Jill Freedman, Gene Combs: Narativní psychoterapie. Praha: Portál 2009, 319s.
Rozprávanie príbehov majú radi deti aj dospelí. Radi počúvame príbehy poučné, inšpirujúce, povzbudivé, príbehy na zamyslenie… Príbeh. Rozprávanie a počúvanie príbehov, zvyšovanie uvedomovania vlastného prežívania, dívanie sa na život z nových uhlov pohľadu – čo iné je psychoterapia? S každým klientom, ktorý príde do terapie, vstúpi aj jeho životný príbeh. Zaujíma nás pozadie problémov, s ktorými prichádza. Čo klienta formovalo v živote? Akých ľudí stretol? Čo preňho bolo dôležité? Aká bola jeho pôvodná rodina? Čo teraz tvorí jeho život? Čo sa dialo v jeho živote, že to vyústilo do problémov, s ktorými prichádza?
A čo náš vlastný príbeh? Aký je môj príbeh? Aký príbeh zo svojho života vytváram? Kto mal dôležitý vplyv na to, ako o sebe premýšľam a ako sa k sebe vzťahujem? Ako ma to ovplyvňuje? Každý človek má svoj životný príbeh. Dôležité je, cez akú optiku sa na svoj život díva. Kde sa naučil dívať sa na seba z daného zorného uhla? Čo zdôrazňuje vo svojom príbehu? Čomu venuje málo pozornosti? Aký príbeh si o svojom živote rozpráva? Aké sú iné pohľady na jeho príbeh?
Vnímaním ľudského života ako príbehu sa zaoberajú autori knihy Narativní psychoterapie. Zaujíma ich príbeh človeka a načúvajú mu. Neredukujú klienta na problém, s ktorým prichádza, ale odhaľujú celkový kontext jeho života – príbeh, ktorý umožňuje alternatívy. Zachovávajú pozíciu neexpertnosti a klienta považujú za „odborníka“ na svoj život. Odhaľujú možnosti a zaujíma ich, ako jednotlivé rozprávania príbehov – spôsoby, akými si klienti interpretujú svoj život – ovplyvňujú to, ako žijú. Nedívajú sa na klienta ako na objekt, ktorý patologizujú a diagnostikujú, ale ako na človeka s vlastným životným príbehom. Seba ako psychoterapeutov nevnímajú ako opravárov, ktorí majú dať do poriadku pokazený stroj, ale ako tých, ktorí sa zaujímajú o príbeh človeka, ktorý sedí pred nimi a pomáhajú rozšíriť a obohatiť jeho pohľad na život.
Priekopníkmi naratívnej psychoterapie sú Michael White a David Epston, ktorí vychádzajú z teórie sociálneho konštruktivizmu a z naratívnej metafory, s ktorými nás autori oboznamujú v prvých kapitolách knihy. Ide o spôsob komunikácie, ktorý nabáda k rozprávaniu životného príbehu nie ako pasívne znášaného, ale aktívne vytváraného. Ľudia vytvárajú zo svojich životov príbehy – potrebujú vnímať svoj život ako zmysluplný a dávať význam tomu, čo prežívajú.
Prvým krokom v terapii je načúvať príbehu klienta a porozumieť, aký význam mu pripisuje. Klient sa naučil zdôrazňovať určité udalosti vo svojom živote a iné opomínať. Dôležité je všímať si medzery v rozprávaní a doplniť to, čo chýba: zvýrazniť nezahrnuté udalosti a poskytnúť nový význam uznávaným udalostiam. V naratívnej psychoterapii hovoríme o dekonštruktívnom načúvaní. Akceptujeme príbeh klienta bez zosilňovania patologických aspektov. Podporujeme otvorenosť pre nové aspekty životného príbehu. Klient si interpretuje svoj príbeh určitým spôsobom a môže byť podnetné poukázať aj na iné významy, ktoré sa v ňom skrývajú. Dekonštrukčné otázky nabádajú klienta pozrieť sa na svoj život z iných uhlov pohľadu , odkryť, ako sa vytvoril problémový príbeh a objaviť alternatívny príbeh.
Využíva sa pritom externalizácia – postoj, ktorý vníma klienta a problém oddelene. Ak človek vníma seba ako problém, uviazne a nie je schopný ho riešiť. Dôležité je externalizovat problém – postaviť ho mimo klienta, aby sa s ním neidentifikoval. Ak je problém objektivizovaný, klient si s ním vie lepšie poradiť. Externalizácia problému vedie k aktívnemu prístupu k problému a k preberaniu zodpovednosti. Autori ponúkajú cvičenie v externalizačnom rozhovore a kazuistiku, na ktorej ilustrujú dekonštrukčné načúvanie v terapeutickej praxi. Používajú určité typy otázok pri spoznávaní problémového príbehu a vytváraní nového rozprávania.
