Juraj Dragašek: Kundera a román ako forma poznania [Kundera and the novel as a form of knowledge]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 1. (review)

This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.

Milan Kundera: Zneuznávané dědictví Cervantesovo. Brno: Atlantis 2016, 48 s.

Oba texty, ktoré vyšli vo zväzku s názvom Zneuznávané dědictví Cervantesovo, napísal Milan Kundera v osemdesiatych rokoch 20. storočia a sú súčasťou jeho knihy Umenie románu (L’Art du roman, Éditions Gallimard, 1986).

Kundera začína prvú rovnomennú esej pripomienkou rozporu medzi vedeckým obrazom sveta a svetom nášho života (Lebenswelt), ktorý tematizoval vo svojich prednáškach v roku 1935 Edmund Husserl a rozvinul ho neskôr v nedokončenom spise Kríza európskych vied a transcendentálna fenomenológia. Exaktná matematická prírodoveda je z tohto pohľadu dôsledkom naivného objektivizmu, ktorý sa prejavuje v naturalizme a jednostrannosti.[1] „V našich životních úzkostech, jak slyšíme, nemá nám tato věda co říci. Zásadně vylučuje právě ty otázky, které jsou za našich neblahých časů nejpalčivějšími otázkami pro člověka, vydaného nejosudnějším převratům: vylučuje otázky o smyslu nebo nesmyslnosti celé lidské existence.“[2] Husserl si je vedomý toho, že Descartes nemal v úmysle takto ochudobniť vedecké myslenie, čo dokazuje aj jeho metafora filozofie ako stromu.[3] Vo svojej Kríze európskych vied sa snaží poukázať na dôvod tohto zlyhania, ktoré je odvodené od nedomysleného novovekého impulzu. „Je nutno ještě vyzdvihnout základní rys novodobého zkoumání přírody. Galilei při svém zaměření pohledu z pozic geometrie a toho, co se jeví smyslově a dá se matematizovat, abstrahuje od subjektů jakožto osob personálního života, abstrahuje ode všeho v jakémkoli smyslu duchovního, od veškerých kulturních vlastností, jež lidská praxe přidává věcem.“[4] Podobne Husserl chápe i Descartovo metodické pochybovanie, ktoré označuje ako epoché, a ktoré vyraďuje platnosť nielen matematického či iného exaktného poznania, ale i platnosť „předvědeckého a mimovědeckého ‚přirozeného‘ světa našeho života.“[5] Kundera bude pri svojom pohľade na novovek tematizovať práve túto rozštiepenosť medzi vedeckým prístupom a umením, ktoré reflektovalo odsunutú časť skutočnosti. Podobne aj problematika, ktorú Martin Heidegger koncipoval vo svojom diele Bytie a čas, nadväzuje podľa Kunderu práve na veľké témy európskej literatúry novoveku. Toto iste platí len sčasti, pretože existenciálna analytika pobytu a problémy, ktoré otvorila, slúžili Heideggerovi primárne ako základ pre otázku o zmysle bytia. Existenciálna konštitúcia pobytu odhaľuje viacrozmernosť života, ktorú novoveká filozofia nedokázala obsiahnuť. Z tohto pohľadu je teoretické nazeranie iba jedno z rozpoložení, zmyslové vnímanie a myslenie sú odvodené od existenciálneho rozumenia svetu cez fenomén svetskosti. Cez odkaz na Husserla a Heideggera sa Kundera dostáva k svojej hlavnej myšlienke, že „zakladatelem Novověku není jen Descartes, ale též Cervantes. Možná že je to právě on, kterého oba fenomenologové opomněli vzít na vědomí, když soudili Novověk. Chci tím říci toto: Je-li pravda, že filozofie a vědy zapomněly bytí člověka, zdá se mi o to jasnější, že spolu se Cervantesem se narodilo velké evropské umění, které není ničím jiným než právě výzkumem tohoto zapomínaného bytí“ (s. 11). Podstatným pre Kunderovo chápanie významu románu a umenia je to, že naň nahliada ako na formu poznania (s. 12).

Česko-francúzsky spisovateľ tak spolu s ďalšími vidí Cervantesa nielen ako zakladateľa moderného románu, ale aj ako sprievodcu dobrodružstvami skutočného života, ktoré nie sú formované iba teoretickým, teologicko-filozofickým poznaním. Cervantesovo dielo sa samozrejme neobmedzuje iba na Dona Quijota, ale práve táto jeho práca sa inherentne vyrovnáva s formou stredovekého rytierskeho románu, zároveň si však ponecháva priestor pre významný mravný odkaz, na ktorý reflektovali generácie jeho románových nasledovateľov. Český spisovateľ a kritik sa však neuspokojuje iba s takouto interpretáciou. Oproti karteziánskemu hľadaniu istoty stavia Cervantesovu múdrosť neistoty. Poznanie, ktoré pomáha stratenému novovekému človeku orientovať sa vo svete bez pevného centra. Napriek snahám racionalizmu sa rozum takýmto centrom nestal. Takéto poznanie potom prináša európska literatúra.

Ďalším významným spisovateľom, ktorého diela podľa Kunderu reflektovali postavenie už skoro moderného človeka, bol Honoré de Balzac. Balzac priniesol do literatúry otázku dejinnosti a jej vplyvu na človeka (s. 11). Romány Ľudskej komédie zobrazujú širokú paletu tém o spoločenskej podmienenosti existencie človeka. Francúzsky spisovateľ opisuje rozpad tradičnej predrevolučnej spoločnosti, ktorú nahradila liberálnejšia Júlová monarchia. Dobrým príkladom je novela Plukovník Chabert. Balzac podrobne opisuje moc peňazí, postavenia a túžby po úspechu. Význam žurnalistiky a inštitúcií popisuje v dielach Stratené ilúzie, Lesk a bieda kurtizán, ale i v menej známom románe o skrachovanom voňavkárovi s názvom César Birotteau. Stret tradičnej náboženskej a modernej sekulárnej spoločnosti je vykreslený v poviedke Dvojitá rodina. Sociálnej problematike sa venuje v románe Vidiecky lekár.

„Zásahy iracionálna do lidského rozhodování a jednání“ (s. 12) skúma vo svojej tvorbe Lev Nikolajevič Tolstoj. Táto stránka ľudskej existencie sa neobmedzuje iba na emocionálne prežívanie, ale i na úlohu náboženského svetonázoru, ako je to zobrazené v románe Anna Kareninová. Ľudské sebauvedomenie vo forme epifánie zobrazuje James Joyce v poviedkach Dublinčania a odkaz na mytologické dedičstvo sa objavuje v novele Smrť v Benátkach od Thomasa Manna (s. 12).

Pokiaľ novoveká literatúra dopĺňala či nahradzovala novovekú filozofiu v skúmaní ľudského bytia, modernizmus v literatúre zasa reflektoval po otrasoch prvej svetovej vojny spoločenské zmeny a technologický rozvoj, teda dôsledky novovekého skúmania sveta. Román v tomto momente obrátil svoju pozornosť na terminálne paradoxy novoveku, teda na skutočnosť, že humanizmus, racionalizmus či osvietenstvo síce nahrádzali hodnotové či epistemologické dedičstvo stredoveku, avšak taktiež nedokázali priniesť uspokojivé odpovede na dôležité otázky ľudstva a zároveň objavili či vyvolali otázky nové. (Poznanie síce oslobodzuje človeka, ale stále je tu moc – štát, ktorý ju robí iluzórnou. Človek sa napriek poznaniu nedokáže orientovať v komplexnom svete. Tradičné hodnoty sú na smiech, ale moderné sú akési cudzie.) Odkazom na Husserla Kundera upozornil na paralelnú reflexiu vo filozofii.

Neistota a relativita, ktorá sa objavila začiatkom novoveku pri rozpade náboženského obrazu sveta, stála podľa Kunderu za vznikom románu. Kým spočiatku román skúmal možnosti nového, otvorenejšieho univerza, neskôr už opisoval aj dôsledky, ktoré takáto zmena priniesla. Relativita, pochybnosť a skúmanie tvorí ducha románu: „Svět založený na jedné jediné Pravdě a mnohoznačný, relativní svět románu jsou uhněteny každý z hmoty naprosto jiné“ (s. 23). Aj román tak predstavuje európske dedičstvo a hodnoty, ktoré v našom prostredí ohrozovala totalitná ideológia komunizmu v rôznych podobách. Socialistický realizmus slúžil nielen ako nástroj propagandy, ale predstavuje aj smrť románu, keďže neponúka poznanie a objavovanie nových dimenzií sveta, ale reprodukuje a idealizuje svoju nosnú myšlienku (s. 24).

