Abstract
Baginová, J: On Freedom and Necessitiy
The article shows empiristic solution to problem of free will versus determinism. Empiristic approach points out that the dispute about freedom and necessity persists only due to ambiguos terminology and a change of definitions can make them compatibile. If we adopt their revolutionary account of causality, our long disputed question will evaporate.
Tradičný podvojný pohľad vykresľuje človeka ako bytosť, ktorú za jednu ruku drží pevne ruka prírody, zatiaľ čo druhá ruka ostáva voľná, slobodná. Akoby človek obýval svet dvoma spôsobmi. Jeden ho núti bez slova počúvať hlas prírody, v druhom sa nad prírodu povznáša a koná slobodne. Sloboda konania a determinizmus tela ako dve antagonistické črty človeka stoja proti sebe bez nádeje na zmier. Jednoznačné vysvetľovanie a predvídanie mechanizmov tela na základe zákona kauzality je v oblasti konania vylúčené. Takýto pohľad stojí v pozadí množstva pokusov o riešenie fenoménu slobody, ktorý sa stal problematickým až rozporným fenoménom. Podvojnosť možno zdôrazňovať, alebo odstrániť napríklad rozšírením platnosti zákona kauzality a teda determinizmu i na oblasť ľudského konania. Nahradenie slobody nevyhnutnosťou, vysvetlenie ľudských činov cez prizmu materiálneho sa však neprijíma s ľahkosťou. Čo je človek, ak ho drží v područí výlučne hmota?
Zaujímavý príspevok riešenia sporu slobody a nevyhnutnosti prichádza z brehov empiristicky naladených filozofov. Z dejín filozofie vieme, že empirickí filozofi pristupujú k tradičným filozofickým problémom nanovo (netradične). Kľúčovým sa pre nich stalo najmä starostlivé preskúmanie významov použitých slov. Jadrom väčšiny filozofických sporov nie je podľa nich nič iné než nedorozumenie. Typickým zástancom tohto presvedčenia je v dejinách filozofie David Hume, a práve jeho myšlienkam by sme radi venovali úvod tohto príspevku. Ako neskôr uvidíme, je to práve Humov hlas, ktorý dodnes zaznieva v prácach súčasných významných predstaviteľov empirizmu.
Humov „kopernikovský“ obrat
Hume vo svojej dobe vyslovil množstvo provokatívnych myšlienok, ktoré dokonca niektorých mysliteľov doviedli k prebratiu sa z dogmatického spánku. Jednou z nich je i jeho presvedčenie, podľa ktorého je prameňom mnohých významných sporov, ktoré ťažili mysle filozofov, nedorozumenie. „Hlavnou prekážkou vylepšenia morálnych a metafyzických vied je… nejasnosť ideí a mnohoznačnosť výrazov.“[1] Filozofické hádanky sa objavili ako následok nejednoznačného výkladu použitých termínov a sú ľahko riešiteľné vhodne sformulovanými, zrozumiteľnými definíciami. Toto jednoduché riešenie sa ukazuje ako schodné aj v prípade sporu slobody a nevyhnutnosti, ktorý bol v Humovej dobe sporom hojne diskutovaným a živým.
Hume v Skúmaní o ľudskom rozume odmieta tradične prijímanú podvojnosť slobody a nevyhnutnosti a v ľudskom konaní nachádza rovnakú zákonitosť, akou je zákonitosť prírody. Uvádza veľké množstvo príkladov toho, ako sa dennodenne pri stykoch s našimi blížnymi týmito zákonmi riadime. Skôr, než nás zaplavia negatívne emócie a vystúpime proti tomuto pohľadu na slobodu, pozrime sa bližšie na Humove vysvetľovanie nevyhnutnosti panujúcej v prírode, ktoré sa ukáže ako kľúčové pre naše záujmy.
