rýchleho zadržania dychu, ktorý sa podobá miernemu ľaknutiu. Pocit, o ktorom je reč, je podľa Wittgensteina sprievodným javom intuitívneho „vyhmatnutia“ zákonitostí. V kratučkom okamihu sme prenikli (opäť môžeme použiť der Scharfsinn,prenikavý zmysel) do súvislostí. Pocit, ktorý mal B pri „zorientovaní sa“ v číselnom rade, nemôže priamo sprostredkovať. Jazykom je nezachytiteľný, preto nám musí vystačiť Wittgensteinova metafora, že je to pocit, ako keď zadržíme dych, alebo keď sa slabo vyľakáme. Na inom mieste vo Filozofických skúmaniachWittgenstein vraví o intuícii ako o prechode. Pri intuitívnom nahliadnutí, „… tvoja duša… letí akoby napred a robí všetky prechody ešte predtým, než k tomu či onomu dospeješ fyzicky…“ [16] Tento prechod môžeme prirovnať ku Kantovmu schematizmu. Je rovnako vágny a neuchopiteľný.
3. Bergson – intuícia a intelekt
Ešte explicitnejšie než Witgenstein používal pojem intuícia Henri Bergson. Jeho filozofický koncept sa zakladá na intuícii, preto je jeho filozofia známa aj ako intuitivizmus. Bergsonova intuícia sa však značne líši od toho, čo ňou rozumejú iní vedci a má málo spoločné s iracionálnym predvídaním, s ktorým je často spájaná. [17] Sám Bergson dlho váhal, či má používať pojem intuícia. „Zo všetkých termínov, ktoré označujú určitý spôsob poznania, je intuícia stále tým najvhodnejším; a predsa prispieva k nejasnostiam.“[18]
Bergson si bol vedomý obtiažnosti definovať intuíciu. Preto bol kritický i k jazyku pojmov, ktorý podľa neho nemôže intuíciu bezprostredne zachytiť, ale len na ňu metaforicky poukazovať: „… nech teda od nás nikto nežiada jednoduchú a geometrickú definíciu…“ [19] Úplnú definíciu intuície nie je podľa Bergsona možné vysloviť priamo v jazyku.
Bergson postupne vo svojich úvahách povýšil intuíciu na metódu. „Metódou bergsonizmu je intuícia. Intuícia nie je nejaký pocit či vnuknutie, nejaká konfúzna sympatia, ale vypracovaná metóda, dokonca jedna z najlepšie vypracovaných filozofických metód.“ [20] Podobne ako Husserlova fenomenologická metóda mieri aj Bergsonova metóda k pravej, žitej (vécue) skutočnosti. Jeho metóda intuície vyžaduje neustále úsilie vidieť nanovo a vidieť pravdivo. [21] „Má svoje prísne pravidlá, ktoré vytvárajú to, čo Bergson nazýva ‚presnosťou‘ vo filozofii.“ [22]
Bergsonova intuícia predpokladá trvanie. [23] Skutočnosť možno uchopovať v pohybe. Dynamika a trvanie je podľa Bergsona podstatou skutočnosti. Ak by sa intuícia dostala skokom do večnosti, podľa Bergsona by to znamenalo, že zostáva v oblasti intelektu, že len nahradí pojmy intelektu jediným, ktorý ich zahrnie. Išlo by o deduktívnu metódu, hypotetické vysvetlenie celej skutočnosti. Takú filozofiu Bergson odmieta. Hlása intuitívnu metafyziku, ktorá by „… sledovala vlnenie skutočnosti. Tá by už nechápala všetky veci naraz, dala by naopak každej z nich vysvetlenie, ktoré by sa jej presne a výlučne prispôsobilo. Nezačínala by definíciou alebo popisom systematickej jednoty sveta: kto vie, či je svet skutočne jeden?“ [24] Bergson osvetľuje intuíciu v kontrastnom porovnávaní s intelektom. Intuícia, ani intelekt sa nikdy nenachádzajú v čistom stave, Bergson tvrdí, že niet intelektu, v ktorom by sme nenašli stopu intuície a rovnako niet intuície, v ktorej by sa nedal nájsť intelekt. [25]
Intelekt sa cíti slobodný tam, kde zaobchádza s mŕtvou hmotou. Najvšeobecnejšia vlastnosť hmoty je rozľahlosť a intelekt sa potom „… bez ťažkosti vyvíja len v priestore…“ [26]
Napríklad pri vnímaní pohybu, intelektu záleží na tom, kam teleso ide – pridŕžame sa teda jeho aktuálnych či budúcich polôh a nie postupu, ktorým prechádza z miesta na miesto – intelektu nezáleží na pohybe samotnom. Intelekt vždy vychádza z nehybnosti a ak si chce predstaviť pohyb, zostaví ho z jednotlivých nehybností, ktoré poukladá vedľa seba, zmôže sa iba na kinematografický model sveta.
