Maria Cristina Clorinda Vendra: Vtelená autonómia a prírodné prostredie: Myslieť ekologickú autonómiu [Embodied Autonomy and the Natural Environment: Thinking Ecological Autonomy]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 1.

This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.

„Aj v schopnosti autonómie,
morálky a transcendencie,
človek vychádza z prírody“
(Beat Sitter-Liver 1999, 471).

Embodied Autonomy and the Natural Environment: Thinking Ecological Autonomy
Filozofia autonómie Paula Ricœura sa rozvíja v interdisciplinárnom koncepčnom rámci. Hoci sa analýze a aplikácii jeho koncepcie autonómie v rôznych oblastiach výskumu venuje veľká pozornosť, implikácie Ricœurových vhľadov do tejto témy zatiaľ neboli v kontexte environmentálnej filozofie dostatočne rozpracované. Cieľom eseje je vyplniť túto medzeru tým, že ukáže, že Ricœurovo chápanie autonómie môže poskytnúť cenné smerníky, ktoré môžu orientovať štúdium tohto pojmu z ekofilozofickej perspektívy. S odkazom na jeho fenomenologické dielo s názvom Sloboda a príroda; Dobrovoľné a nedobrovoľné (1950/1966) sa v tomto článku skúmajú ekologické základy autonómie prostredníctvom úvahy o vtelenej interakcii človeka s prírodným prostredím. Keďže sa zakladá na našej dynamickej situovanosti v prírodnom svete, rozvoj autonómie sa bude najprv analyzovať vo vzťahu k napĺňaniu životných potrieb ako nevyhnutných na udržanie organického života tela. V tomto kontexte sa autonómia bude chápať cez mediáciu, ktorú realizuje vôľa medzi závislosťou tela od prírodného prostredia a našou schopnosťou prispôsobiť sa mu. Potom sa v kontinuite s opisom nevyhnutnej vôle ľudskej bytosti bude uvažovať o ekologických koreňoch autonómie, ktoré sa podieľajú na procesoch decentralizácie a afektívneho ponorenia tela do prírodného sveta. K autonómii sa tu bude pristupovať prostredníctvom pohybu interiorizácie a exteriorizácie s ohľadom na telesné motivácie a hodnoty. Ricœurom inšpirovaná teória ekologickej autonómie nám umožní znovuobjaviť seba samých ako členov širšieho ekologického spoločenstva.
Kľúčové slová: ekologická autonómia, prírodné prostredie, stelesnenie, závislosť/nezávislosť, decentralizácia

Matke Zemi...

„Príliš ľudský“ pocit autonómie?
Autonómia sa nikdy neprestala skúmať ako komplexný problém týkajúci sa individuálnych a kolektívnych aspektov ľudskej existencie.[1] Kontinuita medzi osobnou a komunitnou konfiguráciou autonómie je jadrom práce Paula Ricœura. Celé Ricœurovo dielo, od jeho raného fenomenologického projektu vôle až po jeho neskoršie rozvinuté úvahy o spravodlivosti, pamäti a uznaní poskytuje teoretickú a praktickú optiku pre pochopenie autonómie ako polyfónneho pojmu. Podľa neho autonómia nie je len ideál, o ktorý sa treba usilovať v záujme osobného a spoločenského rozkvetu. Autonómia je skôr princíp, ktorý musí každý jednotlivec (Ricœur 1992, s. 198) a celá spoločnosť neustále chrániť pred všetkými potenciálnymi a reálnymi hrozbami. Tým, že Ricœur sleduje pohyb odbočení a návratov, t. j. rytmu tam a späť poznačený kontextovými záujmami a záväzkom interdisciplinárneho dialógu s humanitnými a spoločenskými vedami, predstavuje vyvíjajúcu sa koncepciu autonómie, ktorá sa podriaďuje rôznym spracovaniam a vyžaduje si neustále pýtanie sa vzhľadom na rozmanitosť jej aplikácií. V dôsledku toho jeho opis autonómie ďaleko presahuje hranice filozofického diskurzu a dotýka sa kognitívnych, lingvistických, literárnych, etických a právnych oblastí. Nie je prekvapujúce, že sa Ricœurov prístup k tejto téme teší rastúcemu záujmu vedcov, ktorí ho kriticky aplikujú na mnohé výskumné odvetvia, vrátane teológie, teórie literatúry a sociálnej teórie, filozofie technológie a umeleckej inteligencie, filozofie mysle a bioetiky.[2] Možnosť rozšíriť Ricœurov pohľad na autonómiu na oblasť environmentálnej filozofie však zostáva z veľkej časti nepreskúmaná. V tomto texte sa snažím ukázať, že Ricœurova analýza autonómie nám môže pomôcť opätovne sa zaoberať týmto konceptom environmentálnym spôsobom, konkrétne v zmysle toho, čo by sme mohli nazvať „ekologickou autonómiou“. Nepochybne, v rámci jeho celkovej filozofickej antropológie možno Ricœurovu konceptualizáciu autonómie kritizovať ako ponúkajúcu „príliš ľudskú“ perspektívu, ak použijeme výstižné Nietzcheho slová (1878). Napriek tomu sa domnievam, že v Ricœurovom myslení môžeme nájsť užitočné úvahy, ktoré nám pomôžu uvažovať o autonómii ako v pôvodnom zmysle zaoberajúcej sa vzťahom medzi ľudstvom a prírodným prostredím. Autonómia sa totiž vo svojom najfundamentálnejšom zmysle vzťahuje na našu vtelenú situovanosť v prírodnom svete, t. j. na naše dynamické zasadenie doňho.[3] Autonómia teda nie je len niečo individuálne alebo sociálne konštruované, ale je ontologicky fundamentálne ukotvená v prírodnom svete ako priestore formovanom nespočetným množstvom priamych a nepriamych vzťahov potrebných na realizáciu nášho autonómneho života vo vzťahu ku všetkým ostatným živým alebo prírodným entitám. Inak povedané, autonómia by zostala nedostatočne podloženým pojmom bez zohľadnenia našej spoločnej príslušnosti k prírodnému prostrediu ako nevyhnutne vtelených subjektov. Kto alebo čo je teda autonómne, keď hovoríme o „ekologickej autonómii“?

Táto kapitola má prieskumný charakter, takže to, čo nasleduje, je otvorenou témou pre ďalšiu prácu. Konkrétne ju možno považovať za úvodný krok k ricœurovsky inšpirovanej teórii ekologickej autonómie, ktorá môže nájsť odozvu v environmentálnej filozofii ako disciplíne zaoberajúcej sa vzťahom medzi človekom a rôznymi typmi prostredia, vrátane prírodného. Môj pokus poukázať na ekologické dôsledky Ricœurovej koncepcie autonómie sa obmedzí na náčrt ekologicky orientovanej interpretácie jeho raného a ešte nejednoznačného prístupu k tomuto pojmu, ako ho predstavil vo svojom prvom veľkom diele Sloboda a národ. Dobrovoľné a nedobrovoľné (1966). Autonómiu pritom budem definovať vo fenomenologickom zmysle ako zaoberanie sa žitým telom chápaným ako miestom vyjednávania so svetom. Autonómia teda vzniká na priesečníku medzi priestorom našej žitej skúsenosti a horizontom našich vtelených očakávaní súvisiacich s potrebami, motívmi a hodnotami. Moje skúmanie sa bude zaoberať vývojom autonómie prostredníctvom analýzy nášho telesného zapojenia do prírodného prostredia a bude rozdelené do dvoch častí. Najprv sa zameriam na najzákladnejšiu úroveň autonómie, t. j. na autonómiu spojenú s uspokojovaním potrieb vzťahujúcich sa na sféru organického života. V tomto zmysle bude autonómia chápaná ako dimenzia spojená s metabolizmom žitého tela, teda uspokojovaním životných potrieb, napr. dýchania, jedenia, spánku, rozmnožovania atď. vyplývajúcich z požiadaviek tela. Ekologická autonómia bude definovaná ako proces aktívnej adaptácie v súlade s hrou medzi našimi potrebami, našou vôľou a prírodným prostredím. Potvrdenie autonómie bude teda vyplývať z našej neoddeliteľnej závislosti od prírodného sveta a zároveň našej aktívnej účasti na ňom. Autonómia sa teda bude chápať ako závislá nezávislosť. Potom sa presuniem od receptivity a aktivity vôle pri riešení potrieb k pohybu decentralizácie, ako sa prejavuje v telesných motívoch a hodnotách. Budem tvrdiť, že autonómia sa objavuje v prelínaní interiority a exteriority, keďže človek je bytosťou bez centra a zároveň bytosťou neustále vychyľovanou prostredím. Autonómia ako taká sa zaoberá pohybom žitého tela a naším afektívnym ponorením do prírodného prostredia. V závere nám diskusia o koncepte ekologickej autonómie umožňuje nanovo premyslieť angažovanosť človeka v prírodnom svete. Uznanie ekologických základov autonómie otvára možnosť uvažovať o cirkulárnom vzťahu medzi človekom ako členom prírodného prostredia a prírodným prostredím ako súčasťou nás ako autonómnych bytostí.

