Stuttgard, 2. októbra 1809  [1]

Už dlho viete, aký tvrdý
úder ma vtedy zasiahol. Mal som
Vám a rovnako aj niektorým ďalším
5 priateľom napísať. No nevypovedateľná
trýzeň odlúčenia od tak milovanej
bytosti, do ktorej života ten môj
zapustil tisíce koreňov, bola nad
moje sily. Ostáva len celková vnútorná
10 a vonkajšia osamelosť – práve v týchto okamihoch
by ma mohla zachrániť jedine jej spoločnosť
a stretnutie s vecami nejakého iného
sveta. Moja dobrá matka musela
namiesto mňa splniť priateľské povinnosti;
15 jej vlastná hlboká bolesť,
umocnená súcitom s mojou,
jej však dovolila napísať iba jeden list,
ktorý sa azda dostal ku všetkým
našim priateľom. – Vám a
20 Vašej milej pani by sme ešte mali
poďakovať za posledné spoločné rozptýlenie,
ktoré sme prežili v Mníchove. Spomienka na to,
že sme museli zanechať túto spoločnosť,
je pre mňa ešte bolestná, až sa mi z hrude
25 tlačil nový kŕč, všetko to dobré, čo by
rado ostalo, ma nasledovalo.
Neviem, s koľkou úzkosťou
sme sa pobrali domov; tušiac,
že je to naposledy, čo so mnou kráča ruka v ruke
30 týmito ulicami?
Venujte jej pokojnú-tichú pamiatku.
Bola šľachetná, v každom ohľade
úžasná žena, a tak je už jedno, či môj život
bude trvať krátko alebo dlho;
35 bude úplne a vždy patriť len jej pamiatke.
Nič iné ma nemôže zamestnať
ani utešiť než stretnutie s vecami
nejakého vyššieho sveta, iba tým
prekonám toto bolestné odlúčenie.
40 Potrebujem teraz takých priateľov,
ktorým nie je cudzia mužno-vážna bolesť,
ktorí cítia, že jediný
pravý a šťastný stav duše
je božský zármutok, v ktorom sa stráca
45 každá pozemská bolesť. Zachovajte nás teda
naďalej a vždy vrúcne
spojených spoločnými
sklonmi k tomu Vyššiemu!
Spomedzi našich priateľov som obzvlášť myslel
50 na Stengelovcov. Moja žena vždy v srdci
prechovávala najvrúcnejšie
priateľstvo k pani von Stengel:
myslím, že len málo osôb jej bolo tak
milých ako ona a jej
55 rodina. Ak by to dovolili okolnosti,
veľmi rád by som jej napísal.
Prosím Vás alebo Vašu milú pani, aby som
Vám medzitým z mojej strany mohol
povedať všetko to, čo vyžaduje priateľstvo
60 a vrúcna hlboká úcta. Všetko Vám
vyrozprávam a často budem s Vami
spomínať na drahú zosnulú.
V Mníchove neraz hovorila: tu nechcem
byť pochovaná. Akési najjemnejšie tušenie
65 ju doviedlo k tomu, aby miesto odpočinku mojich rodičov
spoznala ako miesto vlastnej poslednej premeny,
aby odlúčená od každého
zomrela v náručí tých, ktorým
patrilo jej srdce a jej láska
70 a ktorí ju tiež vrúcne a čoraz
vrúcnejšie milovali. Pán
von Stengel má kresbu kostola
v Maulbronn. Za ním, blízko zadnej steny je
miesto posledného odpočinku tých, ktorí sa milujú.
75 Moje odpočinutie sa končí tento
alebo nasledujúci týždeň.
Dlho sa tu totiž v žiadnom prípade
nezdržím. Prosím Vás však
predsa prehovoriť v tejto veci
80 s Jacobim, ktorému sa naliehavo
porúčam. On môže najlepšie, azda len
ústne vopred predostrieť ministrovi, že
nebudem schopný presne dodržať termín, v ktorom
mám byť v úrade. Keby som o to
85 požiadal sám, bolo by to zdĺhavé,
zatiaľ čo moje oneskorenie bude trvať
nanajvýš osem dní.
Až ste Vy alebo Vaša milá pani spoznali
nejakého tichého, slušného človeka, ktorý
90 hľadal také ubytovanie, aké predstavujú moje zadné izby,
prosím, ponúknite mu ich.
Predné izby si však chcem ponechať kvôli
bolestno-sladkej spomienke.
Moji príbuzní, ale zvlášť moja
95 dobrá matka a sestra, sa úctivo
porúčajú Vašej milej pani i Vám.
Srdečne pozdravujem Vás aj Júliusa.
Ostávajte všetci v pokoji
a žite šťastne!
100 S najvrúcnejším priateľstvom

