Drobná, D.: Šero s puncom evolúcie. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 4.
Peter Sýkora: Ontológia šera. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2008, 282 s.
Veci nie sú vždy také, aké sa nám zdajú byť. Z tohto dôvodu máme potrebu vyjasňovať ich, privádzať na svetlo, a tým im umožňujeme explicitne sa odhaliť. Čo však v prípade, keď zistíme, že ich môže prejasniť a ozrejmiť šero? Metafora par excellence, ktorou vo svojej novej knihe rieši ontologický status reality Peter Sýkora. Po jeho predchádzajúcich publikáciách Alchýmia života (Smena: Bratislava 1989), Boj s drakom (Fragment: Bratislava 1992), Historické esencie a problém univerzálií(Pezinok:Formát 2006) sa čitateľom do rúk dostáva Ontológia šera. Z podtitulu sa dozvedáme, že ide o filozofickú esej, ktorej obsah je naplnený sporom realizmu s antirealizmom.
Kniha je rozčlenená do siedmich kapitol. Prvými dvoma kapitolami sme vovedení priamo do šera, ktoré nás má odnaučiť pristupovať k riešeniu kľúčových ontologických problémov z absolutistických pozícií, v tomto prípade realizmu a antirealizmu, pretože sú „… výrazom redukcie, abstrakcie, deformujúceho zjednodušovania“ (s. 258). Sám autor v šere neváha hľadať objektívne prvky reality a zároveň odpoveď na otázku, „akou“ realita vlastne je. Je od mysle nezávislá, alebo naopak mysľou determinovaná? Vďaka tomu, že uverí filozoficky funkčnej totožnosti antiky a postmoderny, začína svoje hľadanie u Parmenida. Jeho analýzou sa dostáva k ďalšej otázke, ktorú musí zodpovedať. Ak je realita skutočne vnútorne homogénna a jej rozmanitosť je len preludom, kto túto rozmanitosť vytvára a prečo je nami odhaľovaná?Na zodpovedanie tejto otázky si autor vytvoril priestor vo štvrtej kapitole a pomáha si v nej najmä nadväznosťou na Aristotela a jeho chápanie, že každá štruktúra subjekt-predikátovej výpovede musí korešpondovať s reálnym súcnom. Piata kapitola má na príklade farieb demonštrovať, „… aké zložité, ba priam až nemožné, je odlíšiť, čo je od mysle nezávislou realitou ‚tam vonku‘ a čo je naopak mysľou, ak aj nie úplne vytvárané, tak aspoň zásadným spôsobom spoluvytvárané“ (s. 106). Šiesta a siedma kapitola sú svojimi názvami Od antirealizmu k realizmu a Od ontológie šera k biometafyzike predzvesťou toho, kam autor smeruje. Využijúc pozíciu šera, v ktorej sa nachádza, ako aj znalostí z oblasti biológie, ktorými disponuje, pristupuje ku klasifikácii reality citlivejšie. To ho privádza k myšlienke evolúcie a tá spätne k Aristotelovej koncepcii organizmov. V konečnom dôsledku práve v nej nachádza prvky objektívnej reality, prvky nezávislé od ľudskej mysle, ergo tie, ktoré hľadal.
Jednotlivé kapitoly sú navrhnuté tak, aby sme prostredníctvom východísk, ktoré nám ponúkajú, mohli sledovať argumentačnú korektnosť autora a aby sme sa následne buď voči jeho záverom vymedzili a zaujali vlastné stanovisko, alebo ich prijali. Nemusíme kopírovať tento prvotný zámer. Tematická rôznosť jednotlivých kapitol nám umožňuje aj ich selektívne čítanie, a tým sa publikácia môže stať vhodnou aj pre tých čitateľov, ktorí nechcú sledovať kontext predkladanej problematiky, ale len nadobudnúť a prehĺbiť si niektoré z poznatkov, ktoré sú v nej uvádzané.
Napriek tomu, že o znalostiach Petra Sýkoru v predkladanej problematike nepochybujem a svoju odbornosť si už štandardne udržiava na vysokej úrovni, jeho argumentácia v tejto knihe sa pre mňa nestala až takou presvedčivou. Dôvodom nie sú logické nezrovnalosti, chybné predpoklady či usudzovania. Pochopiteľne, dá sa v niektorých predkladaných tvrdeniach nesúhlasiť a možno viesť polemiku, ale to je zapríčinené do značnej miery výberom východiskových axióm, z ktorých pri jednotlivých usudzovaniach vychádza a aj tým, že často pri hľadaní skutočných princípov poznania prekračuje „úzkoprso“ vymedzené hranice filozofie. V jednom aspekte dokonca považujem túto publikáciu za jedinečnú a mohla by sa v ňom stať inšpiratívnou pre ostatných slovensky píšucich filozofov. V piatej kapitole (Ontologické laboratórium: farby) totiž Peter Sýkora poskytol doteraz nevídaný priestor inému slovenskému filozofovi. Opätovne sa odvoláva a cituje z jeho publikácie a tým ho i nepriamo vyzýva ku konfrontácii. Škoda, že tieto pozitívne momenty sa v Ontológii šera nedarí práve vďaka „rozpačitej“ štylistike autora udržať.
Vďaka nej podľa môjho názoru autor sám dehonestuje svoju vlastnú argumentáciu. Už z prvých strán sme doslova „zavalení“ rôznymi citáciami o šere. Rušivý prvok „nerozhodnosti“ je bohužiaľ prítomný takmer v celom texte. Ani používanie termínov, ktorých význam je problematické „vypátrať“, mu nepridáva na jasnosti. Takisto zmätočné odbočenia, duplicitné vysvetlenia toho istého v rôznych synonymách a tvrdenia, ktorých význam má autor potrebu štylizovať a modifikovať na viacerých stranách, nerobia z jeho myšlienok slobodné myšlienky. Naopak, sú „odsúdené“ k tomu, aby boli dodatočne dopovedané a vysvetľované. Preto konštatujem, že živosť a odborná nenútenosť textu je tu zamenená za „sémantický ohňostroj“ a ten nám už z princípu tak ľahko nedovolí, aby sme odlíšili autorovu dôkladnosť od plytkého tárania.
Predpokladám, že ak by z textu bolo odstránené všetko nadbytočné, ak by boli kvantitatívne a kvalitatívne upravené jednotlivé kapitoly a zredukované množstvo odkazov na citovanú literatúru, pridalo by to tejto publikácií nepochybne na hodnote.
A hoci súhlasím s Petrom Sýkorom, keď píše, že „filozofi majú v obľube absolutisticky ladené otázky a očakávajú na ne pochopiteľne absolutisticky ladené odpovede“ (s. 223), považujem za potrebné dodať, že aj napriek tomu filozofi vedia pochopiť, že ontológiu v tom šere proste nechať musel. Skôr sa obávam, že čitatelia, ktorí po Ontológii šera siahnu a nebudú vybavení dostatočne odbornými znalosťami, ktoré sú hodné takmer polyhistora, ale budú mať iba „holú“ túžbu sa niečo viac dozvedieť, sa ponoria do myšlienkového šera, kde vládne zmätok. A hoci sa im bude v pochabých obrysoch niečo črtať, nebude to možné nazvať poznaním.
Darina Drobná
študentka 3. ročníka
odbor Filozofia
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava