Istý filozof vedy, pôsobiaci na univerzite pomerne vzdialenej od Oxfordu, sa ma nedávno opýtal, či si myslím, že „prístup k filozofii z hľadiska bežného jazyka“ má čím prispieť k filozofii vedy. Keďže som z viacerých dôvodov pokladal za ťažké poradiť si s touto otázkou, nakoniec som sa ho opýtal, čo mal tým „prístupom k filozofii z hľadiska bežného jazyka“ na mysli. Odvetil, že dúfal, že sa ho na to neopýtam, pretože sa v tejto veci veľmi nevyzná. Možno sa domnieval, že by mi malo byť ihneď jasné, na čo sa tento výraz vzťahuje, pretože mal vyčleniť ten druh filozofovania, ktorým sa ja osobne (a ďalší v Oxforde) obvykle zaoberám. Rozhodne sa mi nezdá ľahké ponúknuť všeobecnú charakterizáciu filozofovania, ktorému sa venujem. Nie som si vlastne istý, že je jedného druhu. Navyše, som si istý, že medzi oxfordskými filozofmi by sa dali nájsť početné metodologické rozdiely, aj keď nepochybne existuje aj nápadná rodinná podobnosť. A ďalej, aj keď môže byť ťažké charakterizovať vlastnú filozofickú činnosť, stál som pred ďalšou ťažkosťou, pretože som mal silný dojem, že jeho predstava o mojom druhu filozofovania sa nemusí zhodovať so skutočnosťou. Budem sa tu teda venovať pokusu (nevyhnutne schematickému a fragmentárnemu) lepšie si vyjasniť svoju koncepciu vzťahu medzi mojou vlastnou filozofickou praxou a bežným jazykom. Treba to chápať tak, že hovorím len za seba, i keď sa môže stať, že niektorí filozofi, v Oxforde i mimo neho, by mohli vo väčšej či menšej miere súhlasiť s tým, čo sa chystám povedať.
V prvom rade, iste nie som jediný, kto si myslí, že bežný diskurz, to, čo bežne vravíme, je hodné filozofovej zvláštnej pozornosti. Tým sa však ešte veľa nepovedalo. Aby som bol konkrétnejší, prihlásim sa k dvom tvrdeniam. (1) Podľa mňa je dôležitou súčasťou úlohy filozofa analyzovať, opisovať alebo charakterizovať (čo najvšeobecnejšie) bežné použitie alebo použitia určitých výrazov alebo tried výrazov, aj keď to rozhodne nie je celou jeho úlohou. Ak filozofujem o chápaní príčiny, o vnímaní alebo o poznaní a viere, predpokladám, že popri inom budem uvažovať aj o tom, v akom type situácií by sme mali byť v našej bežnej reči ochotní povedať (alebo, na druhej strane, neochotní povedať) o niečom, že zapríčiňuje, aby sa stalo čosi iné, alebo zase o niekom, že vidí strom alebo ďalej o inom, že skôr vie, než iba verí, že sa niečo deje. Zvlášť by sme sa mali zmieniť o prípadoch, v ktorých sa snažíme nájsť niečo, čo by sa bežne vôbec nepovedalo. Napríklad, keď hovoríme o poznaní a viere, môžeme pokladať za užitočné alebo vlastne za podstatné všimnúť si také jazykové fakty, že môžeme, bez toho, aby sme nesprávne použili jazyk, hovoriť o niekom, že je o niečom „pevne presvedčený“, ale nemôžeme o niekom povedať, že niečo „pevne vie“. Takéto jazykové fakty alebo aspoň odpovede na otázku, prečo sú to jazykové fakty, môžu byť filozoficky dôležité. (2) Podľa môjho názoru platí, že filozofická téza, ktorá vedie k odmietnutiu nejakej triedy tvrdení, ktoré by sa bežne vyslovili a prijímali ako pravdivé v špecifikovateľných typoch situácií, ako nepravdivých, absurdných alebo jazykovo nesprávnych, je sama takmer isto (možno celkom isto) nepravdivá. Aj keď povedať, že takáto téza je nepravdivá, neznamená celkom popierať, že môže mať iné výhody, pretože filozof, ktorý ju predkladá, azda „naráža na“ nejakú závažnú pravdu, ktorá by sa dala vhodnejšie vyjadriť inak. Keď svoje druhé tvrdenie sformulujem inak: je takmer isto (možno celkom isto) chybné odmietnuť nejakú triedu bežných výpovedí ako nepravdivú, absurdnú alebo z hľadiska jazyka nesprávnu, ak sa takéto odmietnutie opiera len o filozofické dôvody. Napríklad, ak filozof predloží filozofický argument, aby ukázal, že v skutočnosti nikdy nevidíme stromy, knihy a ľudské telá napriek tomu, že v rozmanitých bežných situáciách by sme spravidla povedali, že ich vidíme, tak náš filozof sa takmer (možno celkom) isto mýli.
