Piskáček, T.: Tiene Boha v paradoxe malej viery. In: Ostium, roč.4, 2008, č. 2.
HALÍK, T.: Noc spovědníka. Praha: Nakladatelství Lidové noviny 2005, 256 s.
Čitateľ je takmer vždy vystavený jednej nemennej otázke: ktoré knihy si má prečítať a ktoré s pokojným svedomím môže ponechať v čiernej miestnosti nezáujmu? Je mnoho kvalitných kníh, ale času na ich čítanie je omnoho menej. Preto je dôležité mať pri ich výbere „pevnú ruku“.
Úlohou recenzie, akiste nie jedinou, je čitateľovi pomôcť pri výbere. Čo je však úlohou recenzenta, keď sa už raz rozhodol byť takto osožný? Domnievam sa, že je to hlavne vyjdenie v ústrety, vyjdenie s otvorenou knihou v rukách, rukách, ktoré už prijali to, s čím sa teraz chcú podeliť. S týmto zámerom vstupujem do priestoru položenej otázky.
Kniha, o ktorej túžim niečo povedať, je od známeho českého katolíckeho kňaza Tomáša Halíka Noc zpovědníka. Štandardne dlhá kniha v pútavom tmavom prebale je zaujímavá na viacerých úrovniach, ktoré vo vzájomnej súhre tvoria veľmi pozoruhodný celok. Šestnásť obsahovo pestrofarebných kapitol, nás prevedie krajinou, ktorú autor charakterizuje ako krajinu plnú paradoxov. Paradoxov, ktoré ukazujú a zároveň zastierajú Božiu „tvár“, privádzajú k otázkam bez odpovedí a nútia k zamysleniu, či to, ako žijeme – čo pre autora v prvom rade znamená to, ako sa správame k druhým ako iným – je skutočne tým, čo chceme, či v nás predsa len nedrieme celkom iná túžba, azda oveľa menej sofistikovaná ako niektoré naše potreby, túžba, ktorá je zakotvená vo viere (možno dodať v zmysluplnosť bytia).
Paradoxného v tejto knihe je veľa. Asi najfrapantnejším paradoxom, ktorý sa čitateľovi postupne odhaľuje počas celej dĺžky textu, je sám spôsob, ktorým Halík začína a končieva svoje úvahy. Na úvod väčšinou zadá prípad niečoho konkrétneho, postupuje skrze „racionálne“ (teda jazykom vyjadriteľné) možnosti pohľadu naň, až sa tesne pred koncom zastaví a nič viac už nepovie. Nechá nás napospas tomu, čo sám medzi riadkami nazve ako nekonečné nedorozumenie medzi logikou a vierou – nedorozumenie však v tomto ponímaní neznamená nič negatívne. Nie je to nič typické pre pomýlenie sa. V nedorozumení vznikajúcom medzi naším logickým zmyslom pre (povedané Lévinasovými slovami) spravodlivosť, ktorá sa týka iba tohto sveta a a-logickým zmyslom pre svätosť, ktorá v tomto svete nenájde ospravedlnenie, k nám prehovára Boh. Na prvý pohľad zjavná nesúrodosť rozumu a viery, ktorá nám neraz dokáže zastrieť jednu z týchto inštancií, sa podľa autora ruší premýšľaním ich paradoxného vzťahu a nachádzaním posledného riešenia ich možnej súčinnosti vo viere. V nej, ak je paradoxne celkom malá, sa Boh „prezrádza“ a necháva uzrieť aspoň svoj „tieň“, ktorý – hoci o ňom samom neprezrádza nič konkrétne – predsa dáva človeku aspoň nádej, že za rohom číhajúca ničota, nemá dostatočný potenciál, aby nás ovládla. Posolstvo nádeje je v tejto knihe stále zdôrazňované. Halík v nádeji nachádza asi jediné riešenie súčasnej krízy duchovnosti, ktorá najviac trpí tým, že je zneužívaná na podružné ciele smerujúce k zisku a moci. Viera posilňovaná nádejou, akiste nie v akejkoľvek instantnej podobe, sa predstavuje ako posledná záruka zmyslu vo svete, ktorý pre nás postupne zmysel stráca. Vyhliadky do budúcnosti síce nie sú ružové a k tejto téze nevyhnutne vedie reflektovaná skúsenosť, predsa však myšlienka „lepších zajtrajškov“ nie je úplne nulová. Podporuje ju nádej, že individuálna viera je silnejšia než zmysluprázdnosť aktuálnych ideí a ideológií.
Okrem úvah mieriacich k jednotnej téme paradoxu autor uvažuje i nad niektorými fragmentárnejšími témami, ako je napríklad spôsoby prejavu kresťanstva v dnešnom svete, problém násilia, ktoré na seba navlieka šat náboženskej viery, či dokonca spomienka na osobu pápeža Jána Pavla II, ktorá v čitateľovi zanechávajúca veľmi svojský pocit nádeje, že dobro nie je iba idea, ale že ho možno uzrieť a dokonca i praktizovať. Svoje myšlienky na mnohých miestach okoreňuje svojskou iróniou, ktorá je príjemným oživením celkového pocitu z čítania. Je pravda, že pre niekoho by tento spôsob nemusel byť príjemným spestrením, ale čo do zdravej súdnosti by mal každý uznať, že to nie je iba povrchný výsmech, ale kritický apel na niektoré svojské problémy.
Noc spovědníka je kniha, ktorá sa číta sama. Autorov jazyk je príťažlivý a jasný. Mnohé náročné témy sa mu darí podať v zrozumiteľnom svetle (vo svetle paradoxného pohľadu), umelo nič nepridáva a posledné slovo necháva nevyslovené. Preto sa môže občas zdať, že táto kniha vlastne nič nehovorí. Či je to však skutočne tak, musí každý odskúšať na vlastnej koži.
Tomáš Piskáček
študent filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23, Trnava
t.piskacek[zavináč]gmail.com