Napísať pár riadkov o filme izraelského režiséra Ari Folmana Valčíks Bašírom sa po zhliadnutí snímky môže zdať jednoduché. Ono to tak do istej miery aj je, pretože film ponúka viacero rovín opisu. Je to film o vojne a jednotlivcoch, film o krutosti a beznádeji, o pamäti, zabúdaní a rozpomínaní, ako aj film o faktickom svedectve udalostí 90. rokov minulého storočia opisujúci izraelsko-libanonský konflikt. O tom všetkom sa samozrejme dá niečo napísať. Lenže to nie je to, čím chcem diváka naviesť, aby si tento film pozrel. Spomeniem iba jeden motív – pre mňa osobne dych vyrážajúci.

Je tu však jeden problém. Ako sprostredkovať niečo, čo svoju silu čerpá jedine z toho, že sa nechá vidieť samo a „úplne“ iba v momente, keď je v prítomnosti, práve vtedy, keď sa na to pozeráme? Je to okamih, či preblesk zmyslu, keď napriek tomu, že niečo vieme a niečo tušíme, predsa nakoniec ostaneme totálne paralyzovaní tým, ako sa pravda daného momentu sama ukázala. Nejde o fakty ani o nič, čo predstavuje určité udalosti. To, čo nás ochromí, nemá takúto povahu, je to skôr horizont, na ktorom sa celý čas odzrkadľuje konkrétne dianie, ale podstata nie je hneď naporúdzi. To je i prípad tohto filmu a konkrétne jednej jeho dimenzie, ktorá by mohla byť nepozorným (alebo až príliš pozorným) sledovaním filmu ľahko prehliadnutá.

Folmanov film má jednu výraznú črtu, ktorá nás môže doviesť k pozoruhodnému filozofickému úkazu. Hneď od začiatku s nami rozohráva hru, na konci ktorej nastáva zvláštny druh vytriezvenia. Režisér nás počas celého filmu situuje do pozície nestranného pozorovateľa, v pravom zmysle slova (iba) diváka. To má za dôsledok,že dej filmu sa nás bezprostredne netýka. Môžeme byť presvedčení, že ide o určité svedectvo o situácii na Blízkom Východe, kedy sa z tzv.„Švajčiarska Stredného Východu“[1] postupne stáva bašta krutosti a utrpenia, pričom ani na krátky čas nie sme skutočnými svedkami toho, čo sa tam naozaj deje.[2] Defilé jednotlivých udalostí, podložené osobnou skúsenosťou samotného režiséra (ktorý na neanalogicky s filmom sám nanovo prichádza[3]), nás jednoducho nevťahujú in medias res do diania. A nie je to len preto, že tieto udalosti už pominuli a my iba prijímame jedno z mnohých svedectiev. Dištanc od krutosti, skazy, smrti, beznádeje a zúfalstva, ale i od mŕtvych tiel žien a ich detí, je v prvej fáze autorovým zámerom. Folman naschvál vystavuje nezaangažovanosti a miestami i nude. Činí tak preto, aby tým vytvoril živnú pôdu pre záver filmu. Podmienkou skutočného otrasu, vedúcemu k závažnej filozofickej otázke je, aby divák až do poslednej chvíle zotrvávať v ilúzii, aby disponoval jedine obrazom toho, čo sa reálne v Libanone od roku 1982 dialo. Tomu prispôsobil i samotné aranžmán. Vlačík s Bašírom je totiž animovaný. Táto skutočnosť je pre snímku tou najpodstatnejšou, vytvára atmosféru, ktorá neponúka žiadne „pohnutia duše“. „Smrť v obrazoch“, ktorú zachytáva naozaj bravúrne, je len smrťou „fiktívnou“, možnou i nemožnou zároveň. Ak sa po zhliadnutí filmu zamyslíme nad touto skutočnosťou, môže nás prepadnúť prenikavý pocit, že to, čo sa autor pokúsil vyjadriť prostredníctvom animácie, nie je len formalita, či práve takto zvolený umelecký výraz, ale vlastná podstata i nášho vlastného prežívania. Folman nás upozorňuje na našu vlastnú žitú „rozprávku“. Trhá tak na kusy predstavu o tom, že realita je nezlomne daná a že všetko, čo denne prežívame, je reálne a práve také, aké má byť. Za skutočne reálne považuje ruptúry života, kedy sa, povedané jaspersovsky, ocitáme na hranici medzi naším snom o realite a realitou v jej „surovom stave“,plnej láskavosti, ale i beštiálnosti. Korešpondencia opisu a opisovaného je tu spochybnená a svoje dominantné postavenie zaujíma obraz ako forma skutočnosti, ktorá skutočnosť tak, ako ju poznáme, dokonale rozpúšťa.

Valčík s Bašírom je film, ktorý svoje plody prináša až nakoniec. Nie však v podobe vyvrcholenia deja v tom zmysle, že divákovi všetko naraz do seba zapadne a vytvorí tak ucelený obraz. V tomto prípade je vyvrcholenie úplne iné. Vyruší diváka, poukáže na jeho vlastné bytie a rozptýli každú predstavu smerujúcu „von“ k filmu. Neostane nám nakoniec nič iné, než v nemom úžase stráviť hĺbku toho, čo sme počas celého filmu latentne a neuvedomelo považovali za iluzórne. A to osobne považujem za majstrovské dielo neuveriteľnej snímky Vals im Bashir.

Mgr.Tomáš Piskáček
absolvent študijného odboru Filozofia
Filozofická fakulta TU v Trnave
t.piskacek[zavináč]gmail.com