Hume dokazuje, že vzhľadom na slobodu a nevyhnutnosť mali ľudia vždy v podstate rovnaký názor a škriepky spočívajú len v slovách.[2] Daný spor vznikol tak, že ľudia začali stavať oproti sebe pozorovanú, každodenne potvrdzovanú nevyhnutnosť, príčinnosť vo svete prírody a subjektívny pocit slobody, ktorý každý z nás odobrí. Hume samozrejme nepopiera naše subjektívne pocity a súhlasí s tým, že pri introspektívnom vysvetľovaní nášho konania na impresiu príčiny nenarazíme. Humovo nóvum prichádza z opačnej strany. Odstránenie podvojnosti nespočíva v zavedení kauzality do oblasti konania, ale zrušením kauzality aj vo svete prírody.[3] Hume vskutku zarážajúco zdiskredituje impresiu príčiny vôbec. Už sa nám ju nepodarí nájsť ani v prírode. To, čo v prírode pozorujeme, je nanajvýš určitá uniformita a súbeh udalostí. Nijaká impresia, ktorá by nám ideu príčinnosti, a teda nevyhnutnosti podoprela, neexistuje. Ak sa stretneme s určitým prírodným úkazom po prvý krát, predpovedať, aká udalosť bude nasledovať, nedokážeme. Až opakovanými pozorovaniami dospievame k záveru, že jedna udalosť vždy predchádza druhú, z čoho usúdime, že prvá je príčinou druhej. Avšak to, čo spojilo tieto dve udalosti dohromady, nie je prírodný zákon, ale zvyk.[4] „Naša idea nevyhnutnosti a príčinnosti pochádza teda celkom z uniformity pozorovateľnej v prírodných dejoch, kde podobné predmety sú v stálom vzájomnom súbehu a myseľ je zvykom vedená k vyvodzovaniu jedného zo stretnutia s druhým… Mimo stáleho súbehu podobných predmetov a následného vyvodzovania jedných z druhých nemáme ani poňatia o nevyhnutnosti či spojení.[5]
Touto črtou a teda stálosťou a pravidelným súbehom podobných udalostí sa podľa Huma vyznačuje i ľudské konanie. Aj jemu je vlastná uniformita. „Rovnaké motívy vždy vedú k rovnakému konaniu: rovnaké udalosti stále plynú z rovnakých príčin. Ctižiadostivosť, lakomstvo, sebeckosť, márnomyseľnosť, priateľstvo, štedrosť, záujem o verejné blaho: tieto vášne, rôznym spôsobom zmiešané a rozdelené, od počiatkov sveta boli a dosiaľ sú zdrojom všetkého konania a podnikania, ktoré kedy boli v ľudstve pozorované.“[6] Pokračuje ďalej a provokatívne sa pýta: „Chceli by ste poznať cítenie, sklony a životné dráhy Grékov a Rimanov? Pozorujte dobre povahu a konanie Francúzov a Angličanov; nemôžete sa príliš zmýliť, keď na tých prvých prenesiete veľkú časť toho, čo spozorujete u druhých.“[7] Takúto uniformitu podľa Huma uznávame ochotne všetci, rovnako ako v prípade pôsobenia telies. „Keby nám cestovateľ vracajúci sa z ďalekej zeme priniesol správu o ľuďoch úplne odlišných od nás i od všetkých, s ktorými sme sa kedy zoznámili, o ľuďoch, ktorí sú úplne jednoduchí (bez) lakomstva, ctižiadostivosti a pomstychtivosti, a ktorí nepoznajú iné potešenie než priateľstvo, štedrosť a verejný prospech, len z toho by sme hneď rozpoznali, že nehovorí pravdu, a že je klamár, a to s rovnakou istotou, ako keby vypĺňal svoje rozprávanie príbehmi o kentauroch, drakoch, zázrakoch a divoch.“[8] Hume samozrejme nezachádza tak ďaleko, aby predpokladal, že je uniformita definitívnou, a žeby všetci ľudia konali za rovnakých okolností vždy rovnako. Priznáva vplyv zvyku, vzdelania, pohlavných rozdielov, veku a obrovského množstva skrytých síl. Tak ako v prípade choroby nemusí liek zapôsobiť zvyčajným účinkom, môže i naša predpoveď ľudského konania zlyhať.
V snahe vyriešiť spor slobody a nevyhnutnosti často skĺzneme k nesprávnemu riešeniu a začíname zo zlého konca – skúmame schopnosť mysle. No Hume ukazuje, že riešenie je na opačnom konci, a to vo svete prírody, kde pri hľadaní impresie príčinnosti zistíme, že kauzalita, a teda nevyhnutnosť nie je vlastná ani svetu prírody.
Russellova kritika kauzality
Pohyb v súčasných vedách v mnohom odobril Humove intencie. Empiristicky naladení filozofi lámu rukami nad stavom filozofie, ktorá nedokáže tempo vedcov nasledovať. Následkom tohto stavu je podľa nich pretrvávanie filozofických sporov minulosti, ktoré sú živené len vágnosťou a nesprávnym chápaním mnohých pojmov. Ak je dnes spor slobody a nevyhnutnosti predmetom filozofických sympózií, na vine je neujasnenosť pojmu kauzality. Bertrand Russell píše: „… zákon kauzality je reliktom zašlej doby a prežíva ako monarchia len preto, lebo sa mylne pokladá za neškodný.“[9] Podľa Russella by bolo najlepšie, ak by sa daný pojem podarilo z filozofických slovníkov celkom vytlačiť. Inšpiráciu by mali filozofi hľadať napríklad v prírodovede, ktorá už s pojmom kauzality dávno nepracuje, a ktorý do nej premietajú iba vedecky nevzdelaní filozofi. Moderná fyzika prestala hľadať pravdy o svete skúmaním príčin a účinkov, v momente zistenia, že daný vzťah v skutočnosti vôbec nejestvuje. Mohlo by sa zdať, že odmietnutím zákona kauzality veda prekračuje medze zdravého rozumu. Vedci však nezachádzajú tak ďaleko, aby popierali opakovanie sa určitých postupností, ktoré sa objavujú v každodennom živote (vždy keď hodíme kameň s určitou minimálnou hmotnosťou do skla s určitou maximálnou hrúbkou, sklo sa rozbije). Tieto uniformity nie sú pre vedu zaujímavé. Pokroky vo vede postupne odhaľovali hrubosť pôvodne chápaných uniformít a neustále ich zjemňovali. Presnejšou terminológiou povedané, každý nový posun priniesol výraznejšie odlíšenie antecedenta a konzekventa a rozšírenie okruhu relevantných antecedentov. Preto vedec pokúšajúci sa pri súčasnom stave informácií o formuláciu určitého zákona s dostatočnou presnosťou, naráža na neprekonateľné ťažkosti. Hľadaný zákon by bol neuveriteľne komplikovaný a daný jav len veľmi nepravdepodobne zopakovateľný. Takéto úsilie sa zdá byť pre vedu vskutku neplodným.[10]
Pôvodné chápanie jednotlivých udalostí ako príčin a účinkov navrhuje Russell nahradiť pojmom induktívne uchopiteľnej postupnosti. Takýto vzťah postupnosti sa od kauzálneho vzťahu odlišuje najmä tým, že nejde o nevyhnutný zákon, ale len vysoko pravdepodobnú následnosť: „… každá kauzálna postupnosť, ktorú sme pozorovali, sa môže v akomkoľvek okamihu falzifikovať bez toho, aby sa falzifikovali nejaké zákony, ktoré sa pokúšajú formulovať pokročilejšie vedy.“[11] Prírodoveda neformuluje nevyhnutne platné, apodiktické zákony. Pracuje na úrovni pravdepodobnosti. Ponúka nám empirické zovšeobecnenia, ktoré sú navyše falzifikovateľné. Jedinými nevyhnutne platnými zákonmi sú podľa Russella zákony matematiky.