Ekologická autonómia a ekologický život: nevyhnutná vôľa a prírodné prostredie
V západnej filozofickej tradícii sa pojem autonómie chápe v individuálnom a kolektívnom zmysle ako stav sebaurčenia osoby alebo skupín, ako sú komunity, obce a národy. Oscilujúc medzi morálnym a sociálno-politickým diskurzom sa autonómia oceňovala ako základný rozmer ľudskej osobnej a komunitnej realizácie. Idea autonómie je formovaná tvrdením o údajnej nezávislosti od iných, či už ide o božstvá, jednotlivcov, kolektívy alebo územia. Autonómia, vyznačujúca sa mentálnym, fyzickým, kultúrnym a geografickým oddelením, má zásadný vzťah k priestoru, v ktorom sa uplatňuje, ustanovuje a uchováva. Pri skúmaní súvislostí medzi priestorovosťou a autonómiou venovali filozofi najviac pozornosti historickej, politickej a sociálnej sfére ľudského života namiesto toho, aby sa zaoberali vzťahom autonómie a prírodného prostredia. To je v súlade s prevládajúcim antropocentrickým pohľadom v západnej filozofii, v ktorej sa ľudské prostredie považovalo za nadradené, zatiaľ čo prírodný svet predstavoval podradný priestor, ktorý treba využívať na uspokojovanie ľudských potrieb. Tento pohľad však neznamená, že by sa úplne ignoroval význam väzby medzi autonómiou a prírodným svetom alebo že by sa prírodné prostredie vždy redukovalo na kontext inštrumentálnej užitočnosti, ktorý ponúka len prostriedok na dosiahnutie ľudských cieľov. Osobnosti ako Jean-Jacques Rousseau a Henry David Thoreau predsa len prezentovali chápanie našej autonómie ako neoddeliteľnej od prírodného priestoru.[4] Títo autori nekladú dôraz na oddelenie, ale na spätosť človeka s prírodným prostredím, t. j. na autonómiu ako súvislosť našej vzájomnej závislosti od prírody. Na rozdiel od rozdelenia na prírodu a kultúru a na rozdiel od bezprírodného chápania autonómie tvrdím, že Ricœurovo dielo predstavuje zdroje, ktoré nám môžu pomôcť nanovo preskúmať vzťah medzi touto koncepciou a prírodným prostredím. Pri rozvíjaní tejto argumentácie a načrtnutí charakteristík pojmu ekologickej autonómie sa odvolám na jeho prvé veľké dielo Sloboda a príroda. Dobrovoľné a nedobrovoľné (1950/1966). V tomto diele Ricœur vykresľuje našu slobodu ako konečnú a situovanú dimenziu, konkrétne ako „jedinú ľudskú slobodu“, ktorá sa angažuje vo svete (Ricœur 1966, 482). Pri zaoberaní sa štruktúrami vôle nám Ricœur poskytuje efektívne nástroje, pomocou ktorých môžeme fenomenologicky diskutovať o pojme autonómie prostredníctvom rovnováhy medzi dobrovoľnou silou konania a limitmi, ktoré sú dané samotnými podmienkami našej existencie. Presnejšie povedané, Ricœur zameriava svoju pozornosť na vzťah medzi ľudskou vôľou a prírodou chápanou v širšom zmysle nevyhnutnosti. Pokiaľ je ľudská existencia vtelená a zapojená do sveta, rozvoj našej autonómie nemožno chápať oddelene od našej účasti v ňom. Nemožno ho oddeliť od prírodného prostredia rovnako, ako ho nemožno oddeliť od dynamiky našej sociálnej, kultúrnej, politickej a historickej príslušnosti k danej spoločnosti. Navyše v Ricœurovej fenomenologickej perspektíve rozdiel medzi organickou a sociálnou sférou ľudského života neznamená ostré rozdelenie týchto úrovní. Hoci Ricœur neposkytuje priamu analýzu vzťahu medzi rozvojom našej autonómie a prírodným prostredím, môžeme si všimnúť, že vo svojom fenomenologickom skúmaní vôle, najmä v diagnostike žitého tela, otvára otázky, ktoré nám môžu sprístupniť uvažovanie o väzbe medzi naším stávaním sa autonómnym a prírodným priestorom. Presnejšie povedané, práve v analýze toho, čo nazýva „telesne mimovoľným“, nám Ricœur pri rozoberaní tém potreby, motívov a hodnôt ponúka spoľahlivý prístup k najzákladnejšej úrovni autonómie ako implikujúcej základné stretnutie s prírodným prostredím. Oproti koncepcii úplnej ľahostajnosti prírody voči človeku[5] alebo predstave neochvejnej rovnováhy medzi človekom a prírodným prostredím vyvstáva ekologická autonómia ako výzva spojená s našou produktívnou adaptáciou na prírodné rytmy, metamorfózy a nečakané hrozby. Ak sa o nej uvažuje v týchto súvislostiach, naša adaptácia nie je mechanická, ale zahŕňa slobodu a možnosť voľby. V protiklade k akejkoľvek forme automatizmu sa autonómia vzťahuje na „dvojitý pohyb telesnej spontánnosti a vedomého ovládania“ (Ricœur 1966, 136) v interakcii s prírodným prostredím.[6] Autonómia sa teda zaoberá enaktívnou účasťou človeka na prírodnom svete. Preto predtým, ako sa autonómiou začne zaoberať morálna reflexia, vyžaduje si fenomenologické preskúmanie dynamického prepojenia telesnej skúsenosti a prírodného priestoru.

Aby sme pochopili ekologické základy autonómie z Ricœurovej perspektívy, musíme najprv zvážiť jeho fenomenologický opis potrieb ako dimenzií zapojených do enaktívnej interakcie medzi naším telom a svetom, na ktorom sa zúčastňujeme. Inými slovami, ekologická autonómia sa odvíja od spojenia s priestorom, ktorý obývame prostredníctvom tela, s konkurujúcimi si životnými potrebami tela a s možnosťou ich uspokojenia. Ako poznamenáva Ricœur, „moje telo sa mi javí dokonca nie ako anonymná maska cudzej sily, ale ako autonómia osoby s vlastnými zámermi a vlastnou iniciatívou (…) Môj vzťah k sebe samému je ako vzťah mladšieho a staršieho brata: z mojej strany reagujem ako druhý, ktorý počúva, napodobňuje, poslúcha“ (Ricœur 1966, 47). Ricœur chápe telo ako zdroj potrieb „v tom zmysle, že vychádzajú z tela ako prežívaného“ (Arel 2020, 63). Organické potreby, ako aj motívy a životné hodnoty sú výrazom telesnej nutnosti, ktorá poskytuje základ pre vykonávanie všetkých dobrovoľných aktov. Ricœurov prístup k potrebám poskytuje súbor zdrojov užitočných pre ekologické myslenie autonómie, a to ako neoddeliteľnej od primárneho organického života tela a jeho situovanosti v prírodnom svete. V nadväznosti na jeho myšlienkovú líniu môžeme ekologickú kvalitu autonómie opísať tak, že zohľadníme dynamické spojenie medzi „vyžadujúcou vôľou“ človeka a jeho väzbou na prostredie, ktoré je široko chápané ako sieť vzťahov.[7] Spomedzi rôznych konfigurácií, ktoré prostredie nadobúda, napr. mestské, sociálne, kultúrne, ekonomické, technologické atď. je prírodné prostredie najzákladnejším, pretože je to náš systém podpory života, ktorý môže aktivovať a realizovať naše primárne potreby. Prírodné prostredie a všetky ostatné prostredia, v ktorých sa prejavuje ľudská existencia, sú zároveň odlišné a vzájomne prepojené. Práve v organickej konfigurácii ľudského života sa ekologická autonómia začína utvárať prostredníctvom trvalých vzťahov medzi našou vôľou a procesmi produktívneho prispôsobovania sa prírodnému svetu.[8] Presnejšie povedané, uspokojovanie potrieb nie je automatizmus unikajúci akémukoľvek dobrovoľnému aktu. Podľa Ricœura totiž potreby nemožno chápať prostredníctvom modelu podnet – reakcia. Potreby skôr odhaľujú ľudskú bytosť ako majúcu „apetít po inom“ (Ricœur 1966, 92). Na rozdiel od akejkoľvek naturalistickej a deterministickej perspektívy, v ktorej sa potreba chápe ako „pocit, ktorý je prekladom organického defektu a po ktorom nasleduje motorická reakcia“ (Ricœur 1966, 91), Ricœur ju chápe ako „nedostatok…“, ako „pred-akciu“ zameranú na niečo (1966, 91). Preto „potreba nie je samovysvetľujúca“, ale nadobúda „definitívne smerovanie len ako privlastnená vôľou“ (Kohák 1966, xix). Keďže teda potreba vždy k niečomu smeruje, vzťahuje sa na žiadostivosť „ako nedostatok a naliehavosť, prežívaný nedostatok… a impulz smerujúci k…“ (Ricœur 1966, 89). Prostredníctvom opisu kruhového vzťahu medzi telom a chcením Ricœur konštatuje, že „nepoznám potrebu zvonka ako prirodzenú udalosť, ale zvnútra ako prežívanú potrebu“ (1966, 87). Stručne povedané, potreby nie sú ani vnútornými pocitmi, ani zložkami vzorca podnet – reakcia, ale presahujúcim správaním spojeným s našimi dobrovoľnými činmi ako zámerne zameranými na svet. Rozkvet autonómie je založený na našej príslušnosti k ekologickým systémom, ktoré umožňujú uspokojenie našich potrieb a zachovanie vlastného života. Ricœur uvádza: „Autonómia života tu spočíva v udržiavaní vnútorných väzieb organizmu pričom sa predpokladajú určité výmeny s prostredím. Všetky vzťahy organizmu s prostredím však môžeme považovať za štrukturálny problém, ktorého rovnováha sa bude neustále nanovo definovať a bude v procese“ (1966, 417). Podľa neho adaptácia nie je výsledkom biologickej evolúcie, teda biologickej dedičnosti a vopred určeného osudu. Naša adaptácia na prírodné prostredie je výsledkom našej schopnosti rozhodovať sa a konať. Ako poznamenáva Ricœur, „vždy je možné zahrnúť psychológiu konania do rozsiahlej štrukturálnej problematiky, vniesť rovnováhu medzi organizmom a jeho geografickým prostredím do celkového štrukturálneho systému“ (1966, 417). Preto sa autonómia začína rozvíjať práve na organickej úrovni nášho života, kým sa rozšíri na percepčné a intelektuálne kontexty. Na tejto úrovni možno ekologickú autonómiu definovať ako aktívnu sebaorganizáciu človeka ako organizmu schopného aktívne sa udržiavať pri živote prostredníctvom neustálej výmeny s prírodným prostredím. Napriek tomu treba organickú úroveň považovať za logickú prioritu. Autonómia sa totiž musí chápať s ohľadom na celú ľudskú bytosť (Ricœur 1986, 4), a to prostredníctvom uznania jednoty medzi „rozmanitými schopnosťami a neschopnosťami, ktoré robia z človeka konajúcu a trpiacu bytosť“ (Ricœur 1997, xxxix).

Pri uvažovaní o ekologickej autonómii zisťujeme, že neexistuje protiklad medzi slobodou a závislosťou, sebazákonnosťou a heteronómiou, interioritou a exterioritou. Ako tvrdí Ricœur, „vytvorili by sme si absolútne falošnú predstavu o cogito, ak by sme ho chápali ako upozadenie seba samého: ja ako radikálna autonómia, nielen morálna, ale aj ontologická, je práve tomu na vine“ (1966, 29). Vo svojej najzákladnejšej podobe sa autonómia zaoberá našimi vtelenými vzťahmi v rámci komplexnej siete živých orgánov a prírodných prvkov, napr. vzduchu, vody, pôdy, organickej hmoty atď., ktoré spoločne udržujú tok energie potrebnej na zachovanie života.

Na jednej strane medzi našimi organickými potrebami a prírodným prostredím existuje vzťah závislosti. Ako hovorí Ricœur, „živiť sa znamená postaviť sa na úroveň reality objektov, od ktorých som závislý. Zatiaľ čo ich premieňam na seba, ony ma vťahujú na úroveň predmetov a robia ma súčasťou veľkých prírodných cyklov – cyklov vody, uhlíka, dusíka atď.“ (1966, 87). Životné potreby vychádzajúce z našej telesnosti nás nútia stretávať sa s prírodným prostredím ako s priestorom možností nášho autonómneho prežitia a ako s kontextom obmedzení našej konajúcej moci. Na druhej strane však závislosť nie je determinizmom ani zúžením, pretože sme schopní vybrať si nielen spôsob uspokojovania svojich potrieb, ale aj to, či tak urobíme. Ako píše Ricœur, „neuspokojenie potrieb môžeme nielen akceptovať, ale dokonca si ho môžeme systematicky vyberať“ (1966, 93). Napriek tomu, ako hovorí, „vydaný napospas svojmu telu, podriadený rytmu svojich potrieb, napriek tomu neprichádzam o ja, ktoré zaujíma stanovisko, hodnotí svoj život, ovláda“ (Ricœur 1966, 93). V súvislosti so spojením našich životných potrieb s prírodným prostredím sa naša ekologická autonómia vynára ako závislá nezávislosť. Pri analýze skúsenosti našich potrieb nás vedie k tomu, aby sme uvažovali o našej autonómii z našej situovanosti v prírodnom prostredí ako potrebných bytostí, ktoré sú pôvodne spojené so všetkými ostatnými živými bytosťami a prvkami prostredníctvom pasívnych a aktívnych interakcií. Ekologická autonómia ako taká je formovaná vzťahmi vzájomnej závislosti s prírodným priestorom a všetkými jeho zložkami. Pri uznaní našej spolupatričnosti s prírodným prostredím môžeme konštatovať, že „nie sme ani čisto autonómni, ani čisto heteronómni; môžeme konať spôsobom, ktorý nie je determinovaný prírodou, ale existujú aj situácie, v ktorých sme stále determinovaní prírodou: nemožno napríklad vytvoriť záhradu bez zeme, vody, semien atď. Naša najzákladnejšia výživa je závislá od prírody“ (Romanyshyn 2018, 314). Zohľadnenie ekologickej kvality našej autonómie prostredníctvom prežívania potrieb nám umožňuje chápať sa ako ekologické bytosti, teda ako členovia väčšieho biotického spoločenstva Zeme, od ktorého sme závislí (Leopold 1949), v ktorom závisíme navzájom od seba a zároveň kde môžeme realizovať svoje rozhodnutia. Keďže konfigurácia našej autonómie nie je možná bez našej participatívnej príslušnosti k prírodnému prostrediu, otázka autonómie sa nemôže obmedziť na problém, ako zaobchádzať s ľudstvom, pretože musí zahŕňať aj záujem o zaobchádzanie s prírodným prostredím, pretože nám poskytuje zdroje pre rozvoj našej autonómnej existencie, ako aj pre existenciu všetkých ostatných živých bytostí.

Ekologická autonómia a afektívne ponorenie: motivácia, hodnotenie a prírodné prostredie
Ricœurova analýza telesnej nedobrovoľnosti nás priviedla k uznaniu, že naša autonómia má ekologické základy. Videli sme, že vo svojej najzákladnejšej podobe autonómia vzniká zo vzájomného pôsobenia medzi organickými potrebami vyplývajúcimi zo spontánnosti tela a prírodným svetom, ktorý poskytuje podmienky na uspokojenie týchto potrieb. Naša autonómia je teda založená na vzájomnom vzťahu medzi našou vtelenou vôľou ako potrebou a heteronómiou ekologických systémov, v ktorých sa nachádzame. Presnejšie povedané, štúdium potrieb otvára možnosť diskutovať o konfigurácii našej autonómie v súvislosti s prírodným prostredím ako o našej závislosti, ako aj o našej participácii a afektívnom ponorení. Na rozdiel od opozície medzi „bezcitným rozumom a iracionálnym srdcom“ (Kohák 2003, 19) Ricœur predstavuje alternatívny fenomenologický prístup k racionalite, ktorý nám pomáha konštruovať revidovanú víziu autonómie ako neoddeliteľnej od prírodného priestoru. Aby sme mohli tento bod vysvetliť podrobnejšie, musíme vziať do úvahy, že pre Ricœura telo manévruje nielen v celkovom poli potrieb, ale aj poli motívov a hodnôt, ktoré sú základom všetkých dobrovoľných rozhodnutí.[9] Potreby sa totiž vzťahujú „na slasť v zmysle rôznych ‚motivačných hodnôt a tendencií‘ – hodnotiacich diskrepancií, ktoré nie sú nanútené vedomím alebo rozumom, ale pôsobia už v našich najzákladnejších afektívnych vzťahoch“ (Kearney 2016, 32). Autonómia ako spôsob, akým človek uplatňuje schopnosť rozhodovania, sa týka telesných princípov a hodnôt, ktoré orientujú naše rozhodnutia. Telesné motivácie a úsudky sa vzťahujú na prirodzené prostredie ako na priestor príležitostí a obmedzení, ktoré nám umožňujú uspokojovať naše životné potreby, ako aj všetky ostatné potreby, napríklad potreby cítiť sa slobodne, byť schopný konať a mať vzťah k iným. Motívy a hodnoty teda nemožno redukovať na našu intelektuálnu činnosť ako dimenziu oddelenú od afektívnych interakcií, ktoré máme so svetom. Svoju autonómiu rozvíjame skôr prostredníctvom vzájomného prepojenia našej mysle, nášho tela a priestoru, v ktorom sme dynamicky umiestnení. Autonómia sa teda utvára uspokojovaním potrieb, spájaním síl motivácií a prostredníctvom hodnotových súdov ako spôsobov vteleného zapojenia človeka do prírodného prostredia ako základného zdroja života.

Podľa Ricœura môže byť potreba „motívom, o ktorý sa môže vôľa oprieť pri určovaní seba samej“ (1966, 93). Inak povedané, potreby sú záležitosťou motívov a tie formujú naše potreby do podoby dôvodov smerujúcich k rozhodnutiam. Motivácia je prúd intencionality, ktorý prikláňa vôľu k tomu, aby sa pre niečo rozhodla „vzhľadom na niečo“, ako aj „kvôli niečomu“. Každý motív je potom motív rozhodnutia, ktorý navádza vôľu k realizácii jej projektov. Hoci sa motivácia spája s otázkou „prečo?“, Ricœur zdôrazňuje, že motívy nie sú príčinami, pretože „príčina je úplná pred účinkom, kým motív existuje len vo vzťahu k voľbe“ (1966, 142). V dôsledku toho existuje neredukovateľný rozdiel medzi rozvíjaním našich autonómnych motivácií a všetkými psychologickými determináciami. Motív ako taký „nie je to, čo spôsobuje rozhodnutie, ale to, čo ho legitimizuje“ (Amalric 2018, 28). Ricœur tvrdí, že „kruhový vzťah motívu k projektu si vyžaduje, aby som svoje telo rozpoznal ako telo pre moje chcenie a svoje chcenie ako projekt založený (čiastočne) na mojom tele“ (1966, 85). Motivácia, vychádzajúca z telesnej dimenzie, sa tu nechápe ako proces uvažovania, ale „v zmysle vnútorného pohybu (z latinského movere), v zmysle emocionálneho pohybu, vyvierajúceho z najhlbšej sféry, z emocionálneho a neracionálneho indivídua“ (Busacchi 2016, 62). Po tomto vnútornom pohybe ľudské bytosti objavujú samy seba ako decentralizované a zámerne nasmerované mimo seba smerom k svetu. Rozvoj autonómie subjektu spočíva v kruhovosti medzi prejavom motívov a ich naplnením vo svete prostredníctvom tela. Väzbu medzi ľudskou bytosťou a prírodným prostredím tak možno fenomenologicky opísať ako obchádzku od tela k prírodnému svetu a ako návrat od prírodného sveta k telu. Autonómia, zapojená do kruhového pohybu medzi naším živým telom a svetom, je spojená s našou vtelenou túžbou po existencii, t. j. s tým, čo sa v Spinozovej terminológii nazýva conatus vitae (1677). Práve v tomto kontexte zohráva predstavivosť zásadnú úlohu. Ako zdôrazňuje Ricœur, „základným afektívnym motívom, ktorý telo predkladá chceniu, je potreba, rozšírená o predstavu jej predmetu, jej programu, jej prosby a jej uspokojenia“ (1966, 97). Práve prostredníctvom predstavivosti ako premosťujúceho aspektu vôle a potreby je možné potrebu povýšiť na „úroveň motívu možného chcenia“ (Ricœur 1966, 95). Stručne povedané, motivácia sa zaoberá niečím afektívne očakávaným ako želaným. Predstavivosť a motivácia sprevádzajú naše dôvody konania s cieľom niečo dosiahnuť. Rozvíjanie našej ekologickej autonómie teda súvisí s využívaním reprezentatívnej funkcie predstavivosti ako sprostredkovania medzi telom a svetom na základe predchádzajúcich percepčných skúseností. Z tohto dôvodu môžeme hovoriť o ekologickej konfigurácii autonómie ako o spojenej s tým, čo môžeme nazvať „telesnou eko-imagináciou“, funkciou zaoberajúcou sa našou afektívnou účasťou ako konajúcej a trpiacej bytosti v prírodnom prostredí.[10] Ekologická autonómia sa teda rozvíja prostredníctvom využívania našej praktickej moci konať v súvislosti s prírodnou sférou. Presnejšie povedané, ekologická autonómia vzniká prostredníctvom dynamického spojenia medzi našimi telesnými potrebami, motívmi a činmi vôle v rámci hraníc prirodzeného sveta. Keďže sme vo svete preto, aby sme v ňom konali, rozvoj našej autonómie je zároveň „záležitosťou cítenia, rozvažovania, konania“ (Kearney 2015, 181).

V súlade s Ricœurovou myšlienkovou líniou sa vitálne hodnoty javia ako súčasť motivácie našich projektov a ako spojené s našimi vitálnymi potrebami. Ako tvrdí, „prvou neodvoditeľnou hodnotou je telo ako existujúce, život ako hodnota. Je znakom všetkých existencií, je tým, čo ako prvé odhaľuje hodnoty“ (Ricœur 1966, 94). Vzhľadom na to, že telo je základným zdrojom organických hodnôt týkajúcich sa zachovania života, všetky ostatné hodnoty sa vypracúvajú vo vzťahu k nemu. V tomto zmysle máme bezprostredné uchopenie hodnôt založené na pociťovanej skúsenosti tela. Organické hodnoty sú rôznorodé a týkajú sa napríklad asimilácie, bezpečnosti, pohybu, odpočinku atď. Realizácia našej autonómie závisí od vyváženého dosahovania vitálnych hodnôt, ktoré umožňujú naše blaho. Následne môžeme konštatovať, že hodnota telesnej integrity je pre našu autonómiu nevyhnutná. Naše telo ako také nie je len prostriedkom na obývanie sveta, ale bezprostredným nositeľom hodnôt umožňujúcich našu vlastnú sebarealizáciu. Životné hodnoty vychádzajúce zo spontánnosti nášho tela sa účinne realizujú prostredníctvom našej účasti na prírodnom prostredí ako dimenzii, ktorá pestuje našu integritu. Keďže realizácia organických hodnôt si vyžaduje aktívnu výmenu medzi telom a prírodnou sférou, konfigurácia našej ekologickej autonómie má nevyhnutne priestorový a materiálny základ. Na jednej strane je hodnota telesnej integrity pre všetky ostatné živé bytosti. Na druhej strane naša vlastná telesná integrita nemôže byť len biologická, pretože je „vždy zakotvená v určitej ideológii celistvosti“ (Slatman 2012, 283). Vysvetlenie toho, ako na seba autonómia, telesná integrita a ideológia vzájomne pôsobia, by si vyžadovalo ďalšie rozvinutie fenomenologického opisu ekologickej autonómie v smere normatívnej teórie. Ďalšie načrtnutie týchto súvislostí presahuje rámec tohto príspevku. Dôležité je, že autonómia sa tu rozvíja prostredníctvom hodnotových súdov spájajúcich pociťovanie vnútra nášho tela a pociťovanú exterioritu sveta prostredníctvom tela. Ricœur nepriamo naznačuje, že vitálne hodnoty, ktoré sú súbormi konkurenčných požiadaviek, sa nesmú redukovať na subjektívne hodnotenia alebo na utilitárne rozmery. Redukcia organických hodnôt na úžitkové štandardy má za následok nesprávne rozpoznanie väzby medzi nami a prírodným prostredím. Ak neuznávame prvotné puto medzi nami a prírodným prostredím, riskujeme, že nás to privedie k „vnútornej devastácii, ktorou sa človek vzďaľuje od vlastnej živočíšnosti a telesnosti, k odcudzeniu, ktoré nemôže inak než určite potlačiť a/alebo skresliť základný zdroj našej vitálnej hodnotovej skúsenosti – naše telo – a s ním aj vnímanie ekologických hodnôt“ (White 2007, 186). Z toho vyplýva, že skúsenosť ekologických hodnôt je otázkou vyrovnávania sa s našou živočíšnosťou a vitalitou; nie sme nadradené stvorenia nachádzajúce sa v prírodnom prostredí, ale sme jeho rovnocennými členmi so svojimi charakteristickými vlastnosťami.

