Výchova detí a rodičov

Čopíková, L.: Výchova detí a rodičov. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 3.

Kopřiva, P. – Nováčková, J. – Nevolová, D. – Kopřivová, T.: Respektovat a být respektován. Kroměříž: Spirála 2007, 286 s., ISBN 80-901873-7-4.

Pri výchove svojich detí neustále rozmýšľam, ako ich pripraviť do života tak, aby z nich vyrástli slušní a zodpovední ľudia. Verím, že väčšina rodičov uvažuje podobne. Pri hľadaní vzorov sa v prvom rade opierajú o skúsenosti zo svojho detstva. Aj keď som svojim rodičom vďačná za to, ako ma vychovali, nie vždy som súhlasila s ich metódami. Po tom, ako som sa sama stala matkou, uvedomovala som si, že niektoré výchovné postupy mojich rodičov nemajú na moje deti taký účinok, aký som od nich očakávala. Uvažovala som, prečo je to tak. Keď som vynechala klasickú frázu o jedinečnosti osobnosti každého človeka (to neznamená, že si ju neustále nepripomínam), prišla som na to, že ma vychovávali v úplne inej dobe. Bola jedna strana, jeden názor, sociálno-patologické javy boli potlačené na minimum (závislosti, prostitúcia…). Žiaduca bola poslušnosť, nežiaduce – vyčnievanie z radu, vlastný úsudok. Dnes je nevyhnutné vychovávať inak. Deťom sa ponúka celé spektrum názorov, vierovyznaní, sú informačne zaplavené a presýtené podnetmi. Častokrát musia povedať nie, keď ostatní vravia áno. Ako to docieliť? Vieme, čo (ne)chceme, málokto vie poradiť „ako“. Rodičia majú často tie najlepšie úmysly, ale ako vysvetľujú autori knihy Respektovat a být respektován, používajú neúčinné komunikačné postupy. Prvým dôvodom je sociálne učenie – to, čo sme sa naučili/počúvali v detstve, v nás pretrváva do dospelosti a naučené vzorce správania v nás automaticky spúšťajú výroky našich rodičov. Druhým sú emócie. Keď sa deti nesprávajú vhodne, vzbudia v dospelých rôzne negatívne emócie (hnev, sklamanie, podráždenosť). Tieto emócie potom blokujú ich nadhľad a uvažovanie, často celú situáciu zhoršia. Tretí dôvod som už spomínala – neznalosť efektívnych postupov.

Pri hľadaní odpovedí na otázky o výchove detí ponúka knižný trh množstvo literatúry. Značnú časť kníh vraciam po prelistovaní späť do regálu. Jednak ide o schematické preklady z cudzojazyčnej literatúry, ktoré nerešpektujú naše socio-kultúrne odlišnosti a jednak ide o knihy, kde rady rodičom končia pri všeobecnom vymenúvaní čo by (ne)mali robiť.

Kniha Respektovat a být respektován ma príjemne prekvapila. Autori si stanovili neľahký cieľ – ukázať, ako môže každodenná komunikácia s deťmi a dospievajúcimi ovplyvňovať (podporovať) rozvoj ich osobnosti smerom k zodpovednosti a riadeniu sa zvnútornenými hodnotami. Vychádzajú najmä z odborných psychologických poznatkov a kurzov, ktoré dlhodobo vedú pre rodičov a pedagógov. Kritizujú mocenský prístup (autoritatívny štýl) a nahrádzajú ho partnerským prístupom (demokratickým štýlom). Ponúkajú nástroje až do úrovne konkrétnych zručností, ktoré rodičom a učiteľom môžu pomôcť dôsledne zachovávať rešpektujúci prístup v každodenných situáciách. Ukazujú, že žiaducim opakom neposlušnosti nie je poslušnosť, ale zodpovednosť, ktorá sa riadi správnosťou samotnej veci a nepodriaďuje sa autorite. Je veľký rozdiel „podriadiť sa niekomu“ a „riadiť sa niečím“.

Autori vnímajú rešpekt ako základný postoj, ktorý ovplyvňuje komunikáciu s deťmi, výber výchovných metód a postupov. Rešpekt k druhému človeku vymedzujú ako ničím nepodmienený ohľad na jeho ľudskú dôstojnosť a prijatie jeho odlišnosti. Na druhej strane zdôrazňujú základnú ľudskú potrebu „byť rešpektovaný“ ako hodnotná ľudská bytosť.

Rešpekt tvorí podstatu partnerského prístupu k deťom. Partnerský prístup je založený na rovnocennosti, vyjadruje dieťaťu dôveru v to, čo robí a ako sa rozhoduje. Vyžaduje zodpovednosť. Hranice vytvára nielen pre deti, ale ich s nimi spoluvytvára. Vychádza z predpokladu, že „deti nie sú iný živočíšny druh ako dospelí“. Nestačí dieťa len milovať a myslieť to s ním dobre. Treba, aby dieťa zažilo od dospelých aj rešpekt. V mene lásky a chcenia toho najlepšieho dospelí často ospravedlňujú svoj mocenský prístup, ktorý môže mať rôzne stupne tvrdosti: zneužívanie fyzickej prevahy, podceňovanie dieťaťa, trestanie, výsmech, nadávky, citové vydieranie a pod. Autori objasňujú, že ak chceme, aby deti naše rady a požiadavky prijímali a konali podľa nich, treba najprv porozumieť tomu, ako funguje náš mozog a ako nás ovplyvňujú emócie.

Fungovanie mozgu
Všetky informácie, ktoré mozog prijíma, sa rozlišujú podľa toho, či sú pre nás bezpečné a zmysluplné. V situácii fyzického a/alebo psychického ohrozenia sa aktivujú emočné centrá mozgu, ktoré reagujú rýchlejšie ako mozgová kôra. Ak v niečom nevidíme zmysel, náš mozog sa tým neunúva zaoberať. Deťom treba často zmysel požiadaviek objasniť. To, čo je samozrejmé pre nás, nemusí byť pre deti.

Z neefektívnych spôsobov komunikácie s deťmi autori napríklad spomínajú:

výčitky (Zase si si po sebe neupratal!)
moralizovanie (Koľkokrát som ti hovorila, že ťa na výšku nezoberú len kvôli modrým očiam! Tak, a už to tu máš! Neprijali ťa! Teraz ti zostáva jedine nejaká nadstavba.)
kritika (Tomuto hovoríš písmo?! Veď aj kocúr píše krajšie!)
citové vydieranie (Ja raz z teba dostanem infarkt!)
nálepkovanie (Mária je náš antitalent na matiku.)
vyhrážanie (Keď nezješ knedle, nedostaneš čokoládu.)
porovnávanie s druhými (Vidíš, ako Števo vždy umyje po sebe riad?!)
ponižovanie (Vy asi nie ste ľudia! Správate sa ako zver!)
irónia (No poď k tabuli, Kováčová! To sa zase raz pobavíme!)

Autori odporúčajú nahradiť predchádzajúce výroky:

popisom a konštatovaním (Vidím, že nie je upratané.)
informáciou a oznámením (Keď špinavý riad uschne, neskôr sa dá oveľa ťažšie umyť.)
vyjadrením vlastných očakávaní a potrieb (Priala by som si, aby sme sa pokojne porozprávali.)
možnosťou voľby (Zješ jeden alebo dve knedle?)
dvomi slovami (Katka, hračky!)
priestorom pre spoluúčasť a aktivitu detí (Neprijali ťa na vysokú. Čo s tým urobíme?)

Porozumieť emóciám
Detský vzdor, plač, negativizmus… s týmto všetkým sa rodičia každodenne stretávajú. Často to u nich vyvolá negatívne emócie (hnev, podráždenosť), ktoré ovplyvnia celé ich prežívanie, správanie a komunikáciu s dieťaťom. Preto by stíšenie emócií malo predchádzať rozumovému riešeniu situácie. Rešpektujúci prístup v tomto prípade znamená, že neberieme deťom právo prežívať to, čo prežívajú. Mali by byť brané vážne, ich emócie by sme nemali popierať a hodnotiť.