Váš
Schelling.

P.S. Ak by ste ma chceli potešiť nejakým listom,
adresa je: u pána Grosa,
sekretár vrchného finančníka
105 v Stuttgardte.

Poznámky k listu

Riadok 2
Caroline zomrela 7. septembra 1809 v Maulbronne. 10. septembra bola pochovaná. Niekoľko dní na to pricestoval Schelling do Stuttgartu, kde ostal do polovice októbra v byte svojho švagra Adolfa Großa, sekretára vrchného finančníka, muža jeho sestry Beate. – Prvé vety listu Niethammerovi sú svojou dikciou podobné prvým vetám listu Louise Gotterovej, najstaršej a najdôvernejšej Carolininej priateľke; 24. septembra jej napísal prvý list o smrti, v ktorom podrobne opísal Carolinine posledné dni života a smrť. Pauline, najmladšia dcéra Louise Gotterovej, ktorá sa narodila roku 1786, sa tri roky po Carolininej smrti stala Schellingovou druhou manželkou.

Riadok 13
Niekoľko dní po 7. septembri oboznámila Schellingova matka, pani Gottliebin Marie Schellingová, ženu vrchného apelačného radu v Mníchove pani Metu Liebeskindovú s Carolininou smrťou. Pani Liebeskindová bola manželkou právnika Johanna Heinricha Liebeskinda, ktorý bol začiatkom roka 1808 povolaný do Mníchova z Bambergu, kde sa stretával s Niethammerom a Hegelom. Rodina Schellingová a Niethammerová udržiavali s Liebeskindovými čulý spoločenský styk. Pani Liebeskindová sa zúčastnila posledného spoločne stráveného času rodiny Schellingovej a Niethammerovej v Mníchove u Niethammerovcov, čo Schelling spomína v riadku 21 [2] ako „posledné spoločné rozptýlenie, ktoré sme prežili v Mníchove“. Okrem iných hostí boli na tomto poslednom spoločne strávenom stretnutí v Mníchove na začiatku augusta 1809 u Niethammerovcov aj filológ Friedrich Thiersch, ktorý práve prišiel do Mníchova, Friedrich Jacobs, ktorý bol rok predtým povolaný z Gotha do Mníchova a Friedrich Schlichtegroll.

Riadok 23
V lete 1809 ochorel Schelling na zdĺhavý pľúcny katar, ktorého následky ho namiesto plánovanej cesty do Talianska donútili odísť na liečebný pobyt do Maulbronn.

Riadok 37
„Stretnutie s vecami nejakého vyššieho sveta“ vtedy viedlo Schellinga k myšlienkam, ktoré rozviedol v spise „Clara, über den Zusammenhang der Natur mit der Geisterwelt“, ktorý bol vydaný až z pozostalosti. K tomuto spisu vytvorenému vo forme rozhovoru podnietila Schellinga Carolinina smrť. Pracoval na ňom v rokoch 1810 a 1811. Bolo to obdobie, v ktorom počas dovolenky strávenej od februára do októbra 1810 v Stuttgarte u vyššieho súdneho radu Eberharda Friedricha Georgiiho viedol prednášky o nábožensko-filozofických problémoch pre krúžok „mužov vážených vďaka ich vzdelaniu a životnému postoju“, ktorí sa venovali filozofii. Tieto prednášky boli neskôr zaradené do vydania jeho diela ako „Stuttgarter Privatvorlesungen“. Keď Georgii krátko po Schellingovom pobyte v Stuttgarte stratil svoju ženu, napísal mu Schelling list, datovaný na Veľkú noc 1811, v ktorom spísal a ďalej rozviedol myšlienky vyjadrené v liste o smrti z 2. októbra 1809 Niethammerovi. „Nemyslel som si,“ napísal Georgiiovi „keď som pri našich posledných rozhovoroch počas minulého leta, vedených vlastným cítením, tak rád zotrvával pri myšlienke o duchovnom svete a o nadpozemskom stave, že by aj pre Vás mohla mať táto činnosť ten istý osobný záujem. – Pretrvávajúce premýšľanie a skúmanie u mňa jednako viedli len k tomu, že som si potvrdil ono presvedčenie, že smrť má dostatočne ďaleko od toho, aby oslabila osobnosť, skôr ju vyvyšuje tým, že ju oslobodzuje od hocakej náhodnosti; že spomienka je príliš slabý výraz pre vrúcnosť vedomia, ktorá ostáva tomu, kto sa oddelil od minulého života a kto ho opustil; že vo vnútri našej bytosti s nimi ostávame spojení, keďže z najlepšej časti našej bytosti nie sme nič iné než to, čo sú aj oni – duchovia; že budúce znovuzjednotenie rovnakých duší, majúcich počas života len jednu Lásku, jednu Vieru a jednu Nádej – a najmä z prisľúbenia kresťanstva neostane ani jedna nenaplnená –, patrí k najistejším veciam, a môže byť tak ťažko pochopiteľné aj pre rozum, ktorý zaobchádza s čistými abstraktnými pojmami. Denne stále viac spoznávam, že Všetko súvisí omnoho osobnejšie a nekonečne živšie, než by sme si to mohli predstaviť. Ak by pri správnom cítení a myslení niečo chýbalo istote tohto presvedčenia, potom postačí už len smrť nejakej vrúcne milovanej osoby, s ktorou sme boli spojení, to, aby bola vyvýšená k najvyššiemu žitiu.“

Riadok 47
Priateľské zviazanie „spoločnými sklonmi k tomu vyššiemu“ zodpovedalo želaniu oboch mužov, ktorí od roku 1795 udržiavali úzky osobný vzťah aj v ťažkých obdobiach životnej cesty, na ktorej boli navzájom odlúčení. Ostré polemiky a ťažké rozpory Schellinga s Jacobim, Hegelom, Paulusom, Baaderom, teda mužmi, s ktorými bol Niethammer až do ich smrti v priateľskom styku, mohli sotva narušiť Schellingovu náklonnosť k jeho krajanovi, mecenášovi a kolegovi Niethammerovi. Upozorňujú nás na to mnohé svedectvá z pravidelnej korešpondencie medzi Niethammerom a jeho nevlastným synom Ludwigom Döderleinom, ktorú spolu viedli od roku 1810 až do Niethammerovej smrti roku 1848.

