Zwiefelhoferová, N.: O histórii bez pátosu. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 3.
Peter Krištúfek: Ema a Smrtihlav. Bratislava: Artforum 2014, 72 s.
Peter Krištúfek patrí do generácie autorov narodených v sedemdesiatych rokoch. Knižne debutoval v roku 2002 zbierkou poviedok Nepresné miesto, je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (2000, 2002, 2004). Hoci jadro jeho tvorby tvoria predovšetkým prozaické diela, v roku 2011 mu vyšla i zbierka básní 75 Wattov. V posledných rokoch je pre Krištúfkovu tvorbu charakteristické prepájanie osudov jednotlivca so spoločensko-historickými udalosťami (Dom hluchého, Atlas zabúdania). Táto črta je príznačná aj pre jeho najnovšiu novelu Ema a Smrtihlav.
V posledných rokoch sa často stretávame s javom, že režiséri a spisovatelia sa venujú spracúvaniu kľúčových udalostí z dejín Československa. V Čechách i na Slovensku je často tematizovanou udalosťou 21. august 1968, rovnako ako spoločenská situácia, ktorá nastala po príchode vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Okrem totalitného obdobia je jedným z problematických úsekov našich dejín aj vznik Slovenského štátu a jeho existencia počas druhej svetovej vojny. Práve do tejto spoločenskej situácie zasadil dej svojej knihy Ema a smrtihlav spisovateľ Peter Krištúfek.
V úvode knihy narazí čitateľ na takéto netradičné upozornenie zo strany autora: „Táto kniha je fikcia, ktorá viac či menej odráža skutočný svet. Nemôže sa však v žiadnom prípade zamieňať s literatúrou faktu alebo odbornými historickými štúdiami. Jej ťažiskom je predovšetkým príbeh, napísaný s istou dávkou fantázie. Túto samozrejmosť zdôrazňujem s dobrým úmyslom niektorým čitateľom, ktorí na to s obľubou zabúdajú“ (s. 5). Už na začiatku knihy teda zisťujeme, že Krištúfek nemal snahu napísať dielo, v ktorom by chcel historicky verne reflektovať kontroverzné obdobie slovenských dejín. Nestavia sa vedome ani na stranu klérofašistického režimu, ani jeho odporcov.
Hlavnou postavou knihy je židovský chlapec Šimon. Táto informácia môže u čitateľa vyvolať obavy, že pôjde o ďalší z mnohých patetických príbehov z čias holokaustu, keď sú židia vykreslení ako obete nehumánneho systému. Avšak Krištúfek k nim rozhodne takto nepristupuje. Nevníma Slovenský štát čierno-bielo – ako útvar, v ktorom žijú židia a – tí ostatní. Dôkazom toho je aj fakt, že Šimonova matka bola židovka a otec český katolík. Fakt etnickej a národnostnej plurality vo vtedajšej Bratislave, bez potreby vymedzovania ostrých hraníc, je umocnený aj cez multijazykový prejav matky. Tá totiž pri obyčajnom nákupe spontánne vsúva do plynulej slovenčiny maďarčinu a nemčinu.
Prostriedkom, vďaka ktorému sa autor vyvaroval hroziacemu patetizmu, je aj Krištúfkovo rozhodnutie nevykresliť židov ako ortodoxne veriacich. V komickej scéne Šimon opisuje, ako to bolo so svätením sviatočných dní v rodine, v ktorej bol otec katolík a mama židovka. Šimon so svojím mladším bratom chodievali v sobotu do synagógy a v nedeľu sedávali hneď v prvom rade vo františkánskom kostole. „Praktická matka ich zväčša len odprevadila ku vchodu (synagógy, pozn. N. Z.) a bežala nakupovať. Jehova je totiž predovšetkým mužská záležitosť“ (s. 13).
Postava matky je zaujímavá aj preto, lebo prostredníctvom nej sa dostáva do príbehu motív Sofiinej voľby. Opätovne môžu vzniknúť obavy, že Krištúfek by mohol skĺznuť do gýčového citovo exponovaného príbehu. Aj teraz sa však autor tomu vyhol. Praktická matka sa rozhodne utiecť pred hroziacim transportom k svojim známym na stredné Slovensko, no vezme so sebou iba syna Lea, pretože je modrookým blondiakom a vyzerá určite árijskejšie ako tmavooký a tmavovlasý Šimon. Krištúfek aj v tomto prípade podáva vážnu scénu bez zbytočných emocionálnych prejavov.
Šimona odnesie matka k svojej známej do Biskupíc, aby ho tam ukryla. Od tohto momentu sa začína opis života počas vojny cez prizmu malého chlapca. Keď sa totiž Šimon ocitne v chlieve, do ktorého ho skryjú, nerozmýšľa prakticky ako dospelý. Nekladie si napríklad otázku, či mu tu nebude v noci chladno, no trápi ho fakt, že v úkryte nemá žiadne hračky, s ktorými by mu čas ušiel rýchlejšie. Nakoniec si ho kráti tak, že si v myšlienkach predstavuje dievča z reklamného plagátu na krém Nivea a neskôr sa rovnakým spôsobom v jeho fantázii objavuje nemecký vojak, ktorého nazval Smrtihlav.