Skôr, než budem pokračovať, musím sa v krátkosti brániť pred hrubým nepochopením (som si istý, že nikto z vás sa ho nedopustí). Ani jedno z mojich dvoch tvrdení ma nezaväzuje k názoru, že nie-bežné použitia jazyka sa majú zakázať alebo dokonca, že si ich filozof nemá všímať. Ani na okamih nepredpokladám, že nefilozof či filozof by sa mali obmedziť a používať len výrazy s bežným použitím alebo ich používať len týmto bežným spôsobom. Jediným obmedzením je, že filozof, ktorý používa odborný výraz by mal uznať, že je to odborný výraz, a preto ho treba zvlášť vysvetliť. Keď jeden filozof namieta voči argumentu iného filozofa (ako sa to občas stáva) slovami: „Ale to nie je bežné použitie toho a toho výrazu“ alebo „Ale tento výraz je použitý ako odborný výraz,“ nenamieta voči nie-bežnému či odbornému použitiu tohto výrazu, ale voči použitiu výrazu nie bežným spôsobom bez potrebného vysvetlenia, a vlastne (obvykle) voči tomu, že hovorca nerozpoznal, že bežné použitie nahradil použitím, ktoré nie je bežné. Je to zvyčajne spôsob, ako niekoho obviniť z dvojznačnosti.
Teraz uvediem pár námietok, ktoré možno vzniesť proti môjmu prvému tvrdeniu, čiže proti tvrdeniu, že dôležitou súčasťou úlohy filozofa je charakterizovať bežné použitie jazyka.
Námietka A
„Dá sa odlíšiť váš druh filozofovania od sociologického skúmania jazykových návykov ľudí, ktoré (navyše) uskutočňujete bez zhromažďovania empirických dôkazov, o ktoré by sa takéto skúmanie malo opierať, bez vykonania prieskumov, ktoré by boli potrebné? Alebo, dá sa to, čo robíte, odlíšiť od lexikografie? Filozofia určite nie je ani zisťovaním počtu ľudí, ani vytváraním slovníka.“
Aby som sa vyrovnal s touto zdvojenou námietkou, zavediem pojem „pojmovej analýzy“. Tento výraz používam tak, že to, čo je časťou pojmovej analýzy, nie je nevyhnutne časťou filozofovania, hoci v určitých ohľadoch sa nevyhnutne podobá filozofovaniu. Veľmi dávnym názorom vo filozofii je, že sa nemôžete filozofickým spôsobom opýtať, čo niečo je, ak už (v istom zmysle) neviete, čo to je. Platón (myslím) chápal, že nemôžete položiť napríklad filozofickú otázku „Čo je spravodlivosť?“, ak už v istom zmysle neviete, čo spravodlivosť je. Tento názor sa v novom šate objavuje znovu, keď Moore rozlišuje medzi poznaním, čo nejaký výraz znamená a poznaním jeho analýzy. Ľudia, ktorí sa filozoficky pýtajú, čo je spravodlivosť, sú už schopní v konkrétnych prípadoch použiť slovo „spravodlivosť“ a jeho náprotivok „spravodlivý“; budú stáť pred mnohými druhmi konania, budú pripravení bez váhania použiť alebo odmietnuť použiť slovo „spravodlivý“, hoci budú, samozrejme, existovať ďalšie druhy konania, vzhľadom na ktoré by si neboli istí, či toto prídavné meno použiť alebo ho odmietnuť použiť. Je však celkom možné, že ľudia, ktorí sú toho schopní, čiže sú viac-menej dostatočne pripravení rozhodnúť, vzhľadom na konkrétne konania rôznych druhov, či sa majú nazývať „spravodlivé“ alebo nie, budú v rozpakoch, ak sa ich niekto opýta (alebo si túto otázku položia sami), na všeobecné vysvetlenie rozlíšenia medzi druhmi konania, ktoré by nazvali „spravodlivými“ a druhmi konania, ktoré by tak nenazvali.