Pri otázkach na relatívny vplyv nás zaujíma, aký vplyv má problém na klientov život a aký vplyv má klient na svoj problém. Koho každého ovplyvňuje problém? Čím je problém živený? Kto z neho ťaží? Pýtame sa na históriu klientovho vzťahu s problémom. Kde ste sa naučili týmto spôsobom uvažovať o vzťahoch? Kto vám slúžil ako vzor pre tento postoj? Odkiaľ problém prišiel? Aký vplyv mal na Váš život? Čo všetko tvorí Váš problém? Čo s ním súvisí? Kedy je to inak? Otázky na otváranie priestoru rozširujú možnosti – od problémového rozprávania vedú k vnímaniu nových aspektov vlastného príbehu. Kniha je pretkaná množstvom konkrétnych otázok, cvičení, príkladov z klinickej praxe, kazuistík a úryvkov z terapeutických sedení, v ktorých sú prakticky aplikované princípy naratívnej psychoterapie.
„Ľudia žijú svoj život podľa príbehov, ktorí si hovoria, ktoré ich formujú a majú dôsledky“ (White). Je dôležité, aký druh rozprávania má človek k dispozícii. Pri rozvíjaní príbehu treba hľadať to, čo je v protiklade k problémovému príbehu. Vždy existujú „iskrivé udalosti“, ktoré tvoria opak problému. Nabádame klientov k rozvíjaniu „iskrivých udalostí“ do bohato prežívaného rozprávania. Pýtame sa na podrobnosti, ktoré zvyšujú intenzitu zážitku. Vytvárame príbehy, ktoré pomôžu klientom žiť podľa vlastných predstáv.
Sú chvíle, kedy vás problém netrápi? Kedy problém mizne? Dokázali ste sa niekedy vymaniť z daného problému a prekonať ho? Ide o takzvané jedinečné výkony, ktoré sú bránou k alternatívnemu príbehu. Čo by o vás povedal najlepší priateľ? Kto o vás vedel, že to zvládnete? Je potrebné overiť u klienta, či je iskrivá udalosť žiaducou skúsenosťou – „je to niečo, čo v živote chcete?“ – a rozvíjať z udalosti príbeh: rozvinúť čo najbohatší, podrobný alternatívny protipríbeh k problémovému príbehu. Ide o kompenzáciu dôsledkov problémového príbehu. Postupne do príbehu zapájame postavy a klient sa pokúša vidieť seba samého z uhlov pohľadu jednotlivých postáv.
Oslnivé okamihy využívame ako základ pre nový príbeh a prepájame ich s ďalšími svetlými udalosťami v minulosti a prítomnosti, aby pretrval ich význam. Identifikujeme zdroje z bezproblémového životného kontextu. Autori využívajú takzvaný reflektujúci tím, ktorý slúži k dekonštrukcii problémového rozprávania a na podporu nového príbehu. Členovia tímu sú spätnou väzbou toho, čo počuli. Pohyb medzi priamou skúsenosťou a reflexiou sa využíva aj na rodinných sedeniach – jeden člen rodiny hovorí a ostatní zaujímajú reflektujúcu pozíciu.
Pri začiatkoch formovania nového príbehu treba udržať vznikajúci príbeh medzi sedeniami opakovanou rekapituláciou príbehu a dôrazom na iskrivé udalosti. Keď klient začal realizovať alternatívny príbeh, je dôležité poskytnúť mu počas terapeutických sedení podporu pre nový príbeh. Podstatné je takisto pomôcť klientovi jasne rozlíšiť, ktoré rozhodnutia sú na strane problémového príbehu a upevniť postoje, ktoré svedčia o alternatívnom príbehu. Po vytvorení alternatívneho príbehu je dôležité upevniť ho a realizovať. K tomuto cieľu využívajú autori veľmi tvorivé prostriedky: zápisky obsahujúce dôležité výroky klientov o jedinečných výkonoch, videozáznamy, listy, osvedčenia, symboly, preukazy, dokumenty (napríklad diplom statočnosti…). Cieľom je posilniť žiaduci príbeh.
Veľký význam má podpora pri realizácii nového príbehu, ktorú môže poskytovať takzvané publikum. Tvoria ho ľudia, ktorých si klient zvolí ako svedkov alternatívneho príbehu a ktorí budú tvoriť jeho podporný tím. Môže ich pozvať aj na terapeutické sedenie a osláviť úspechy, ktoré dosiahol na doterajšej ceste nového príbehu. Tím slúži klientovi na ďalšie rozvíjanie alternatívneho príbehu.
Posledná kapitola je venovaná etickej praxi – autori využívajú diagram Karla Tomma a reflektujú to, ako formujú vlastnú osobnosť pri kontakte s klientmi – pre aký druh vzťahu vytvárajú podmienky. Táto kniha je o pohľade na život človeka ako na príbeh. Vnímanie vlastného životného príbehu ako zmysluplného a napĺňajúceho, v ktorom je človek aktívnym činiteľom, je cieľom naratívnej psychoterapie a zrejme aj mnohých z nás.
Mgr. Tatiana Sabová
Psychoterapeutické a psychosomatické oddělení Nemocnice Ostrov, ČR
tatianasabova[zavináč]gmail.com