Vedenie nielenže už dávno nie je videním, (…),
za nič na svete nesmieš vidieť za svoj krtkovský kopček
– inak nie si vedec.
F. X. Šalda
Pri subtílnych či torzovitých výberoch z bohatéhohodnotného diela tej-ktorej tvorivej osobnosti, akou je v tomto prípadeŠalda, sa zvyknú akosi prirodzene vynoriť kritické úvahy o tom, čo reprezentatívnesa tu od autora mohlo objaviť a neobjavilo, čo zo Šaldovho „boja o zajtrajšok“, t. j.uvažovania ponad čas je „nehasnúcimuhlíkom“, inšpiráciou aj v súčasnom kultúrnom živote. Rovnako neviem,či bolo nevyhnutné prekladať Šaldove eseje z češtiny do slovenčiny.Nazdávam sa, že skôr nie. Aktuálny šaldovský výber rozdúchava tieto rozpaky, a zároveňpotvrdzuje nemožnosť vyčerpať na malom priestore tematickú šírku a aktuálnosťinterpretačnej sily čo i len jednej oblasti autorovho poznávania, t. j. buďumenia (najmä poézie), alebo kultúry či politiky. Zdá sa, že selekciušaldovských tém v novovydanom knižnom výbere primárne determinoval religióznycharakter vydavateľstva (Serafín). Podstatnou časťou publikácie sú totiž šaldovskéotázky vzťahu poézie a náboženstva, kultúrnej viery, rovnako aj state,v ktorých sa vyslovuje potreba očistenia náboženských hodnôt či tiahnutiak nadosobným kultúrnym hodnotám, k vyšším pozitívam, duchovnejjednote, kritizuje sa tu filisterstvo, vedecké barbarstvo, úzkoprsosť človeka,ktorý neznesie experiment v ríši ducha, neduchovnosť intelektuálov,pomenúvajú sa mŕtvolne prejavy náboženskej poézie.
Vo výbere sa objavuje konkrétne šesťŠaldových textov, ktoré sú usporiadané chronologicky. Spája ich esejistickýštýl, pričom tri úvahy sú umenovedného charakteru, dotýkajú sa predovšetkým oblastiestetiky a teórie umenia, poézie (Experimenty,Osobnosť a dielo, Umenie a náboženstvo), dve reflexie majú skôr kulturologickýzáber (Kultúrna viera, Kultúrne hodnotya životné sily) a posledná esej je briskným a originálnymvhľadom do sféry intelektuálov, vedeckej metodológie (Kríza inteligencie).
V eseji Experimentysa viacnásobne prekresľuje úzkoprsý pohľad na experimentovanie a zdôrazňujesa pri experimente význam prepodstatnenia, premenenia, duše, srdca, rozvíjaniaa neopakovania. Šaldove vety sú tu priam hudobne komponované, majú svojiskrivý myšlienkový rytmus, kontrastný a paralelný princíp a svojskúzoomorfizačnú obraznosť (slovo experiment „pichá ho ako zvinutý ježko, akokrákanie havranov mu letí cez pokojnú, zvykom posvätenú cestu a desí ovčiupasúcu sa dušu“, s. 9).