Dúfam, že teraz bude úplne jasné, čo také som mal na mysli pod „pojmovou analýzou“. Venovať sa hľadaniu pojmovej analýzy daného výrazu V neznamená byť schopný použiť alebo odmietnuť použiť V v konkrétnych prípadoch, ale venovať sa hľadaniu všeobecnej charakterizácie typov prípadov, v ktorých by niekto výraz V skôr použil, než ho odmietol použiť. A môžeme si všimnúť, že keď dospievame k pojmovej analýze výrazu V, využívame svoju schopnosť použiť a odmietnuť použiť V, pretože typicky postupujeme tak, že zisťujeme možnú všeobecnú charakterizáciu vlastného použitia výrazu V a potom ju otestujeme tak, že sa pokúsime nájsť alebo predstaviť si konkrétnu situáciu, ktorá zodpovedá navrhovanej charakterizácii, no napriek tomu by nebola situáciou, v ktorej by sme použili výraz V. Ak sa nám po dôkladnej úvahe v tomto duchu nepodarí takú situáciu nájsť, tak sme si viac-menej istí, že navrhnutá charakterizácia použitia výrazu V je vyhovujúca. Nemohli by sme však takto testovať navrhnutú charakterizáciu, keby sme sa nespoliehali na svoju schopnosť použiť alebo odmietnuť použiť výraz V v konkrétnych prípadoch.
Ďalej možno poznamenať, že výrazy, ktorých pojmovú analýzu chce niekto nájsť, nie sú nevyhnutne výrazmi, ktoré sú priamo predmetom záujmu filozofie. Mohli by sme si napríklad položiť otázku (ak chceme pojmovú analýzu) „Čo je bitka?“, „Čo je hra?“, „Čo je čítanie?“ – pretože rozhodne nemusí byť jasné, ako by sme odlíšili bitky od potýčok, vojenských výprav a vojen, alebo ako by sme odlíšili napríklad hry od rekreácií alebo športov, alebo ako by sme odlíšili čítanie od celého radu takých vecí ako recitovanie spamäti, ak máme pred sebou otvorené stránky. Ani ja, ani väčšina ľudí by však nepokladala povahu bojov, hier a čítania za niečo, čo patrí do predmetu filozofie. Takže praktizovať pojmovú analýzu neznamená nevyhnutne praktizovať filozofiu; aby sa nejaká pojmová analýza pokladala za súčasť filozofie, musí byť splnená nejaké ďalšia podmienka alebo podmienky.
Teraz sa už môžeme priamo vyrovnať s touto námietkou. Keď sa zaoberám nejakou pojmovou analýzou (či už filozofickej alebo nefilozofickej povahy), môžete ma pokladať za niekoho, kto sa v prvom rade snaží poskytnúť pojmovú analýzu svojho vlastného použitia daného výrazu (samozrejme, pri tejto aktivite môžem získať pomoc od iných). Dospieť k pojmovej analýze svojho vlastného použitia nejakého výrazu je často mimoriadne ťažké a musíte očakávať, že väčšia časť mojej diskusie o pojmovej analýze nejakého výrazu bude súvisieť s touto ťažkosťou. Ak si však myslím, že som dospel k uspokojivej pojmovej analýze svojho vlastného použitia, tak nebudem pokračovať tým, že vykonám prieskum verejnej mienky, aby som zistil, či sa táto analýza zhoduje s tým, ako daný výraz používajú iní ľudia. Po prvé, predpokladám (myslím, že oprávnene), že vo všeobecnosti sa zhoduje s použitím iných ľudí, pretože výrazy, ktorými sa (ako filozof) obvykle zaoberám, sa celkom bežne používajú; a ak niektorí ľudia, s ktorými sa vo svojom každodennom živote rozprávam, dali nejakému konkrétnemu výrazu V použitie podstatne odlišné od použitia, aké som mu dal ja, takmer isto by som to mal odhaliť; človek vie odhaliť jazykové výstrednosti ľudí. Dôležitejšie je však, že nezáleží na tom, či je mylný môj predpoklad, že to, čo platí pre mňa, platí aj pre iných. Moje filozofické problémy sa objavili v súvislosti s mojím použitím výrazu V a moja pojmová analýza bude mať hodnotu pre mňa (aj pre všetkých ostatných, ktorí môžu zistiť, že ich použitie výrazu V sa zhoduje s mojím). Môže mať hodnotu aj pre tých, ktorí používajú výraz V inak ako ja, hoci len v menej významných ohľadoch; ak to však tak nie je, potom máme odlišné použitie V, ktorým sa treba zaoberať samostatne, ktoré treba podrobiť samostatnej pojmovej analýze. Toto môžeme urobiť, ak je to potrebné (keďže spolupráca pri pojmovej analýze si nevyžaduje identitu, pokiaľ ide o analyzovaný výraz; môžem sa spolu s vami pokúsiť o pojmovú analýzu vášho použitia výrazu, aj keď sa vaše použitie odlišuje od môjho). Teda pojmová analýza nie je sociologickým skúmaním; analytik sa nezaujíma o percentá.
Pojmová analýza sa nemá stotožňovať ani s lexikografiou (ako si, tuším, oponent predstavuje lexikografiu). Domnievam sa, že namietajúci si myslí, že slovníky poskytujú konkrétny druh definície, ktorej príkladom by bola definícia otca ako rodiča mužského pohlavia. Po nahliadnutí do slovníkov sa v skutočnosti veľmi rýchlo ukáže, že to, čo obsahujú, možno len veľmi zriedka opísať ako definíciu tohto druhu, na toto však nebudem klásť dôraz. Porovnajme teraz tieto dve napísané definície:
(1) otec – rodič mužského pohlavia
(2) bázeň – zmes strachu a obdivu
(1) by sme mohli brať tak, že nám naznačuje, že výraz „otec“ sa správne použije na osobu vtedy a len vtedy, keď je rodičom mužského pohlavia; rovnako, koreláciu (2) by sme mohli brať tak, že nám naznačuje, že výraz „bázeň“ sa používa na citový stav vtedy a len vtedy, keď je zmesou strachu a obdivu. Zatiaľ sú tieto korelácie podobné. No je medzi nimi dôležitý rozdiel. Zhruba povedané, každého, kto pozná význam výrazu „rodič mužského pohlavia“ a kto ihneď nesúhlasil s návrhom, že niekoho správne nazývajú otec vtedy a len vtedy, keď je rodičom mužského pohlavia, by sme brali ako niekoho, kto nepozná význam výrazu „otec“ (tak ako sa tento výraz obvykle používa) (samozrejme, ak sa jeho odmietnutie neberie ako prejav toho, že nespolupracuje, že odmieta hrať). Človek by však nemusel byť ochotný ihneď súhlasiť s návrhom, že citový stav sa správne nazýva „bázeň“ vtedy a len vtedy, keď je zmesou strachu a obdivu bez toho, aby tým ukázal, že jednoducho nepozná význam slova „bázeň“ (nevie, ako ho správne používať), pretože by mohol oprávnene chcieť zistiť, či by si mohol napríklad vybaviť situáciu, v ktorej by bol ochotný použiť slovo „bázeň“, aj keby to, na čo by ho použil, nebolo zmesou strachu a obdivu. Takže to, čo si namietajúci predstavuje ako definície slovníka, udeľuje význam definovaným výrazom v zmysle, v ktorom pojmová analýza – ktorej príkladom by bola korelácia (2) – neudeľuje význam analyzovaným výrazom (hoci nepochybne v inom zmysle výrazu „udeľovať význam“ pojmová analýza naozaj udeľuje význam analyzovaným výrazom). Tento rozdiel úzko súvisí s predstavou, že slovníky sú určené pre ľudí, ktorí sa chcú naučiť správne používať nejaký výraz, zatiaľ čo pojmové analýzy (ako sme už upozornili) nie.
Stručnejšie sa budem zaoberať niekoľkými ďalšími námietkami.
Námietka B
„Bežný jazyk trpí viacerými nedostatkami, ktoré ho robia nevhodným pre pojmovú analýzu, alebo aspoň zabraňujú pojmovej analýze, prípadne prinajmenšom zabraňujú, aby dosiahla výsledky, ktoré stoja za námahu potrebnú na ich dosiahnutie. Takýmito nedostatkami sú nejednoznačnosť, uvádzanie do omylu, vágnosť a začlenenie omylov alebo absurdných predpokladov.“
Preberme si naznačené nedostatky jeden po druhom. (a) To, že bežné výrazy sú nejednoznačné (alebo skôr, majú viac než jeden význam), nie je dôvod, aby sme ich nepodrobili pojmovej analýze. Táto duplicita významu bude alebo zrejmá, a v tom prípade bude pojmová analýza zameraná na jeden alebo viacej konkrétnych zmyslov výrazu, alebo nebude zrejmá, a v tom prípade sa stane súčasťou úlohy pojmovej analýzy odhaliť to, čo sa pokladá (alebo by sa mohlo pokladať) za duplicitu významu. (b) To, že je výraz zavádzajúci, ak to znamená, že je filozoficky zavádzajúci, totiž, že nás to môže zvádzať k tomu, že sa nám nepodarí odlíšiť povahu jeho použitia od povahy iných výrazov, ktoré sú gramaticky podobné (napríklad nepodarí sa nám odlíšiť povahu použitia výrazu „existovať“ od povahy takých výrazov ako „vrčať“), je zrejme skôr dôvod za než dôvod proti tomu, aby sme sa zaoberali pojmovou analýzou daného výrazu, pretože pojmová analýza pôsobí proti sklonu byť zavádzaný. (c) Povedať, že výraz je vágny (v širšom zmysle vágnosti) znamená pravdepodobne, zhruba povedané, povedať, že existujú prípady (skutočné alebo možné), v ktorých jednoducho nevieme, či výraz použiť alebo ho odmietnuť použiť, a nevieme to nie vďaka neznalosti faktov. Napríklad, človek nemusí vedieť, či má alebo nemá konkrétneho človeka opísať ako „plešatého“ a vôbec mu nemusí pomôcť, keď mu niekto povie, koľko presne vlasov má dotyčný na hlave. Fakt, že existujú prípady (dokonca množstvo prípadov), v ktorých je použiteľnosť výrazu V takýmto spôsobom nerozhodnuteľná, môže človeku zabrániť poskytnúť čistú a úhľadnú pojmovú analýzu výrazu V. Môže človeku zabrániť špecifikovať súbor podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné a postačujúce pre správne použitie výrazu V. Nezabraňuje však poskytnúť akýkoľvek druh pojmovej analýzy výrazu V; človek môže zahrnúť do svojej všeobecnej charakterizácie použitia výrazu V nielen špecifikáciu typov situácií, v ktorých by sa V určite použil alebo určite nepoužil, ale aj špecifikáciu typov situácií, vzhľadom na ktoré by bola použiteľnosť V nerozhodnuteľná (bez jazykového uzákonenia). Navyše, tieto nerozhodnuteľné prípady môžu priniesť človeku informácie o vlastnom použití výrazu V v rozhodnuteľných prípadoch. Aby sme spomenuli príklad, ktorý uviedol Locke: Keby Lockovi súčasníci zistili, že Locke im môže povedať všemožné intímne detaily zo života Nestora (z ktorých aspoň niektoré by sa dali nezávisle skontrolovať) a keby boli presvedčení, že Locke nezískal tieto informácie prostredníctvom historického výskumu, mohli by váhať, či povedať alebo nepovedať, že Locke je tou istou osobou ako Nestor. Ak áno, ťahalo by ich to dvoma smermi; vďaka uvažovaniu o kontinuite pamäti by sa prikláňali k tomu, že by hovorili o „tej istej osobe“, vďaka uvažovaniu o neprítomnosti „telesnej identity“ by sa prikláňali k tomu, že by hovorili o „odlišnej osobe“. Tento príklad však pre nás identifikuje dve podmienky, ktoré sú obvykle splnené v prípade, v ktorom hovoríme „tá istá osoba“ a z ktorých ani jedna nie je obvykle splnená v prípade, v ktorom hovoríme „odlišná osoba“.
Samozrejme, keby bol nejaký výraz nemožne vágny, mohol by byť vďaka tomu nevhodný pre pojmovú analýzu; vlastne „nemožne vágny“ by mohlo znamenať „taký vágny, že je až nespôsobilý pre pojmovú analýzu“. To sa mi však nezdá byť nijakým dôvodom predpokladať, že výrazy, ktoré by som ako filozof chcel podrobiť pojmovej analýze, sú vo všeobecnosti nemožne vágne. Okrem toho, zistiť, že sú nemožne vágne vie človek len tak, že sa pokúsi podrobiť ich pojmovej analýze a nepodarí sa mu dosiahnuť nijaký uspokojivý výsledok; je preto zvláštne, že ľudia, ktorí sa sťažujú, že bežný jazyk je príliš vágny na to, aby sa podrobil uspokojivej pojmovej analýze, sú zvyčajne aj ľuďmi, ktorí sa nikdy vážne nepokúšali nájsť uspokojivé pojmové analýzy, ktorí teda nikdy takto nefilozofovali.
