Akademickí pracovníci a školou povinné deti majú všeličo spoločné. Napríklad neschopnosť porozumieť, prečo ľudia oslavujú nový rok na prelome decembra a januára, v akomsi neurčitom dni, niekde uprostred školského cyklu. Myslím, že to nedáva zmysel ani mnohým iným. Keby to aspoň bolo na slnovrat, ale prečo práve na „o slepačí krok“?

Sme my to zvláštna kultúra, nový rok oslavujeme kdesi v tretine meteorologickej zimy a nový deň vítame uprostred noci. Nielen starí Gréci a Hebreji, ale aj naši predkovia začínali nový deň po západe slnka – ideálny čas, môžete si sadnúť a hneď na prahu nového dňa sa obzrieť za práve uplynulým, poďakovať zaň, požiadať o priazeň v tom začínajúcom, a pokojne si ísť ľahnúť spať. Ak by sme to chceli spraviť dnes, museli by sme ponocovať, alebo si dávať budík a buntošiť s tým v polnočnej hodine duchov.

Podobne aj nový rok, ten by sa predsa mal začínať niekedy v septembri. Uvedomil som si to v Dolných Dunajoviciach na Morave, kde som nedávno pomáhal kamarátovi s oberaním hrozna. Toto je ideálny štart do nového roka – zbieranie úrody, radosť z plodov, poďakovanie za to, že naša práca nevyšla nazmar. Toto je „hlava roka“ – „roš ha-šana“ – židovský Nový rok slávený v 1. a 2. dni mesiaca tišri, ktorý v našom kalendári pripadá na obdobie medzi septembrom až októbrom (tento rok to bolo 25. septembra a máme 5775 rokov od stvorenia).

Príchod nového akademického roka poznám podľa toho, že v záhrade zbieram tekvice, jablká a ďalšie posledné plody roka, voda v jazere je čoraz sviežejšia a na neskoronočnej oblohe začína vykúkať zimné súhvezdie Orióna. Triedim si a pripravujem prednášky, meškám s článkami na konferencie, s ktorými sa o chvíľu roztrhne vrece, a do schránky mi prichádza e-mail, že sa opäť pripravuje letné čítanie redaktorov Ostia. Niečo sa končí a uzatvára, aby sa iné mohlo otvoriť a rásť.

Prajem všetkým šťastný nový rok a radostné čítanie novoročného – októbrového Ostia.

Matúš Porubjak