Krištúfek v týchto pasážach dômyselne pracuje so zmyslovým vnímaním človeka. V reálnom svete je Šimonovým najcennejším, a v podstate jediným využívaným zmyslom sluch, pretože iba vďaka nemu môže vnímať okolitý svet. Nemôže totiž chodiť na prechádzky mimo tmavý chliev, v ktorom ho ukrývajú, a preto využívať ani zrak alebo čuch. Aj chuť v reálnom svete Šimon využíva len občas, pretože nedostáva jesť často, keďže pani, ktorá chlapca schováva, sa bojí, že by jej prišli prehľadať chliev a našli v ňom židovského chlapca. Avšak naopak, vo svete, v ktorom sa Šimon stretáva s Emou a Smrtihlavom, môže naplno využiť všetky zmysly. Cíti slanú vôňu mora a môže sa dokonca na Emu (očami fantázie) dívať.
Ak som v predchádzajúcich odsekoch uviedla niekoľko príkladov na to, ako sa Krištúfek vyhol patetizmu, teraz musím poukázať na miesto, kde sa mu to nepodarilo. Keď sa totiž Šimon prvýkrát stretáva vo svete fantázie s nemeckým vojakom, objasňuje sa čitateľovi, prečo ho chlapec nazval Smrtihlav. Vďaka otcovi sa Šimon dozvedel, že motýľ smrtihlav sa prefíkane dokáže dostať do včelieho úľa, a to dokonca tak, že to nespozorujú ani samotné včely. V tom vidí chlapec paralelu medzi smrtihlavom a Nemcami, pretože aj oni sa pomaly a prefíkane dostali medzi ľudí a teraz ich ohrozujú. Skutočnosť, že Krištúfek využil takúto jednoduchú paralelu, prekvapuje najmä preto, lebo na predchádzajúcich miestach v knihe dokázal, že vie opísať niektoré udalosti aj bez zjednodušovania, s väčšou vynaliezavosťou. Napríklad v situácii, keď sa matka dozvedá od zákazníčky, že sa chystajú transporty, pracuje Krištúfek s opisom atmosféry plnej obavy, strachu a neistoty prostredníctvom ticha, rezignujúc na zbytočné repliky. Spomínanú úzkosť nevyjadruje slovami, ale pomocou rozprávačského opisu: „Mama roztržito priniesla ihlu a niť. Prišívala jej ho (gombík, pozn. N. Z.) na svoje pomery nezvyčajne dlho, dokonca sa raz aj pichla do prsta, sykla od bolesti“ (s. 17).
Autor využíva pri práci s gradáciou jednoduché a krátke vety. Pri opise prehľadávania chlieva, v hrozbe, že vojaci nájdu Šimona, uplatnil Krištúfek aj svoje znalosti z oblasti filmu. Napätie a dramatickosť umocňuje predovšetkým striedavým opisovaním udalostí vo svete Šimonovej fantázie a v reálnom svete. Tieto „filmové prestrihy“ sú na každej nasledujúcej strane kratšie a kratšie, čo vyvoláva u čitateľa pocit napätia. Táto scéna je dôležitá aj preto, lebo opäť vidíme kontrast medzi dvoma svetmi. Zatiaľ čo vo vysnívanom svete je Šimon odhodlaný nebyť pasívny a zachraňuje Emu, v reálnom svete sa krčí v kúte a len dúfa, aby ho vojaci neobjavili.
V súvislosti s knihou Ema a smrtihlav je obzvlášť dôležité upozorniť na jej grafickú stránku. V samotnom texte sa totiž objavujú vety, ktorých slová nie sú písané v jednej línii, ale niektoré písmená sa vychyľujú smerom vyššie alebo nižšie od riadku. Takýto netradičný zápis sa objavuje vtedy, keď sa zachytáva text piesne a podľa toho, či melódia klesá alebo stúpa, klesajú alebo stúpajú aj samotné písmená. Rovnako nápaditá je aj obálka knihy. Na prednej strane je totiž vyrezané menšie koliesko, v ktorom vidíme obraz dievčaťa – Emy. Presne takouto škáročkou sa díval Šimon do svojho vnútorného sveta, v ktorom žilo dievča i Smrtihlav.
Krištúfkova kniha si určite zaslúži pozornosť čitateľov. Doba na Slovensku počas vojny je opisovaná očami dieťaťa, no napriek tomu bez zbytočného pátosu, čo pri podobnej tematike nie je v umení bežné.
Bc. Nina Zwiefelhoferová
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta Univerzity Komenského
Gondova 2
814 99 Bratislava
nzwifelhoferova@gmail.com