Román je však ohrozený aj na Západe. Globalizácia a literárne trendy sú len niektoré faktory, ktoré vplývajú na podobu písania a tvorby. Problematickou je aj orientácia na súčasnosť a aktuálnosť, ktorá síce rozširuje povedomie o spoločenských otázkach, ale literatúra tak slúži len ako nástroj na udržiavanie povedomia o dobových témach. Pokiaľ novoveký román rozširoval poznanie vymedzené novovekou filozofiou a román prelomu 19. a 20. storočia zasa krotil optimizmus moderného veku, tak aby si román v kunderovskom zmysle udržal svoju morálku – teda stále prinášal poznanie – „nemůže žít v míru s duchem naší doby: chce-li ještě objevovat, co není objeveno, chce-li ještě ‚pokročit‘ dál jakožto román, může to dělat jen navzdory a proti pokroku světa“ (s. 30).

V prejave pri preberaní Jeruzalemskej ceny v roku 1986[6] Kundera ešte raz zdôraznil úlohu románu v modernej či postmodernej dobe. Masové médiá, a dnes už aj sociálne siete, pracujú s estetikou gýča, ktorá reprodukuje prevzaté myšlienky, témy či umelecké postupy. Tým sa zmenil aj význam slova moderný: „Až do nedávné doby modernismus znamenal nonkonformní revoltu proti přejatým myšlenkám a proti kýči. Dnes modernismus splývá s nesmírnou masmediální vitalitou a být moderní znamená zdivočelé úsilí být ‚à jour‘, být konformní, být ještě konformnější než ti nejkonformnější. Modernost se oblékla do šatu kýče.“ (s. 44).

Kundera vo svojej eseji produktívne prepojil jednu z dominantných intelektuálnych tradícií 20. storočia s úvahami o podstate románu a európskej literatúry. Podarilo sa mu zrozumiteľne artikulovať jednu z filozofických tém v kontexte dejín našej kultúry. Už pred štyrmi desaťročiami inšpiratívne poukázal na charakter a problematickosť globalizácie v kultúre, ktorá vedie k redukcii literárnych tém a prostriedkov. Opäť tak existuje nebezpečenstvo, že podstatná časť skutočnosti ostane nereflektovaná a pripomenie sa iným, naliehavejším spôsobom.

L i t e r a t ú r a
DESCARTES, R.: Autorov list prekladateľovi Princípov filozofie do francúzštiny, ktorý môže poslúžiť ako predhovor. Prel. M. Ješič – M. Škára. In: Filozofia, roč. 65, 2010, č. 2.
HUSSERL, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Přel. O. Kuba. Praha: Academia 1996.

P o z n á m k y
[1] HUSSERL, E.: Krize evropského lidství a filosofie. In: Husserl, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Přel. O. Kuba. Praha: Academia 1996, s. 354-363.
[2] HUSSERL, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie, s. 27-28.
[3] Pozri napr.: DESCARTES, R.: Autorov list prekladateľovi Princípov filozofie do francúzštiny, ktorý môže poslúžiť ako predhovor. Prel. M. Ješič – M. Škára. In: Filozofia, roč. 65, 2010, č. 2, s. 190: „Celá filozofia je takto ako strom, ktorého korene sú metafyzika, kmeň fyzika a vetvy rastúce z tohto kmeňa sú všetky ostatné vedy, ktoré sa redukujú na tri základné: na medicínu, mechaniku a etiku. Myslím tým najvyššiu a najdokonalejšiu etiku, ktorá, predpokladajúc úplné poznanie ostatných vied, je posledným stupňom múdrosti.“
[4] HUSSERL, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie, s. 81.
[5] Tamže, s. 98.
[6] Pozri: KUNDERA, M.: Jeruzalémský projev: Román a Evropa. In: Kundera, M.: Zneuznávané dědictví Cervantesovo, s. 33-46.

Mgr. Juraj Dragašek, PhD.
Vrbovská 572/44
059 71 Ľubica
juraj.dragasek@gmail.com