Intelekt tak podľa Bergsona nie je prispôsobený myslieť vývoj vo vlastnom zmysle slova, čiže kontinuitu zmeny, keďže každé dianie si náš intelekt predstavuje ako rad stavov, ktoré si rozloží v nový, podrobnejší sled a tak podobne do nekonečna. Rozkladá a rekonštituuje samozrejme iba pomocou daných prvkov, ktoré sú stále. „Akokoľvek sa teda namáhame, budeme síce môcť napodobniť nekonečným pokrokom svojich sumarizácií hybnosť diania, avšak dianie samo nám prekĺzne pomedzi prsty, práve vtedy, keď sa nám bude zdať, že ho máme.“ [27]
Intelekt nepripúšťa nepredvídateľné a tvorenie. [28] Keď ide o tvorenie nového, nášmu intelektu sa nedarí uchopiť ho ani v jeho prýštení (v jeho nedeliteľnosti) ani v jeho geniálnosti (v tom, čo má v sebe tvorivé). Intelekt je stvorený pre užívanie a ovládanie hmoty; samotná jeho štruktúra sa podľa Bergsona modelovala podľa štruktúry hmoty.
Bergson dochádza k záverom, že náš intelekt, akokoľvek šikovný pri zaobchádzaní s neživým, odhaľuje nešikovnosť zaobchádzať so živým, pretože používa prísnosť, strnulosť a iné umŕtvujúce násilné metódy. „Intelekt sa vyznačuje prirodzeným nepochopením života.“ [29]
Inštinkt [30] je naopak prispôsobený samotnej forme života. Ak intelekt narába s vecami mechanicky, potom o inštinkte Bergson hovorí, že postupuje organicky. [31] Inštinkt stotožňuje aj so sympatiou, intuíciou. Intelekt odhaľuje pomocou svojho najväčšieho diela – vedy – čoraz podrobnejšie fyzikálne pochody, ale o živote nám poskytuje iba preklad pomocou pojmov neživého. Intelekt svoj predmet iba zvonku obchádza. „Do samotného vnútra života by nás zaviedla intuícia, povedal by som inštinkt, ktorý sa stal nezištným, sám seba si vedomým a schopným reflektovať svoj predmet a nekonečne ho rozšíriť.“ [32]
Intuícia nám dáva vec samotnú, intelekt z veci uchopuje iba priestorovú transpozíciu, alebo Bergsonovými slovami metaforický preklad. [33] Intelekt spevňuje a robí statickým všetko, na čo upriamuje svoju pozornosť. Odvracia svoj pohľad od trvania, od času.
