Virilio, P.: Informatická bomba. Červený Kostelec: Nakladatelství Pavel Mervart 2004.

„Po prvej bombe, po atómovej bombe, ktorá dokáže prostredníctvom rádioaktívnej energie rozbiť hmotu, sa na konci tisícročia vynára prízrak druhej bomby, informatickej bomby, ktorá dokáže rozbiť mier národov prostredníctvom interaktivity informácie.“

Kniha Paula Virilia, ktorú vydal v roku 1999 pod názvom La bomb informatique, je na svoj zdanlivo stručný obsah niekoľkonásobne bohatšia rozsahom. Dá sa v predvečer milénia napísať dielo zaoberajúce sa nielen kultúrou, globalizáciou, ekonómiou, etikou, ale aj filozofickými reflexiami kybernetického priestoru a estetiky? A to všetko na takmerstosedemdesiatich stranách?

Virilio nás presviedča, že to možné je. Jeho ďalekosiahle reflexie, ktoré sa rozohrávajú v štrnástich kapitolách bez názvu, nás sprevádzajú množstvom nevypovedaného. V krátkych a veľmi energických odstavcoch ponecháva odkazy medzi riadkami, ktoré nás často nútia zastaviť sa a domýšľať, či interpretovať už načrtnuté. To je aj jediný spôsob, akým sa na jednej strane môžu stretnúť spoločenské „fenomény“ ako napríklad Clinton, Hollywood s Berlusconim, Francis F. Coppola s Goebelsom, bratiaLumiérovci s Larrym Flyntom či ovečka Dolly s Bilom Gatesom. Čo spája internetovú sektu Heavens Gate s Viedenskými akcionalistami či NASA s Davidom Copperfieldom a vesmírnou stanicou Mir? Nie je takmer nič, čo by uniklo Viriliovmu kritickému skúmaniu. Svet multimediálneho voyérizmu, asistovaná smrť,klonovanie, cyber junkies, modelky, ktoré nazýva nemými mutantmi z časopisov a mnoho iného, čo by sa dalo zhrnúť pod nosný pojem z prvej kapitoly: technokultúra.

Veda sa vymkla z rúk. Rozbehla sa na veľmi extrémny závod prekonávania všetkých limitov, čiže krajností. Nie je to však beh do cieľa, pretože cieľom pre pokrok je ustatie. Virilio na príkladoch militarizácie vedy ukazuje, že sa z vedy samotnej stal len akýsi nový druh extrémneho športu a fetišizmu. Sami vedci sú tak atlétmi, ktorých poháňa chuť víťaziť na medzinárodnom poli výskumu (či skôr výkonu?) a neštítia sa akéhokoľvek dopingu. To podstatné však je, že veda už nielen popisuje svet, ale vydáva a implantuje doň nové technológie, ktoré realitu zvnútra premieňajú.

V technokultúre sa podľa Virilia všetci postupne stávame členmi tele-reality. Reality, ktorá sa nám dáva len ako sprostredkovaná, vo formách digitalizovanej udalosti (telé-vision, telé-phone) a nepotrebuje nás, aby sme ju utvárali. Potrebuje nás na to, aby sme ju prijímali. Ukazuje tak despotickosť informačného sveta, ktorý človeka potrebuje len ako pozadie, ako fotografický papier. Náš údel: absorpcia.

Kybernetický svet tele-prenosu, ktorý je nástupom internetu, „civilizovanej vojenskej siete“, bežnou súčasťou ľudského života už od materskej školy, vymazáva podľa Virilia nielen zdanie času, ale najmä rozmerov. Zem sa scvrkla a čas sa zhustil pod náporom tele-signálov družíc, ktoré okolo nás neúnavne putujú zavesené v prázdne. Z pohodlia domácnosti sa cez sieť webových kamier dostaneme kamkoľvek, kúpime čokoľvek, porozprávame a spoznáme sa s kýmkoľvek… A to všetko live. On-line a live sú totálne uskutočnenia, je to život teraz, bez minulosti a budúcnosti. „Internauti“ – nová obdoba plavcov priestorom. Tele-prenos pretvoril svet na oblasti periférie a centra. Geografické mestá sú pritom len periférie „skutočných“ metropol. Skutočných, teda kybernetických centier.

Informačný boom súvisí, a v mnohom sa aj prelína, s globalizáciou. Hromadenie a neustále putovanie virtuálneho kapitálu po obchodných diaľniciach svetových búrz nás vystavuje riziku veľkého krachu à la New York 1929. Priemyselná špionáž a porovnávacia reklama, ktorá núti svet obchodu k neustálemu boju o spotrebiteľa, rozohráva svoje vlastné virtuálne hry. A navyše, „..bezdôvodnosť nútenej konkurencie…“podnecuje stále nové a nové kampane na ovládnutie trhu, akými sú aj naďalej vojny, ktorých sa stávame svedkami v pohodlí obývačky. Podľa Virilia v roku 1993 tvorili tieto nemateriálne operácie (virtuálne hromadenie kapitálu a jeho presuny, marketingový boj o zákazníka) viac ako 60% HDP industrializovaných krajín. Reklamní pracovníci tu už nie sú na to, aby ponúkali predmety spotreby, ani na to, aby v nás umelo vzbudzovali túžby po nich, ako to bolo ešte v dvadsiatom storočí. Sú tu preto, „…aby vytvárali nové správania“ v medzinárodnom obchode, ktorý Virilio nazýva kšeftom s kultúrou. Umelo generovaná kultúra, v ktorej nič nie je nemožné a nič neuskutočniteľné, sa stala obchodom (z) budúcnosti.

V informačnom svete sa všetko deje prostredníctvom interaktivity informácie. Virilio nás upozorňuje, že v technokultúre má informácia väčšiu cenu než samotná udalosť, ktorá sa stala. Udalosť nemá takmer žiadny vplyv, to podstatné, čo z nej zostalo a dokáže rozkolísať indexy domácností a svetových trhov, je jej nová vydestilovaná podoba – informácia: torzo, akýsi substrát ďalšieho spracovania, hmota pre generovanie obrazu reálneho sveta v tele-realite informačných serverov.

Zdá sa, že utópie, ktoré – podobne ako hollywoodsky Terminátor – zasadili do roku 2000 príchod vlády strojov a kybernetického priestoru, sa veľmi nemýlili. Naivné boli v ich vyobrazeniach, ale ani zďaleka nie sú naivné v tom, aký determinujúci vplyv na nás takéto umelé inteligencie majú. Virilio to interpretuje vyjadrením novodobého korunného princa evolúcie Billa Gatesa: „ Je možné, človek nikdy nevie, že vesmír existuje len pre mňa! Musím pripustiť, že keby to bola pravda, urobilo by mi to radosť.“

Absolútna moc technokultúry a globalizácie vyčerpáva „našu planétu“ a z jej obyvateľov robí zajatcov podivného sveta simulácie a stimulácie. Virilio neponúka východiská z tohto problému, skôr referuje o jeho atribútoch. Je v tom podobný Baudrillardovým či Chomskeho analýzam. Tým, že sa pohybuje na známej mediálnej pôde a popisuje sociokultúrne fenomény dneška, sú jeho úvahy veľmi prístupné a apelujúce. Mnohé odkazy na filozofov, estetikov a osobnosti kultúrneho, politického, ale aj „bežného“ života, robia z „informatickej bomby“ veľmi atraktívne a „rýchle“ čítanie, ktoré má čitateľa oboznámiť s anonymným zákulisím našej techno-doby.

Mgr. Zdeno Vacke
Katedra filozofie 
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave