Z časuna čas sa vo filozofii objavia autori, ktorých snahou je preklenúť konvenčnérozdelenia filozofických paradigiem a iniciovať medzi nimi vzájomnýdialóg. Takouto postavou je aj britský filozof Bernard Williams, ktorého prácana jednej strane oplýva logickým pozitivizmom anglosaskej analytickej tradície,ale na druhej strane takisto využíva myšlienky a koncepty z kontinentálnejfilozofie. Veľkou zvláštnosťou Williamsovho štýlu filozofovania je jeho tendenciaoscilovať medzi kritikou a odobrovaním pojmov a argumentovz obidvoch strán tejto pomyselnej filozofickej barikády. Tomu nasvedčujei to, že i keď by sa dal okruh jeho záujmu vymedziť na morálnufilozofiu, Williams sa v zásade dištancoval od filozofických smerov bádajúcichpo absolútnych etických pravdách, ktoré z jeho pohľadu tieto pravdysystematizujú a tým vytvárajú pôdu pre rast opresívnych politickýchrežimov.

 

KnihaPravda a Pravdivosť, ktorá sa nám dostáva do rúk a ktorú Williams napísalkrátko pred svojou smrťou, sa obsahovo pohybuje v podobnom rozmedzí. Svojímzameraním, to jest kritikou metafyzických (Platón) a teologických postojovk pravde, ale tak isto čiastočnou kritikou prístupov opierajúcich sa o racionalitu(Kant), by sa dala kniha zdanlivo priradiťk tematike postmoderny. Tento dojem je tak isto dotváraný Williamsovýmextenzívnym využitím niektorých z Nietzscheho myšlienok, čomu nasvedčujeaj podtitul knihy „Esej v genealógii“, pre ktorú je centrálnou kritickáinterpretácia histórie po vzore Nietzscheho „prehodnotenia všetkých hodnôt“, vrátanezaužívaných právd. Ale tu všetky paralely s postmodernou končia ačitateľovi je hneď v úvode zrejmé, že autor sa v skutočnosti obraciaproti postmoderne a prispôsobuje Nietzscheho svojmu vlastnému zámeru, ktorýmje, paradoxne, kritika relativizmu.

 

Naprieksvojmu negatívnemu postoju k pravde vychádzajúcej z metafyziky aleboteológie Williams takisto rozoznáva, že vákuum zanechané postmodernými formamifilozofie otvára dvere rôznym a často konfliktným interpretáciám sveta a histórie– čo sa dá vskutku považovať za podstatný problém. Na základe tohto vývojav politickom a v prvom rade v akademickom svete vzniká preWilliamsa napätie medzi pravdou a pravdivosťou, kde ako sám autor hovorí:„…je na jednej strane intenzívny záväzok k pravdivosti – alebo konieckoncov všetko prestupujúca podozrievavosť, ostražitosť proti obalamuteniua horlivosť vidieť napriek zdaniam skutočné štruktúry a motívy, ktoréich podmieňujú…“ a na druhej strane, „…je rovnako všetko prestupujúcapodozrievavosť pravdy: či vôbec niečo také jestvuje, a ak áno, či to môže byťviac ako relatívne  alebo subjektívne…“(s. 1). Z týchto dôvodov považuje Williams toto napätie za „základnýproblém dnešnej filozofie“ (s. 3), k riešeniu ktorého sasnaží prispieť.

 

Williamsv úvode ďalej vyjadruje nespokojnosť s prístupom Frankfurtskej školy a postmodernýchteórií k tematike osvietenstva a racionality. Ako je známe, racionalitaz ich pohľadu generuje systémy normalizácie a útlaku založené na vedeckýchpravdách o prírode, človeku a sociálnom svete. Williams v priebehu svojejargumentácie spomenie niektoré z negatívnych dopadov takejtoracionalizácie sveta. Avšak robí tak iba veľmi letmo a zväčša je skeptickýk širším tvrdeniam a témam oboch teoretických smerov. Ako avizuje, jehopozornosť sa sústredí na obhajobu osvietenstva a racionality a to z perspektívynezvrátiteľnosti ich vývoja, ich kritickej kapacity a kapacity empirickýchvied pre pravdivosť, ktoré sú podľa neho spriaznencami liberalizmu a slobody.

 

Namiestometafyzických alebo teologických úvah o pravde autor situuje svoj argumentna rovine intersociálnych mechanizmov pravdivosti. Cez tie chce objasniť jejvnútornú etickú hodnotu, ale v prvom rade aj hodnotu pravdy. Toopodstatňuje nasledovne: „…mali by sme odolať akémukoľvek dožadovaniu sa definície pravdy, principiálne preto,lebo pravda patrí k rozvetvujúcej sa sérii prepojených pojmov, ako sú zmysel,referencia, presvedčenie a tak ďalej. A preto bude náš čas lepšieuplatnený skúmaním vzťahov medzi týmito pojmami, než pokusmi zaobchádzaťs jedným z nich ako so základom tých druhých“ (s. 63). Pôvod týchto vzťahovsa snaží pochopiť a vysvetliť genealogicky na základe fiktívnejhistorickej narácie prirodzeného stavu človeka. K tejto fiktívnej narácii,ako sám tvrdí, je vedený tým, že interpretácie histórie podliehajú etickýmhodnotám, ktoré sú podmienené náhodnosťou historického vývoja, čo byv konečnom dôsledku robilo jeho vlastné vysvetlenia etickej hodnoty pravdya pravdivosti nestabilnými a relatívnymi. To, po čom autor teda taktobáda, sú nemenné a trvácne mechanizmy, na ktorých sa dá zakladať nemenná etickáhodnota pravdivosti a pravdy. Podľa Williamsa takto stabilizovaná dynamika pravdivosti a pravdy oplýva určitou intelektuálnou autoritou a je aplikovateľná na každú spoločnosť.   

 

Williams začínasvoj argument od inštrumentálnej hodnoty pravdivosti. Tú považujez hľadiska prirodzeného stavu človeka za základ efektívnej komunikácie a spolupráce,a teda za fundament harmonického a produktívneho spolužitia. Sospoločenským životom a spoluprácou je, podľa Williamsa, nevyhnutne spojenéobjavovanie pravdy a hovorenie pravdy, ktoré si však vyžadujú to, čonazýva prednosťami pravdy, a to sú presnosť a úprimnosť. Tiepodnecujú snahu zistiť pravdu a efektívne túto pravdu zdieľať. No Williamssa chce posunúť ďalej od inštrumentálnych hodnôt, pretože ich pokladá zarelatívne pre dané spoločnosti, čo koniec koncov prispievak samotnej relativite pravdy. Práve preto chce pripísať úprimnosti,viac ako presnosti, vnútornú hodnotu, bez ktorej podľa neho žiadna spoločnosť nemôžefungovať, a tým chce rovnako poukázať na hodnotu pravdy. Základným spojovateľomúprimnosti a pravdy a základom inštrumentálnych hodnôt sú, ako sa Williamsvyjadruje, „…presvedčenie a tvrdenie, ktoré sú dáko podstatne zapletenés pravdou“  (s. 66).

 

Práve v tomtobode sa nachádza ťažisko argumentu celej knihy. Pre jeho opodstatnenie sa autorobracia na metódy analytickej filozofie, ktoré ale namiesto objasnenia problémuskôr zastierajú širší argument knihy v rúšku analýz slovných tvrdení a ichopodstatnení. Tak či tak, autor tu vychádza z otázky: „Čo presne je to, čospojuje tvrdenie a pravdu“? (s. 67). Týmto základným spojovateľom jepreňho presvedčenie a normy tohto presvedčenia založené na poznatkoch.K tomu kontrastuje tvrdenia vyjadrujúce túžobné priania a sebaklamy. Osoba,ktorá teda vyjadruje svoje tvrdenie bez vedomostných podkladov, sa preWilliamsa vystavuje obvineniu z neúprimnosti, strate dôveryhodnostia v konečnom dôsledku sociálnemu tlaku a kritike. PodľaWilliamsa tento princíp zabezpečuje pravdu, ktorá tak v súvise s presvedčeníma inštrumentálnou hodnotou pravdivosti nadobúda svoju vlastnú hodnotu. Toďalej opodstatňuje tým, že niektoré metódy nadobúdania znalostí majú „schopnosťviesť k pravému presvedčeniu“(s. 107, kurzíva autor), to jest k väčšej presnosti. Tá má cez úprimnézdieľanie schopnosť vyviesť druhú stranu z omylu túžobných prianí asebaklamov. Williamsovou očividnou preferenciou v tomto smere sú metódyprírodných vied, ktorým venuje celú kapitolu pod názvom už spomenutej presnosti.Podľa Williamsa striedmosť empirických vied chráni pravdu pred túžobnýmiprianiami a sebaklamami náboženských a teleologických mýtov, ale takisto pred nihilizmom postmoderny. Tá, ako už bolo spomenuté, svojím popieranímpravdy, vrátane tej vedeckej, dáva takýmto mýtom živnú pôdu. Hodnota pravdy sateda pre Williams nachádza v jej schopnosti inhibovať rast konfliktnýchinterpretácií sveta. 

 

Z celkovéhopohľadu si však nemožno nepovšimnúť, že kameňom úrazu celej knihy je závažnýnedostatok korelácie medzi odôvodnením použitia metódy genealógie založenej nafiktívnej narácii, a tým, čo sa pre Williamsa nakoniec skrýva pod pojmomhodnota pravdy. Ako sa snažil dať do popredia na začiatku knihy, jeho hlavnoumotiváciou k použitiu tejto metódy aplikovanej na fikciu bolo vyhnúť sapasci etickej relativity podmienenej historickým vývojom, a tak sadopracovať k nemennej etickej hodnote pravdy, ktorá by mala určitúintelektuálnu autoritu a všeobecnú aplikovateľnosť. Williams následne načrtolnemenné mechanizmy pravdivosti a pravdy. Tie z funkčného hľadiskaspolupráce a spolužitia naozaj nájdu svoje miesto v každejspoločnosti bez ohľadu na čas a lokalitu. Ale dá sa povedať, že toto jeplatné iba za predpokladu, že pravda je v tomto zmysle chápaná ako prázdnykoncept alebo lingvistická forma vychádzajúca z pravdivosti a úprimnosti, čozdanlivo Williamsov argument naznačuje.

 

Do tohtobodu sa Williamsove zdôvodnenia pohybovali v rámci fiktívnej narácie. Notu následne prešiel od mechanizmov pravdivosti a úprimnosti k ichpodstatám, ktoré ukotvil v presvedčení. Na to, aby bol teda človek podľatýchto štandardov úprimný, musí načúvať svojmu presvedčeniu o svete. Ale tu sadá namietnuť, že prechod od fikcie k realite takisto obracia chod jehodoterajšej argumentácie a pravdivosť sa tak stáva založenou na presvedčení, a vosvojej podstate na tom, čo z obsahovej stránky tohto presvedčeniapovažujeme za pravdu. Dá sa povedať, že Williams teda takto prešiel odprázdneho konceptu pravdy ako formy k jej obsahu založenom na znalostiachzískaných empirickými vedami. Autor takto ukotvil etickú hodnotu pravdy v presvedčení,ktoré je historicky podmienené, a teda historicky relatívne. To podrývazámery, ktoré sledoval použitím fiktívnej narácie prirodzeného stavu človeka, a takistov konečnom dôsledku uberá na vierohodnosti jeho tvrdení o hodnotepravdy  a najmä o autorite,ktorú by si takáto pravda mala nárokovať. 

 

Williamsoveobavy, ktoré ho motivovali k týmto úvahám, sú zaiste opodstatnené. Mnohoučencov z oboch strán politického spektra poukazuje na skutočnosť, žesubjektivita pravdy prispieva k rozkladu sociálnej súdržnosti a k animozitena lokálnej, ale aj na globálnej úrovni. Ako je evidentné, objektívna pravdaa jej hodnota má pre Williamsa veľký význam, a to najmä z hľadiskaintelektuálnej autority, ktorá by mala podľa neho, okrem iného, eliminovaťcynizmus v akademickom svete spôsobený popieraním akýchkoľvek právd. Jevšak na zváženie, či intelektuálna autorita založená na princípoch empirickýchvied, bezprostredne prepojených s ekonomickou produkcioua konzumpciou, je tým správnym riešením v dobe, kedy sú tieto vedyuprednostňované na úkor humanitných odborov. Je taktiež evidentné, že Williamssi cez svoju obratnú argumentáciu snaží takúto autoritu nárokovať. To spolus obsahom niektorých pasáží často v čitateľovi vyvoláva  dojem, že autor sa pozerá z výšky nakultúry, ktoré sa vyvinuli mimo západnej intelektuálnej tradície. Z podtextuje zrejmé, že Williamsova kritika je, medzi inými, namierená proti osobám akoje Horkheimer, Adorno či Foucault, ktorí sa snažili poukázať na negatívne dopady dynamiky osvietenstva aracionalizácie. Williamsova polemika sa však zdá byťjednostranná a nevyvážená, a to najmä z toho dôvodu, že vôbecnepoukazuje na ich (kantovskú) výzvu k preskúmaniu rozumu, ktoránapriek ich kritickému postoju naznačuje aj ichspätosť s hodnotami osvietenstva, a teda s hodnotami sociálnejslobody. V tomto smere je nepochybné, že spomenuté napätie medzi pravdoua pravdivosťou vzniká tak isto z debát týkajúcich sa ne/schopnostimoderného človeka a jeho rozumu zmysluplne transcendovať svoj okamžitýstav, a tak mať simultánne zmysluplný vzťah k svetu. Williams alevôbec nevenuje pozornosť otázkam epistemológie. Avšak práve tietootázky, skúmajúce základy našich presvedčení o svete a z nich vyplývajúcich právd a činností, sú dnes mnohými považované zaprecedentný problém filozofie.

 

Mgr.Vladimír Trubač

Fakultafilozofie a histórie umenia

Essexskáuniverzita

Colchester

VeľkáBritánia

vladimir.trubac@yahoo.co.uk