Prvévydanie Sebeckého génu RichardaDawkinsa obsahovalo predhovor biológa Roberta Triversa, ktorý bol pôvodcomniekoľkých kľúčových myšlienok knihy. Ukončuje ho pompézne:

 

„om ostrove a jeho potomstvo by ruh, ktoréhokaždý pár bol vysadený na opustenom ostrove a jeho potomstvo by sa rozprchloTeóriasociálneho darvinizmu nám dáva nahliadnuť na základnú symetriu a logikuspoločenských vzťahov. Ak im vo väčšej miere porozumieme, mali by oživiť naše politicképorozumenie a poskytnúť intelektuálny podklad pre vedu a liek psychológie.Taktiež by nám mali umožniť hlbšie porozumieť mnohým koreňom nášho utrpenia.“[1]

 

Naknihu o biológii to boli pútavé tvrdenia, ale Trivers vedel, že je na správnejstope. Sociálna psychológia, veda o tom, ako sa ľudia k sebe navzájomsprávajú, je často zmesou zaujímavých javov, ktoré sú „vysvetľované“ tým, že saim dajú prikrášlené názvy. Chýba jej bohatá deduktívna štruktúra iných vied,v ktorých zopár prezieravých princípov môže vytvoriť hojnosť dômyselnýchprognóz – takýto typ teórie vedci lichotivo nazývajú ako „pekná“ alebo„elegantná“. Trivers odvodil prvú teóriu v sociálnej psychológii, ktorá sizaslúži byť nazývaná elegantnou. Ukázal, že zdanlivo jednoduchý princíp – držaťsa génov, môže vysvetliť logiku všetkých hlavných typov ľudských vzťahov: akosa cítime vo vzťahu k našim rodičom, našim deťom, našim súrodencom, našimmilencom, našim priateľom a k nám samým.[2] Trivers ale vedel, žeteória urobila ešte aj niečo iné. Ponúkla vedecké vysvetlenie tragédie ľudskéhoúdelu.

 

„Prírodaje sudcom i katom,“ znie staré príslovie. Mnoho tragédií pochádza z nášhofyzického a kognitívneho zostavenia. Naše telá sú mimoriadnenepravdepodobné zhluky hmoty, ktoré môžu mnohorakým spôsobom zlyhať, ale ibanemnohými spôsobmi fungovať správne. Všetci nepochybne zomrieme a sme dosťbystrí na to, že to vieme. Naše mysle sú adaptované na svet, ktorý už viacneexistuje, sú náchylné robiť chyby odstrániteľné iba náročným učením a súodsúdené na zmätok v najhlbších otázkach, ktorými sa možno zaoberať.

 

Aleniektoré z najbolestivejších šokov pochádzajú zo sociálneho sveta – odmanipulácií a zrád iných ľudí. Podľa bájky sa škorpión spýtal žaby, či hoprenesie cez rieku, upokojujúc žabu, že ju nebodne, pretože ak by to urobil,utopil by sa tiež. Na polceste ju bodol, a keď sa potápajúca žaba spýtala,prečo to urobil, škorpión odpovedal: „Patrí to k mojej prirodzenosti.“Prakticky vzaté, škorpión s takouto prirodzenosťou by sa nemohol vyvinúť, aleTrivers vysvetlil, prečo sa niekedy zdá,že ľudská prirodzenosť je – ako bájna škorpiónova prirodzenosť – odsúdená naočividne nezmyselný konflikt.

 

Nie jezáhadou, prečo si niekedy organizmy navzájom ubližujú. Evolúcia nemá svedomiea ak jeden tvor zraní iného pre prospech seba samého napríklad zjedením,parazitovaním, zastrašovaním alebo zahýbaním, jeho potomkovia sa stanúdominantnými, holdujúc rovnakým škaredým návykom. Toto všetko je známez hovorového významu „darwinovský“ ako synonymum pre „neľútostný“ a odTennysonovho zobrazenia prírody ako dravca s krvavými tesákmi a pazúrmi.Ak by sa celá evolúcia ľudského údelu scvrkla do tohto, mali by sme súhlasiťs rockovou piesňou: Život je nahovnoa potom zomrieš (Life sucks, then youdie).

 

Alesamozrejme život nie je vždy nanič. Mnohé tvory spolupracujú, vychovávajúa uzatvárajú mier a predovšetkým ľudia nachádzajú útechu a radosťv svojich rodinách, priateľoch a komunitách. Toto by taktiež malo byťznáme čitateľom Sebeckého génu a podobnýchkníh o evolúcii altruizmu, ktoré sa od vydania Dawkinsovej knihy objavili.[3] Existuje niekoľko dôvodov,kvôli ktorým sa u organizmov môže vyvinúť ochota pre konanie dobrých skutkov.Môžu pomôcť iným tvorom, pričom sledujú svoje vlastné záujmy, povedzme, keďtvoria stádo, ktoré mätie predátorov, alebo keď sa živia vedľajšími produktmitoho druhého. Toto sa nazýva mutualizmus, symbióza alebo kooperácia. Jednýmdruhom symbiotického páru u ľudí sú priatelia majúci spoločné chute, záľubyalebo nepriateľov. Dvaja rodičia starajúci sa o početné potomstvo súdokonca ešte lepším príkladom. Ich gény sú zviazané do rovnakého balíku, ichdetí, takže čo je dobré pre jedného, je dobré aj pre druhého a každýz nich má záujem na udržaní toho druhého nažive a v zdraví. Tieto zdieľané záujmy pripravujú pôdupre vývin súcitnej a manželskej lásky.

 

A v niektorýchprípadoch organizmy môžu podporovať iné organizmy na úkor seba samých, čo biológovia nazývajú altruizmus. Altruizmusv tomto technickom zmysle sa môže vyvíjať dvoma hlavnými spôsobmi. Po prvé,keďže majú príbuzní spoločné gény, akýkoľvek gén, pre ktorý má organizmus sklonpomáhať príbuznému, zvýši šance prežitia kópie seba samého, ktorá je usadenáv príbuznom, dokonca aj keď pomocník obetuje svoju vlastnú biologickúzdatnosť v tomto veľkorysom akte. Takéto gény budú v priemereprevažovať za predpokladu, že náklady, ktoré pomocník vynaloží, sú menšie nežúžitok príjemcu, odčítané na základe stupňa ich príbuznosti. Týmto spôsobom samôže vyvinúť rodinná láska – starostlivosť o deti, súrodencov, rodičov,starých rodičov, strýkov, tety, netere a synovcov a bratrancov. Totosa nazýva rodinkársky altruizmus.

 

Altruizmussa taktiež môže vyvíjať, keď si organizmy vymieňajú láskavosti. Jeden pomáhadruhému čistením, kŕmením, ochraňovaním alebo tým, že ho podporuje a naoplátku dostane pomoc, keď sa potreby obrátia. Tento jav sa nazýva recipročnýaltruizmus a môže sa vyvinúť, keď sa obe strany spoznajú, opakovaneinteragujú, a keď môžu iným poskytnúť veľký úžitok za malú cenu pre ne samé,pamätajúc na ponúknuté alebo odmietnuté láskavosti, pričom sú pudené naoplátku urobiť to isté. Recipročný altruizmus sa môže vyvinúť, pretože tí,ktorí spolupracujú, sa majú lepšie než pustovníci a mizantropi. Užívajú sizisky z obchodovania s prebytkami, navzájom si vyťahujú kliešte zvlasov, navzájom sa zachraňujú pred utopením alebo hladovaním a opatrujúdeti toho druhého. Reciprokátori (tí, ktorí si robia protislužby – pozn.prekl.) sa môžu mať aj z dlhodobého hľadiska lepšie než podvodníci, ktoríprijímajú láskavosti bez ich opätovania, pretože rozpoznajú podvodníkova budú sa im vyhýbať alebo ich potrestajú.

 

Požiadavkyrecipročného altruizmu môžu vysvetliť, prečo sa vyvinuli sociálnea moralizujúce emócie. Sympatia a dôvera pobáda ľudí poskytnúť prvúláskavosť. Vďačnosť a lojalita ich pobáda splatiť láskavosť. Vinaa hanba ich odrádza od ublíženia iným alebo od neoplácania láskavosti.Hnev a pohŕdanie ich vyzýva, aby sa vyvarovali podvodníkov alebo ichpotrestali. A medzi ľuďmi nemusí byť každá tendencia jednotlivca oplácaťalebo podviesť overená z prvej ruky, ale môže byť prerozprávanáv jazyku. To vedie k záujmu o reputáciu iných, prenášanúklebetami a verejným uznaním alebo odsúdením a k starostio vlastnú reputáciu. Takto sa môžu vytvoriť partnerstvá, priateľstvá,spojenectvá a komunity stmelené všetkými týmito emóciami a starosťami.

 

Mnohíľudia začnú byť v tomto bode nervózni, ale nepohodlie nie jez tragédií, ktoré objasnil Trivers. Skôr pochádza z dvoch mylnýchpredstáv, z ktorých s každou sme sa stretli predtým. Po prvé, všetkytie reči o génoch, ktoré ovplyvňujú správanie, neznamenajú, že smekukučkové hodiny alebo mechanický klavír, ktorý bezmyšlienkovite vykonávapríkazy DNA. Gény, o ktoré ide, sú tie, ktoré násvybavujú neuronálnymi systémami zodpovednými za svedomie, uvažovaniea vôľu, a keď hovoríme o výbere týchto génov, hovorímeo rozličných spôsoboch, ako sa tieto schopnosti mohli vyvinúť. Chybapochádza z koncepcií nepopísanej tabule a ducha v stroji: akniekto vychádza z predpokladu, že naše vyššie mentálne schopnosti sú vrytéspoločnosťou alebo sú neoddeliteľnou súčasťou duše, a ak potom biológoviaspomenú genetický vplyv, prvé alternatívy, ktoré prídu na myseľ, sú bábkovépovrázky alebo trolejové dráhy. Ale ak vyššie schopnosti, vrátane učenia sa, usudzovaniaa voľby, sú produktmi nenáhodnej organizácie mozgu, musia existovať gény,čo pomáhajú organizovaniu a to vyvoláva otázku, ako sa asi tieto gényvyselektovali v priebehu ľudskej evolúcie.

 

Druhýmmylným názorom je predstava, že reč o nákladoch a úžitku znamená, že ľudiasú machiavelistickí cynici, chladne prepočítavajúci genetické výhodypriatelenia sa a sobášenia. Zožierať sa kvôli tejto predstave alebo juodsúdiť, pretože je škaredá, znamená pliesť si bezprostrednú kauzalitu snajvyššou. Ľudia sa nestarajúo svoje gény; starajú sa o šťastie, lásku, moc, rešpekt a inévášne. Prepočty týkajúce sa nákladov a úžitku sú metaforickým spôsobom opisuselekcie alternatívnych génov v priebehu tisícročí, nie doslovným opisomtoho, čo sa odohráva v ľudskom mozgu v reálnom čase. Nič nebránitomu, aby sa aj na základe amorálneho procesu prírodného výberu vyvinul mozogso skutočne šľachetnými emóciami. Hovorísa, že tí, ktorí vedia oceniť zákony a párky, by nemali vidieť, ako sarobia. To isté platí aj o ľudských emóciách.

 

Takžeak sa láska a svedomie môžu vyvinúť, kde je tá tragédia? Trivers sivšimol, že súhra genetických záujmov, čo viedli k vzostupu sociálnychemócií, je iba čiastočná. Keďže niesme klony, dokonca ani sociálny hmyz(ktorý môže zdieľať až tri štvrtiny svojich génov), to, čo je v konečnomdôsledku najlepšie pre jednu osobu, nie je identické s tým, čo jenajlepšie pre inú. Preto každý ľudský vzťah, dokonca aj ten najoddanejšía najdôvernejší, nesie zárodky konfliktu. Vo filme Mravec Z sa mravec s hlasom Woodyho Allena sťažuje svojmupsychoanalytikovi:

 

„Totoprehnané nadšenie superorganizmu je niečo, čomuvôbec nerozumiem. Snažím sa, ale proste to nechápem. Čo to má znamenať – jamám všetko robiť pre kolóniu a… čo mojepotreby?“

 

Vtipje v strete medzi mravčou psychológiou, ktorá má pôvod v genetickomsystéme tohto hmyzu a ten spôsobuje, že medzi mravcami-robotníkmi sú oveľasilnejšie príbuzenské väzby, než by tomu bolo medzi nimi a ich potomstvom,a ľudskou psychológiou, v ktorej nás naša genetická rozličnosť vediek otázke: „A čo moje potreby?“Trivers v nadväznosti na prácu Williama Hamiltona a Georgea Williamsavytvoril algebru, ktorá predvída, do akej miery by ľudia mali sami sebe klásťtúto otázku.[4]

 

Zvyšokkapitoly je o tejto zdanlivo jednoduchej algebre a o tom, ako jejdôsledky vyvracajú mnohé koncepcie ľudskej prirodzenosti. Diskreditujekoncepciu nepopísanej tabule, ktorá predpokladá, že pozornosť, ktorú venujemeiným ľuďom, je determinovaná ich „rolou“, akoby to bola úloha svojvoľne priradenák hercovi. Ale takisto diskredituje niektoré naivné názory na evolúciu, ktorésú bežné medzi ľuďmi, čo neveriav koncepciu nepopísanej tabule. Väčšina ľudí tuší, aký je prirodzený stavvecí. Môžu napríklad veriť, že ak by sme konali to, čo od nás „chce“ našaprirodzenosť, rodiny by fungovali ako harmonické jednotky, alebo jednotlivci bykonali pre blaho druhu, alebo by ľudia ukázali ich skutočné ja skryté za ichsociálnou maskou alebo, ako povedal Newt Gingrich v roku 1995, samec nášhodruhu by lovil žirafy a váľal sa v jarku ako malé prasiatka.[5] Pochopenie týchto vzorovgenetického prelínania, ktoré nás spájajú a rozdeľujú zároveň, môženahradiť zjednodušené názory všetkého druhu hlbším pochopením ľudského údelu.Vskutku môže osvetliť ľudský údel spôsobmi, ktoré dopĺňajú nahliadnutia umelcova filozofov v priebehu tisícročí.         

 

Najzrejmejšiaľudská tragédia pochádza z rozdielnosti medzi našimi emóciami vočipríbuzným a voči nepríbuzným, jednej z najhlbších priepastív žijúcom svete. Keď dôjde na lásku a solidaritu medzi ľuďmi,relatívna viskozita krvi a vody je zrejmá vo všetkom od klanova dynastií tradičných spoločenstiev až po preplnenie letísk počasdovoleniek ľuďmi cestujúcimi po celom svete, aby boli so svojimi rodinami.[6] To potvrdzujú aj výsledkykvantitatívneho výskumu. V tradičných spoločenstvách lovcov a zberačov,s väčšou pravdepodobnosťou žijú genetickí príbuzní spolu, navzájom sipracujú v záhradách, navzájom sa ochraňujú a osvojujú si chudobnéa osirelé deti a je menej pravdepodobné, že na seba zaútočia,pohádajú sa alebo sa navzájom pozabíjajú.[7] Dokonca ajv moderných spoločnostiach, kde tieto rodinné väzby majú tendenciu byťuvoľnené, platí, že čím sú dvaja ľudia geneticky spriaznenejší, tým viacinklinujú k vzájomnej pomoci, obzvlášť v život ohrozujúcich situáciách.[8]

 

Láskaa solidarita sú však relatívne. Povedať, že ľudia sú láskavejší k svojimpríbuzným znamená povedať, že sú ľahostajnejší k nepríbuzným. Motto knihyRoberta Wrighta o evolučnej psychológii je výňatkom z knihy GrahamaGreena Moc a sláva, v ktorejhlavný hrdina hĺba o svojej dcére: „Povedal: ,Bože, pomôž jej. Zatrať ma,zaslúžim si to, ale ju nechaj žiť naveky.‘To bola tá láska, ktorú mal cítiť ku každej duši na tomto svete: všetok tenstrach a túžba ochrániť boli nespravodlivo sústredené na jedno dieťa. Začal plakať… Pomyslel si: Toto jeto, čo by som mal cítiť neustále ku každému.“

 

Príbuzenskáláska naozaj podrýva ideál toho, čo by sme mali cítiť ku každej duši na tomtosvete. Etici sa pohrávajú s hypotetickou dilemou, v ktorej ľudia môžuvbehnúť do horiaceho domu cez dvere naľavo a zachrániť tak určitýpočet detí alebo cez dvere napravo a zachrániť svoje vlastné dieťa.[9] Ak ste rodičom, uvažujtenad touto otázkou: Existuje nejaký počet detí, ktorý by vás viedol k tomu,aby ste si vybrali dvere naľavo? V skutočnosti každý z nás odhaľujesvoju prioritu cez svoju peňaženku, keď utráca peniaze na drobnosti pre naševlastné deti (bicykel, ortodoncia, vzdelanie na súkromnej škole alebouniverzite) namiesto toho, aby zachraňovali životy nepríbuzných detív rozvojovom svete peňažným príspevkom na charitu. Podobne zaužívaný zvykrodičov odkazovať svoje bohatstvo svojim deťom je jednouz najnehanebnejších prekážok ekonomicky rovnostárskej spoločnosti. Lenmálo ľudí by vláde dovolilo skonfiškovať sto percent ich pozostalosti, pretoževäčšina ľudí vidí svoje deti ako pokračovanie seba samých, a teda akonáležitých príjemcov ich celoživotného úsilia.

 

Rodinkárstvoje univerzálnym ľudským sklonom a univerzálnou metlou veľkých organizácií.Je neslávne známe vyciciavaním krajín vedených dedičnými dynastiamia potápaním vlád a podnikov tretieho sveta. Opakujúce sa historickériešenie bolo udeliť posty miestnej moci ľuďom, ktorí nemali žiadne rodinnéväzby ako eunuchovia, ľudia, ktorí žili v celibáte, otroci alebo ľudia, ktoríboli ďaleko od domova.[10] Súčasnejšie riešenie jepostaviť rodinkárstvo mimo zákon alebo ho regulovať, hoci regulácie vždyprichádzajú s kompromismi a výnimkami. Malé podniky – alebo, ako súčasto nazývané „rodinné podniky“ alebo „manželské podniky“ – sú značnerodinkárske a tým môžu byť v konflikte s princípmi rovnostipríležitosti a vyvolať rozhorčenie okolitej spoločnosti.

B. F.Skinner, večný maoista, v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočianapísal, že ľudí by mali odmeňovať skôr za stravovanie vo veľkých spoločnýchjedálňach než za stravovanie doma so svojimi rodinami, pretože veľké hrnce majúnižší pomer povrchovej plochy k objemu než malé hrnce, a preto súenergeticky efektívnejšie. Logika veci je bezchybná, ale toto zmýšľanie bolov 20. storočí veľakrát v rozpore s ľudskou prirodzenosťou –hrôzostrašne v nútenej kolektivizácii v Sovietskom zväze a Čínea neškodne v izraelských kibucoch, ktoré rýchlo upustili od svojejpolitiky výchovy detí oddelene od svojich rodičov. Postava v románeizraelského spisovateľa Batyau Gura zachytáva náladu, ktorá viedla k tejtozmene: „Chcem moje deti uložiť do postele sám…, a keď majú nočnú moru,chcem, aby prišli k mojej posteli, nie k nejakému interkomu. Nechcem,aby boli nútené hľadať našu izbu blúdiac v temnej noci, potkýnajúc sao kamene, mysliac si, že každý tieň je príšera. Nechcem, aby nakoniecstáli pred zavretými dverami alebo boli odvlečení späť do domu pre deti.“[11]

 

