Kto trochu poznáHanekeho tvorbu, vie, čo približne má od jeho filmov čakať. Biela stuha v princípe nie jevýnimkou. I tu sa stretneme s režisérovou vlastnou témou, ktorou jenásilie, avšak jeho interpretácia je nastavená tak, aby prostredníctvom„viditeľnej“ a „neviditeľnej“ (explicitnej a implicitnej) fenomenalitynásilia predstavil vlastnú viacdimenzionálnosť tohto fenoménu. Haneke vykresľujenásilie ako formálne neuchopiteľné bezo zvyšku. Vždy je ešte niečo, čo„nevidno“, čoho definícia je nemožná, čo však v človeku o to viacpretrváva a spolutvorí tak jeho bytosť. Pričom máme možnosť vyjadriť svoje„proti“ iba k jeho explicitnej podobe. Bielastuha svedčí o násilí, ktorého korene sa v podstate nedajúodhaliť, pretože sú vždy už ponorené do diskurzu akceptácie tohto pojmu naúrovni „videného“. Tento diskurz však nie je schopný postrehnúť, čo sa odohrávana rovine vlastnej bytosti, a práve tým „znásilňuje“ všetko nezvyčajné.
Je tu však eštejedna dôležitá črta, ktorá z Bielejstuhy vytvára pozoruhodnú snímku. Ako už prezrádza podnadpis k filmu,príbeh sa zameriava najmä na deti. Ak si spojíme tieto dva hlavné rysy,vychádza nám jediné – Hanekeho interpretácia násilia ako viacdimenzionálnehofenoménu sa tu deje prostredníctvom média dieťaťa. Pre lepšie pochopenie ich„postavenia“ v tomto filme aspoň v hrubom náčrte vykreslím dejinnúi situačnú konfiguráciu, ktorá do veľkej miery zabezpečuje originalitucelkového výrazu.
Tesne pred začiatkomprvej svetovej vojny si malá nemecká dedina žije pokojným vidieckym životom.Každý si v dedine plní svoju úlohu – inak sa to ani nedá, pretože byneprežil. Dedinu „ovláda“ miestny barón, ktorý v podstate všetkýmobyvateľom poskytuje prácu na vlastnom hospodárstve. Okrem baróna tvorí miestnuelitu najmä kazateľ. Ak sa divák pozrie na obraz tejto dediny, takv zásade nevypozoruje nič zvláštne. Je to obraz typický pre obdobieprelomu storočí, keď dedina symbolizuje „pôvodnosť“ a „zakorenenosť“ ľudskéhoživota. Je to miesto, kde akoby zastal čas, kde má všetko svoje správne miestoa postavenie. Povedané inak: nie je tu nijaký heterogénny prvok, ktorý bynarúšal bezproblémový chod života v tejto malej a uzavretejspoločnosti. Iba ak „niečo“ v nej samej. A to je okolnosť, ktorouHaneke (i keď nezjavne) štartuje sériu netypických a pre miestnychobyvateľov šokujúcich udalostí, ktoré aspoň načas menia spoločenskú situáciu.
Akú roluv tomto pokojnom spoločenstve zohráva detská postava? Pre bezproblémový(totálny) chod spoločnosti je potrebné, aby nijaký z jej členov danú stabilitunenarúšal. Na zabezpečenie tejto nevyhnutnosti odjakživa slúžili elity, ktorémajú moc usmerňovať, nariaďovať, sankcionovať. Rovnaký model pochopiteľnefunguje i v tejto dedine. Aby sa mohli jednotlivé rodiny uživiť,musia slúžiť barónovi. Je však isté, že bez duchovného vedenia, akéhosi tichéhoteroru povinnosti „byť tak a nie inak“, by spoločnosť mohla zísť zosprávnej cesty. Tu zohráva podstatnú úlohu kazateľ, ktorý permanentne apelujena ľudskú zodpovednosť, ktorú rigidne extrapoluje a práve pretopermanentne preťažuje a tým aj „mučí“. Pri tak silnej agitácii je takmernemožné, aby správne nasmerovaní nad touto „správnosťou“ čo len zapochybovali.
Dieťa sa vždy rodído určitej spoločenskej konfigurácie, v tomto prípade do spoločnostinatoľko konzervatívnej, že čosi ako detský svet sa v nej nemôže udržaťpríliš dlho. Tak ako všetci, i dieťa musí byť čo najskôr „zaradené“, abytak svojím dielom prispievalo k žiadanému chodu spoločenského života.Sloboda prejavu je natoľko obmedzená, že akékoľvek jej vyjadrenie má zanásledok bezprostrednú akciu „protiťahu“. Nivelizácia ľudskej bytosti sa uskutočňujeod útleho detstva, aby sa tak predišlo možnému diskomfortu vo zvykoch a presvedčeniachzabezpečujúcich funkčnosť tohto „mikrokozmu“. Ako sa však cítia samotné deti,ktoré, či chcú alebo nie, musia vyhovieť všetkému, čo sa od nich žiada? Čo zasvojský druh násilia je na nich vyvíjaný preto, aby všetko ostalo tak ako „má“?A je vskutku tak isté, že tento spôsob výchovy prinesie požadované(vykalkulované) ovocie?
To, že na jednejstrane akceptujeme istý správny model, povedzme, spoločenskej konfigurácie,neznamená, že sa automaticky zbavujeme všetkého zlého. Dokonca, ako ukazujeHaneke, je dosť možné, že takouto rigidnou a dogmatickou odhodlanosťouriadiť všetko v presných a tradíciou predznačených stopách sa môžeplodiť zlo, ktoré ako neočakávané a tým viac šokujúce potom napácha viacškody, než si vieme predstaviť v momente akceptácie daného funkčnéhomodelu. Násilie, ktoré i my, fakticky situovaní v nie až takdogmatických podmienkach, vykonávame na svojich deťoch, stojí za reflexiu anajmä preto, aby sme už v začiatkoch nenaštrbili ich život natoľko, že siza to potom ponesú celoživotnú stigmu.
Mgr. Tomáš Piskáček
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
piskacek.tomas[zavináč]gmail.com