Lacko, N.: Rastislav Podhorský: Nevynechané. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 3.
Rasťo Podhorský (1990) je v čerstvým absolventom ateliéru + – XXl vedeným prof. Danielom Fischerom na Katedre maľby a iných médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jeho aktuálna piata samostatná výstava s názvom Nevynechané, pripravená pre priestory piešťanskej galérie Magna, sprístupňuje výber kresieb na papieri a malieb vyhotovených kombináciou olejomaľby a akrylu.
Predstavený súbor Podhorského prác zjednocuje kombinácia asketicky strohých kompozícií využívajúcich spojenie obsesívneho precvičovania veristickej figurálnej maľby či kresby a ne-anekdoticky vážnej paradoxnej pointy naznačenej situácie, s dôrazom na zobrazené gesto. Paradoxnosť je prítomná aj v disproporcii existenčne neúnosne vypätého významu a výrazne tlmeného až zatajovaného afektu, neseného strohým, akoby mimovoľným, no v skutočnosti starostlivo komponovaným telesným gestom zobrazených figúr.
Dôležitým aspektom práce, je podľa môjho názoru samotný akt maľby či kresby, ktorý v sebe zahŕňa časovú náročnosť a telesnú naliehavosť vo vzťahu k nutkavému opakovaniu, neustálemu precvičovaniu, ale aj vo vzťahu k disciplíne a zdržanlivosti rukodielneho úkonu. Akt maľby, podobne ako akt kresby, je v Podhorského chápaní posunutý až na prah nevyhnutnej potreby prijímať účasť na veciach človeka v zmysle manuálneho pracovno-telesného nasadenia, ale aj mentálneho sústredenia. Stávania sa človekom a stávania sa ľudským.
V Podhorského prácach sú zvyčajne sociálne, rodovo, vekovo či rolovo konkretizované ľudské typy vycelené a vyceľujúce sa zo sveta ako jeho „časti bez účasti“, často inscenované v situáciách intenzívnej nezmieriteľnosti so sebou samým či so svetom. V takých situáciách, v ktorých nie je možné kultúrne zušľachťujúco zahladiť medzery medzi životnou skúsenosťou, prežívaným momentom alebo existenčným naladením a systémom posvätených hodnôt či plánom dobre ošetrenej účelnosti. Podhorského človek je najčastejšie situovaný do uzavretého obytného, ale akosi nezabývaného interiéru, v ktorom sú dvere v tých lepších prípadoch len zmierlivejším, jemnejším pokračovaním steny, a v tých horších (oveľa častejšie) sa z nich stáva temný desivý priestor, zranenie, prasklina v úkryte – cele.
Myslím si, že napriek konkretizácii ľudských typov nejde o námety, ktoré by mali vykresľovať individualizované aspekty ľudského prežívania. Skôr naopak, konkretizácia tu slúži ako prostriedok zovšeobecnenia, iná možnosť ako povedať, že sa to týka všetkých, že za všetkými nánosmi kultúrneho a sociálneho je čosi neredukovateľne ľudské. To, čo je na Podhorského prácach znepokojuje, je prevažne deficitný charakter takto naznačeného ľudského jadra. Na stiesnenosť, problémovosť ľudskej situácie, na jeho vynechanie či vypadnutie zo sveta, odkazujú motívy bežného vybavenia interiérov (posteľ, kreslo, stolička, stôl) alebo všedného domáceho pracovného náčinia, teda napospol vecí, ktorých primárna funkcia spočíva v úžitkovosti. Tieto „veci po ruke“ sa v Podhorského prácach zvyčajne transformujú na akési zraňujúce, väzniace, zotročujúce alebo nefunkčné a znefunkčňujúce „veci proti ruke“. Paralelne s ľudskými a človekom vytvorenými vecami sa však v Podhorského obrazových kompozíciách a objektových inštaláciách pravidelne objavovala aj iná podoba deficitného či negatívneho. Mala charakter prerušenia kultúrneho priestoru alebo prázdna a viazala na seba využitie čiernej farby. Taká bola napríklad diera v podlahe preklenutá bochníkmi chleba na maľbe Nakľaknutie prázdna (2013), alebo diera v stene rámovaná kôrkou chleba v inštalácii Vyjedanie stredu (2013) v rámci výstavy Prítulky a útočiská.
Podhorského výtvarná práca tak doposiaľ bola pokusom o sústredené nazeranie do kútov obnažene deficitných, ale stále poctivo ľudských situácií, či vytieranie životného prachu z vrások najvšednejšej všednosti – hlboko doma.
V jeho novších prácach sa otvára aj iný priestor, ktorého „predobrazom“ by mohli byť variácie motívu kooperatívne komunikačného gesta ponúknutia chlebom alebo „štrngnutia“ si natretými krajcami, ktorý prizýva k účasti a navracia tak možnosť spoluzdieľania ľudského sveta. Do tohto priestoru „nádeje“ či stroho laicky chápanej milosti ako obnovenia účasti na spoločenstve, zahrnutia či nevynechania (v zmysle „človek človeku chlebom“ alebo „človek človeku darom“) nás Rasťo Podhorský, prostredníctvom až utopického projektovania ľudského spoločenstva, kooperácie a spolupatričnosti, pozýva vstúpiť.
Norbert Lacko
kurátor výstavy
