Relatívne nedávne číslo francúzskeho vedeckého časopisu Dix-huitième siècle (Osemnáste storočie, 2014) je venované aktuálnym otázkam výskumu v oblasti francúzskeho 18. storočia v súvislosti s päťdesiatročným výročím založenia časopisu.

Jednou z otázok, ktoré sa ma pri čítaní osobne dotkli, bola aj problematika spôsobu interpretácie textov v pedagogickej praxi a nájdenie rovnováhy medzi historizujúcim a aktualizujúcim prístupom. Inými slovami, ako v dnešnej dobe zaujať študenta Voltairom, ako vyvolať chuť prečítať si román od abbého Prévosta (ak zostaneme v oblasti francúzskej literatúry)? A v širšom kontexte, ako presvedčiť, že nám „klasici“ majú ešte čo povedať?

Nenašla som jednoznačnú odpoveď a vlastne nie je mojím cieľom žiadnu odpoveď ani formulovať. Myslím, že každý z nás, čo sa venujeme (aj) v pedagogickej činnosti staršej literatúre, filozofii, dejinám umenia atď., odpovede neustále hľadáme a meníme.

Akokoľvek rôznorodé „stratégie“ pri čítaní, prednášaní a interpretovaní starších textov však máme, možno by sme mohli zdôrazniť jedno: a síce, že azda nemusíme vždy dokazovať ich dôležitosť hľadaním nejakého univerzalizujúceho atemporálneho odkazu, ale nám občas stačí jednoducho sa ponoriť do krásy textu. Pretože ak hovoríme o niečom, čo robí humanitné vedy výnimočnými, je to okrem iného aj schopnosť sprostredkovať krásu; a tak robia človeka nielen múdrejším, ale cez estetický pôžitok aj morálne hodnotnejším.

Všetkým čitateľom časopisu Ostium tak želám nielen intelektuálny, ale aj estetický zážitok pri čítaní tohtoročného predvianočného čísla.