Hoci sa bratislavská HotDock Gallery stretáva s typickými problémami malých súkromných galérií sídliacich v centre hlavného mesta, preukazuje svoju sympatickú životaschopnosť a aktuálne sídli v impozantnom sklade číslo 17 bratislavského nákladného prístavu. Partička z HotDocku, kolegovia sochári, a tiež kamaráti aktuálne spravujúci jeho umeleckú pozostalosť, usporiadali výstavu plastík a objektov sochára Jožka Mihála. Bola to takmer súkromná spomienka priateľov a sympatizantov plachého a introvertného, avšak láskavého a talentovaného mladíka, ktorý opustil svoju životnú cestu a kamarátov uprostred akcelerujúceho umeleckého zrenia. V predvianočnom šume a orchestrácii komerčnej podoby šťastia bolo azda predurčené, aby takáto subtílna akcia pre „zasvätených“ zanikla, avšak príjemné insiderské obsadenie vernisáže korešpondovalo so špecifickou atmosférou výstavy a mrazivý zimný podvečer v dunajskom prístave priniesol návštevníkom dokonale intenzívny zážitok. Výstavu otvoril patrón pôvodného Tranzitu, maliar Laco Teren, ktorý citlivo volil slová (recitoval verše L. Ferlinghettiho: „V zázemí času sa Praxiteles oháňal zlatým kladivom“), aby obišiel smutné spomienky a pripomenul to príjemné a dôležité.

Jozef Mihál, absolvent ateliéru profesora Juraja Meliša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, patril k umelcom, ktorí mali ateliér na Studenej (Zlaté piesky) a bol súčasťou tejto umeleckej komunity. Samotný Tranzit a jeho „inkubačný“ význam nielen pre mnohých mladých umelcov ešte nebol dôsledne zhodnotený a plnohodnotne zaradený do našich kunsthistorických konštrukcií. Jožkove celoživotné dielo nie je rozsiahle, vďaka svojej kvalite a ľuďom, ktorí sa oň starajú však nebude zabudnuté. V nemnohých dielach predviedol v postmodernej variácii „klasickú“ sochársku rukodielnu bravúru. Používal odpadový alebo nájdený, nízkorozpočtový materiál, ktorý umne a zručne transformoval do umeleckých objektov. Nachádzal a vynachádzal originálne a vtipné materiálovo-tvarové vzťahy. Vstupu do výstavy v galérii HotDock dominuje pôsobivý, veľkorozmerný, mutimateriálový terč so šípom letiacim na stred, ktorý by mal predstavovať hommage alebo interpretáciu terčov jeho učiteľa sochára Juraja Meliša. Post-pop-artové zväčšeniny dámskych skrášľovacích prostriedkov môžu poukazovať na momenty instantne-krátkodobo príťažlivého vzhľadu, ktorý čoskoro vyprchá ako trvanlivosť obsahu téglikov a tubičiek. Plastiky a objekty, umne dovedené do nádhernej nedokonalosti, variujúce medzi junk-artom a absolútnou eleganciou – Mihálov autentický umelecký odkaz bude možné vidieť v HotDock Gallery aj začiatkom roku 2015.

Silvia L. Čúzyová