Záver: Polievanie koreňov ekologickej autonómie
V tomto článku som skúmala ekologické korene pojmu autonómie s odkazom na Ricœurovu ranú fenomenológiu. Aby som ukázala, že autonómia sa formuje prostredníctvom našej situovanosti v prírodnom svete, rozobrala som štrukturálne prepojenie medzi skúsenosťou nášho žitého tela a prírodným prostredím. Konkrétne som v nadväznosti na Ricœurovu diagnostiku tela predstavila pojem ekologickej autonómie prostredníctvom analýzy mimovoľných korelátov rozhodnutia: organických potrieb, telesných motívov a silných hodnôt. Na rozdiel od alternatívy medzi totálnou slobodou alebo totálnym determinizmom nás Ricœurova štúdia vôle vyzýva, aby sme uvažovali o rozvoji našej autonómie ako o „vždy už zapojenej do konkrétnych situácií, v ktorých sa formujú rôzne možnosti a majú zmysel vzhľadom na naše ciele“ (Vallée 2018, 12). Naše stávanie sa autonómnymi závisí od možností a obmedzení, s ktorými sa stretávame v našom vzťahu s prírodným prostredím. Dovoľte mi ponúknuť niekoľko záverečných poznámok.

Ricœurov fenomenologický opis telesnej mimovoľnosti nás vedie k uvažovaniu o autonómii ako o dimenzii spojenej s rôznymi priestormi, ktoré obývame, vrátane prírodného priestoru. Naša autonómia ako vtelených a potrebných subjektov má ekologické korene a konfiguruje sa prostredníctvom dynamického napätia medzi dobrovoľnosťou a nedobrovoľnosťou, konečnosťou a nekonečnosťou, aktivitou a pasivitou, schopnosťou a zraniteľnosťou, interioritou a exterioritou. Pri prežívaní nášho žitého tela umiestneného vo svete je rozvoj našej autonómie neoddeliteľný od miesta, ktoré zaujímame v prírodnom prostredí ako prvotnom zdroji života. Na jednej strane sme od prírodného prostredia závislí z hľadiska našej existencie a realizácie nášho autonómneho života. Na druhej strane sme na rozdiel od iných živočíchov intencionálne bytosti schopné mať určitú kontrolu nad prírodným priestorom, aby bol náš „spoločenský život bezpečnejší a predvídateľnejší“ (Sutton 2007, 9). Neznamená to však, že sme pánmi prírody. Ako u členov prírodného prostredia sa naša autonómia rozvíja prostredníctvom pasívnych a aktívnych interakcií v ňom.

Pri uvažovaní o vývoji autonómie ľudskej bytosti vo vzťahu k prírodnému prostrediu sme videli, že tento vzťah sa konfiguruje skôr ako vzťah závislosti (napr. od potravy, vzduchu, vody atď.) než autonómie chápanej v klasickom zmysle schopnosti žiť. Preto nás tieto úvahy vedú k zamysleniu sa nad tým, či si náš vzťah k prirodzenému svetu vyžaduje prehodnotenie samotného významu autonómie alebo jej dostupnosti. Namiesto chápania autonómie ako sebaurčenia sa v tejto kapitole uvažuje o autonómii skôr v zmysle samosprávy. Rozšírené chápanie autonómie by si vyžadovalo rešpektovanie autonómie samotného prírodného prostredia. Autonómia totiž neponúka rešpektovanie prírodného sveta len preto, že slúži ako ľudský zdroj. Ďalšie úvahy o týchto argumentoch musia počkať na budúci vývoj.

Fenomenologická analýza ekologických základov našej autonómie prostredníctvom opisu organických potrieb, motívov a životných hodnôt má zásadný etický charakter. Našu autonómiu spochybňuje prírodné prostredie chápané ako inakosť, v ktorej sa odohráva náš život, ale aj ako inakosť, ktorá je súčasťou toho, kým sme. Výzva autonómie nie je len skúsenosťou pasivity v stretnutí s prírodným prostredím. Ricœur vo svojej fenomenologickej analýze tela ukazuje, že „túžba po autonómii môže byť uspokojená len prostredníctvom inakosti, ktorou som, teda môjho tela, sveta“ (Rosfort 2019, 981). Ricœur nám preto môže pomôcť vytvoriť etiku ekologickej autonómie, vystavanej okolo pojmov dôstojnosť, integrita, úcta a zodpovednosť a založenej na princípoch fenomenológie telesnosti. Nielenže musíme prehodnotiť ekologické korene autonómie, ale musíme tieto korene aj zalievať, ak chceme smerovať k ekologicky udržateľnej budúcnosti.

Pôvodný článok v anglickom jazyku vyšiel v zborníku The Challenges of Autonomy and Autonomy as a Challenge: Thinking Autonomy in Challenging Times. Bratislava: Kritika & Kontext, 2022 (Furia, P.; Kusá, D.; Vendra, M.), s. 111 – 125. ISBN 978-80-972340-8-9. Z anglického originálu Embodied Autonomy and the Natural Environment: Thinking Ecological Autonomy preložil Michal Kalnický. Preklad vychádza s láskavým dovolením autorky.