V stati Kultúrna viera sa kumulujú viaceré zistenia: kultúra kultivujedémonické vnútorné sily, kultúrny umelec vedie zápas o štýl, umelecképosvätenie, skutočná tvorivosť spočíva v premyslenosti. V ďalšejkulturologickej úvahe Šalda kritizuje oceňovanie reprodukujúcich ľudí (nietvorivých jedincov), protestuje proti povrchnému racionalizmu, antiklerikalizmuspovažuje za užitočný, ale ak vedie k očisteným náboženským hodnotám.Podrobnejšie sa tu definujú rozdiely medzi vedeckým a básnickým poznaním,vzťahom umenia a morálky, umenia a nadosobných hodnôt („Umenie, ktorésa živí z negatívnosti, zo vzdoru alebo – ešte horšie – z opovrhnutiaveľkými nadosobnými kladnými hodnotami, je vždy malé…“, s. 61). Kresťanstvov dobe písania state kritik hodnotí ako vychladnuté, lebo pozemský životsa pre väčšinu ľudí tej doby už nepociťuje ako slzavé údolie, z ktoréhochcelo kresťanstvo vynášať myšlienkou o vykúpení. Za silné kultúrne dobyŠalda považuje tie, ktoré boli presvedčené o nevyhnutnosti duchovnejjednoty (antika, gotika), žitú dobu na začiatku 20. storočia hodnotí ako doburozkladu: „Rad moderných talentov, a nie najslabších, roztrieštilavoľnosť“, „v minulých dobách sa talent rodil do duchovného celku, ktorý hodokázal využiť a vyťažiť vo svoj i v jeho prospech tým, že hodokázal spútať, no dnes sa rodí do duchovného zmätku, ktorý môže len rozmnožiťa stupňovať, ale ho nemôže ovládnuť, prekonať a usporiadať dohlbšieho a vyššieho poriadku.“ (s. 68)
Za zvlášť vzácnu pokladám Šaldovu esej Umenie a náboženstvo, ktorá môžebyť podnetnou napríklad pri literárnovednom skúmaní fenoménu katolíckejmoderny, ale aj hodnotení súčasnej spirituálne ladenej poézie, voči ktorej jepotrebné uplatňovať šaldovské postuláty aj dnes, t. j. aby skutočná náboženskápoézia bola najskôr „dokonalou poéziou“, „naozajstnou tvorbou v plnomslova zmysle“, „kultom dramatických síl života a vesmíru“; „aby jejústredným nervom bola telesnosť, ktorá túži byť posvätená, a sloboda,ktorá dúfa byť zbožstvená v lásku“ (s. 112); aby sa táto poézia neutopilav náboženstve, neparafrázovala staré dogmy, neopisovala rituály, nebolamŕtvolne náboženská a mŕtvolne poetická. Dôležitý je však pri náboženskejpoézii aj postulát skutočnej náboženskej skúsenosti (prípadne činnéhomysticizmu): „Ak nemyslíte nábožensky, ak netvoríte náboženskoživotne,nevyslovujte ani jediné písmená z týchto slov, inak by ste množilináboženskú mŕtvolnosť, a tej je beztak toľko, že zahnila od nej nielen zem,ale aj samotné nebo. Aj z náboženského hľadiska, ba práve z neho, jeúprimný neveriaci človek oveľa hodnotnejší než šarlatán mysticizmu, ktorý klameo inšpirácii, ktorú nemá…“ (s. 109). Cenné sú v tejto esejireflexie o náboženskej tvorbe B. Pascala, P. Claudela, F. Jammesa, o náboženskyzaložených moderných autoroch a filozofoch (Nietzsche, Dostojevkij,Berďajev), vnútorných kolíziách medzi umením a náboženstvomu Tolstého, Michelangela. Šalda v eseji nachádza spoločné znaky medzikresťanstvom a umením (obom je vlastná vnútorná skúsenosť a vierav nekonečnú hodnotu jednotlivca). Zaujímavá je zmienka o ateizme,ktorý podľa kritika vlastne nepriamo spolupracuje na životnej náboženskejtvorbe, núti ju „vyvinúť všetky sily nadšenia a lásky“ (s. 110).
V eseji Kríza inteligencie Šaldove protesty smerujú k vtedajšej vede, vyčítajej absenciu nového pohľadu, jednotiaceho videnia, modloslužbu faktickosti,materiálnu krátkozrakosť, „metafyzický kastrát“. Pravý intelektuál by sa malpodľa kritika vyznačovať duchovným ohňom, veda by sa mala usilovať priblížiťk absolútnu a počítať s ním ako s posledným jednotiacimprincípom. Šaldovi je blízky pohľad T. Akvinského, ktorý v intelekte vidí „niečo,čo spája človeka s Bohom“ (s. 116), ale aj Danteho, pre ktorého je „intelektuálnesvetlo to isté ako láska, ktorá uvádza do pohybu celý hmotný i duchovnývesmír“ (s. 116 – 117).
Šesť esejí výberu reprezentuje Šaldu akokritickú osobnosť, ktorej postrehy o umení, vede, náboženstvea spoločnosti spína tvorivé gesto, zmysel pre absolútne hodnoty, jazyk,ktorý sa miestami blíži k podobenstvu, ale najmä poézii a „svietisvojím vlastným svetlom“.
Mgr. Monika Kekeliaková, PhD.
FF KU v Ružomberku
Nám. A. Hlinku 60
03401 Ružomberok