Ďalším aspektom, ktorý ohrozuje status kauzálneho zákona je popri jeho obmedzenej platnosti i jeho nejednoznačnosť. Ukazuje sa, že v pôvodne chápanom kauzálnom vzťahu nie je vôbec jednoduché jednoznačne určiť, ktorý prvok je v danom vzťahu príčinou, a ktorý účinkom. Príkladom je dnešná podoba gravitačného zákona. To, čo veda v tomto prípade postuluje, je vzorec, diferenciálne rovnice, ktoré platia pre každý prvok systému.[12] Takéto formulácie sa využívajú v celej fyzike: „… konštantnosť vedeckých zákonov nespočíva v rovnakosti príčin a účinkov, ale v rovnakosti relácií.“[13] Ak na zákon kauzality nechceme úplne zabudnúť a pokúšame sa ho len nanovo sformulovať, môžeme to podľa Russella urobiť (v nedokonalom nematematickom jazyku) nasledovne: „Medzi stavom vesmíru v ľubovoľnom okamihu a mierou zmeny v miere, v ktorej sa ľubovoľná časť vesmíru mení v danom okamihu, je konštantný vzťah, ktorý je mnoho-jednoznačný, t. j. miera zmeny v miere zmeny je určená, keď je daný stav vesmíru.“[14] Treba však opätovne zdôrazniť, že tento princíp nie je v nijakom prípade nevyhnutným princípom, ale ide len o pravdepodobné, empirické zovšeobecnenie.
Aké následky vnesie nové chápanie kauzality do oblasti ľudského konania a vôle? Je naše konanie mechanicky determinované? Russell[15] prichádza pri načrtávaní možnej odpovede k záverom podobným tým, s ktorými sme sa stretli u Davida Huma. Uniformity pozorovateľné v oblasti konania poprieť nemožno. Na túto skutočnosť nemá nijaký vplyv ani náš subjektívny pocit slobody. Neprítomnosť pocitov donútenia v prípade našej vôle znamená podľa Russella len toľko, že je presne taká, akú si ju želáme. Neznamená to, že by Russell týmto názorom skĺzol do determinizmu. Prisúdiť želaniam kauzalitu môžeme totiž len v tom zmysle, v akom sme kauzalitu pripísali svetu prírody. Opozícia medzi determinizmom a slobodou, ktorá pred nami môže vyvstať ako výsledok nášho introspektívneho skúmania, je umelá a je dôsledkom práve zle pochopeného pojmu kauzality. Prísny determinizmus nebude potvrdený ani skúmaním prírody.
Aj keby sme napokon pripustili empirickú evidenciu mechanickej determinácie želaní, nebude definitívna pre každé želanie. A keďže ide o reláciu, ako sme spomínali vyššie, nepotešia sa ani fyzikalisti. Nie je totiž zrejmé, prečo by v danom vzťahu mala byť nadradená hmota mysli a nie naopak. Podnetná je i aplikácia mnoho-jednoznačného vzťahu na udalosti v časovej rovine. Z tohto chápania totiž vyplýva, že budúcnosť má na minulosť rovnaký „vplyv“ ako minulosť na budúcnosť. Rovnako ako nemožno zmeniť minulosť (aplikácia zákona vylúčenia sporu), nemožno zmeniť ani budúcnosť (aplikácia toho istého zákona). Mohli by sme namietať, že konanie na základe našich želaní môže zapríčiniť zmenu budúcnosti, čo však v prípade zmeny minulosti nie je možné. To je podľa Russella čistá tautológia. Naše súčasné želania sú totiž evidentne produktom minulosti. Mohli by byť iné, ak by bola iná minulosť, čo zákon sporu vylučuje, a preto naše súčasné želania nemôžu byť iné než také, akými sú.[16]
Podobne ako Humovi pomohla i Russellovi dôkladná analýza pojmu kauzality suspendovať dôležitosť klasického sporu slobody a nevyhnutnosti, ktorý sa napokon ukázal ako zdanlivý problém. Russell si na záver ponecháva pootvorené zadné vrátka stručným konštatovaním, že definitívna odpoveď tohto problému ostáva vecou budúcnosti.
Quinov holizmus
Quine prináša riešenie slobody a nevyhnutnosti útokom na samotný pojem nevyhnutnosti z pozície holizmu. Podľa Quina je možnosť stanovenia jednoznačnej hranice medzi nevyhnutnými pravdami a kontingentnými pravdami dogmou, ktorej sa treba zbaviť. Status našich jednotlivých presvedčení (vedeckých, filozofických či každodenných) je rovnaký, a totiž apodikticky pravdivé nie je ani jedno z nich. Daný ortieľ sa týka všetkých vedeckých zákonov, takže aj zákona kauzality. Veda funguje ako celok a pravda nie je záležitosťou jednotlivých tvrdení, ale celku. „Akýkoľvek výrok môže byť pravdivý za každých okolností, ak niekde inde v systéme urobíme drastické úpravy.“[17] Alebo inde: „… naše výroky o vonkajšom svete nečelia tribunálu zmyslovej skúsenosti individuálne, ale kolektívne.“[18] To znamená, že pri overovaní určitej hypotézy spolupôsobí celý zhluk rôznych tvrdení a presvedčení. Ak predikcia zlyhá, môžeme poprieť testovanú hypotézu, no rovnako môžeme siahnuť po ktoromkoľvek inom presvedčení daného zhluku. Týmto zhlukom je celok nášho poznania, vrátane právd matematiky, fyziky, ale i rôznych vier, o ktorých bežne nepochybujeme. Quine útočí na nevyhnutnosť ešte radikálnejšie než jeho predchodcovia. Podľa jeho vyhlásení sú v ohrození dokonca i pravdy matematiky: „… nijaký výrok nie je imúnny voči revízii. Dokonca aj revízia logického vylúčenia tretieho bola navrhnutá ako prostriedok zjednodušenia kvantovej mechaniky.“[19] Hoci matematické či logické zákony budia zdanie nevyhnutnosti, ich platnosť je kontingentná rovnako ako v prípade iných (prírodovedných) zákonov. Dojem nevyhnutnosti je len odrazom našej obavy z narušenia celého systému vedy. Je to len táto obava, ktorá nás zväzuje, a tak prirodzene siahneme radšej po revízii dielčej hypotézy. Veda sa v kritických (rozhodujúcich) okamihoch riadi maximou minima poškodenia[20], podľa ktorej treba narušovať celok vedy najmenej, ako je to len možné. „… je dobré nehúpať loďkou viac, než je nevyhnutné.“[21] Táto maxima nepochybne chráni najmä pravdy matematiky, ktorých opravy by sa celku vedy dotkli vskutku markantne.
Nijaký zákon vedy neplatí nevyhnutne a pre rôzne potreby ho možno negovať. To sa vzťahuje i na zákon kauzality. Univerzálnosť zákona kauzality dnes poprela napríklad dokonca aj kvantová mechanika. Premietnutím tohto záveru do roviny ľudského konania sa zastávanie prísneho determinizmu ukazuje byť neplauzibilným. Quine je zároveň prívržencom pragmatizmu, z ktorého pozícií sa vedecké zákony a medzi nimi i zákon kauzality zdajú byť široko použiteľnou (ak nie univerzálnou) inštanciou. V zmysle užitočnosti môže byť zákon kauzality špeciálne použiteľný i pri výklade ľudského konania. Podľa Quina sloboda vôle nemôže byť týmto kauzálnym vysvetľovaním konania ohrozená. „… vôľa je voči tomu všetkému slobodná.“[22] Podstata slobody vôle ostáva zachovaná. Vo svojom „občasne“ filozofickom slovníku píše: „Človek je slobodný v obyčajnom zmysle toho slova, ak koná tak, ako sa mu páči alebo ako pokladá za vhodné; na tom nič nezmení fakt, pokiaľ to fakt je, že to, čo sa človeku páči alebo to, čo pokladá za vhodné, má svoje príčiny.“ [23] Predstavu slobody vôle ako možnosti konať inak, než ako sa nám páči, pokladá Quine za nezaujímavú až protirečivú. Taká sloboda by bola podľa neho pre človeka len veľmi úbohým dobrom.