Čas podľa Bergsona nemyslíme, ale prežívame, žijeme, preciťujeme, pretože presahuje intelekt. „Trvanie a život u Bergsona nie je možné zredukovať do nejakého rámca, pretože im je vlastné prekračovanie rámcov, neustále narastanie a zmena. Rámce sú výtvory intelektu, intuícia však ide proti týmto rámcom.“[34]
Bergsonova intuícia spočíva v trvaní, dokonca možno povedať, že je trvaním, ako sme spomínali na začiatku tejto kapitoly. Myslieť intuitívne znamená myslieť v trvaní. Intuícia musí vychádzať z pohybu, chápe pohyb ako samotnú skutočnosť. V nehybnosti nachádza iba abstraktný moment. [35]
Ak by sa intuícia preniesla skokom do večnosti a vymanila sa z trvania, zostala by vždy v oblasti intelektu. Keď Bergson hovorí o súvislosti intuície s trvaním, má na mysli predovšetkým vnútorné trvanie; intuícia uchopuje sled, „… ktorý nie je kladením vedľa seba, ono narastanie zvnútra a neprerušené predlžovanie minulosti do prítomnosti, ktorá presahuje do budúcnosti. Je to priame nazeranie ducha duchom.“ [36]Nenájdeme tu nič sprostredkujúce ako pri intelekte, ktorý je odkázaný na priestor a na jazyk. Namiesto pojmov nám intuícia bezprostredne prináša kontinuitu prúdu vnútorného života, nahliadnutie, ktoré sa nelíši od nahliadaného, „… poznanie, ktoré je dotykom, ba zhodou.“ [37]
Záver
O poznaní, ktoré je dotykom, priam zhodou s poznávaným môžeme podľa môjho názoru bez znásilňovania významu hovoriť aj pri Kantovej súdnosti či Wittgensteinovej intuícii ako prechode. Je to schopnosť, bez ktorej by sme netvorili nové, iba encyklopedicky a mechanicky „pracovali“ s naučeným materiálom. Bergson na objasnenie jedinečnej schopnosti intuície používa výstižný príklad: intelekt predstavuje potápača, ktorý skúma pod morskou hladinou vrak lode. Intuícia predstavuje letca, ktorý zhora upozorňuje potápača, kde sa má dívať, ktorým smerom plávať. Bez letca by potápač nenašiel to, čo hľadá, lebo by nevedel, kam sa má pozerať. Tak je to i s našim poznaním. Bez schopnosti intuície (dôvtipu, súdnosti) nepochopíme žart či hádanku, hoci rozumieme významu jednotlivých slov, ale akosi nevieme, čomu sa máme smiať, v čom je pointa hádanky alebo vtipu. Táto schopnosť patrí nevyhnutne jednak k nášmu každodennému poznaniu, ale aj k vytváraniu hypotéz vo vede či k umeleckej tvorbe.
L i t e r a t ú r a
BERGSON, H.: Myšlení a pohyb. Praha: Mladá Fronta 2003.
BERGSON, H.: Vývoj tvorivý. Praha: Vydavatelství Jana Laichtera 1919.
CHEVALIER, J.: Bergson Henri. New York: The Macmillan Company 1928.
DELEUZE, G.: Bergsonizmus. Praha: Garamond 2006.
DÉMUTH, A.: Homo – anima cognoscens alebo o pozadí nášho poznávania. Bratislava: Iris 2003.
HEIDEGGER, M.: Kant and the problem of metaphysics. Bloomington: Indiana University Press 1962.
HRDLIČKA, J.: O intuici u Bergsona. In: Filosofie Henri Bergsona. Praha: OIKOYMENH 2003.
KANT, I.: Kritika čistého rozumu. Žilina: Nakladateľstvo Pravda 1979.
KANT, I.: Kritika soudnosti. Praha: Odeon 1975.
WITTGENSTEIN, L.: Filosofická zkoumání. Praha: Filosofický ústav AV ČR 1993.
P o z n á m k y
[1] Die Urteilskraft = sila, schopnosť úsudku.
[2] KANT, I.: Kritika čistého rozumu. Žilina: Nakladateľstvo Pravda 1979, s. 145.
[3] KANT, I.: Kritika soudnosti. Praha: Odeon 1975, s. 33.
[4] Tamže, s. 33.
[5] DÉMUTH, A.: Homo – anima cognoscens alebo o pozadí nášho poznávania. Bratislava: Iris 2003, s. 137.
[6] KANT, I.: Kritika čistého rozumu, c. d., s. 146.