L i t e r a t ú r a
AMALRIC, J. L.: Act, sign, objectivity. In: DAVIDSON, S. (ed.): A companion to Freedom and Nature. Lanham: Lexington Books 2018.
AREL, S.: Theorizing the exchange between the self and the world. In: SAVAGE, R. (ed.): Paul Ricœur and the lived body. Lanham: Lexington Books 2020.
BUSACCHI, V.: Habermas and Ricœur’s depth hermeneutics. From psycho-analysis to a critical human science. New York: Springer 2016.
CASEY, E.: Getting back into place. Toward a renewed understanding of the place-world. Bloomington: Indiana University Press 1993.
DIERCKXSENS, G.: Ricœur’s take on embodied cognition and imagination: Enactivism in light of Freedom and Nature. In: DAVIDSON, S. (ed.): A companion to Freedom and Nature Lanham: Lexington Books 2018.
KOHÁK, E.: An understanding heart: Reason, value, and transcendental phenomenology. In: BROWN, C. – TOADVINE, T. (eds.): Eco-phenomenology: Back to the Earth itself. New York: State University of New York Press 2003.
JONAS, H.: The phenomenon of life: Toward a philosophical biology. New York: Harper and Row 1966.
KEARNEY, R.: Ricœur’s wager of flesh: Between phenomenology and hermeneutics. In: SAVAGE, R. (ed.): Paul Ricœur in the age of hermeneutical reason: Poetics, praxis, and critique. Lanham: Lexington Books 2015.
KEARNEY, R.: The wager of carnal hermeneutics. In: KEARNEY, R – TREANOR, B. (eds.): Carnal hermeneutics. New York: Fordham University Press 2015.
LEOPOLD, A.: A sand county almanac. Oxford: Oxford University Press 1949. LEVINAS, E.: Totality and infinity. (Trans. LINGIS, A.) Pittsburgh: Duquesne University Press 1969.
LEVINAS, E.: Otherwise than being, or, beyond essence. (Trans. LINGIS, A.)  Duquesne University Press 1998.
NIETZSCHE, F.: Human, all too human: A Book for free spirits. (Trans. HARVEY, A.) Chicago: Charles H. Kerr and Company 1908.
RICŒUR, P.: Freedom and nature. The voluntary and the involuntary. (Trans.  KOHÁK, E.) Evanston: Northwestern University Press 1966.
RICŒUR, P.: Oneself as another. (Trans. BLAMEY, K.) Chicago: University of Chicago Press 1992.
RICŒUR, P.: A response. In: JOY, M. (ed.): Paul Ricœur and narrative. Context and contestation. Calgary: University of Calgary Press 1997.
ROMANYSHYN, A.: Metaxology and environmental ethics: On the ethical response to the aesthetics of nature as other in the between. In: AUWEELE, D. (ed.): William Desmond’s philosophy between metaphysics, religion, ethics, and aesthetics. London: Palgrave Macmillan 2018.
ROSFORT, R.: Phenomenological psychopathology and psychiatric ethics. In: STANGHELLINI, G – BROOME, M., RABALLO, A – FERNANDEZ, A. V. – FUSAR-POLI, P. – ROSFORT, R. (eds.): The Oxford handbook of phenomenological psychopathology. Oxford: Oxford University Press 2019.
ROUSSEAU, J. J.: The confessions. In ROBINSON, J. – SITTER-LIVER, B.:   “Würde der Kreatur”. Eine Metapher als Ausdruck erkannter Verpflichtung [“Dignity of creatures”. A metaphor as an expression of recognized obligation], Philosophisches Jahrbuch 106, 1999.
SLATMAN, J.: Phenomenology of bodily integrity in disfiguring breast cancer. In: Hypathia 27, no 2, 2012.
SPINOZA, B.: Ethics demonstrated in geometrical order. (Trans. WHITE, W. H.) London: Macmillan 1883.
SUTTON, P. W.: The environment. A sociological introduction. Cambridge: Polity Press 2007.
THOREAU, H. D.: Walden: Or, life in the woods. Boston: Ticknor and Fields 1854.
VALLÉE, M. A.: Ricœur and Merleau-Ponty. From perception to action. In: DAVIDSON, S. (ed.): A companion to Freedom and Nature. Lanham: Lexington Books 2018.
WHITE, J.: Lived body and ecological value cognition. In: CATALDI S. –  HAMRICK, W. (eds.): Merleau-Ponty and environmental philosophy: Dwelling on the landscapes of thought. Albany: State University of New York Press 2007.

P o z n á m k y
[1] Ďakujem Georgeovi H. Taylorovi (University of Pittsburgh) za jeho pripomienky, neoceniteľné povzbudenie a pozorné prečítanie tohto textu. Táto kapitola je výsledkom výskumného projektu „Tvár prírody v súčasnej francúzskej fenomenológii. Výzvy novej metaetiky a ekológie“ financovaného Nadáciou Pontis (projekt GAČR č. GAP 21-22224S) a vypracovaného vo Filozofickom ústave Akadémie vied ČR.
[2] Konferencia „Paul Ricœur a výzvy autonómie“, ktorá sa konala na Bratislava International School of Liberal Arts (BISLA) 3. – 5. novembra 2022, a vybrané príspevky zhromaždené v tomto zborníku svedčia o rastúcom interdisciplinárnom záujme vedcov o Ricœurovu koncepciu autonómie.
[3] K pojmu „implacement“ pozri Edward Casey (1993). Vyjadrujem hlbokú vďaku Jakubovi Čapkovi (Karlova univerzita, Praha) za podnetné diskusie o tomto bode.
[4] Pozri Jean-Jacques Rousseau (1790) a Henry David Thoreau (1854).
[5] Pozri Emmanuel Levinas (1969; 1998).
[6] Podrobnú analýzu tohto bodu v súvislosti s enaktivizmom pozri v Geoffrey Direckxsens (2018).
[7] Myšlienka „vyžadujúcej vôle“ je inšpirovaná koncepciou „vyžadujúcej slobody“ Hansa Jonasa, ktorú rozvinul vo svojej ontológii živých organizmov. Objasnenie „vyžadujúcej slobody“ a jej rôznych dimenzií pozri v Jonas (1966).
[8] O rozdiele medzi adaptáciou človeka a zvierat na prostredie pozri Ricœur (1966, 95).
[9] Pozri Ricœur (1966, 85 – 86).
[10] O telesnosti ako mieste významu pozri Kearney (2015).

Maria Cristina Clorinda Vendra, PhD.
Univerzita Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem
Filozofická Fakulta
Pasteurova 3544/1
400 96 Ústí nad Labem
Czech Republic
e-mail: cristina.vendra@ujep.cz
ORCID: 0000-0001-8933-5285