Záver
Filozofi s empirickými presvedčeniami sa podujali na neľahkú (a pre filozofov z iných brehov vyslovene nefilozofickú) úlohu: rozhodovať, ktoré otázky je zmysluplné klásť a ktoré nie. Filozofický priestor by sa mal touto snahou očistiť od nekonečných dišpút na určité „nevhodné“ témy, ktoré sa v konečnom dôsledku ukážu byť len dôsledkom nesprávne pochopených pojmov. Mnoho klasických otázok a sporov týmto testom „neprešlo“ a zapadli do rubriky tých nie príliš vhodných. Rovnaký záver sa dotkol i nášho sporu slobody a nevyhnutnosti. To, čo by v tomto prípade malo ukázať „muche východisko zo sklenenej mucholapky“,[24] je ozrejmenie pojmov, špeciálne pojmu kauzality. Ujasnenie tohto pojmu nás dovedie k jeho odstráneniu, čím spor slobody a nevyhnutnosti stratí živnú pôdu. To, či „mucha vskutku mucholapku opustila“, však ponechávame na čitateľovi.
L i t e r a t ú r a
HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu. Praha: Svoboda 1996
RUSSELL, B.: Jazyk a poznanie.Bratislava: Kalligram 2005.
QUINE, W. V. O.: Z logického hľadiska. Bratislava: Kalligram 2005.
QUINE, W. V. O.: Covitosti, Praha: Mladá fronta 2008.
QUINE, W. V. O.: Hledání pravdy. Praha: Herrmann a synové 1994.
WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda 1979.
P o z n á m k y
[1] HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu. Praha: Svoboda 1996, s. 95.
[2] Tamže, s. 118.
[3] Humovo riešenie sa odohráva v duchu kopernikovského obratu. To sa ponúka, ak je problém z určitého uhla pohľadu dlhodobo neriešiteľný. Riešenie sa môže objaviť, ak na problém nahliadneme z opačnej strany.
[4] Porov. HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu, c. d., s. 71 – 73.
[5] Tamže s. 120.
[6] Tamže, s. 121.
[7] Tamže, s. 121.
[8] Tamže, s. 122.
[9] RUSSELL, B.: Jazyk a poznanie. Bratislava: Kalligram 2005, s. 668.
[10] Tamže s. 675.
[11] Tamže, s. 680.
[12] Tamže, s. 681.
[13] Tamže, s. 681.
[14] Tamže, s. 681.
[15] Tamže, s. 690 – 691.
[16] Tamže, s. 686 – 687.
[17] QUINE, W. V. O.: Z logického hľadiska. Bratislava: Kalligram 2005, s. 63.
[18] Tamže, s. 61.
[19] Tamže, s. 64.
[20] „… the maxim of minimum mutilation“. Porov. QUINE, W. V. O.: Covitosti. Praha: Mladá fronta 2008, s. 115.
[21] QUINE, W. V. O.: Hledání pravdy. Praha: Herrmann a synové 1994, s. 23.
[22] QUINE, W. V. O.: Covitosti, c. d., s. 197.
[23] Tamže, s. 196.
[24] Porov. WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda 1979, s. 137, § 309: “Čo je tvojím cieľom vo filozofii? – Ukázať muche východisko zo sklenenej mucholapky.”
Mgr. Jana Baginová
doktorandka na Katedre filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
981 43 Trnava