Levinas, E.: Jacques Derrida – Úplne inak. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 3.
1. Zajtra je už dnes
Nepretína Derridovo dielo vývoj západného myslenia demarkačnou líniou podobne ako kantizmus, ktorý oddelil dogmatickú filozofiu od kritickej? Nedospeli sme znovu na koniec naivity, dogmatizmu, ktorý bez toho, aby vzbudzoval nejaké podozrenie, driemal v hĺbke toho, čo sme doteraz chápali ako kritický rozum? To sú otázky, ktoré nás môžu napadnúť. Idea ako dovŕšenie postupnosti započínajúcej v nazeraní bez toho, aby sa v ňom mohla dovŕšiť, Idea „v kantovskom zmysle“, pôsobiaca v lone samotného nazerania: transcendentálne zdanie tvoriace metafyziku by vytváralo ilúziu v lone samotnej prítomnosti, ktorá by sa neustále míňala sama so sebou. Nový zlom v dejinách filozofie? To by zároveň znamenalo ich kontinuálnosť. Dejiny filozofie nie sú zrejme ničím iným než narastajúcim vedomím ťažkosti myslenia.
Zatiaľ kráčame zemou nikoho, pohraničím, na ktorom sa dokonca všade mihotajúca neurčitosť javí ako neurčitá. Zosadenie právd! Zvláštne časy. Pociťuje to každý, kto keď píše, pristihuje seba samého pri obozretnosti, s akou používa dobre známe pojmy, kým táto nová kritika podkopáva tak zmysel neobozretnosti, ako i cnosť obozretnosti. To, čo si uvedomujeme pri čítaní týchto tak výnimočne precíznych a zvláštnych textov, je nový štýl myslenia. V knihe Hlas a fenomén, ktorá rozrušuje logocentrický diskurz, nenájdeme ani jednu náhodnú vetu. S ohromnou presnosťou nadobudnutou fenomenologickým cvičením, pozorne sledujúc subtílne Husserlove gestá i smelé Heideggerove posuny, ale prevádzanou s dôslednosťou a majstrovstvom, prevracia „hraničné pojmy“ na predpoklady, nedostatok na zdroj, priepastnosť na podmienku, diskurz na locus, a prevracia tieto prevrátenia na údel: pojmy očistené od svojich ontických rezonancií, vyslobodené z alternatívy pravdy alebo nepravdy. Na začiatku je ešte všetko na svojom mieste, ale po niekoľkých stranách či odstavcoch desivého problematizovania sa už myseľ nemá kde zabývať. Mimo filozofickej závažnosti jednotlivých tvrdení je však efekt rýdzo literárny, je to nové chvenie, Derridova poézia. Vždy keď ho čítam, vybavuje sa mi v mysli exodus z roku 1940. Ustupujúca vojenská jednotka prichádza na miesto, kde ešte nikto nič neočakáva; kaviarne sú otvorené, dámy listujú v časopise „Nouveautés pour dames“, kaderníci strihajú, pekári pečú, miestna šľachta sa vzájomne navštevuje a rozpráva si príhody iných šľachticov, a kde je v priebehu hodiny všetko rozborené a spustošené, domy pozamykané alebo zanechané s otvorenou bránou, opustené obyvateľmi, ktorí sa nechali uchvátiť prúdom vozidiel a chodcov valiacich sa ulicami, ktoré sa vrátili k svojej „dávnej minulosti“ ciest premeraných v nepamätnej minulosti sťahovaním národov. Symbolický príbeh týchto dní medzi-času: niekde medzi Parížom a Alençon poloopitý holič zavolal na opodiaľ prechádzajúcich vojakov – „chlapíkov“, ako ich nazval v patriotickom jazyku vznášajúcom sa nad hladinou chaosu –, aby sa k nemu prišli zadarmo oholiť. So svojimi dvoma pomocníkmi ich zdarma oholil a náhle nastalo dnes. To, čo malo zostať odložené na zajtra – diferencia, ktorú mala zjaviť budúcnosť –, sa pohltilo v prítomnosti. Čas došiel do svojho cieľa spolu s koncom alebo dočasným zánikom Francúzska. Možno ošiaľ oného holiča dosiahol štádium štvrtej formy šialenstva z Faidra, v ktorom sa od čias Platóna udržiava diskurz západnej metafyziky.
2. Kratochvíľa
Filozofia ako porážka, odpadnutie od nemožnej prítomnosti. Západná metafyzika – a pravdepodobne celé naše európske dejiny – v perspektíve pojmovej aparatúry, ktorou Derrida demontuje alebo dekonštruuje, bola budovaním a zachovávaním tejto prítomnosti: založením samotnej idey základu, založením všetkých vzťahov, ktoré sa stávajú skúsenosťou, to znamená manifestáciou súcien architektonicky usporiadaných na základe, ktorý ich nesie, manifestáciou konštruovateľného sveta, alebo sveta – ako sa hovorí – konštituujúceho sa v transcendentálnej apercepcii. Prítomnosť prítomného, spájanie a synchrónia. Nedajbože, aby sa niečo povaľovalo! Nedajbože, aby sa niečo potratilo! Nech len pekne všetko drží pohromade! Bezpečnosť Európanov ukrytých za svojimi hranicami a múrmi vlastných domov zaistených vlastným majetkom (Eigenheit, ktoré sa stáva Eigentum), nie je sociologickým predpokladom metafyzického myslenia, ale práve projektom tohto myslenia. Neuskutočniteľným, vždy odkladaným projektom, mesiášskou budúcnosťou na spôsob prítomnosti, ktorej niet. Hlas a fenomén demaskuje toto metafyzické simulakrum prítomnosti živené hlasom, ktorý načúva samému sebe: prítomnosť a vlastnenie zjednotené vo vedomí seba. Simulakrum alebo ilúzia, ale niečo, čo predchádza ilúzórnosť a javenie sa ontického, čo predchádza rozlíšenie na reálne a fantazmagorické. Vyznačuje sa tým každý materializmus aj idealizmus.
Odpadnutie od prítomnosti privádza k odpadnutiu od pravdy, k významom, ktoré neodpovedajú na výzvu Vedenia. Pravda už nemá postavenie večnej alebo nadčasovej pravdy – túto relatívnosť nemohol nijaký historizmus predvídať. Vyšinutie alebo odchýlenie Vedenia až za skepticizmus, ktorý naďalej zostáva zamilovaný do pravdy, hoci ju nemôže nijako uchopiť. Významy sa odteraz nezbiehajú smerom k pravde. Pravda prestáva byť veľkou vecou! Bytie nedospieva k plnosti bytia: hroziaci bankrot vyžaduje ďalšie odklady, uchýlenie sa k znakom v lone samotnej prítomnosti, ktorá sa vymyká sebe samej; avšak v označovanom týchto znakov sa tvoria iba nové znaky. Husserlovský pojem nekonečnej iterácie, ktorý zaručovala „idea v kantovskom zmysle“, neustále odsúva súčasnosť označovaného s prítomnosťou. Prítomnosť, na ktorú sa neustále poukazuje, uniká porozumeniu. Odtiaľ opotrebovanie označovaného, ktoré rozvoľňuje znakový systém, v ktorom označujúce neodkazuje k označovanému; jazykový systém, ktorý neriadi žiadny plný zmysel. Formou rozsievania (dissémination) sa tak vyjadruje diferencia, v ktorej sa dekonštruuje prítomnosť – odsúvanie, ktoré neberie ohľad na nijaký termín a ktoré je časom, presnejšie – samotnou kratochvíľou. Hra v štrbinách bytia, kde nie sú gravitačné centrá totožné s tými vo svete. Sú však nejaké centrá? Je gravitácia? Je „je“? Ak ešte možno hovoriť o bytí, všetko vyzerá inak.
To, čo po dekonštrukcii zostáva, je samozrejme strohá architektúra de-konštruktívneho diskurzu používajúceho v predikatívnych výpovediach sloveso „byť“ v prítomnom čase. Diskurzu, v priebehu ktorého – za otrasov narúšajúcich pravdu, proti evidencii prítomného prežívania, ktorá zdanlivo poskytuje posledné útočisko prítomnosti – má Derrida ešte silu vysloviť „je to zaručené“?, akoby v tom momente mohlo byť vôbec niečo zaručené a akoby istota alebo neistota mali vôbec nejaký význam.
Mohli by sme podľahnúť pokušeniu vyvodiť z tohto rekurzu k logocentrickému jazyku, ktorý sa stavia voči tomuto jazyku samému, argument, ktorý by spochybnil takéto uskutočnenie de-konštrukcie. Je to často používaný spôsob, akým sa vyvracia skepticizmus, ktorý, najskôr zrazený k zemi a pošliapaný, znovu vstáva a navracia sa ako legitímne dieťa filozofie. Zdá sa, že svojej polemike ním neopovrhuje ani samotný Derrida.
Vykročenie na túto cestu však so sebou obnáša riziko, že obídeme význam, ktorý v sebe zahrnuje samotná táto nedôslednosť. Význam neredukovateľnej ne-simultánnosti Vypovedaného (Dit) a Prehovoru (Dire), vychýlenia ich korelatívnosti; minimálneho vychýlenia, avšak významného natoľko, že môže pohltiť skeptický diskurz bez toho, aby sa zadúšalo protirečením medzi významom svojho vypovedaného a významom samotného vypovedania vypovedaného. Akoby obom významom chýbala simultánnosť nevyhnutná k tomu, aby protirečenie pretrhlo puto, ktoré ich viaže. Akoby bola korelácia Prehovoru a Vypovedaného diachróniou nespojiteľného: akoby už bola situácia Prehovoru pre Vypovedané „retencionálnou spomienkou“, pričom sa však okamihy Prehovoru v tejto spomienke nedajú opätovne nadobudnúť.
Pravdu právd teda nemožno zahrnúť do jedného okamihu ani v syntéze, v ktorej sa zastavuje domnelý dialektický pohyb. Táto pravda tkvie vo Vypovedaní a Odvolávaní Vypovedaného, v Inak povedanom – v návrate, opakovaní, redukcii: také sú dejiny filozofie alebo ich predurčenie. Nenaznačuje nám Blanchot v L’attente, l’oubli práve toto, keď pripisuje podmetu výpovede postupne kladný aj záporný prísudok? Pravda právd zrejme nemá štýl verbálneho rozsievania: ale pochádza z rovnakého ne-sveta, konca „večných právd“, ktorých agóniu a kŕče si empirizmus a historický relativizmus nevedeli ani len predstaviť. Teda vôbec nie je absurdné, ak prísna reflexia umožňuje zahliadnuť štrbiny bytia, v ktorých zapiera samú seba. Bez tematizácie alebo sprostredkujúcich lúčov reflexie nemožno vidieť nič – to platí aj pre to, čo je netematizovateľné.
Cesta vedúca k týmto „miestam“ na necestách, podložie našich miest založených na skúsenosti, sa v každom prípade neotvára zmätkom vyvolaným tými, ktorí – úžasne inteligentní a príšerne oboznámení, k tomu derridovskejší viac než sám Derrida – interpretujú jeho výnimočné dielo, využívajúc pritom všetky kľúčové slová bez toho, aby sa na chvíľu pozastavili a vrátili k mysleniu, ktorého sú tieto slová súradnicami.
3. Chiazma
Derridova kritika, ktorá uvoľňuje čas z jeho podriadenosti prítomnosti, ktorá nepovažuje minulosť a budúcnosť iba za mody, modifikácie či modulácie prítomnosti a ktorá prerušuje myslenie uvažujúce o znakoch rovnako ako o označovanom, domýšľa do konca Bergsonovu kritiku bytia a Kantovu kritiku metafyziky. Skrz túto dekonštrukciu prítomnosti stráca privilégium karteziánske svedectvo vedomia, ktoré je svedectvom o sebe samom. Treba citovanie týchto starých autorov ospravedlňovať? To však nebráni onému „domýšľaniu do konca“ v dovádzaní k zvláštnemu ne-poriadku, v ktorom prestáva zaväzovať princíp vylúčenia tretieho, disjunkcia áno/nie, vládnuca alternatíva, vďaka ktorej o svete rozhodujú počítače.
Nie tak ochotne sa priznáva – a Derrida by to pravdepodobne odmietol –, že táto kritika bytia v jeho večne prítomnej idealite prvýkrát v dejinách Západu dovoľuje myslieť bytie stvorenia bez odvolávania sa na ontický opis božského úkonu, bez uvažovania o „bytí“ stvorenia ako o súcne, bez vovádzania negatívnych a empirických pojmov ako „náhodnosť“, „zrodenie a zánik“, rovnako ontických ako „neporušiteľnosť Celku“. Prvýkrát je „oslabené bytie“ (moins être) stvorenia ukázané vo svojej slovesnosti slovesa. Pravda, ak sa chceme v tomto myslení vyhnúť návratu metafyziky prítomnosti, musíme sa usilovať hľadať operatívny pojem znaku, ktorý dopĺňa úpadok prítomnosti o iný odkaz, než je úpadok tejto prítomnosti a miesto, ktoré je iné, než je Vypovedané prislúchajúce (hovorenému či písanému) jazyku; miesto, ktoré je iné než jazyk, ktorý, úplne vydaný k dispozícii hovoriacemu, predstiera synchróniu – prítomnosť znakového systému v plnom zmysle slova, ktorú už predpokladá každá empirická simultánnosť. Nie je však každý pokus o pozitívne vyjadrenie tohto narušenia prítomnosti len iným spôsobom návratu k prítomnosti, ktorá sa prekrýva s pozitivitou? Povedať, že toto narušenie naďalej spadá pod bytie, znamená točiť sa v kruhu bytia a ničoty – hraničných, ale rovnovážnych pojmov – a zachovávať si v bytí horkastú chuť nešťastia. To je nepochybne istejšie než očakávané šťastie, ktoré je – poza pôžitok či opojenie – nemožnou plnosťou prítomnosti. Neexistuje však východisko z ontológie?
To, že je jazyk zaštepený najneviditeľnejšou diferenciou času, že jeho prehovor vybočuje z jeho vypovedania, že korelácia nie je prísna (už narušujúc jednotu apercepcie – a v dôsledku – možnosti skúsenosti) – bezpochyby situuje jazyk mimo všetkého empirického, ktoré sa vyčerpáva v prítomnosti a jej absencii (défait de présence). Vychádzajúc z Prehovoru a jeho vlastného významu by bolo treba znovu poznať jeho koreláciu s Vypovedaným – a nie je to nemožné. Avšak Prehovor sa v tomto Vypovedanom nevyčerpáva, tak ako znak nevyrástol na pôde ontológie Vypovedaného preto, aby obdržal svoju paradoxnú štruktúru vzťahu (ktorá Platóna ohromila natoľko, že ho dohnala k otcovražde), a aby zastupoval prítomnosť unikajúcu pred sebou samou. Znak je podobne ako Prehovor ne-obyčajnou udalosťou – protiprúdom prítomnosti – vystavením druhému, podriadenosťou druhému, to znamená udalosťou subjektivity. Jedným-za-druhého. Významom, ktorý sa nevyčerpáva v jednoduchej absencii nazerania a prítomnosti. Pýtame sa: odkiaľ pochádza znak ustanovujúci prítomnosť, ktorá voči sebe vystupuje ako chýbajúca, alebo nespojiteľná diachrónia ustanovujúca stvorenosť (créaturialité)? Nezačína (ak začína, ak nie je naskrze an-archiou) ako vypovedané. Nie je zástupnosťou, nahradením, jedným-za-druhého – vo svojom rozhodujúcom zosadení bytia pre seba – oným pre-iného mojej zodpovednosti za druhého človeka? Diferencia medzi Tým Istým (le Même) a Iným (ľAutre) je ne-ľahostajnosťou, ne-indiferenciou pre iného v bratstve. To, čo sa v dekonštruktívnej analýze skutočne ukazuje ako nedostatok vo vzťahu k sebe, nie je nadbytok (ktorý by bol ešte stále prísľubom šťastia a pozostatkom ontológie), ale to, čo je lepšie, ktoré charakterizuje blízkosť, je to dokonalosť, povýšenie, etika predchádzajúca bytie alebo Dobro nad Bytím – citujúc starého autora. Prítomnosť prítomného, ktorú objavil Descartes v cogito bez toho, aby vytušil nahlodávajúce ho ne-vedomie, sa mu prepadla pomedzi prsty s ideou Boha, ktorú (prítomnosť) nemohla obsiahnuť.
Nebudeme ďalej predlžovať trajektóriu tohto myslenia odlišným smerom, než je ten, v ktorom sa rozsieva jeho slovo. Naším zámerom nie je smiešna ambícia „vylepšovania“ skutočného filozofa. [1] Najdôležitejšie je, že sa naše cesty prekrížili, taká je bezpochyby samotná modalita stretnutia vo filozofii. Zdôrazňujúc prvoradosť otázok kladených Derridom, chceli sme vyjadriť potešenie, aké nám spôsobil kontakt v srdci chiazmy.
P o z n á m k y
[1] Takúto ambíciu vo vzťahu ku kritickej filozofii veľmi zlomyseľne pripísal Kant Salomonovi Maimonovi vo svojom liste Reinholdovi, datovanom 28. marca 1789. Je pravda, že tieto dve situácie nie sú rovnaké. A to z viacerých dôvodov.
Z francúzskeho originálu LEVINAS, E.: Jacques Derrida – Tout autrement. In: Noms propres. Fontfroide Le Haut: Fata Morgana 1987, s. 65 – 72 preložil Pavol Sucharek.
Preklad vznikol ako súčasť grantovej úlohy VEGA č. 2/0168/08