---

Fejranc, M.: Extrémny postoj nihilizmu v koncepcii Emila Michela Ciorana. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 4.

---

Emil Michel Cioran je francúzsky filozof rumunského pôvodu, ktorý v 20. storočí nadviazal predovšetkým na filozofiu Friedricha Nietzscheho a Henriho Bergsona. Je zástancom radikálneho skepticizmu a nihilizmu. Nasledujúc Nietzscheho sa sústreďuje na demaskovanie civilizačných sebaklamov. Cioran chce byť triezvy pesimista a ničiteľ všetkých nádejí. Jeho filozofia, vyzdvihujúca opovrhovanie životom, bezpochyby predstavuje extrémnu pozíciu v súčasnej diskusii. Cioran dokonca odmieta každé úsilie formovať osobnosť človeka. Vychovávateľský inštinkt, ktorý je optimistický a životaschopný, je preňho neprijateľný.

Cioran sa odvracia od života. V práci Náčrt úpadku (Précis de décomposition) píše: „Už nechcem spolupracovať so svetlom a používať hantírky života. „Som“ už nikdy nepoviem bez rozpakov.“ [1] Cioran celkom neguje vôľu k životu, jej potrebu a túžbu rásť a rozširovať sa. Kapituluje pred životom. Je presvedčený, že žiadna túžba nemôže dať životu zmysel. Celkom stráca dôveru v naše bytie a bytie vôbec. Je vedený len vôľou k ničote a odvracia sa od bytia vo svete. Preto nemôže vystáť každého, kto žije preto, aby žil. Samoúčelnosť života je preňho na nevydržanie. Ide zjavne o postoj extrémneho nihilizmu. V tomto bode je jeho myslenie porovnateľné s myslením Arthura Schopenhauera, ktorý takisto nenachádza konečný cieľ a celkový zmysel všetkého nášho úsilia. Vôľa k životu na všetkých stupňoch svojej objektivizácie je absurdná. V práci Svet ako vôľa a predstava sa pýta:„Čo nakoniec chce alebo o čo usiluje ona vôľa, ktorá nám je podávaná ako podstata sveta osebe?“ A následne jeho odpoveď znie: „Každý jednotlivý akt má nejaký účel, súhrnná vôľa žiadny…“ [2] To znamená, že vôľa k životu je slepý, celkom bezdôvodný, nemotivovaný pud, ktorý smeruje do prázdna.

Cioran považuje opačný postoj afirmácie vôle k životu za hlúpy: „V povoľnosti k existencii je čosi prisprostého…“ Tento postoj zároveň pokladá za hanebný a neospravedlniteľný: „Nie je nič podlejšieho, než pritakanie svetu.“ [3] Aby sme svetu nepritakali, musíme si uvedomiť celkovú márnosť (la vanité), prázdnotu (le vide) a ničotu (la futilité) života ako aj každého nášho konania. Život by nás už nemal lákať, ak sme spoznali cintorín Ducha, na ktorom spí posledným spánkom Pravda, Dobrota, Vedenie, Pôvab a kde sa najvyššie týči mauzóleum Absolútna. Život by mal sám vyprchať potom, čo sme spoznali všetky klamné útechy a vrcholy našej duše. Napokon vôbec nie je žiaduce ďalej predlžovať existenciu človeka. Preto je aj smutné, ak nie je v moci človeka, aby sa raz a navždy stratil z povrchu zeme.

Cioran túžobne očakáva koniec života ako takého, pretože v každom okamihu a v každej situácii pociťuje len jeho márnosť a prázdnotu. Trvanie sveta ho poburuje a naopak jeho ukončenie ho okúzľuje. O márnosti, prázdnote a ničote života svedčia aj jeho poeticky ladené a melancholické slová: „Prázdnota srdca pred pustinou času – dve zrkadlá odrážajúce navzájom svoju neprítomnosť – rovnaký obrázok ničotnosti.“ Alebo tiež: „Život je malátnosť v šerosvite, strnulosť medzi zábleskmi a tieňmi, karikatúra vnútorného slnka, v ktorom ilegálne veríme na našu povýšenosť nad ostatný materiálny svet. Nič nedokazuje, že by sme boli niečím viac než veľkou nulou.“ A zas na inom mieste: „Ľudia sa prelínajú v jednotvárnom a márnom osude ako kríže na vojenskom cintoríne.“ [4] Z týchto slov je zrejmé, že Cioran nevkladá do života nijakú nádej. Nemieni sa v ňom angažovať a pre niečo horliť.