[7] Hoci musím upozorniť, že Kant pojem intuícia v súvislosti so súdnosťou vôbec nepoužíva.
[8] KANT, I.: Kritika čistého rozumu, c. d., s. 149.
[9] HEIDEGGER, M.: Kant and the problem of metaphysics. Bloomington: Indiana University Press 1962, s. 104.[10] KANT, I.: Kritika čistého rozumu, c. d., s. 150.
[11] WITTGENSTEIN, L.: Filosofická zkoumání. Praha: Filosofický ústav AV ČR 1993, s. 75.
[12] Tamže, s. 76.
[13] Tamže, s. 76.
[14] Tamže, s. 78.
[15] Tamže, s. 78.
[16] Tamže, s. 96.
[17] Porov. HRDLIČKA, J.: O intuici u Bergsona. In: Filosofie Henri Bergsona. Praha: OIKOYMENH 2003, s. 126.
[18] BERGSON, H.: Myšlení a pohyb. Praha: Mladá Fronta 2003, s. 32.
[19] Tamže, s. 36.
[20] DELEUZE, G.: Bergsonizmus. Praha: Garamond 2006, s. 7.
[21] Porov. CHEVALIER, J.: Bergson Henri. New York: The Macmillan Company 1928, s. 115 – 116.
[22] DELEUZE, G.: Bergsonizmus, c. d., s. 7.
[23] Znie to možno paradoxne, keďže u mnohých iných mysliteľov je práve intuícia bezprostredným hľadaním večnosti , vystúpením z času. U Bergsona je to naopak – ak chceme prekročiť intelekt a dostať sa k „skutočnosti ako takej“, nemusíme vystúpiť z času, ale sa znova premiestniť do trvania.
[24] BERGSON, H.: Myšlení a pohyb, c. d., s. 33.
[25] BERGSON, H.: Vývoj tvorivý. Praha: Vydavatelství Jana Laichtera 1919, s. 189.
[26] BERGSON, H.: Myšlení a pohyb, c. d., s. 85.
[27] BERGSON, H.: Vývoj tvorivý, c. d., s. 226.
[28] Porov. tamže, s. 226.
[29] Tamže, s. 228.
[30] Na niektorých miestach Bergson zamieňa instinct za intuition a intelligence za conscience, teda zavedomie. Pri porozumení Bergsonovho chápania inštinktu treba mať na zreteli významový posun – zvyčajne sa inštinkt považuje za mechanický automatizmus, u Bergsona je inštinkt najbližší pôvodnej jednote, je to niečo, čo vyplýva z povahy diania a pôvodného rozmachu a je na míle vzdialené mechanizmu a automatizmu.
[31] Bergson nesúhlasí s chápaním inštinktu u neodarvinistov ani s ďalšími teóriami evolučných biológov. Podľa neho vidí neodarvinizmus v inštinkte iba sumu náhod uchovávaných voľným výberom. Niektorí neodarvinisti z inštinktu robia zosadený intelekt; to, čo sa videlo druhu alebo jeho zástupcom užitočné, splodilo zvyk a tento dedične predávaný zvyk sa stal inštinktom. Bergson síce pripúšťa, že sa náhodná zmena prenáša dedične, rovnako aj to, že prirodzený výber vylúči všetky formy života, ktoré nebudú životaschopné. Ale takéto formy podľa neho vzniknú, len keď sa vznikom a pridaním novým elementov privodí zmena aj u všetkých starých elementov. A to už podľa Bergsona náhoda nedokáže.
[32] BERGSON, H.: Vývoj tvorivý, c. d., s. 243.
[33] Porov. BERGSON, H.: Myšlení a pohyb, c. d., s. 78.
[34] HRDLIČKA, J.: O intuici u Bergsona, c. d., s. 133.
[35] Porov. BERGSON, H.: Myšlení a pohyb, c. d., s. 37.
[36] Tamže, s. 34.
[37] Tamže, s. 34.
Mgr. Renáta Kišoňová, PhD.
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava