Vydrová, J.: Self and Motivation. Notes to Husserliana XXXIV
Problematic of motivation to epoché and reduction is one of the most discussed points in Husserls phenomenology and in other texts about phenomenology, too. In Husserl’s texts we find two sides: motivation seems like one coin side of reduction and its other side presents limitation of this act. In the text we concentrate on two parts of this consideration: individual begin in the personal decision and historical begin of philosophizing.

Problematika motivácie predstavuje jeden z problémov, ku ktorým sa Edmund Husserl viackrát a v rôznych súvislostiach vrátil. Sledovanie týchto návratov môže pôsobiť skratkovito, keďže sa pritom nedá pohybovať celkom izolovane od ostatných veľkých fenomenologických okruhov. Tým podstupujeme riziko zjednodušení pri určeniach epoché a redukcie a ďalších fenomenologických tém. 1
Prečo sa fenomenológ rozhodol vykonať fenomenologickú epoché, resp. redukciu? Prečo opúšťa prirodzený postoj a svet, v ktorom vždy už je, navyše pevne ukotvený, smerom k neznámemu poľu skúmania? Motivácia sa javí ako jedna strana mince redukcie a jej druhou stranou je ohraničenie tohto výkonu, to, kde sa redukcia zastavuje a na čo sa už nebude vzťahovať. Čo toto rozhodnutie so sebou prinesie, už bude súvisieť s novou oblasťou skúmania – realizáciou redukcie a odhaľovaním fenomenologického poľa a v konečnom dôsledku bude s touto otázkou súvisieť zmysel metódy epoché a redukcie. Predĺžená ruka motivácie pôsobí ako „impetus“ pre voľbu ďalších fenomenologických záujmov a tém (motivácia nás zároveň od istých záujmov a tém oslobodzuje) a tým sa bude prejavovať na poli čistého postoja, ktorý pred nami Husserl otvára (napríklad pri skúmaní korelátov čistého vedomia alebo pri zákonitostiach genézy ega, ktoré nás môžu doviesť zase k odhaleniu príslušných motivačných súvislostí).
Husserl najskôr uvádza, že vykonanie epoché je záležitosťou našej slobody, ktorú nachádzame už v prirodzenom postoji, resp. bytie v prirodzenom postoji je jedným z modov, v ktorom sa môžeme nachádzať a existuje možnosť tento postoj opustiť a prejsť k inému postoju. Husserl dodáva, že táto otázka bude istým spôsobom súvisieť so skeptickými tendenciami okolo teórie poznania a nadväzovať na Descartove metodické pochybovanie. 2 V prvom prípade sa spomína: „ Univerzálny pokus o pochybovanie patrí do ríše našej dokonalej slobody: môžeme sa pokúsiť pochybovať úplne o čomkoľvek, akokoľvek o tom môžeme byť presvedčení, alebo dokonca ubezpečení v adekvátnej evidencii.“3 Zmenu, o ktorú nám ide, môžeme vykonať a tento krok bude charakterizovaný ako zásadný. K druhému prípadu u Husserla nachádzame viacero príkladov. Základný spôsob pochybovania je využiteľný pri skúmaní a preverovaní rôznych predpokladov na pôde prirodzeného postoja, pri prelamovaní zvyklostí, samozrejmostí, 4môžeme spochybniť aj to, čím sme si spočiatku istí a pod., jednoducho zastávať určitý kritický postoj (kritickú epoché). Husserlovi však ide o konzekventné odhalenie a udržanie pôdy čistého vedomia, ktoré bude mať v nadväznosti na Descartovu cestu zásadnú povahu, resp. bude vykonané s týmto novým (iným) účelom. 5 Ako je možné uchopiť motiváciu a následne vykonať redukciu, súvisí do určitej miery aj s tým, akou cestou filozofického skúmania, resp. fenomenologickej redukcie sa vydáme – karteziánskou, ontologickou alebo psychologickou – hoci motivácia tieto cesty predchádza.

Otázky okolo motivácie

Nemožno si však nepoložiť otázku, či sa naozaj dá prirodzený postoj – tak ako ho Husserl charakterizuje – opustiť, či sa môžeme vzdať postoja, ktorý predstavuje základ pre ostatné postoje. Môžeme vôbec opustiť náš činný, vykonávajúci život vo (vopred danom) svete, ktorý je pre nás vždy už tu? Nechytáme sa do pasce kruhu, keď opúšťame prirodzený postoj, aby sme videli, že a prečo ho môžeme opustiť? Čo je pohnútkou k tomu, aby sme sa zbavili „klapiek na očiach“ prirodzeného postoja? Môžeme mať v situácii prirodzeného sveta takú slobodu, ktorá by bola garantom motivácie? 6 Ďalej sa môžeme pýtať, či nedochádza k spätnému odôvodneniu, či Husserl nepostupuje rekonštruktívne. Je teda otázne, či môže motivácia epoché pochádzať z nej samej, a či nie je len „ ako výstrel z pištole“.7 Rozhodnutie sa (vôle alebo zo slobody) pre epoché alebo redukciu, pre opustenie prirodzeného postoja – „ namiesto toho, aby sme teraz zotrvali v tomto postoji, chceme ho radikálne zmeniť“8 – akoby predpokladalo iný, filozofický postoj. 9
Tieto poukazy naznačujú prítomnosť istej paradoxnej situácie, v ktorej sme sa ocitli. Na jednej strane hovorí Husserl pri motivácii o vstupe do fenomenologickej metódy, na druhej strane nás necháva tušiť, že fenomenologická metóda je od začiatku nejakým spôsobom prítomná. Paradoxná situácia sa vynára vlastne vtedy, keď začneme problematizovať predkladanú skutočnosť, že „ nikdy nedospejeme k transcendentálnemu skúmaniu inak než zo sveta prirodzenej skúsenosti“,10 resp. že máme „ nájsť v samom živote zdôvodnenie pre samú možnosť… epoché“.11
V sekundárnych textoch venujúcich sa fenomenologickej metóde je motivácia často spomínanou témou. Vyberme z nich niekoľko námietok, ktoré opisujú rôzne problematické miesta. Podľa Romana Ingardena v reakcii na Karteziánske meditácie možno motiváciu vidieť až po vykonaní metódy – „ prakticky musí byť transcendentálno-fenomenologická redukcia už vykonaná, aby sme mohli nahliadnuť možnosť a nevyhnutnosť tejto redukcie. (…) Existuje tu východisko? (To je problém začiatku.)“12 Sebastian Luft k tomu z inej strany uvádza: „ Ak je prirodzený postoj definovaný tým, že o sebe ako o prirodzenom postoji nič nevie, potom nemôže ako prirodzený postoj nájsť nijaké motívy na to, aby sa stal pre sebatematickým.“13 Táto situácia sa podobá tomu, akoby sme sa sami chceli z vody vytiahnuť za vlastný cop 14alebo zvieraťu, ktoré uteká v kruhu za vlastným chvostom. Merleau-Ponty v motivácii nachádza veľké nedorozumenie medzi Husserlom a jeho interpretmi – „ práve na to, aby sme videli svet a uchopili ho ako paradox, je treba prerušiť svoju familiárnosť s ním a že tento zlom nás nemôže poučiť o inom, než o nemotivovanom tryskaní sveta. Najväčším poučením z redukcie je nemožnosť úplnej redukcie. Preto Husserl neustále a znova spytuje možnosť redukcie. Ak by sme boli absolútnym duchom, redukcia by nebola problematická.“15 Alebo inými slovami Marie Bayerovej: „ Predsa nie je možné vystačiť s prázdnou predstavou ‘niečoho’, čo nám vyviera pred očami v sústredení na akty, ktorými ‘to’ uchopujeme bez toho, aby nám napadla otázka, čím sa táto predstava konkrétne živí.“16 Tým sa posúvame k ďalšiemu problémovému okruhu, k štatútu pôdy, o ktorú nám v redukcii ide: „ …pokiaľ sa doterajšia koncepcia skúmania ‘prírodnej vedy’ riadila myšlienkou absolútneho bytia sveta a od neho závislého bytia ducha, teraz sa objektívny pól vidí a skúma vo svojej nie kauzálnej, ale bytostne-štrukturálnej závislosti od subjektívnych korelátov (vo svojej štrukturálnej konštitúcii)“.17 Ukazuje sa, že epoché/redukcia tým, že nás privádza k imanencii, k subjektivite, zároveň už akoby predpokladala zaujatie postoja, určitú neľahostajnosť (v Heideggerovom slovníku isté „kvôli čomu“).

Umožnenie fenomenologickej redukcie je z viacerých uhlov pohľadu problematické. Ak by sa nedali uchopiť podmienky jej možností, nedalo by sa v konečnom dôsledku ani dospieť k transcendentálnej fenomenológii. Husserlov projekt by tým padol. Podobná situácia by mohla vzniknúť, ak by bola motivácia spojená iba s nejakou vopred určenou alebo zvonka vygenerovanou parciálnou témou a jej uspokojením by sa zámer projektu vyčerpal. Musí byť prítomná základná motivácia – metaforicky povedané nejaký zážih motora či prvá iskra zapaľujúca oheň („Zündfunke“) 18 –, ako dostatočný spúšťač fenomenologického skúmania. Dokonca by mala byť vpísaná do základnej zákonitosti vedomia. Metóda, ako na viacerých miestach uvádza Husserl, nie je implantovaná do fenomenologického systému.
Motivácia nám ponúka široké uvažovanie. Môžeme sa vydať dvoma smermi. Motivácia súvisí s pôvodným založením („Urstiftung“), ktoré má dva konce – individuálny začiatok spojený s osobným rozhodnutím a dejinný začiatok filozofovania.

Rozhodnutie sa pre absolútne povolanie a založenie filozofie

Naša ľubovôľa pri poznávaní môže viesť k nedôvere, kritike, pochybovaniu, k vydaniu sa na descartovskú cestu. Aj keď tieto postupy nie sú celkom totožné s Husserlovým uzátvorkovaním, sú nápomocné a prostredníctvom nich sa k redukcii dá priblížiť. Akoby sa epoché v podobe akejsi protoformy nachádzala už v prirodzenej ľudskej múdrosti, v tiahnutí k pravde (v akomsi „Entwicklungstrieb“ myslenia), patrila ku common sense 19, k uvažovaniu o veciach, prehodnocovaniu, zvedavosti, k vhodne používanej prostote pri hľadaní jednoduchej, priamej cesty, k nespokojnosti s predkladanou sumou informácií…, čo môže viesť až k základnému stavu, ktorý Husserl opisuje ako „ja ničomu nerozumiem“, resp. nerozumiem základom, na ktorých sú postavené veci, ktoré prijímam, dávam im pečať nezrozumiteľnosti („den Stempel der Unverständlichkeit“). 20 Čo je pre nás domáce, známe, blízky svet, sa nám akoby musí stať cudzím, keď sa z niektorých častí „Heimwelt“, dokonca z neho celého stáva „Fremdwelt“, resp. nejaký cudzí svet v nás podnieti otázku (tým že zneistí) o základoch nášho sveta (čo-to naznačuje už samotné používanie častíc „akoby“, „kvázi“). 21
Základ zátvorkovania je spojený „ s neotrasiteľným… presvedčením o pravde“22 a túto tendenciu už filozof (vedec, psychológ) vo svojej práci môže habituálne nachádzať, keďže má vôľu poznávať a smerovať k poznaniu – nezrozumiteľné základy chce spraviť zrozumiteľnými 23 – aj keď s istými nepreverenými predpokladmi, naivitou, ktoré však na ceste za absolútnym odôvodnením môže opustiť. Týmto, na prvý pohľad neproblematickým uvažovaním, sa môžeme dostať, ako uvádza Husserl, k meditácii o možnej metóde. „ To je základný charakter začiatku: univerzálna nezrozumiteľnosť má byť napravená, čo sa môže stať len vtedy, keď vykonám apodiktické originálne kladenie a získam pôdu, ktorá nepredpokladá nič z onoho nezrozumiteľného. Teraz ešte neviem, či a ako mám získať zrozumiteľnosť, v každom prípade však mám – v kladení ‘fenoménu sveta’ a Ja ako vykonávateľa – ‘absolútnu pôdu’.“24 Rozhodnutie opustiť doterajší spôsob života a práce, je absolútne a radikálne, je filozofickým rozhodnutím, život filozofa sa stáva „životom z absolútneho povolania (Berufung)“, filozofia sa stáva konečným cieľom 25, radikálnym uvedomením si („radikale Besinnung“) 26 a miestom tohto pravého povolania je samotné Ja. Toto rozhodnutie je spojené s istým „zasvätením sa“ filozofii, s radikalizmom vôle k tomu poslednému a následne s tvorivo činným uskutočnením („Sich-schöpferisch-tätig-ausleben“). 27 Analogicky k tomu by sa dalo hovoriť o ďalších oblastiach tvorivej činnosti ako napríklad v umení, 28 ktoré si tiež vyžadujú zásadné rozhodnutie pre povolanie – aj keď radikalizmus filozofie ide ešte ďalej – či už je motivované pozitívne (vôľou uspokojiť zámer činnosti), alebo negatívne (rozrušením samozrejmosti pri objavení sa nezrozumiteľného). Obe stránky sa však prelínajú, sú stranami tej istej mince.
Rozhodnutie sa pre filozofické povolanie je rozhodnutím Ja a preto skôr alebo neskôr narážame na témurozdelenia, rozštiepenie Ja („Ich-Spaltung“) – Ja opúšťa prirodzený postoj (zainteresovaného pozorovateľa) a otvára sa mu fenomenologický postoj. Keď hovoríme o motivácii, hovoríme aj o meditujúcom egu a jeho ukotvení, či o vyzdvihnutí Ja ako nezúčastneného, nezainteresovaného, nezaangažovaného pozorovateľa. U neskorého Husserla to predstavuje jednu zo základných tém.
Spomeňme krátky exkurz: Fenomén rozštiepenia subjektu nemá ďaleko od psychologického kontextu, ktorý samotný Husserl sledoval. Základnými príkladmi tu môže byť depersonalizácia, schizofrénia, ale dalo by sa pokračovať k syndrómu MPS („Multiple Personality Syndrom“). Husserl poznal príspevky Konstantina Oesterreicha k psychopatologickým fenoménom a štúdie Karla Jaspersa o duševných stavoch chorých ľudí. Dve Ja sa môžu prejavovať v odcudzení, keď sa na seba pozeráme ako na niekoho cudzieho, keď sa vidím inými očami, keď Ja je akoby niekto iný. 29 Zmena prebieha prepnutím („Umschalten“, „switch“), obrátením, otočením sa a tento stav si môže v niektorých prípadoch Ja navodiť aj samo (Oesterreich uvádza príklady autohypnózy, sebaexperimentu, alebo použitia drog 30). Takýto druh odstupu alebo zážitku môže súvisieť s pozitívnymi zmenami osobnosti, s prehodnotením správania. Oesterreich spomína náboženskú konverziu ako určitú osobnostnú revolúciu (Husserl hovorí o redukcii ako o radikálnej premene osobnosti, ale aj v metafore povolania alebo náboženského obrátenia 31). Rozštiepenie však často vedie k patologickým alteráciám, rozdvojeniu na dve proti sebe stojace Ja alebo zložky Ja, k inému prúdu vedomia, ktorý sa vytvára v Ja. Podobne by mohlo mať svoje patologické vyústenie neustále prechádzanie medzi dvoma postojmi, pri ktorom by pozorovateľ nebol ukotvený ani v jednom z nich (v podobe nejakej hermafrodickej bytosti alebo blúdiace nomáda 32). Eugen Fink v jednom zo svojich vyjadrení dokonca hovorí o redukcii ako o druhu schizofrénie. 33
Edmund Husserl rozštiepenie spája s inou podstatnou oblasťou – Ja má možnosť vzťahovať sa k sebe, reflektovať (už nie ako v prirodzenom postoji). A od reflektujúceho Ja sa dá prejsť až k rovine postoja: ukotvenie reflexívneho alebo reflektujúceho postoja je jedným z cieľov epoché, čo Husserl dosahuje tým, že dáva na roveň transcendentálnu reflexiu a fenomenologickú redukciu. 34 Toto prepojenie si vyžaduje bližšie vysvetlenie. Existuje rozdiel medzi prirodzenou reflexiou a transcendentálno-fenomenologickou reflexiou, ktorá vzniká skokom do nového postoja, keď už neberieme svet ako vopred daný. Je to radikálna reflexia, ktorá prináša nové pole záujmov, nový svet – svet ako fenomén. Reflektujúce obrátenie je osobité, je vlastne intencionálnou modifikáciou a vďaka tomu, že sa stáva novým postojom, nesie toto modifikované „ ako intencionálne obmenenie obmenené vedomie a to, čo je vedomé, zainteresované bytie (‘Interessiertsein’) a predmety tohto zainteresovaného bytia“.35
Na základe toho, ako Husserl opisuje paralelizmus postojov – paralelizmus prirodzeného a fenomenologického postoja otvára možnosť ich prepojenia a vzájomného ovplyvňovania, ingerencie –tušíme, že by sme sa tu mohli stretnúť s možnosťou motivácie k premene prirodzeného postoja. Redukcia je akýmsi uvoľnením, oslobodením prirodzeného postoja, ktorý je najskôr „slepý“ voči zastretej transcendentalite. 36 Postupne by sa dalo rozviesť, akých rôznych aspektov sa motivácia bude musieť dotknúť – na rovine individuálneho Ja, žijúceho v jemu vopred danom svete, na rovine tohto sveta, času, genézy, druhých, kultúrnych útvarov a pod.

Zastavme sa pri jednej z možných rovín, ktorým sa Husserl venuje v Hua XXXIV – pri spomienke. Ponúka sa nasledovná situácia: svet, ako som ho prijímal predtým, už pre mňa neplatí, ale môžem si naň spomenúť. Ako som v prirodzenom postoji prijímal svet, veci, ostatných na spôsob „vôbec“ („schlechthin“), je modifikované, v zátvorkách („als ob“, „quasi“). Svet je však v zátvorkách len do tej miery, do akej bol predtým v prirodzenom postoji. „ Vrátiac sa späť v spomienke nachádzam seba, to isté ego, v spôsobe výkonu ‘prirodzeného postoja’ a v tom spočíva, že ho odkrývam ako predchádzajúci spôsob výkonu môjho ego, ktoré žijúc vo svojom výkone nemalo seba samé vnútorne ako tému. Spomienka je transcendentálna [keďže si spomínam v prítomnosti, pozn. J. V.], je však charakterizovaná ako transcendentálna premena, ako premena výkonu predchádzajúceho ego. Ono pred premenou žilo v transcendentálnom výkone, v ktorom malo svet vôbec v platnosti.

Transcendentálny výkon – transcendentálne ako výkon toho ega – tu nebol vedomý, nebol v platnosti.“37 Takto si môžeme spomínať aj na výkon epoché a akási transcendentálna spomienka je vlastne onou modifikáciou. 38
Dejinná a individuálna stránka začiatku – vzťahu Heimwelt a Fremdwelt v užšom a širšom slova zmysle – sa nemôžu celkom oddeľovať. Sebakritika nezainteresovaného pozorovateľa – ako filozofa – nás v konečnom dôsledku privádza k otázke založenia a odôvodnenia („Begründung“) fenomenológie, resp. k samotnému účelu alebo idei filozofie. Inými slovami, môžeme sa posunúť k faktu transcendentálnej motivácie a transcendentálnej konštitúcie, a tým ku konštitúcii transcendentálnej fenomenológie. Pochopenie tejto motivácie je pochopením teleológie v dejinách filozofie. Pokračovanie v skúmaní by nás doviedlo k dejinným udalostiam v 7. stor. pred n. l., v konečnom dôsledku teda k údivu, thaumazein, k jednotlivcom teoretického postoja, ktorý vznikol v gréckej filozofii zakladajúcej vlastne duchovné korene Európy. „ V jednom z historicky faktických ľudstiev žijúcom v prirodzenom postoji museli za jeho konkrétnej vnútornej a vonkajšej situácie v určitom bode času vytrysknúť motívy, ktoré motivovali radikálnu zmenu postoja najskôr u jednotlivcov a skupín toho istého ľudstva.“39 Toto rozhodnutie je síce univerzálne platné, ale periodicky sa k nemu vraciame 40 a dalo by sa povedať, že sa tým vlastne vraciame k spomínanému individuálnemu aspektu začiatku. Možnosť iterácie, opakovania začiatkov nachádza vo fenomenológii hlbší význam. Filozofické „umenie“ sa tak stáva „ nekonečné a vzhľadom na nekonečnosť, čo sa stala životnou úlohou, od ktorej naplnenia závisí bytie alebo nebytie, je človek vždy začiatočník a dieťa, nech by žil akokoľvek dlho.“41

L i t e r a t ú r a

AGUIRRE, A.: Genetische Phänomenologie und Reduktion. Zur Letzbegründung der Wissenschaft aus der radikalen Skepsis im Denken E. Husserls. Phaenomenologica 38. Den Haag, Martinus Nijhoff 1970.
BAYEROVÁ, M.: Husserlova fenomenologická metoda a její předmět IN Filosofický časopis 2, 1965, roč. XIII, s. 214-227.
BERNET, R., KERN, I., MARBACH, E.: Úvod do myšlení Edmunda Husserla. Praha, OIKOYMENH 2004.
ČAPEK, J.: Kulhavý poutník (Co jsem na světě uviděl). Praha, Československý spisovatel 1985.
FABRY, R.: Ja je niekto iný. Bratislava, Tatran 1979.
GOLDING, J.: Cesty k abstraktnímu umění. Mondrian, Malevič, Kandinskij, Pollock, Newman, Rothko a Still. Praha, Barrister a Principal 2003.
HUSSERL, E.: „Byť možno len vo veľkej viere…“ IN Literárny týždenník, preklad F. Matejov, 21. apríla 1989. s. 8-9. ([Husserl 1859-1959])
HUSSERL, E.: Idea fenomenologie. Praha, OIKOYMENH 2001. ([Idea])
HUSSERL, E.: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie. Allgemeine Einführung in die reine Phänomenologie. 3. unveränderter Abdruck, Sonderdruck aus Jahrbuch für Philosophie und phänomenologische Forschung, Bd. 1, Halle, Verlag von Max Niemeyer, 1928. ([Ideen I])
HUSSERL, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Úvod do fenomenologické filosofie.Preklad H. Kubová, P. Kuba, Praha, Academia 1996. ([Krisis])
HUSSERL, E.: Nachwort In Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie. Drittes Buch. Die Phänomenologie und die Fundamente der Wissenschaften. Husserliana V. Vyd. Marly Biemel. Den Haag, Martinus Nijhoff 1952. s. 138–162. ([Ideen III])
HUSSERL, E.: Theorie der phänomenologischen Reduktion IN Erste Philosophie. Gesammelte Schriften 6, nach Husserliana VII., VIII. Vyd. Elisabeth Strökerová. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1992. ([Erste I]), ([Erste II])
HUSSERL, E.: Zur phänomenologischen Reduktion. Texte aus dem Nachlass (1926-1935). Husserliana XXXIV. Vyd. Sebastian Luft. Dordrecht, Boston, London, Kluwer Academic Publishers, 2001. [Hua XXXIV]
INGARDEN, R.: Příloha IN Edmund Husserl, Karteziánské meditace. Praha, Nakladatelství Svoboda-Libertas 1993. s. 151-159.
LUFT, S.: Phänomenologie der Phänomenologie. Systematik und Methodologie der Phänomenologie in der Auseinandersetzung zwischen Husserl und Fink. Phaenomenologica 166. Dordrecht, Boston, London. Kluwer Academic Publishers 2002. 
MAFFESOLI, M.: O nomádství. Iniciační toulky. Praha, Prostor 2002.
MATIAŠKA, M.: Zdrogované cogito (Husserl a filmový ošiaľ). Príspevok z IX. česko-slovenskej filmologickej konferencie Herec, postava, hviezda vo filme (20.-23. 10. 2005).
MERLEAU-PONTY, M.: Fenomenológia vnímania, Predhovor IN Literárny týždenník, preklad J. Sivák, 7, 1990.
PATOČKA, J.: Co je fenomenologie? IN Edmund Husserl, Idea fenomenologie. Praha, OIKOYMENH 2001. ([Patočka 2001a])
PATOČKA, J.: Der Subjektivismus der Husserlschen und die Forderung einer asubjektiven Phänomenologie IN Sborník prací Filosofické fakulty Brněnské University, F 14-15, 1971. s. 11-26.
