PORUBJAK, M.: Terapia Antisthenom. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 3.
Vladislav Suvák: Antisthenés: Štyri štúdie. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej Univerzity, 2017, 200 s.
V roku 2017 vydal Vladislav Suvák ďalšiu zo svojich kníh venovaných jednej z kľúčových postáv ranej sokratiky – athénskemu Antisthenovi. Kniha vychádza z už publikovaných autorových textov, ktoré tvoria jadro jednotlivých kapitol.[1] Vybrané texty sú zvolené a prepracované tak, aby na seba nadväzovali. Kniha sa preto dá čítať buď ako homogénny celok, alebo – v prípade preferencie len niektorej z tém – ako samostatný príspevok k zvolenej problematike. Okrem štyroch hlavných kapitol nájdeme v knihe dva kratšie texty označené ako appendix. Po nich nasledujú poznámky – edičná a jazyková, ďalej zoznam skratiek, latinské skratky, literatúra rozdelená na pramenné texty a ich preklady a na texty interpretačné, a napokon veľmi užitočný index locorum.
Knihu otvára úvod, v ktorom autor stručne charakterizuje jej základnú štruktúru a určuje hlavnú tému, ktorá prepája všetky kapitoly. Je ňou „myšlienka etiky ako neustálej práce na sebe samom“ (s. 7). Aby naplnil obsah hlavnej témy, obracia sa Suvák v prvej kapitole k samotnému Antisthenovi – k analýze jeho života a diela. Táto úloha vôbec nie je ľahká, keďže správy o Antisthenovi sú fragmentárne a často ovplyvnené neskoršou interpretačnou tradíciou. Autor sa s týmto problémom vyrovnáva veľmi opatrne a erudovane. Zvlášť oceňujem jeho postreh a zároveň interpretačné východisko, že Antisthenés „zasahuje paradoxne až tri epochy dejín filosofie: predsókratovskú, klasickú a helenistickú“ (s. 13). Skôr než toto východisko Suvák rozvinie, pripraví si pôdu pre ďalšie skúmanie zasväteným prehľadom trinástich kľúčových prác o Antisthenovi (prvá z roku 1854, posledná z roku 2015), aby tak ukázal dramatickú premenu pohľadov na miesto a význam Antisthena v moderných dejinách filozofie. Následne odhalí mechanizmus, ktorý viedol k tomu, že Antisthenés sa (už pre starovekú historiografiu) stal proto-kynikom. Záver prvej kapitoly ponúka prehľad Antisthenovho diela a upozorňuje na základné interpretačné problémy spojené s jeho výkladom.
Druhá kapitola nazvaná Antisthenés medzi Diogenom a Sókratom ukazuje Antisthena ako mysliteľa zasadeného medzi dve hlavné línie myslenia – sókratovskú a kynickú. Sókratovskú tradíciu autor skúma predovšetkým cez (v modernej dobe často neprávom marginalizovaný) obraz Antisthena, ktorý nachádzame v Xenofontovom diele. Musím len súhlasiť so Suvákovým tvrdením, že spôsob, akým Xenofón Antisthena zobrazuje, nám umožňuje, „aby sme vymedzili určité charakteristické znaky, ktoré vytvárajú zaujímavé súvislosti so zachovanými tézami antisthenovského korpusu“ (s. 40). Nasledujúca podkapitola analyzuje dve zachované Antisthenove reči Aias a Odysseus. Autor sa v tu zaoberá antisthenovským chápaním mudrca korešpondujúcim s polytropickým Odysseom. Ďalšia podkapitola je venovaná obrazu Antisthena v doxografickej literatúre. Suvák v nej okrem iného skúma dôležitú otázku týkajúcu sa antisthenovského chápania dvojice δόξα – ἐπιστήμη v kontexte sókratovských diskusií o rozumnom konaní. Druhú kapitolu uzatvára téma vzťahu Antisthena a „dejín myslenia“. Kľúčovou sa tu stáva autorova úvaha o alternatívnom chápaní prechodu gréckeho myslenia od klasického k helenistickému.
Tretia kapitola sa venuje dialektickému charakteru Antisthenovho Aianta a Odyssea. Suvák v nej kladie zásadnú otázku, či je možné pristúpiť k týmto dvom rečiam z hľadiska sókratovskej dialektiky, t. j. čítať ich ako texty, ktoré by tvorili vo vzťahu k Platónovi alebo Xenofontovi alternatívnu podobu sókratovského dialógu či presnejšie sókratovského úsilia o vládu nad životom. Kľúčovým pre toto pýtanie sa je vzťah medzi rétorikou a dialektikou, ktorý je týmito dielami prezentovaný. Aby ho autor odhalil, obracia sa v druhej podkapitole ku Xenofontovým Spomienkam, kde sa rétorika a dialektika – na rozdiel od Platóna a Aristotela – nedostávajú do ostrého protikladu. Opäť tu vidíme dôležitú rolu, ktorú zohráva Xenofontovo dielo pri interpretácii sókratovskej a antisthenovskej tradície. Ďalšia podkapitola je venovaná analýze rétoriky v Platónovom Prótagorovi. V súvislosti s rôznym chápaním rétoriky a dialektiky sa ako hlavné ukazujú termíny βραχυλογία, λόγος μακρός a οἰκεῖος λόγος (stručná reč, dlhá reč, vlastná reč). Ich analýza je súčasťou tretej podkapitoly. Autor na jej konci prichádza k dôležitému rozlíšeniu, keď ukazuje, že „zatiaľ čo Antisthenés chápal διαλέγεσθαι[2] ako skúšku charakteru a návod na vnútorné zdokonaľovanie človeka, Platón z neho urobil vedenie, ktoré by sa malo stať kritériom premeny človeka aj obce v duchu maximy, že vedieť, čo je dobro, znamená konať v súlade s týmto vedením“ (s. 96). Toto rozlíšenie je základom k poslednej podkapitole tretej kapitoly venovanej Antisthenovým rečiam v kontexte sókratovskej literatúry. V nej sa ukazuje, že s ohľadom na špecifický charakter Antisthenových rečí Aias a Odysseus je protiklad medzi rétorikou a dialektikou skôr Platónovým pokusom o vyrovnanie sa s dobovou rétorikou než všeobecným znakom sokratiky. Ide o tvrdenie, ktoré (podľa mňa správne) ruší „zavedené“ interpretačné schémy zásadného protikladu medzi rétorikou a dialektikou vo filozofii.
Štvrtá kapitola sa venuje terapeutickej úlohe rozumnosti (σωφροσύνη) v kontexte Antisthenových zlomkov. Najtypickejšou ukážkou terapeutického rozmeru filozofie je Platónov Charmidés. Autor si na tomto mieste kladie otázku, či môžeme analogický význam sókratovskej therapeie nájsť aj u ďalších sókratovcov 4. st. pred Kr. a následne aj u Antisthena. Obmedzený rozsah Antisthenových zlomkov nám však neumožňuje odpovedať na túto otázku priamo. Preto Suvák volí inú metodologickú stratégiu. Odpoveď hľadá nepriamo, a to: 1) hľadaním súvislostí, podobností a rozdielností medzi kynicko-stoickými textami a sókratovskou literatúrou 4. st. pred Kr.; 2) hľadaním súvislostí medzi kynicko-stoickými textami hlásiacimi sa k Sókratovi ako svojmu zakladateľovi (pričom títo Antisthena označujú za sprostredkovateľa tohto dedičstva) a sókratovskou literatúrou, ktorá sa zmieňuje o Antisthenovi buď priamo (Xenofontovo Symposium) alebo nepriamo (Platónove dialógy); 3) hľadaním stôp antisthenovskej therapeie v postojoch, ktoré kynici prevzali od Antisthena, aby ich reinterpretovali na vlastný obraz (s. 108 – 109). Táto metodológia je následne rozvinutá v dvoch podkapitolách, ktoré sa venujú ranému obrazu Antisthena v Xenofontovom Symposiu a Antisthenovi v neskoršej antickej literatúre.
K tejto kapitole si dovolím pripojiť jednu výhradu. Nájdeme v nej viaceré argumenty a vysvetlenia, ktoré sa opakujú z kapitol predošlých. To je pre čitateľa, ktorý číta celú knihu od začiatku do konca, trocha únavné. Možno by bolo vhodnejšie, keby kapitola s tak príťažlivou témou bola napísaná skôr esejistickým štýlom s výraznou redukciou poznámok pod čiarou a fungovala ako akýsi appendix (čím by vytvorila trojicu s dvomi v knihe zaradenými appendixami, ktorým sa ešte budem venovať), appendix nie v zmysle niečoho „menejcenného“, ale niečoho, čo je svojím štýlom iné než text predchádzajúci. Po odbornej stránke je samozrejme kapitola rovnako dobre spracovaná ako predošlé. Zvlášť zaujímavý je záver, ku ktorému autor dochádza, keď konštatuje, že rekonštrukcia Antisthenovho chápania rozumnosti tvorí alternatívu voči chápaniu Platónovmu, a je svedectvom zápasu o jej uchopenie, ktorý prví sókratovci viedli medzi sebou. Terapeutická úloha rozumnosti spočíva u Antisthena v odstraňovaní klamlivých predstáv o tom, čo znamená dobre žiť, pričom základom tejto rozumnosti je duchovná askéza, t. j. sókratovská výchova iných aj seba samého. „Bez pomoci Sókrata, bez pomoci toho, kto nám pomáha vďaka vzájomnej láske, nedokážeme dať svojmu životu správny smer. V tomto zmysle je sókratovská terapia starosťou o seba“ (s. 128).
Knihu uzatvárajú dva appendixy vedené úvodnou myšlienkou etiky ako neustálej práce na sebe samom. Prvý je venovaný úvahe o Antisthenových spisoch Aias a Odysseus v kontexte problému rozumnosti. Antisthenov Odysseus je tu ukázaný ako prototyp sókratovského hrdinu, ktorý dokáže využiť rozum v každej situácii, čím zároveň pomáha všetkým, ktorí sú ochotní vypočuť si ho a premýšľať o sebe samom. Odysseus, podobne ako Sókratés, stelesňuje rozumnosť a duševnú silu, bez ktorej sa nedokážeme postarať o vlastné životy. Druhý appendix je venovaný výkladu Sókratových posledných slov v Platónovom Faidónovi.[3] Ide o pasáž, ktorá je záhadou pre mnohých interpretov a ponúka rôzne možné vysvetlenia. Suvákovo foucaultovské čítanie tejto pasáže považujem za jedno z najzaujímavejších. Ak ste naň zvedaví, otvorte si knihu Antisthenés: Štyri štúdie a pustite sa do čítania.
P o z n á m k y
[1] Prvá kapitola (Antisthenés: Život a dielo) vychádza z úvodnej štúdie k prekladu Antisthenových zlomkov (Antisthenés alebo stručný sprievodca životom a dielom sókratovca Antisthena, in: A. Kalaš – V. Suvák, Antisthenis Fragmenta / Antisthenove zlomky, Bratislava: Vydavateľstvo Univerzity Komenského 2013, s. 9 – 27). Druhá kapitola (Antisthenés medzi Diogenom a Sókratom) je rozšírenou verziou štúdie Antisthenes between Diogenes and Socrates, ktorá vyšla v zbierke Antisthenica Cynica Socratica, ed. V. Suvák, Praha: OIKOYMENH 2014, s. 72 – 120. Tretia kapitola (O dialektickom charaktere Antisthenovho Aianta a Odyssea) vychádza z rovnomennej štúdie, ktorú uverejnil Filosofický časopis, 61 (2013), s. 33 – 50. Štvrtá kapitola (Antisthenés o terapeutickej úlohe rozumnosti) je rozšírenou verziou článku Sókratovská therapeia: Antisthenés o rozumnosti, ktorý vyšiel v časopise Filozofia, 71 (2016), s. 85 – 95.
[2] (Umenie) viesť rozhovor.
[3] „Kritón, …, Asklépiovi dlhujeme kohúta, dajte mu ho, nezabudnite“ (Platón, Phd. 118a7-8; preklad J. