Autorstvo dialógu Milovníci (Ἐρασταί), ktoré je minimálne už od Thrasylových čias (1. stor. n. l.) prisudzované Platónovi, považujú moderní historici filozofie za sporné. Napriek tomu, že dialóg vykazuje množstvo spoločných tematických prienikov s Platónovým dielom, štylistická úroveň jazyka a filozofická prepracovanosť ústredného problému nedosahuje Platónovo majstrovstvo. Dialóg sa situovaním, formou, charakterovým vykreslením postáv, ako aj preberanými otázkami nápadne podobá na „pravý“ Platónov dialóg Charmidés.
Tieto dva dialógy sú akoby „priestorovo“ prepojené s prostredím, v ktorom sa realizovala tradičná grécka paideia. V Charmidovi sa ocitáme uprostred palestry, v Milovníkoch zase Sókratés vstupuje do školy gramatika Dionýsia a obrazne – prostredníctvom dvoch milovníkov – sa stáva rozhodcom súboja, ktorý sa odohráva medzi gymnastickým a múzickým umením. Spoločnou črtou dialógov je tiež ich nepriama forma. Sókratés referuje na udalosti, ktoré sa odohrali v minulosti a jeho postava v dialógu má najmä naratívnu úlohu. Táto forma dialógu, ktorú Platón využíval až vo svojom neskoršom období, vytvára bohaté možnosti na autentické vykreslenie prostredia, postáv a celkových okolností, v ktorých sa fiktívna diskusia odohráva. Na druhej strane je štylisticky diskriminovaná neustálym uvádzaním spojení, ako sú napr. „povedal som“, „odpovedal“, či „súhlasil“.
Obidva dialógy sa začínajú tým, ako Sókratés stretáva mladíkov, ktorí sú v búrlivej slovnej polemike – Milovníci (ἐτυγχανέτην οὗν δύο τῶν μειρακίων ἐρίζοντε)) a Charmidés (ἰδιών τινας νεανίσκους εἰσιόντας και λοιδορουμένους) – a následne aj ich starších milovníkov. Samotný Sókratés je vykreslený ako ten, kto si nadovšetko vychutnáva prítomnosť krásnych mladíkov. Tematicky sa dialógy stretávajú v centrálnom probléme „poznania seba samého“, ktorý prostredníctvom delfského imperatívu ústi do definície filozofie ako rozumnosti, teda sófrosyné. Za zmienku stojí istá podobnosť medzi tým, ako je v tomto dialógu vykresľovaný milovník múzického umenia (filozofie) – muž, ktorý stále bdie, neje a neláme si krk cvičením a je vychudnutý, pretože stále nad niečím medituje –, a tým, ako Aristofanés v Oblakoch popisuje Sókrata a jeho žiakov.
Milovníkov v roku 1915 preložil do češtiny František Novotný. V zhode s týmto prekladom sme podržali názov dialógu napriek tomu, že niektoré zahraničné preklady uprednostňujú aj iné názvy (napr. v anglickom jazyku Rival Lovers). Podobne ako aj iné „nepravé“ Platónove dialógy (Kleitofón, Hipparchus a.i.), nebol ani dialóg Milovníci doposiaľ preložený do slovenského jazyka. Pri preklade sme vychádzali z Burnetovho kritického vydania.[1]
* * *
Sókratés: „Vošiel som do školy učiteľa[2] Dionysia a uvidel som tam 132a
mladíkov, ktorí sa zdali byť urodzení výzorom, ako aj svojím rodom,
s ich milovníkmi.[3] Dvaja z týchto mladíkov sa akurát hádali, no
nepočul som, čo presne hovoria. Zdalo sa, že diskutovali
o Anaxagorovi alebo o Oinopidovi:[4] kreslili kruhy a veľmi zanietene
spolu spájali ruky akoby napodobňovali nejaké uhly.[5] Keďže som 132b
sedel pri milovníkovi jedného z nich, drgol som ho lakťom a spýtal
som sa ho: O čom sa títo mladíci tak horlivo rozprávajú? Bude to asi
niečo veľmi dôležité a krásne, keďže sa tomu venujú s takým
zanietením.
On mi nato odpovedal: Veľmi dôležité a krásne? Márnia svoj voľný
čas rečami o veciach, ktoré sú nad zemou, a filozofujú o nezmysloch.
Takejto odpovedi som sa vskutku začudoval a povedal som: Mladý 132c
muž, ty si vari myslíš, že zaoberať sa filozofiou je niečo hanebné?
Prečo to hovoríš tak podráždene?
Vtom nás otázkou prerušil súper tohto milovníka,[6] jeho rival v láske,
ktorý stál vedľa nás a počul, o čom sa zhovárame: Sókratés, prečo sa
ho pýtaš, či považuje filozofiu za niečo hanebné? Vari nevieš, že si
celý život iba láme krk v zápasoch, napcháva sa a vyspáva? Akú inú
odpoveď môžeš od takéhoto človeka očakávať? Tento druhý milovník 132d
sa zaoberal múzickým umením, zatiaľ čo ten, ktorého hanil,
gymnastikou. Keďže sa mi zdalo zbytočné klásť ďalšie otázky tomu,
kto sa považuje za skúseného skôr v činoch ako v rečiach, tak som sa
obrátil na tohto druhého, ktorý sa považoval za múdrejšieho
v schopnosti viesť rozhovor. Domnieval som sa, že aspoň takto budem
mať z rozhovoru nejaký prospech.
Odpovedal som mu teda, že tú otázku som kládol vo všeobecnosti: Ak
sa domnievaš, že by si vedel lepšie odpovedať, tak sa teraz pýtam na to
isté aj teba ako predtým jeho: Myslíš si, že zaoberať sa filozofiou je
niečo krásne alebo nie?
Hneď ako mládenci spozorovali, že sa rozprávame, tak stíchli, prestali 133a
sa hádať a stali sa našimi poslucháčmi. Neviem, čo pociťovali
milovníci, ale ja sám som bol vyvedený z miery – pri krásnych
mladíkoch som takýto vždy. Zdalo sa mi však, že ani ten druhý
milovník nie je o nič menej pripravený viesť zápas než ja. A naozaj,
odpovedal mi veľmi ctižiadostivo: Keby som si myslel, Sókratés, že 133b
filozofia je niečo hanebné, nemohol by som ani seba a ani nikoho
iného, kto rovnako zmýšľa, považovať za človeka. Pri týchto slovách
sa obracal na svojho rivala a hovoril dostatočne hlasno na to, aby to
chlapci počuli.
Ja som sa ho však spýtal: Domnievaš sa teda, že filozofovanie je niečo
krásne?
Isteže, odpovedal.
Ako teda, povedal som, zdá sa ti, že je možné o akejkoľvek veci
vedieť, či je krásna alebo hanebná bez toho, aby sme poznali jej
pôvod?
Odpovedal mi, že to nie je možné. 133c
Potom ale iste vieš, povedal som, čo znamená filozofovať?
Isteže.
Čo to teda je?
Čo iné ako to, o čom hovorí Solón? Ten kdesi hovorí – aj keď starnem,
vždy sa mnohým veciam učím.[7] Aj mne sa zdá, že ak sa chce niekto
venovať filozofii – či už v mladšom alebo staršom veku – musí sa
neustále niečomu učiť, aby v živote poznal čo najviac vecí.
V prvom momente som mu chcel na to niečo namietať, no potom som
si to rozmyslel a radšej som sa ho spýtal, či považuje filozofiu za
mnohoučenosť.
Samozrejme.
Položil som mu teda ďalšiu otázku: Myslíš si, že filozofia je vec len 133d
krásna, alebo aj dobrá?
Isteže aj dobrá, povedal.
Je to niečo, čo je vlastné iba filozofii, alebo to pozoruješ aj pri iných
veciach? Myslíš si napríklad o filogymnastike,[8] že je nielen krásna, ale
aj dobrá?
On mi však odpovedal veľmi neúprimne a dosť neurčito: Hovorím, že
nie je ani taká, ani onaká, avšak tebe, Sókratés, sa priznám, že je aj 133e
krásna, aj dobrá, pretože považujem za správne takto sa vyjadriť.
Spýtal som sa teda, či si myslí, že filogymnastika je vykonávaním
mnohých námah v telocvičniach.
Samozrejme, podobne ako v prípade filozofie považujem
mnohoučenosť za lásku k múdrosti.
A ja som mu na to povedal: Myslíš si, že tí, ktorí sa venujú 134a
gymnastike, túžia po niečom inom, ako je to, čo im spôsobuje dobrý
stav tela?
Po tomto.
Je tomu teda tak, že mnoho cvičení spôsobuje dobrý stav tela?
Ako by mohol mať niekto telo v dobrom stave z mála námahy?
A tu sa mi zazdalo, že by som mal rozhýbať onoho filogymnastu, aby
mi pomohol svojou skúsenosťou v gymnastickom umení. Hneď som sa
ho preto spýtal: Prečo mlčíš, môj drahý priateľ, keď sa hovorí o tvojich
veciach? Nože povedz, zdá sa ti, že ľudia majú telá v dobrom stave 134b
z mnohých námah, alebo z primeraných?
On nato odvetil: Ja som si myslel, Sókratés, že aj divá sviňa by vedela,
že dobrý fyzický stav vzniká z primeraných námah. Prečo by to teda
nepoznal muž, ktorý neustále bdie, neje a neláme si krk cvičením a je
vychudnutý z toho, že stále nad niečím medituje? Tomu, čo povedal, sa
mladíci veľmi tešili a smiali sa jeho slovám, ale milovník múzického
umenia sa začervenal.
A ja som povedal: Už teda pripúšťaš, že ani veľa, ani málo, ale
primerané množstvo námah spôsobuje u ľudí dobrý stav tela? Či chceš
vari podniknúť ohľadom tohto tvrdenia s nami dvoma zápas? 134c
S týmto tu, povedal, by som sa veľmi rád pustil do zápasu a dobre
viem, že by som si patrične vedel obhájiť svoj predpoklad, aj keby som
vychádzal z ešte slabšieho – veď to nie je žiadny problém. S tebou
však nepotrebujem súťažiť v žiadnom názore, aj keď priznávam, že nie
veľa, ale primerane veľa námah spôsobuje zdravý stav tela u ľudí.
A aj pokrmy majú byť primerané, alebo mnohé? Spýtal som sa ho
ďalej.
Aj pokrmy, súhlasil. 134d
A tak som na neho ešte tlačil, aby súhlasil tiež s tým, že aj vo všetkých
ostatných veciach týkajúcich sa tela je najprospešnejšia primeraná
miera, a nie veľmi veľa ani veľmi málo. Súhlasil so mnou, že
najprospešnejšia je primeraná miera.
A čo sa týka duše, povedal som, prospievajú jej veci, ktoré majú
mieru, alebo skôr tie bez miery?
Primerané, odpovedal.
Sú jedny z vecí, ktoré duša prijíma, aj náuky?
Súhlasil.
A aj z týchto nám teda prospieva primerané množstvo a nie ich
mnohosť? 134e
Koho by sme sa teda správne pýtali, aké cviky a pokrmy sú primerané
pre telo?
Všetci traja sme sa zhodli na tom, že lekára alebo trénera.
Koho by si vyhľadal, keby si chcel zasiať semená v správnej miere?
Aj v tejto veci sme sa zhodli, že roľníka.
Koho by sme sa pýtali na sadenie a rozosievanie náuk do duše, koľko
ich má byť a aká je ich správna miera? 135a
V tej chvíli sme už boli všetci plní pochybností, a tak som sa ich zo
žartu spýtal: Keďže si ďalej nevieme dať rady, páčilo by sa vám, aby
sme sa spýtali týchto mládencov? Alebo sa azda hanbíme, podobne
ako pytači u Homéra,[9] ktorí nechceli, aby niekto iný okrem nich napol
luk?
Keď sa mi zdalo, že nemajú dostatočne veľa odvahy na to, aby začali
viesť rozhovor o tejto veci, začal som sa pýtať inak: Akým náukám by
sa mal najviac učiť ten, kto sa chce venovať filozofii, pokiaľ nie
mnohým a všetkým? 135b
Odpovedal mi ten múdrejší: Najkrajšie a najvhodnejšie z náuk by boli
tie, vďaka ktorým by niekto dosiahol čo najväčšiu slávu vo filozofii.
Tú by nadobudol, ak by bol skúsený vo všetkých umeniach. Keby ich
však všetky dokonale neovládal, tak by sa mal aspoň snažiť byť
skúsený v čo najväčšom počte a najviac v tých najhodnotnejších
umeniach. Mal by sa z nich naučiť tie veci, ktoré má vedieť slobodný
občan, teda tie, ktoré nesúvisia s ručnou prácou, ale naopak
s dômyselnosťou.
Hovoríš teda, povedal som, že to má byť ako v staviteľstve? 135c
Tam by si si hocijakého staviteľa mohol kúpiť za päť alebo šesť mín,
ale najlepšieho architekta si nekúpiš ani za desaťtisíc drachiem. Veď
takýchto vynikajúcich architektov je pravdepodobne málo aj medzi
všetkými Grékmi. Myslíš azda niečo takéto? Milovník ma vypočul
a súhlasil, že aj on sám by to takto povedal.
Spýtal som sa ho, či by bolo možné, aby sa jeden človek sám naučil
dve umenia, a nieto ešte mnoho. Tamten mi odpovedal: Nechcem
povedať, Sókratés, že filozof by mal poznať všetky umenia tak presne, 135d
ako to vie len odborník. No má sa v nich vyznať tak, ako náleží
slobodnému a vzdelanému mužovi, aby dokázal sledovať to, o čom
odborník vlastne hovorí. Takýmto spôsobom by sa odlišoval od
zhromaždeného davu a rovnako by bol schopný prispieť svojím
vlastným názorom, takže by sa vždy zdal najpôvabnejší a najmúdrejší
zo všetkých prítomných pri teoretizovaní, ako aj pri praktickom
vykonávaní jednotlivých umení.
Ja som si však stále nebol istý tým, čo chce povedať.
Azda som konečne porozumel tomu, povedal som, za akého muža 135e
považuješ filozofa. Zdá sa, že hovoríš o niečom takom, ako je vzťah
päťbojárov[10] k bežcom alebo k zápasníkom. Veď oni tiež zaostávajú za
týmito v súťažení a sú voči nim druhí, no spomedzi ostatných
zápasníkov sú prví a víťazia nad nimi. Možno si myslíš, že niečo
podobné spôsobuje filozofovanie tým, ktorí sa ním zaoberajú –
zaostávajú síce za prvými v dômyselnosti a sú druhí, avšak nad 136a
ostatnými vynikajú. Takýmto spôsobom sa človek, ktorý sa venuje
filozofii, stáva „takmer dokonalým“ vo všetkých umeniach. Myslím si,
že takto nejako nám opisuješ filozofa.
Vidím, že dobre chápeš, Sókratés, ako je to s filozofom, keď ho
pripodobňuješ k zápasníkovi v päťboji. Je teda niekým takým, kto 136b
neslúži žiadnej veci a ani sa v ničom nedopracuje k dokonalosti. Kvôli
starostlivosti o túto jedinú vec však neopustí všetky ostatné, tak ako to
robia odborníci – z tohto dôvodu má filozof primeranú účasť na
všetkých umeniach.[11]
Keďže som si chcel byť už úplne istý tým, čo hovorí, pýtal som sa
ďalej, či považuje dobrých ľudí skôr za užitočných, alebo za
neužitočných.
Bezpochyby za užitočných, Sókratés.
Myslíš si, že dobrí ľudia sú užitoční a zlí neužitoční?
Súhlasil.
Ako teda? Budeš považovať filozofov za ľudí užitočných, alebo nie?
Ten prikývol, že za užitočných a dodal, že ich pokladá dokonca za tých
najužitočnejších. 136c
Ak je to pravda, povedz, čo si myslíš, v ktorej oblasti sú pre nás
užitoční títo takmer dokonalí muži? Je totiž jasné, že filozof je
v konkrétnych umeniach horší než akýkoľvek odborník.
Súhlasil.
Nato som mu povedal: Keby si bol ty sám – alebo niekto z tvojich
priateľov, ktorých si veľmi vážiš – slabý a chcel by si opäť
nadobudnúť zdravie, dal by si do domu priviesť tamtoho skoro 136d
dokonalého filozofa alebo skôr lekára?
Priviedol by som oboch, odpovedal.
Nehovor mi, že obidvoch, povedal som, ale ktorého z nich by si
priviedol skôr?
Nikto by ani nediskutoval o tom, že skôr lekára, odpovedal.
A keby si bol na lodi zmietanej búrkou? Komu by si skôr zveril seba
a svoj majetok, kormidelníkovi alebo filozofovi?
Jednoznačne kormidelníkovi.
Nie je to tak aj vo všetkých ostatných umeniach – pokiaľ máme
nejakého odborníka, filozofa nepotrebujeme?
Zdá sa, že je to tak. 136e
Nie je pre nás filozof nejakým úplne zbytočným človekom? Predsa
odborníkov máme vždy k dispozícii a zhodli sme na tom, že dobrí sú
užitoční a zlí neužitoční.
Nemohol inak než súhlasiť.
Čo ďalej? Mám sa ťa ešte pýtať alebo je to už nevhodné?
Pýtaj sa, čo len chceš.
Nič iné nechcem, povedal som, len to, aby sme sa zhodli na tom, čo už
odznelo. Vec sa má asi takto – dohodli sme sa, že filozofia je krásna
a že sami sme filozofi. Následne, že filozofi sú dobrí a dobrí sú zas 137a
užitoční, zlí naopak neužitoční. Potom sme o filozofoch vyhlásili, že
ak by sme mali odborníkov, tak by nám boli filozofi nanič a odborníci
naopak užitoční. Na tomto sme sa zhodli?
Isteže.
Všetci sa teda zhodneme na tom, že ak sa venovať filozofii znamená
poznať umenia takýmto spôsobom, tak potom, pokiaľ u ľudí existujú
umenia, sú filozofi zlí a neužitoční. No v žiadnom prípade, priateľu, by 137b
však takí nemali byť. Filozofovať neznamená totiž horlivo sa zaoberať
umeniami ani žiť zhrbený pod ťarchou náuk a v mnohoučenosti, ale
niečo celkom iné. Domnieval som sa totiž, že takéto konanie by bolo
hanebné a že tých, ktorí sa venujú umeniu predsa nazývame
remeselníkmi. Hneď nám to celé bude jasnejšie, ak mi odpovieš na túto
otázku: Kto vie, ako sa správne krotia kone? Sú to tí istí, ktorí ich robia
čo najlepšími, alebo iní?
Tí, ktorí ich robia najlepšími.
Čo tí ľudia, ktorí aj psov robia čo najlepšími, nevedia ich tiež správne 137c
cvičiť?
Zdá sa, že vedia.
A vari to isté umenie, ktoré ich robí čo najlepšími a správne ich cvičí,
rozoznáva tiež veci užitočné a škodlivé, alebo je to iné umenie?
To isté, odpovedal.
Povedal by si to isté aj čo sa týka ľudí? Je to to isté umenie, ktoré robí 137d
ľudí najlepšími, správne ich vychováva[12] a zároveň rozoznáva užitočné
od škodlivého?
Isteže, povedal.
Je teda isté, že ak pôsobí na jedného, tak pôsobí aj na mnohých a ak na
mnohých, tak aj na jedného?
Áno.
Je to tak aj pri koňoch, aj pri všetkých ostatných veciach?
Tak by som povedal.
Teda akým poznatkom správne trestáme tých ľudí v obci, ktorí konajú
nemorálne a protizákonne? Nie sú to azda poznatky, ktoré používa
súdnictvo?
Áno.
Nazývaš nejakú inú znalosť spravodlivosťou, alebo iba túto?
Iba túto.
Tou istou znalosťou, ktorou správne krotíme, rozpoznávame aj 137e
užitočné veci od vecí škodlivých?
Tou istou.
Kto pozná jednu, pozná aj mnohé?
Áno.
A kto nepozná mnohé, tak ani jednu?
Tak hovorím.
Keby existoval kôň, ktorý by nerozpoznával užitočné kone od zlých
koní, nevedel by poznať ani sám seba?
Áno.
Keby existoval býk, ktorý by nerozpoznával užitočných býkov od tých
zlých, nevedel by tiež spoznať ani sám seba?
Áno.
Podobne by to bolo aj so psom?
Súhlasil.
Čo keď je to človek, kto nerozoznáva užitočných ľudí od zlých? Veď 138a
potom by nevedel poznať ani to, aký je on sám človek – či užitočný,
alebo zlý?
Priklonil sa k tomu názoru.
Nepoznať seba samého znamená byť rozumný, alebo byť nerozumný?
Byť nerozumný.
Naopak, poznať seba samého znamená byť rozumným?
Takto by som to povedal.
Zdá sa, že práve toto prikazuje nápis v Delfách,[13] cvičiť sa
v rozumnosti a spravodlivosti.
Zdá sa.
Touto istou vlastnosťou vieme aj správne vychovávať?
Áno.
Nie je pravda, že ak vieme správne trestať, je to spravodlivosť a ak 138b
vieme spoznávať seba aj iných, je to rozumnosť?
Zdá sa, že je to pravda, povedal.
Spravodlivosť a rozumnosť je teda to isté?
Javí sa to tak.
Rovnako aj obce sú dobre spravované, pokiaľ sa trestajú tí, ktorí
páchajú bezprávie.
Hovoríš pravdu, povedal.
O toto sa stará štátnické umenie.
Súhlasil.
Pokiaľ obec správne riadi jeden muž, nenazývame ho tyranom
a zároveň kráľom?
Tak je.
Neriadi ju kráľovským umením a zároveň aj umením, ktorým vládne
tyran?
Týmito umeniami.
Aj tieto umenia sú totožné s tamtými?
Zjavne. 138c
Ako nazývame muža, ktorý sám náležite riadi domácnosť? Nie je to
azda hospodár alebo pán?
Áno.
Tento muž krásne spravuje svoj dom vďaka spravodlivosti, alebo
vďaka inému umeniu?
Vďaka spravodlivosti.
Zdá sa, že kráľ, tyran, štátnik, hospodár, pán, rozumný a spravodlivý
človek je všetko to isté. A rovnako je iba jedno umenie kráľovské,
tyranské, štátnické, umenie byť pánom a správcom v domácnosti,
alebo byť spravodlivým a rozumným.
Zdá sa, že je to tak.
Pre filozofa je teda hanebné, kedykoľvek lekár hovorí niečo 138d
o chorých, nesledovať jeho výklad, nepomôcť mu ani v hovorení, ani
v konaní a takisto pokiaľ ide o ktoréhokoľvek iného odborníka. Ale
pokiaľ ide o sudcu alebo kráľa, alebo iného z práve teraz menovaných,
nie je hanebné byť neschopný ich nasledovať ani im poradiť?
Ako by nemohlo byť hanebné, Sókratés, nepomáhať v takýchto
dôležitých záležitostiach?
Povedali by sme, že v týchto odboroch má byť filozof ako zápasník
v päťboji alebo ako „skoro dokonalý“, teda vo všetkom na druhom 138e
mieste a neužitočný, ak máme k dispozícii nejakého z odborníkov?
Vari nemá najskôr svoj dom zverovať niekomu inému a ani nemá mať
v tejto veci druhé miesto, ale správnym trestaním má súdiť, ak má byť
jeho dom dobre spravovaný?
Súhlasil so mnou.
A tiež by bolo hanebné, môj druh, keby mu jeho priatelia zverovali
úlohu sudcu alebo keby mu obec prikazovala o niečom rozhodovať či
dokonca rozsudzovať, ak by zdalo, že je v týchto umeniach druhý 139a
alebo tretí a nie prvý?
Tak sa mi zdá.
Vôbec to teda nie je tak, môj najdrahší, že venovať sa filozofii
znamená byť mnohoučený alebo zaoberať sa umeniami. Keď som toto
povedal, ten múdry milovník sa zahanbil pre svoje predchádzajúce
slová a stíchol. Ten nevzdelaný povedal, že je to tak a ostatní
pochválili to, čo sme povedali.“
P o z n á m k y
[1] Plato: Platonis Opera, ed. John Burnet. Oxford University Press 1903.
[2] V gréckom vydaní sa stretávame s pomenovaním γραμματιστής, teda nie všeobecný učiteľ, ale učiteľ gramatických disciplín (písania, čítania).
[3] Starší milovník (ἐραστής) bol v starogréckom kontexte dôležitou súčasťou gréckej výchovy, počas ktorej bol mladík začlenený do sociálnopolitického života. Tento typ združovania (Sókratova filozofická činnosť ako forma najvyššej erotiky, por. Platónov dialóg Symposion) mohol, ale i nemusel nadobúdať sexuálny rozmer.
[4] Oinopidés z Chiu (490 – 420 p. n. l.) bol astronóm, matematik a prírodný filozof, ktorý je považovaný za vykladača mýtov. Zaoberal sa sklonom ekliptiky a predpokladá sa, že ako prvý podal ucelený geometrický výklad ročných cyklov v geocentrickej projekcii. Ovplyvnil ho najmä jeho súčasník Anaxagorás a pravdepodobne aj pýthagorovci.
[5] Pravdepodobne ide o problém, ktorý sa dotýka sklonu ekliptiky.
[6] Pozri DL Vit. IX, 37, kde sa uvádza, že podľa Thrasyla ide o Démokrita z Abdér.
[7] Solon Fr. 18.
[8] Rozhodli sme sa používať v zhode s prekladom F. Novotného latinskú transkripciu gréckeho pojmu φιλογυμναστία namiesto opisného prekladu „láska k telesnému cvičeniu“.
[9] Sókratés vo svojej reči odkazuje na známu pasáž z Homéra, v ktorej Penelopa prináša pred pytačov Odysseov luk a vyhlasuje, že sa vydá iba za toho, komu sa podarí luk napnúť a prestreliť ním uchá dvanástich sekier. Nikto z pytačov nie je schopný splniť túto úlohu. Napnúť luk a prestreliť sekery dokáže iba samotný Odysseus, ktorý je však prezlečený za žobráka. Por. Homér, Od. XXI, 285.
[10] Päťboj (πένταθλον) pozostával z bežeckých pretekov, zo súťaže v skoku, zo zápasenia a zo súťaže v hode diskom a oštepom.
[11] V originálnom gréckom texte sa stretávame s pojmom τέχνη. Tento pojem v sebe zahŕňa oveľa viac významov ako slovenský výraz „umenie“. Označoval širokú oblasť remeselnej zručnosti, umenia, rozličných schopností, systém pravidiel či rôznych návodov.
[12] Vzhľadom na princíp kontextuálnej koherencie prekladáme grécke sloveso κολάζω v tomto prípade (Sókratés hovorí o ľuďoch) ako „vychovávať“. V preklade F. Novotného sa stretávame s prekladom „krotiť“. Anglický prekladateľ volil sloveso „to punish“. Čitateľa by sme radi upozornili, že v našom preklade uvádzame rôzne varianty prekladu (správne krotiť, správne cvičiť, správne vychovávať či dokonca správne trestať) tohto slovesa s dôrazom na celkový význam vety.
[13] Gnóma „Poznaj seba samého“ sa tradične považuje za výrok Siedmich mudrcov a pravdepodobne bola napísaná nad vchodom do Apollónovho chrámu v Delfách, kde veštila Pýthia.
Zuzana Zelinová
Katedra filozofie a dejín filozofie
Šafárikovo nám. 6
818 01 Bratislava 1
e-mail: zelinova13@gmail.com
Samuel Púll
Katedra klasickej a semitskej filológie
Gondova 2
814 99 Bratislava 1
e-mail: pullsamuel@gmail.com