PATOČKA, J.: Epoché a redukce. IN Edmund Husserl, Idea fenomenologie. Praha, OIKOYMENH 2001. ([Patočka 2001b])
SHIAU, Y. A.: Wachen und Schlaf in der Phänomenologie Edmund Husserls. Wuppertal 2004.42

P o z n á m k y
1 Text bol 13. 1. 2006 prednesený na prednáške Filozofického ústavu AV ČR v Prahe.
V príspevku sa obmedzíme na tému motivácie tak, ako sa s ňou môžeme stretnúť v XXXIV. zväzku Husserlových zobratých spisov K fenomenologickej redukcii. Tieto Husserliana sa skladajú z relatívne samostatných textov, ktoré Husserl napísal medzi rokmi 1926-1935.
2 „Ak to robím, čo je vecou mojej plnej slobody, potom teda nenegujem ‘svet’, ako keby som bol sofista,nepochybujem o jeho existencii, ako keby som bol skeptik; ale uskutočňujem fenomenologickú έποχή, ktorá mi úplne zabraňuje v akomkoľvek súde o časopriestorovej existencii“ ([Ideen I], 56).
„Skeptická argumentácia (zvlášť Hume a antická Protagorova a Gorgiova sofistika) urobili na Husserla silný dojem. Ich pôsobením uňho, ako sa zdá, došlo práve k ‘transcendentálnemu obratu’, ktorý v jeho filozofii rozhoduje o všetkom.“ ([Bernet-Kern-Marbach], 76) Husserl sa týmto otázkam venoval v súvislosti s dielom R. Richtera Skeptizismus in der Philosophie ([Ibid.], a n.). Bližšie aj ([Erste II], 20-21).
3 ([Ideen I], 54).
4 Napríklad ([Hua XXXIV], 159).
5 „Descartes vypracoval tieto úvahy k inému účelu; s určitými úpravami ich však môžeme použiť aj tu.“ ([Idea], 34); bližšie aj ([Hua XXXIV], Nr. 28) – nepôjde o zabezpečenie objektivity, ale skôr o pochopenie štruktúry vedomia. Ako uvádza Laporte, Husserlov postup je vertikálny (od sveta prirodzeného postoja, ktorý je vložený do zátvoriek, k transcendentálnej subjektivite, ktorá tento svet konštituuje), zatiaľ čo Descartov horizontálny (od pochybnej časti prirodzeného sveta, o ktorej pochybujem, k nepochybnej časti sveta prirodzeného postoja). Vzťahu Husserlovej a Descartovej filozofie by sa dalo venovať samostatné štúdium a sledovať karteziánsku cestu u Husserla, čomu sa tu podrobnejšie nebudeme venovať. (Pozri bližšie aj práce Carra, Fultona, Röda a ďalší.)
6 Jan Patočka sa prikláňa ku „konečnej slobode“, súvisiacej s Ja vzťahujúcemu sa k sebe, čo by mohlo viesť k odhaleniu motivácie epoché ([Patočka 2001b], 77).
7 „Toto chápanie (všeobecná epoché a veda, ktorá nekladie, pozn. J. V.) nám umožňuje dosiahnuť to, čo je pre husserlovské chápanie základu…, fenomenológie, nedosiahnuteľné, totiž nájsť v samom živote zdôvodnenie pre samú možnosť… epoché. U Husserla prichádza tento akt slobody ako ‘výstrel z pištole’; je to zakladajúci, ale ďalej už nezdôvodnený základ“ ([Patočka 2001a], 94).
8 ([Ideen I], 53).
9 ([Luft], 81). Aguirre to formuluje z pozitívnej strany, epoché je následkom transcendentálneho idealizmu, keďže „neexistuje nijaká ‘čisto metodická’ epoché, ktorá by bola k dispozícii pred alebo nezávisle na filozofii“ ([Aguirre], 60).
10 ([Hua XXXIV], 8).
11 ([Patočka 2001a], 96).
12 ([Ingarden], 151).
13 ([Luft], 82).
14 V tejto súvislosti sa hovorí o paradoxnosti „Lügenbaron Münchhausen“ ([Luft], 83).
15 ([Merleau-Ponty], [Luft], 83).
16 ([Bayerová], 225).
17 ([Patočka 1971], 85).
18 ([Luft], 84).
19 ([Luft], 135)
20 ([Hua XXXIV], 481, resp. 483). Eugen Fink hovorí v jednej z formulácií epoché o údive nad svetom – podľa ([Merleau-Ponty]).
21 Husserl si k tomu poznamenáva: „motiviert durch die unverständlich gewordene Welt“ ([Hua XXXIV], 651).
Motivácia môže mať, ako sa uvádza napríklad na inom mieste u Eugena Finka, charakter tragickej udalosti, rany osudu, smrti, prejavujúcej sa v rámci domáceho sveta, „najskôr robí domáci svet ako domáci svet témou tým, že sa jeho domáca zvyklosť zrúti a stane sa cudzou, čím sa generuje rozpoloženie úžasu, ktoré tematizuje svet v celku“ ([Lunft 2002c], 95 a n.). Na druhej strane sa takéto udalosti dajú chápať aj ako prirodzená súčasť života v prirodzenom svete a pre Husserla by neboli dostatočnou motiváciou k filozofii alebo k redukcii, naopak, mohli by stáť proti nim. Na iných miestach však u Husserla nachádzame napríklad motiváciu v súvislosti so stretom s iným svetom, ako sa to stalo pri vzniku gréckej filozofie.
S niektorými aspektmi stretu s iným svetom, putovaním, nachádzaním nového, cestovaním… sa stretávame u Michela Maffesoliho (O nomádství, zvlášť v kapitole Nomádství jako základ) a v prenesenom zmysle napríklad aj v Čapkovom Kulhavom poutníkovi.
22 ([Ideen I], 55).
23 Budeme môcť preto hovoriť o nezrozumiteľnosti ako o prvej oblasti fenoménov ([Hua XXXIV], 482).
24 ([Hua XXXIV], 483).
25 ([Erste II], 11); „Konečný účel žije v ňom, trvajúc v habituálnom pokračovaní platnosti“ ([Erste II], 12).
26 ([Hua XXXIV], 451).
27 Podľa ([Erste II], 17 a n.).
28 Napríklad pri objavovaní sa nového umeleckého štýlu pri prechode k abstraktnej maľbe, keď sa vytvára nový spôsob videnia a zobrazovania ([Golding]).
29 Podľa názvu básnickej zbierky Rudolfa Fabryho Ja je niekto iný.
30 Bližšie Matiaška Zdrogované cogito.
31 Napríklad: „Azda sa dokonca ukáže, že totálny fenomenologický postoj a jeho primeraná epoché, sú povolané podnietiť dokonalú osobnú premenu, ktorá by sa najskôr dala prirovnať k obráteniu na vieru, ale v tejto premene je navyše utajený význam najväčšej existenciálnej premeny, ktorá bola uložená ľudstvu ako ľudstvu“ ([Krisis], 159-160).
32 Bližšie [Luft], 130).
33 Podľa ([Luft], 114). Ojedinelým príspevkom k psychologickému pozadiu, ktorým sa v tejto súvislosti Husserl inšpiroval, spracoval Sebastian Luft [Luft], 119-125).
34 ([Hua XXXIV], 177, 219 a n., 229).
35 ([Hua XXXIV], 192).
36 ([Hua XXXIV], 154, 233).
37 ([Hua XXXIV], 490).
38 Bližšie ([Hua XXXIV], príloha XXVI, alebo 157).
39 ([Krisis], 344). „Nepretržité zameranie sa na normu vytryskuje z vnútra intencionálneho života jednotlivých osôb, odkiaľ je potom imanentné národom a ich zvláštnym societam a napokon organizmu európsky spätých národov“ ([Krisis], 340). Rozvedením týchto myšlienok sa vo veľkej miere venoval Jan Patočka (Péče o duší I, II, III, Kacířské eseje a ďalšie).
40 ([Krisis], 345).
41 Z Husserlovho listu Dorionovi Carnsovi ([Husserl 1859-1959], 8).
42 Dizertačná práca citovaná podľa internetovej verzie (7. 4. 2006):
http://elpub.bib.uni-wuppertal.de/edocs/dokumente/fba/philosophie/diss2004/shiau/da0401.pdf

Mgr. Jaroslava Vydrová 
Filozofický ústav SAV 
Klemensova 19 
813 64 Bratislava 
filojaku[zavináč]savba.sk