Námietka C
„Čosi také, o čom hovoríte, že je dôležitou súčasťou filozofie, nie je hodné mena ‚filozofia‘. Filozofia nie je len záležitosťou hovorenia o slovách.“
Nemôžem tu podrobne rozoberať túto konkrétnu námietku, ku ktorej sa – som si istý – ľudia dosť všeobecne hlásia; môžem len veľmi stručne naznačiť niekoľko smerov, ktoré by sa mohli rozvíjať v odpovedi.
(I) Prečo by sa mali „slová“ v tejto námietke spomínať s takým opovrhnutím? Povedal by namietajúci gramatikovi, filológovi alebo lingvistovi rovnako pohŕdavým tónom: „Zaoberáte sa len hovorením o slovách?“ Myslím, že nie. Prečo sa potom „slová“ náhle stanú hodné opovrhnutia, ak o nich hovorí filozof?
(II) Existuje veľmi úzka súvislosť medzi niektorými pojmovými analýzami ponúknutými súčasnými filozofmi a diskusiami, ktoré tvoria ústrednú časť diela tých, ktorí sú všeobecne uznávaní ako veľkí filozofi. Mnoho otázok týchto veľkých filozofov možno interpretovať ako požiadavky na pojmovú analýzu (nie nevyhnutne úplnú a s najväčšou presnosťou). Niet pochýb, že sami veľkí filozofi nespoznali možnosť toho druhu interpretácie (ako by mohli?), ale spojitosť medzi súčasnými diskusiami a ich dielom je dostatočne úzka, aby poskytla nejaké zdôvodnenie pre nepretržité používanie výrazu „filozofia“. Navyše, zdá sa mi, že veľa otázok a záhad, ktoré nadniesli veľkí filozofi, možno naozaj jasne, detailne a presne riešiť až po takejto reinterpretácii. Ak si mám vybrať medzi reinterpretáciou a pokračujúcou mystifikáciou, volím si reinterpretáciu.
(III) Z opatrnosti som nepovedal, že podľa mňa je pojmová analýza bežných výrazov celok toho, čo pokladám za úlohu filozofa. Predovšetkým, nemyslím si, že použitie nejakého výrazu – aby bolo vhodné na filozofickú analýzu – musí byť nevyhnutne „bežné“. Odborný aparát (napríklad) literárneho kritika a fyzika nemusí pozostávať z výrazov v ich bežnom použití. Napriek tomu môže byť celkom dobre úlohou filozofa podrobiť ich pojmovej analýze za predpokladu, že sú to výrazy, ktoré sú ich používatelia schopní použiť v konkrétnych prípadoch bez toho, že by boli schopní povedať (všeobecne) všetko, čo treba povedať o tom, ako sa používajú. Navyše, myslím si, že filozofi by sa okrem otázok pojmovej analýzy mali zaoberať aj inými otázkami. Spomenieme len jeden príklad: Filozof, ktorý dospel k rozhodnutiu o tom, ako sa používa nejaký výraz alebo rodina výrazov, môže celkom dobre chcieť (a často by mal chcieť) pokračovať a položiť si napríklad otázku „Prečo používame tieto výrazy skôr takto než nejako inak?“ alebo „Mohli by sme mať jazyk, v ktorom by neexistovali nijaké výrazy, ktoré sa používajú takto?“ (napríklad „Mohli by sme mať jazyk, v ktorom by neexistovali nijaké singulárové výrazy?“).
Pochybujem však o tom, či by akákoľvek iná z úloh, ktoré by som filozofov rád videl plniť, uspokojila niektorých ľudí, ktorí vznášajú túto námietku. Chcú, aby filozofia bol vznešená, aby človeku prinášala dôležité neempirické informácie, ktorú mu pomôžu vyriešiť buď svetové problémy, alebo jeho osobné problémy, prípadne oboje. Mám chuť im nakoniec odvetiť: „Chcete modré z neba; filozofia v skutočnosti nikdy neplnila túto úlohu, hoci občas sa mohlo zdať, že ju plní (a praktické následky toho, že sa zdalo, že ju plní, neboli vždy veľmi príjemné). Nie je o nič rozumnejšie sťažovať sa, že filozofia už nie je schopná riešiť praktické problémy, než sťažovať sa, že skúmanie hviezd už človeku neumožňuje predpovedať priebeh svetových udalostí.
Z anglického originálu Postwar Oxford Philosophy preložili Dezider Kamhal a Veronika Kročková. Preklad vznikol ako súčasť grantového projektu VEGA MŠ SR č. 1/0814/08 na Katedre filozofie Filozofickej fakulty UCM v Trnave.