Riadok 50
S rodinou daňového a oblastného riaditeľa bavorského ministerstva financií Georga Freiherra von Stengel (1775–1826), ktorá vtedy žila v Mníchove, sa Schelling a Caroline spriatelili už počas rokov strávených vo Würzburgu, keď bol jeho otec Stephan Freiherr von Stengel (1750–1822) za grófa Friedricha von Thürheim viceprezidentom krajského riaditeľstva Bambergu. Tam s ním vstúpili do osobného kontaktu aj Niethammer a neskôr Hegel. Roku 1808 bol Stephan von Stengel vymenovaný za hlavného komisára mohanského okrsku. Stephan von Stengel prišiel v roku 1777 s kurfirstom Karlom Theodorom z Mannheimu do Mníchova a stal sa tu sekretárom jeho úradu. V roku 1797 kvôli intrige tento úrad stratil. Za vlády Maximiliána IV. Jozefa v roku 1802 bol však opäť povolaný do bavorskej štátnej služby ministrom Montgelasom. Schelling a Caroline po ich pobyte v Mníchove v roku 1806 vstúpili s Georgom von Stengel a jeho ženou Katherine do úzkeho priateľského vzťahu. Starousadlícke bavorské rodiny sa od vtedajšieho najvyššieho vrchného radu, ktorým bol von Stengel, dištancovali ako od tzv. „Mannheimčana“. Je preto pochopiteľné, že sa on, ako aj iní Mannheimčania, spriatelil s protestantskými „celebritami“, ktoré Montgelas povolal zo severného a stredného Nemecka do Mníchova.

Riadok 77
Schelling ostal do polovice októbra v Stuttgarte.

Riadok 79
Friedrich Heinrich Jacobi (1743–1819) bol od roku 1807, v ktorom bola nanovo zorganizovaná akadémia vied, jej prezidentom. V apríli 1806 bol Schelling povolaný do Mníchova ako člen filozoficko-historického skupiny akadémie. Jacobi bol teda jeho bezprostredným nadriadeným.

Riadok 82
Ako organizácia a inštitúcia spadala akadémia pod dohľad bavorského ministerstva vnútra vedeného ministrom Georgom Friedrichom Freiherrom von Zentner, ktorý bol popri Montgelasovi najvplyvnejším štátnikom vtedajšieho Bavorska.

„präonnieren“ – jedno zo Schellingových latinských slov

„onus“ = pojem vytvorený z bremena, záťaže, ktorému má pripadnúť význam predbežného zaťaženia, predbežného obťažovania v zmysle zaťažujúcej prípravy. [3]

Riadok 95
Niethammer sa už od mladosti poznal aj so Schellingovými rodičmi.

Riadok 97
Julius, ktorý sa narodil 21. augusta 1798, bol Niethammerovým synom z manželstva s Rosinou Eleonórou, rodenou Eckardtovou a ovdovenou Döderleinovou. Svoje detstvo v Jene prežil Julius ako aj jeho nevlastný brat Ludwig Döderlein, ktorého si jeho matka priniesla do manželstva, v prítomnosti Goetheho a Schillera, Fichteho, Schellinga, Hegela, oboch Schlegelovcov a Caroliny, ktorí prichádzali do rodičovského domu.

P o z n á m k y
[1] Schelling a Niethammer viedli v rokoch 1795–1798 živú korešpondenciu. Predkladaný list vyšiel v roku 1975 vo vydavateľstve Friedrich Frommann Verlag – Günther Holzboog KG na pamiatku Friedricha Wilhelma Josepha Schellinga pri dvestom výročí jeho narodenia. Súčasťou vydania bolo aj faksimile Schellingovho rukopisu a poznámky Johanna Ludwiga Döderleina, ktoré nasledujú za textom. Riadkovanie textu zodpovedá pôvodine listu. Tento list je prepisom doslovného znenia originálu. Prvé vydanie podľa chybného opisu bolo začlenené do korešpondencie „Caroline-Briefe aus der Frühromantik“, 2 zv., Lipsko 1913, ktorú po Georgovi Waitzovi vydal Erich Schmidt. Omnoho väčšiu časť Schellingových listov z týchto rokov zverejnil Georg Dammköhler v roku 1913 (Schellings Beziehungen zu Niethammer vor seiner Berufung nach Jena, Lipsko 1913). (Pozn. prekl.)
[2] V origináli je nesprávne uvedený riadok 14 (pozn. prekl.).
[3] Belästigende Vorbereitung – pozn. prekl.

Preložili Jaroslava Kunschová a Anton Vydra.