Nie súto len nedávne sny o kolektivizme, čo sú rozvrátené príbuzenskousolidaritou. Novinár Ferdinand Mount zdokumentoval, že rodina bola rozvratnouinštitúciou počas celej histórie. Rodinnézväzky pretínajú väzby spájajúce spolubojovníkov a rehoľných bratov,a preto sú na ťarchu vládam, sektám, gangom, revolučným hnutiam aetablovaným náboženstvám. Avšak dokonca mysliteľ tak naklonený ľudskejprirodzenosti ako Noam Chomsky neuznáva, že ľudia prechovávajú iné cityvoči svojim deťom na rozdiel od tých, ktoré prechovávajú k známyma cudzincom. Nasleduje výňatok z rozhovoru s hlavným gitaristomrap-metalovej skupiny Rage Against the Machine:

 

Rage:„Ďalšou nespornou myšlienkou je, že ľudia si prirodzene konkurujú, a takna základe tohto je kapitalizmus jediným správnym spôsobom ako organizovaťspoločnosť. Súhlasíte s tým?“

 

Chomsky:„Pozrite sa okolo seba. Napríklad v rodine, ak sú rodičia hladní, ukradnújedlo svojim deťom? Mali by, ak by si konkurovali. Vo väčšine sociálnychskupín, ktoré sú dokonca spolovice duševne zdravé, sa ľudia navzájompodporujú, sú súcitní a nápomocní a starajú sa o iných ľudíatď. Toto sú normálne ľudské pocity. Prejavujú sa všade a vyhnať tieto pocityz hláv ľudí vyžaduje veľa tréningu.“[12]

 

Alepokiaľ ľudia nezaobchádzajú s inými členmi spoločnosti takým istým spôsobom akoso svojimi deťmi, odpoveď sa zdá byť nelogická – ľuďom môže veľmi záležať navlastných deťoch, ale pritom môžu prechovávať iné pocity k miliónom ostatnýchľudí, ktorí tvoria spoločnosť. Samo sformulovanie otázky a odpovedepredpokladá, že ľudia sú skôr buď súťaživí alebo solidárni na všetkýchúrovniach než to, žeby mali odlišné emócie voči ľuďom, s ktorými majúrozdielne genetické vzťahy.

 

Chomskynaznačuje, že ľudia sa rodia s bratským cítením voči svojim sociálnymskupinám, a že toto cítenie je vyhnané z ich hláv tréningom. Ale zdása, že je to naopak. Počas celej histórie, kedy sa vodcovia pokúšali zjednotiťsociálnu skupinu, trénovali svojich členov, aby o nej zmýšľali akoo rodine a aby presmerovali svoje rodinné emócie do jej vnútra.[13] Názvy používanéskupinami, ktoré usilujú o solidaritu – bratia, bratstvá, bratskéorganizácie, sesterstvá, dievčenské spolky, kriminálne rodiny, ľudská rodina –vo svojich metaforách pripúšťajú, že príbuznosť je paradigmou, na ktorúašpirujú. (Nijaká spoločnosť sa nesnaží posilniť rodinu jej prirovnávanímk odborovému zväzu, politickej strane alebo cirkevnej skupine.) Taktika jepreukázateľne efektívna. Niekoľko experimentov ukázalo, že ľudí viac presvedčípolitický prejav vtedy, ak hovorca apeluje na ich srdcia a mysle metaforamio príbuzenstve.[14]

 

Verbálnemetafory sú jedným spôsobom, ako ľudí poštuchnúť k zaobchádzaniu soznámymi ako s rodinou, ale obvykle sú potrebné silnejšie taktiky. AlanFiske vo svojom etnografickom prieskume ukázal, že étos komunálneho zdieľania(jeden z jeho štyroch univerzálnych sociálnych vzťahov) vzniká spontánne medzičlenmi rodiny, ale na iné skupiny sa rozširuje iba pomocou prepracovanýchzvykov a ideológií.[15] Nepríbuzní ľudia, ktorísa chcú deliť ako rodina, vytvárajú mytológie o jednom tele a krvi,spoločnom pôvode a mystickom pute k teritóriu (pôsobivo nazvanomrodná zem, otčina, matka zem alebo rodný kraj). Umocňujú tieto mýtysviatostnými jedlami, krvavými obetami a opakujúcimi sa rituálmi, ktorébytostné Ja vnárajú do skupiny a vytvárajú dojem skôr jedného organizmunež spolku jednotlivcov. Ich náboženstvá hovoria o posadnutí duchmi aleboiných typoch popletenia mysle, ktoré podľa Fiskea: „naznačujú, že možno ľudiačasto chcú mať intenzívnejšie alebo čistejšie vzťahy komunálneho zdieľania, nežsú schopní zrealizovať s obyčajnými ľuďmi.“[16] Tienistá stránka tejto súdržnosti je skupinové myslenie, sektárskamentalita a mýty o rasovej čistote – pocit, že cudzinci súkontaminanti, ktorí znečisťujú posvätnosť skupiny.

 

Ničz toho neznamená, že nepríbuzní si navzájom nemilosrdne konkurujú, znamenáto len, že nie sú tak spontánne kooperatívni ako príbuzní. A iróniou je,že napriek všetkým takýmto rečiam o solidarite, súcite a jednej krvičoskoro uvidíme, že ani rodiny nie sú až také harmonické jednotky.

 

Tolstéhoslávna poznámka, že všetky šťastné rodiny sú si podobné, ale každá nešťastnárodina je nešťastná svojím vlastným spôsobom, nie je pravdivá na úrovninajvyššej (evolučnej) kauzality. Trivers ukázal, ako majú zárodky nešťastiav každej rodine rovnaký základný zdroj.[17] Hoci príbuzní majú spoločné záujmy pre ich spoločné gény, mieraprekrytia génov nie je identická vo všetkých usporiadaniach a kombináciáchčlenov rodiny. Koeficient príbuznosti rodičov ku všetkým svojim potomkom jerovnaký, päťdesiat percent, kým každé dieťa má koeficient príbuznosti vo vzťahuk sebe samému sto percent. A to má nepatrný, ale závažný dôsledok preobeživo rodinného života, investovanie rodičov do svojich detí.

 

Rodičovskáinvestícia je obmedzený zdroj. Deň má iba dvadsaťštyri hodín, krátkodobá pamäťmôže podržať iba štyri kusy informácií a ako za mnohé iné podotklavyčerpaná matka: „Mám len dve ruky!“ Na jednom konci časového rozpätia životasa deti učia, že matka nemôže chrliť neobmedzený prúd mlieka; na druhom saučia, že rodičia nezanechávajú nekonečné dedičstvo.

 

Triversargumentoval, že miera, do akej emócie medzi ľuďmi odzrkadľujú ich typickúgenetickú spriaznenosť, je medzi členmi rodiny úmerná miere nesúhlasu s tým,ako by mala byť rozdelená rodičovská investícia. Rodičia by mali chcieťrozdeliť svoju investíciu medzi deti spravodlivo – ak už nie na absolútne rovnakéčasti, tak aspoň podľa schopnosti dieťaťa prosperovať z tejto investície.Ale každé dieťa by malo od rodiča chcieť, aby mu dal z investíciedvojnásobok toho, čo dá jeho súrodencovi, pretože deti zdieľajú polovicusvojich génov s každým vlastným súrodencom, ale samy so sebou zdieľajúvšetky gény. V prípade rodiny s dvoma deťmi a jedným koláčom každédieťa by ho malo chcieť rozdeliť v pomere dvoch tretín ku jednej tretine,zatiaľ čo rodičia by mali chcieť, aby bol rozdelený na dve polovice. Výsledkomje, že žiadne rozdelenie neurobí každého šťastným. Samozrejme, to neznamená, žerodičia a deti doslova bojujú pre koláč, mlieko alebo dedičstvo (hocimôžu) a rozhodne nebojujú pre gény. V našej evolučnej históriirodičovská investícia ovplyvňovala prežitie dieťaťa, čo zase ovplyvnilopravdepodobnosť toho, že gény rôznych rodinných emócií v rodičoch a deťoch dnes mohli prejsť na nás. Prognózou je, že vzájomné očakávaniačlenov rodiny nie sú dokonale zosúladené.