Danková, M.: Rozpoltenosť masky. In: Ostium, roč. 7, č. 1, 2011.
Strednú školu absolvovala na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici a v súčasnosti študuje v treťom ročníku na Katedre úžitkového umenia (Ateliér S+M+L_XL – kov a šperk) na VŠVU v Bratislave. Momentálne je na zahraničnej stáži na École Supérieure des Arts Décoratifs de Strasbourg.
Čo vám vírilo v hlave pri príprave, prečo tvár a prečo takáto tvár?
Čo sa týka príprav a mojich myšlienok, úloha bola jasná, mali sme vytvoriť svoj vlastný autoportrét. Na začiatku som si musela predovšetkým ujasniť, čo pre mňa znamená pojem „autoportrét“ a čo konkrétne by som ním chcela vyjadriť. Či by išlo o globálne poňatie mojej osoby, alebo či sa zameriam na moje súčasné rozpoloženie… Vybrala som sa cestou analýzy mojich pocitov, nových pocitov, ktoré vo mne vyvolal prvý rok môjho pôsobenia v Bratislave. A prečo práve tvár? Skôr by som povedala, že ide o masku, o taký neutrálny výraz, ktorý si často podvedome nasadím, keď sa zaraďujem do nového prostredia. Ťažko to opísať, ide to z mojej povahy a takýto môj „obranný mechanizmus“ si často ľudia vykladajú inak. Rozpoltenosť masky zas znázorňuje to, ako som sa cítila vo vnútri, balans medzi dvoma svetmi: domovom, kde som si istá sama sebou, a miestom, kde sa iba hľadám…
Aké boli reakcie dívajúcich sa, neboli napr. inak „smutné“, ako ste čakali?
Reakcie boli, myslím, očakávané. Moja práca nemala za úlohu ľudí šokovať, chcela som upútať ich pozornosť do tej miery, aby pri bližšom skúmaní odhalili tvár, ktorá by v nich spustila prúd myšlienok, otázok, či fantazírovania o portréte zo skla… Myslím, že výsledná práca donútila ľudí, prinajmenšom, pozastaviť sa.
Aký bol váš spätný pohľad, videli ste v tom to, čo ste tam vložili, alebo tam bolo (aj) niečo iné?
Bola som trochu prekvapená. Samozrejme, moja prvá práca so sklom – absolútne som netušila, čo môžem čakať. Bolo to niečo nové, vlastnosti materiálu, s ktorými som sa dovtedy pri šperku tak často nestretávala: krehkosť, čírosť… jednoducho iná dimenzia, ktorá mi dala nové vedomosti a posunula ma ďalej. Takže napriek tomu, že som nevedela, čo presne môžem čakať vo výsledku, si myslím, že konečná forma vyjadrovala moje vnútro – môj autoportrét tej doby.
Pokrýva sa vaša tvár stále maskou, alebo ste už aj „inde“ „tu“? Nevyzeral by dnešný autoportrét inak?
Dnes by som asi na zadanie reagovala inak, jednoducho preto, lebo vtedajšie pocity, myšlienky či trápenia sú už preč, nahradili ich nové. Pohľad na vec sa časom mení, rovnako ako sa meníme my sami. Po vyše dvoch rokoch už neberiem Bratislavu ako cudzie prostredie, takže sklenená škrupina, ktorá ma izolovala, by už bola asi preč.
Pripravil Róbert Karul