Život ho potom vedie len k znechuteniu a omrzenosti. V práci Sylogizmy horkosti (Syllogismes de l’amertume) opisuje omrzenosť (la lassitude) takto: „V omrzenosti skĺzavame k najhlbším spodinám duše a sveta, k protinožcom extázy, k prameňom Prázdnoty.“ [5] Aj keď prejavy márnosti neustále klopú na naše dvere, predsa akoby sme stále na niečo čakali: „Postihnutí nádejou, stále čakáme, – a tak je život zvecneným čakaním. […] A hlavne srdce ako axióma Nenapraviteľnosti stále očakáva ešte akési prekvapenia.“ [6] Podľa Ciorana sa môžeme definovať len beznádejou. O beznádeji, pesimizme a nihilizme svedčia aj jeho vlastné slová: „Žijem len preto, že je v mojej moci zomrieť, kedy sa mi zaľúbi. Bez myšlienkyna samovraždu by som bol mŕtvy oddávna.“ [7] Takto Cioran nachádza jedinú útechu v myšlienke na samovraždu. Len jej vykonaním totiž môžeme zvíťaziť nad všetkým, čo nás ťaží. V tom prípade platí: „Niet väčšieho bohatstva, než je samovražda, ktorú nosíme v sebe.“ [8] V tomto duchu môžeme tiež povedať, že jediným „šťastím“ pre človeka je, že utrpenie a smrť sa vzájomne vylučujú. Toto „šťastie“ má trpkú príchuť. Nie je totiž pochýb, že ten, kto takto v skľúčenosti a zúfalstve nad životom ospevuje samovraždu, je zahorknutým nihilistom. Z perspektívy samovražedného nihilizmu sa život javí ako neustále odďaľovanie momentu, v ktorom by sme sa od neho mohli odpútať. Cioran si je navyše istý, že proti samovražde neexistuje žiadny vhodný argument: „Nijaká cirkev, nijaká radnica ešte nevymyslela jediný odpovedajúci argument proti samovražde. Čo odpovedať tomu, kto už život nemôže znášať?“ [9]

Život si zjavne monopolizuje nezmysel (l’absurdité). Život a zmysel vôbec nejdú dohromady. Nijaký náš čin nemá zmysel, lebo „Všetko, čo sa na zemi koná, vyviera z ilúzie plnosti v prázdnote, z mystéria ničoty…“ Každé gesto, každá horlivosť sú rovnako nezmyselné. Cioran odmieta nielen zmysel daný a priori, absolútny zmysel vlastný kresťanskému výkladu sveta. Odmieta aj tu-svetný zmysel, ktorý má pôvod v našej skúsenosti temporálneho prebývania. Sám jednoznačne píše: „Život nemá zmysel a nemôže ho mať.“ Keby sme životu dali presný cieľ, okamžite by stratil svoje kúzlo. „Pozitívna veda o zmysle života by vyľudnila zem v jedinom dni.“ Život je márny boj o nič: „Iné zasvätenie neexistuje – len zasvätenie v ničotu a trápnosť žitia.“ Vôľa k životu nás nemôže priviesť k nijakému zmyslu, lebo sama nemá zmysel. Každý jej výklad bytia vo svete sa ukazuje ako absurdný skrz-naskrz. O absurdnom bytí vo svete svedčí každý okamih, ktorému nič nemôže prepožičať ilúziu obsahu alebo zdanie významu. Ozvenou absurdného času je potom len nuda (l’ennui), ktorá nám už nepodstrkuje žiadny dôvod k bytiu. Nuda sa podobá chorobe, ktorú sme síce prežili, no ktorá vstrebala všetky naše životné sily a zanechala nás celkom bezmocných v prázdnote sveta. „Život sa vytvára v poblúznení a ruší sa v nude.“ [10]

Podľa Ciorana len v čase úpadku civilizácií (la décomposition des civilisations) a ich kultúr sa rozvíja kritická inteligencia a skeptický duch, ktoré sa potom môžu odpútať od vždy zaujatej a straníckej vôle k životu. Naopak v dobe, v ktorej vládne netolerantné presvedčenie, skalopevná idea, sa nedá dýchať a slobodne uvažovať. Neúprosná až tyranská vôľa k životu, ktorá sa objektivizuje v netolerantných ideách, je najväčším nepriateľom skeptického ducha. Vo svojej neskromnosti a pýche, ktorá nepozná hraníc, zaujme miesto uprostred bytia tak, aby všetko malo zmysel. To je pre Ciorana krajná opovážlivosť. Podľa neho vôľa k životu už vždy predpokladá lož: „Žiť znamená veriť a dúfať, – klamať a klamať sebe. […] V hierarchii lží zaujíma život prvé miesto a láska hneď nasleduje, láska ako lož v lži.“ [11] Preto by sme mali radšej oslabovať nepoddajnú vôľu k životu a poznávať tak absurdný údel života, trápnosť žitia, respektíve pravdu žitia. Istou pravdou je totiž len to, že nič nemá cenu a všetko je fraška (la farce).

Vôľa k životu sa oslabuje, keď ľud už nemá chuť či silu vymýšľať si nových bohov, nové mýty, nové absurdity. „Jeho idoly blednú a vytrácajú sa, vyčerpaný ľud sa cíti osamelý tvárou v tvár neznámym monštrám.“ [12] To znamená, že nie je možné nepretržite stupňovať vôľu k životu. V každej civilizácii sa definitívny úpadok a odklon od života vždy napokon dostavia. Vedomie pôvodnej nezmyselnosti bytia vo svete sa stále znova vracia. Podľa Ciorana národ, ktorý by odvrhol všetky predsudky a lži, by sa napokon musel „úspešne“ poprieť, negovať svoju vôľu k životu. Afirmácia vôle k životu, pritakanie bytiu vo svete je možné vždy len vďaka predsudkom a lžiam samotného života. Ak sa zbavíme všetkých zavádzajúcich inštinktov života, ostaneme už len smútkom z bytia (la nostalgie de l’être). Poznanie toho, že nepravda je podmienkou života, jasne formuloval už Nietzsche. Na rozdiel od Ciorana však tvrdí: „Chybovosť súdu nie je ešte námietkou proti súdu… Otázkou je, nakoľko takýto súd podporuje život, nakoľko ho uchováva, nakoľko uchováva druh, alebo ho azda aj zlepšuje…“ [13]

Podľa Ciorana naša vôľa k životu je zvyčajne zaslepená vo svojej dôležitosti, vo svojich predstavách a potrebách, vo svojej túžbe dať zmysel bytiu. Cioran na rozdiel od Nietzscheho, pre ktorého je tu-svetný život najvyššou hodnotou, odmieta jeho dôležitosť, a naopak, hlása bezstarostnú a všade prenikajúcu omrzenosť a frivolnosť (la légèreté), ktorá nemá nijaký zmysel. Frivolnosť je dôsledkom znechutenia z toho, že nemôžeme dosiahnuť nijakú zmysluplnú istotu. Je povýšená na úroveň životného štýlu. Cioran o nej uvažuje v tomto zmysle: „Frivolnosť je najúčinnejší protijed proti zlu bytia ako takému.“ [14] Umožňuje nám takisto odpútať sa od kresťanského výkladu sveta a všetkých jeho požiadaviek.

Márnosť a ničotnosť vidí Cioran aj vo filozofii: „Skutočne začíname žiť až na konci filozofie, na jej troskách, až keď sme pochopili jej strašlivú ničotnosť a tiež to, že bolo nevyhnutné sa k nej utiecť, pretože neposkytuje žiadnu pomoc.“ Dejiny každého filozofického ako aj náboženského hnutia sú tak absurdné. Svedčia o bezpríkladnom a neodvolateľnom nonsense: „Kalvinizmus, kvietizmus, Port-Royal, Encyklopédia, Revolúcia, pozitivizmus a tak ďalej… aká prehliadka absurdity, ktorá pretrváva, aká rozhadzovačnosť, a preto tak fatálna.“ Cioran nedáva prednosť nijakej filozofickej či náboženskej perspektíve bytia vo svete pred inou. Podľa neho všetky výklady bytia vo svete a ich perspektívy sú rovnocenné: „Všetky cesty, všetky procesy poznania sú rovnako hodnotné: racionalita, intuícia, znechutenie, entuziazmus, posvätné mrazenie… Vízia sveta vzídená z predstáv nie je právoplatnejšia než iná, podmienená slzami. Argumenty alebo vzdychy – obdobne presvedčivé modality a obdobne nulové.“[15]

Vedenie podľa Ciorana nenapreduje dopredu, ale iba mení svoje formy a modality: „Vedenie – v tom, v čom je jeho hĺbka – sa nikdy nemení: obmeňuje sa iba ako dekorácia.“ Z tohto dôvodu Cioran odmieta údajný pokrok modernej filozofie a vôbec modernej kultúry napríklad vo vzťahu k antickej filozofii a kultúre. Za najväčšieho vinníka moderného optimizmu pokladá G. W. F. Hegla. O pokroku ďalej píše: „Myšlienka pokroku z nás robí poskokov na vrcholkoch času. Ale tieto vrcholky vôbec neexistujú.“ Podľa Ciorana celá naša história za veľa nestojí: „Celá História je hnilobou. Jej zatuchnutosti sa premiestňujú k budúcnosti: a my tam bežíme a to pre nič iného, než pre horúčku tkvejúcu v každom úpadku…“ Naša história je tiež nepretržitou prehliadkou zla, bez ktorého vôbec nemôže byť: „Sňať katastrofy z ľudského počínania je to isté ako príroda bez ročných období.“ Ľudia majú ďalej chuť žiť len preto, lebo rýchlo zabúdajú na všetky minulé príšernosti ľudstva. Sami sa klamú, keď si myslia, že pri pohľade na trosky minulosti môžu obnoviť dôveru v život tak, že si znovu vytýčia nejaké nové absurdné ideály a ciele. Bytie vo svete je vo svojej odvekej otupenosti naďalej monotónne. Jeho dejiny nemajú nijaký zmysel a k ničomu nesmerujú. Sú plné nezmyselných katastrôf a mali by čo najskôr skončiť. Ako by však podľa Ciorana malo skončiť ľudstvo? Aká je jeho vízia našej budúcnosti? Cioran predpovedá takzvaný úpadkový raj (le paradis décadent), v ktorom človek už v nič neverí. Úpadkový raj má byť suverénnym rozuzlením histórie. V ňom už nemá byť žiadne náboženstvo. Zvíťaziť má len nuda. Život tu potom bude vedome prázdny, zbavený každej hĺbky a bez akéhokoľvek perspektívneho nasmerovania. Cioran o našej podivnej budúcnosti píše: „Moment, keď už nebude náboženstvo, sa dá predvídať. A človek, jasný a prázdny, už žiadnym slovom nebude vedieť označiť svoje priepasti. Neznámo bude rovnako kalné ako známy svet, všetkému bude chýbať zaujatie a chuť.“ [16] Pôjde teda o letargický život, ktorý už nebude vedený nijakým výkladom bytia vo svete, nijakými jeho hodnotami.

Cioran odmieta kresťanský výklad sveta a s ním aj absolútne spoľahlivé dobro, respektíve Boha ako jeho nosný základ. Ostro tiež odmieta finalistické ambície tohto výkladu: „Budúcnosť vylučuje absolútne naplnenie, cieľ…“ Vysmieva sa z vízie rajského konca dejín: „Vízia rajského zakončenia presahuje svojou absurditou najhoršie úchylky nádeje.“ Spochybňuje aj samotnú vieru v pravdu ako skryté jadro kresťanského výkladu sveta: „Táto povera, ktorou sa filozofia diskvalifikuje, je výsledkom miešania sa nádeje do logiky.“ Alebo inde: „To, čomu sa hovorí pravda, je nedostatočne vžitý blud, ešte nevyprázdnený, ktorý ale neustále zastaráva a nový blud je pripravený, aby svojou novosťou zaujal.“ [17]

S odmietnutím Pravdy s veľkým písmenom, Pravdy ako toho, čo je nedotknuteľné, sa stretávame už u Friedricha Nietzscheho a neskôr aj u Richarda Rortyho. Nietzsche spochybňuje vôľu k pravde ako vôľu, ktorá by nás mala priviesť k nemennému, metafyzickému poriadku bytia. Vyzýva k tomu, aby sa aj samotná pravda stala problémom, aby sme si položili praktickú otázku hodnoty pravdy pre život. Predstava, podľa ktorej pravda sama sa berie ako hodnota osebe, ako niečo, čo je samo osebe evidentné a nevyvoláva nijakú pochybnosť, je kardinálnou predstavou morálneho výkladu sveta, ktorý je vlastný stádovej morálke otrokov. V práci Genealógia morálky Nietzsche kriticky posudzuje vôľu k pravde v súvislosti s asketickým ideálom: „Táto bezvýhradná vôľa k pravde, to je sama viera v asketický ideál, aj keď ako jej nevedomý imperatív, v tom sa nemýľme, – je to viera v metafyzickú hodnotu, v pravdu ako hodnotu osebe, ktorá je zaručená a utvrdená len v onom ideále (a s ním stojí i padá).“ [18] Aj vôľa k pravde má tak vo svojom základe bytostne morálny rozmer. Dôkazom toho je, že aj viera v absolútne spoľahlivé dobro je vedená stádovým inštinktom, že pravda je božská. Podľa Rortyho nám zas Pravda s veľkým písmenom nemôže umožniť povedať niečo všeobecné a užitočné o všetkých tvrdeniach, ktoré by sme preto označili za pravdivé. Rorty v tomto zmysle odmieta nielen Pravdu, ale aj Racionalitu a Dobro. Zdôvodňuje to nasledovne: „Podľa pragmatistov, celé dejiny pokusov vyčleniť Pravdu alebo Dobro ako také, či definovať slová „pravda“ a „dobro“, potvrdzujú ich podozrenie, že v tomto smere sa nedá nič zaujímavé dosiahnuť.“[19] Rorty namiesto týchto neužitočných pokusov filozofie definovať slovo „pravda“ uvažuje len o takzvanej opodstatnenej tvrditeľnosti výroku. To, či je nejaký výrok opodstatnene tvrditeľný, závisí vždy len od našich noriem a štandardov a od inštitúcií, praktík a slovníkov nášho morálneho a politického rozhodovania. Vzdáva sa tak korešpondenčnej teórie pravdy, známej už od Aristotela, a zdôvodňuje to nasledovne: „Pragmatista z toho vyvodzuje ponaučenie, že výrok ‚pravdivé vety platia, pretože sú v zhode s vecami samotnými‘, nie je o nič jasnejší než výrok ‚je to dobré, pretože to zodpovedá Mravnému Zákonu‘.“ [20] Aj Cioran odmieta Pravdu s veľkým písmenom, Pravdu ako to, čo je nedotknuteľné: „Hlupáčikmi nazývam všetkých tých, ktorí hovoria o Pravde s presvedčením, s veľkým písmenom… Nastal čas, kedy filozofia spochybní Pravdu a vyslobodí ju z veľkých písmen.“ [21]

Aj keď Cioran v mnohom nadviazal na Nietzscheho demaskovanie civilizačných sebaklamov, predsa sú medzi oboma zásadné rozdiely. Na rozdiel od Nietzscheho je Cioran radikálnejší nihilista. Kým Nietzsche sa nadchýna pre hodnoty pánskej morálky a ostáva tak verný životu v podmienkach bytia vo svete, Cioran sa nenadchýna pre nič a všade vidí len márnosť a trápnosť žitia. Kým Nietzsche si želá vždy všetko odznova, Cioran sa už nevie dočkať nášho konca. Kým Nietzsche sa učí žiť s tým, čo bolo a je, Cioran celkom opovrhuje nezmyselnými dejinami. Kým Nietzsche si želá premenu človeka v nadčloveka, Cioran neverí, že človeka možno nejako pretvoriť. Kým Nietzsche chce stupňovať vôľu k životu ako vôľu k moci, Cioran ju neguje a mení na vôľu k ničote. Nietzsche by zaiste odmietol tento Cioranov postoj, keďže vyrastá z celkovej únavy, slabosti, každodennej monotónnej utrápenosti, a nie z radostnej činorodosti, z toho, „… čo v človeku zvyšuje cit moci, vôľu k moci, moc samú“. [22]

Na záver zhrňme to podstatné z hľadiska problematiky nihilizmu u Ciorana. Vo svojej koncepcii zaujíma postoj nihilizmu, lebo si vôbec nevie predstaviť taký život, ktorý by si zaľúbil. Preto jediným „východiskom“ je preňho odtrhnutie sa od vlastného Ja, čo možno najlepšie dosiahnuť pri celkovej strate súdnosti: „Žiť a zomrieť v tretej osobe… emigrovať zo seba, navždy sa odtrhnúť od toho, čo som bol, odlúčiť sa od svojho mena a číhať na zbláznenie – až vtedy je život znesiteľný…“ [23] Ten, kto však čaká na zbláznenie, lebo život je preňho neznesiteľný a na nevydržanie, je zaiste veľmi zúfalý. Cioranov zúfalý odpor voči životu sa stupňuje o to viac, že naša existencia ako utrpenie je celkom bez dôvodu. Všetko je prázdne a ničotné. Vo svojej práci Sylogizmy horkosti podáva svedectvo o tomto nešťastnom údele bytia vo svete: „Sans Dieu tout est néant; et Dieu? Néant suprême.“ [24]

L i t e r a t ú r a
CIORAN, E. M.: Nástin úpadku. Olomouc: Votobia 1993 (francúzsky originál: Précis de décomposition.Éditions Gallimard 1949).
CIORAN, E. M.: Sylogismy hořkosti. Olomouc: Votobia 1995 (francúzsky originál: Syllogismes de l’amertume. Éditions Gallimard 1987).
NIETZSCHE, F.:Antikrist. Olomouc:Votobia 1995.
NIETZSCHE, F.:Genealogie morálky. Praha: Aurora 2002.
NIETZSCHE, F.: Mimo dobro a zlo. Praha: Aurora 1996.
RORTY, R.: Pragmatizmus a filozofia. In: VIŠŇOVSKÝ, E., MIHINA, F.: Malá antológia filozofie 20. storočia. Zväzok I: Pragmatizmus. Bratislava: IRIS 1998, s. 506 – 541.
SCHOPENHAUER, A.: Svět jako vůle a představa. I. svazek. Pelhřimov: Nová tiskárna 1997.

P o z n á m k y
[1] CIORAN, E. M.: Nástin úpadku. Olomouc: Votobia 1993, s. 84.
[2] SCHOPENHAUER, A.: Svět jako vůle a představa. I. svazek. Pelhřimov: Nová tiskárna 1997, s. 140 a 142.
[3] CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 57.
[4] Tamže, s. 17, 51, 68.
[5] CIORAN, E. M.: Sylogismy hořkosti. Olomouc: Votobia 1995, s. 166.
[6] CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 38.
[7] CIORAN, E. M.: Sylogismy hořkosti, c. d., s. 75.
[8] CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 38.
[9] Tamže.
[10] Citované pasáže: CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 38, 66, 99, 15, 17 a 18.
[11] Tamže, s. 78.
[12] Tamže, s. 110.
[13] NIETZSCHE, F.: Mimo dobro a zlo. Praha: Aurora 1996, s. 11.
[14] Tamže, s. 14.
[15] Citované pasáže: CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 47, 145 a 144.
[16] Citované pasáže: CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 143, 171, 44, 97 a 133.
[17] Citované pasáže: CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 143, 146, 163 a 144.
[18] NIETZSCHE, F.:Genealogie morálky. Praha: Aurora 2002, s. 125.
[19] RORTY, R.: Pragmatizmus a filozofia. In: VIŠŇOVSKÝ, E., MIHINA, F.: Malá antológia filozofie 20. storočia. Zväzok I: Pragmatizmus. Bratislava: IRIS 1998, s. 506.
[20] Tamže, s. 510.
[21] CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 163.
[22] NIETZSCHE, F.:Antikrist. Olomouc:Votobia 1995, s. 10.
[23] CIORAN, E. M.: Nástin úpadku, c. d., s. 162.
[24] [„Bez Boha je ničotou všetko. A Boh? Ničota zvrchovaná“] CIORAN, E. M.: Syllogismes de l’amertume.Éditions Gallimard 1987, s. 79.

Mgr. Matej Ferjanc, PhD.
Katedra filozofie FF KU
Hrabovská cesta 1/1652
034 01 Ružomberok
ferjanc[zavináč]fphil.ku.sk