Keď som nedávno cestoval autom do Trnavy na univerzitu, vedel som, že ma čakajú tri plné dni s množstvom povinností, ale aj so všetkým tým, čo ma napĺňa a kvôli čomu tam chodím rád. Predtým som si v pokojnej rannej atmosfére doprial čas na to, aby som sa na chvíľu pokúsil nazrieť pod povrch vecí a aby som potom mohol vidieť svet zase novými očami. Počas cesty svietilo slnko, hrala mi krásna Bachova hudba, nemusel som sa ponáhľať, nemyslel som na starosti, ale na to, že aj toto sú jedinečné chvíle môjho života, ktoré sa už nezopakujú. Vedel som, že je všetko tak, ako má byť, a veci sú žiarivé nielen preto, že je práve nádherný slnečný deň. To sú chvíle, keď sme obdarovaní tým, že sa môžeme na svet pozerať ináč: všetko je ostrejšie, žiarivejšie, farebnejšie, hravejšie.

Niečo z tej nálady a z toho uhla pohľadu mi ostalo na poradách, pri stretnutiach s kolegami, pri vybavovaní rôznych záležitosti, ale najmä na prednáškach, kde sa so študentmi často vraciame k tomu, čo je presvedčením väčšiny filozofov, že svet je možné vidieť novými očami, že za tým všetkým, čo bežne vnímame, je vznešenejšia (hoci niekedy s tragickým nádychom) skutočnosť.

Aj každý z textov, ktoré ponúka toto číslo Ostia, je výzvou pozrieť sa na svet novými očami a dúfam, že nepriamo aj podnetom k hodnovernosti a opravdivosti, vďaka ktorým pri písaní nielen referujeme o pochopenom, ale aj hľadáme sami seba. Keď skúsení filozofi s pokornou úprimnosťou hovoria o svojich tápavých začiatkoch, akoby vrhli na majestátny chrám filozofie nové svetlo, v ktorom sa javí viac ako útulný domov, na ktorom spoločne pracujeme a pridávame k nemu po tehličke. Lebo keď sa príliš necháme uchvátiť krásou hotových myšlienkových stavieb v diskusiách obrusovaných precíznou argumentáciou, veľkosťou filozofických autorít, ktorých meno vyvoláva úctu skôr, než si z nich niečo prečítame, môže sa nám stať, že v takomto skreslenom svetle predčasného oslávenia budeme filozofiu (alebo aj iný prístup k múdrosti) vidieť tak, akoby už tu a teraz obsahovala (takmer všetko) poznanie. Obdiv k velikánom ducha a ich monumentom by sám osebe nemusel byť zlý, ale môže nás zvádzať k tomu, že všetko pochybujúce, slabé a omylné, poznanie rodiace sa v bolestiach, jednoducho to, čo k nám ľuďom tiež patrí, zametieme pod koberec a budeme sa tváriť, že ak už nie múdrosť, tak aspoň cestu k nej, jej smerovanie dobre poznáme (alebo aspoň vieme o tých, ktorí tú cestu vidia).

Vnímaví ľudia – a dnešní mladí ľudia sú veľmi vnímaví a citliví na neúprimnosť a neopravdivosť – sa nedajú zmanipulovať peknou fasádou. Túžia po hodnovernosti a opravdivosti. Ostium sa od začiatku utváralo v tomto duchu, bez snahy vyvolávať dojem, že už sme tesne pred dosiahnutím dokonalosti v poznaní. Verím, že aj toto číslo vás, milí čitatelia, môže inšpirovať, aby ste ostali úprimní a vnímaví, aby ste si dovolili na ceste za poznaním a zmyslom byť niekedy aj slabí, pochybovační a tvoriví, ale stále dôverujúci, že sa na svet môžeme pozerať novo, s pohľadom nádeje.

A na záver ešte dve radostné správy. V septembri sme sa stali súčasťou medzinárodného projektu Directory of Open Access Journals. Tento projekt združuje vedecké internetové časopisy, ktoré ponúkajú otvorený prístup, teda je možné dostať sa k ich článkom bez platenia. K databáze, v ktorej je v súčasnosti 93 filozofických časopisov, sa môžete dostať v časti „linky“.

Okrem toho sme boli oslovení spolupracovať na projekte Webarchív. V súčasnosti prebieha experimentálna etapa projektu (v období od 1. 9. 2008 do 30. 6. 2009). V rámci nej sme súhlasili s tým, aby Univerzitná knižnica v Bratislave v zastúpení Referátu Elektronických informačných prameňov zberala, uchovávala, indexovala a lokálne sprístupnila náš elektronický časopis. Viac sa o projekte môžete dozvedieť na jeho internetovej stránke, ku ktorej sa tiež dostanete v časti „linky“.

Príjemné čítanie!
Reginald A. Slavkovský