Slovo „normálnosť“ znie v ušiach nejedného filozofa prinajmenšom podozrivo. Podľa Antonína Mokrejša normálne v kolektívnom živote určuje, že „toto sa robí“ a „toto sa nerobí“. Preto niet divu, ak dnešný filozof bude v týchto riadkoch klásť dôraz práve na neurčité „ono sa“ poukazujúce na nadvládu anonymného kolektívu nad zmýšľaním jednotlivca, či na hlbokú neautenticitu normálneho každodenného života.

Presvedčenie, že nároky spoločenstva latentným násilím obmedzujú slobodu jednotlivca a nivelizujú jeho výnimočnosť, má svoje oprávnené dôvody. No nemôžem sa zbaviť dojmu, že sa tu jednotlivec, pokiaľ je skutočným jednotlivcom, sťahuje do chrámu osamelosti, kde je jeho sloboda od kolektívneho tlaku uchránená. Akoby jediný spôsob realizácie slobody spočíval mimo kolektívu. Pritom to môže byť presne naopak. Človek sa môže podieľať na slobodnom živote s druhými, na vytváraní „normálneho“, ktoré neutláča, ale umožňuje vzrastať tým výkonom a dielam, ktoré sa nedajú uskutočniť osamote. Významnú úlohu tu zohráva schopnosť sľubovať a cnosť sľuby dodržiavať. Sľub vytvára medzi ľuďmi puto, ktoré im navzájom vyjavuje ich nedostatočnosť a potrebu oprieť sa pri istých aktivitách o druhého. Spoločnými aktivitami sa podieľame na formovaní siete aktivít spoločného sveta a tvár tohto sveta si udržiava svoju podobu natoľko, nakoľko plníme sľuby. „Normálnemu“, ktoré stanovuje pravidlá hry spoločného života, prináleží netyranský charakter dovtedy, kým slobodne vyjadrujeme účasť na jeho utváraní prostredníctvom sľubov.

Spoločný svet, vznikajúci previazaním kolektívnych aktivít, neexistuje raz a navždy. Sľubmi trvanlivosť týchto aktivít udržiavame, kým sme schopní a ochotní tieto sľuby napĺňať. Porušovaním sľubov živé časti tohto sveta prestávajú existovať, menia jeho tvar, čím sa stáva atomizovanejším a osamelejším.

Bez sľubov a túžby po spoločnom utváraní by nevzniklo ani dnešné číslo časopisu Ostium, ktoré podľa našich predstáv má byť miestom stretávania a otvorenosti.

Michal Zvarík