Neefektívne postupy, ktoré používame na upokojenie negatívnych emócií u detí sú napríklad:

zľahčovanie (Nič si z toho nerob!)
porovnávanie (Predstav si, že by si si udrel kolienko tak, ako minule Patrik!)
vypytovanie (Čo sa stalo? Prečo? Čo si potom spravil? Prečo si to nespravil inak?)
ľutovanie (Ty môj chudáčik!)
zvaľovanie viny (Za všetko môžu oni!)
obviňovanie (Tak ti treba! Môžeš si za to sám!)

V protiklade stojí prijatie emócií a empatická reakcia. Súčasťou empatickej reakcie je:

a) aktívne počúvanie
b) pomenovanie pocitov, zámerov, očakávaní druhej osoby (Asi sa už nemôžeš dočkať, kým budeš mať úlohu hotovú a budeš môcť ísť von… verzus: Čo sa toľko vrtíš na tej stoličke?!)
c) vyjadrenie podpory (Veľmi ti prajem, aby to vyšlo! Keď budeš potrebovať, môžeš mi zavolať…)

Schladeniu emócií na strane dospelých pomáha „Ja-výrok“. Hovoríme o tom, ako sa cítime, čo vyvolalo naše emócie, a vyjadrujeme prianie ako situáciu riešiť. („Hnevám sa, že hračky nie sú ešte upratané. Očakávam, že v detskej bude poriadok do Večerníčka.“)

Tresty vo výchove verzus prirodzené dôsledky
Po tomto všetkom nás neprekvapí názor autorov, že neexistujú žiadne správne, primerané alebo nutné tresty, ktoré sú „nevyhnutné“ na to, aby sme deti vychovali „tak, ako sa patrí“ (predstavujú ohrozenie a nie sú zmysluplné).

Práve naopak, trestanie môže poškodiť emocionálny, sociálny a morálny vývin. Pri hlbšej analýze si uvedomíme, že za trestaním sa ani zďaleka neukrývajú ušľachtilé dôvody, je to skôr o zvyku, nezvládnutých emóciách, mocenských motívoch, bezradnosti, pohodlnosti či osobných problémoch. Keď niekto tvrdí, že z neho vyrástol slušný človek, aj keď ho rodičia trestali, autori trefne odpovedajú, že slušný človek z neho vyrástol nie preto, že ho trestali, ale napriek tomu, že ho trestali. Okrem trestov mu rodičia pravdepodobne odovzdávali aj morálne hodnoty a poskytovali mu lásku a oporu. Namiesto trestov ponúkajú výchovu prirodzenými dôsledkami, nechať dopadnúť na dieťa dôsledky neprimeraného konania. Treba však ustriehnuť, aby dôsledky dopadli v takej podobe a v takej miere, aby to zvýšilo kompetentnosť detí samostatne a účinne zvládať podobné situácie v budúcnosti alebo im predchádzať.

Vezmime si napríklad situáciu, keď dieťa rozleje na stole čaj. Namiesto lamentovania a capnutia po ruke matka vraví: „Teraz potrebujeme čaj utrieť, lebo stečie dole a polepí dlážku. Handra je na dreze. Zvládneš to sám, alebo ti pomôžem? (Použité komunikačné zručnosti: informácia, možnosť voľby.)

Rozdiely medzi trestami a prirodzenými dôsledkami sú zrejmé: tresty navodzujú nerovný mocenský vzťah, učia deti robiť správne veci nie preto, že sú správne, ale preto, aby sa vyhli trestu, energia negatívnych emócií je zameraná na trestajúceho, nie na svoju nápravu, trest ukončí pátranie po skutočných príčinách nevhodného správania a nakoniec: trest pôsobí krátkodobo – len pokiaľ trvá hrozba.

Základná stratégia pri reagovaní na nesprávne správanie je:

1. Venovať sa emóciám svojim alebo druhej strany.
2. Prizvať druhú stranu k spoluúčasti na riešení situácie a dospieť k náprave.
3. Realizovať opatrenie.

Pochvaly a odmeny vo výchove verzus spätná väzba a ocenenie
Kým presvedčiť druhých o škodlivosti trestov nie je často náročné, oveľa ťažšie sa presviedča o rizikách odmien a pochvál. Odmenu autori chápu vo význame „uplácania – aby niekto urobil to, čo chceme my“. Tresty i odmeny sú vonkajším popudom, ktorý pôsobí iba na vonkajšie správanie dieťaťa, ale nedostáva sa dovnútra. Rôzne experimenty poukázali na to, že práve odmeny znižujú skutočný záujem, ohrozujú morálny vývin (podnecujú ku kupovaniu si druhých odmenami – úplatkami), potláčajú tvorivosť a chuť zaoberať sa vecami do hĺbky.

Aj pochvala je vlastne druh odmeny. Autori zúžili jej význam na nadradené, mocenské, manipulatívne využívanie nejakého pozitívneho vyjadrenia. Jej negatívum sa skrýva v tom, že stavia chváliaceho do nadradenej pozície oproti druhému – je v pozícii, v ktorej môže hodnotiť. Okrem toho, kto dnes chváli, môže zajtra kritizovať…

Pozitívne správanie určite nenecháme bez povšimnutia. Len namiesto pochvaly a odmeny môžeme poskytnúť spätnú väzbu, uznanie a ocenenie. Spätná väzba je vecné vyjadrenie, ktoré sa zameriava na činnosť alebo správanie, nehodnotí osobu – jej kvality, zápory či vlastnosti! Ak chceme dať najavo, že sme si nielen niečo všimli, ale vyjadriť aj naše pozitívne emócie, použijeme ocenenie.

Základ najčastejšie tvoria komunikačné zručnosti popis a informácia. Nemalo by to byť klišé, ale priamo šité na mieru konkrétnemu dieťaťu a situácii. Popis prináša oporné body, na ktoré sa dá spoľahnúť pri opakovaní činnosti (pomáha to hlavne menším deťom). Ak dieťa trvá na hodnotení, vyjadrujeme len svoj názor a radšej hovoríme o pocitoch druhej strany.

– Ty si ale šikulka!
+ Vidím, že si už obutá a obe topánky sú na správnych nohách.
– To je ale krásny obrázok!
+ Musel si dlho maľovať a rozmýšľať, aké farby použiješ. Vidím, že si nakreslil domček, psa, kopec…
+ Čo si myslíš ty? Páči sa ti, čo si nakreslil?

Všetky uvedené poznatky nás vedú k tomu, že týmito komunikačnými spôsobmi podporujeme u detí vnútornú motiváciu a primeranú sebaúctu, ktorým sa venujú ďalšie kapitoly. Samostatná kapitola je venovaná ôsmim kľúčovým oblastiam proaktívnej (problému predchádzajúcej a problém riešiacej) výchovy. Na záver autori ponúkajú možnosti, ako tieto zručnosti implementovať do tradičných škôl.

Jediná vec, ktorá mi ako vizuálnemu typu osobnosti niekedy v knihe chýba, je prehľadnejšie členenie, odrážky, číslovanie, tabuľky a pod. Zaujímavým zistením pri čítaní knihyRespektovat a být respektován je, že pri výchove detí rodič začína od výchovy seba samého. Nemusím ani zdôrazňovať, že uvedené komunikačné techniky je možné využiť nielen na zlepšenie vzťahov medzi rodičom a dieťaťom (učiteľom a žiakom), ale aj medzi rodičmi samotnými či dospelými všeobecne. Na základe vlastných praktických skúseností knihu odporúčam každému rodičovi (viac informácií môžete nájsť aj na adrese: http://zkola.cz/zkedu/Predskolou/Respektovat/default.aspx).

Mgr. Lucia Čopíková
absolventka psychológie na FF TU v Trnave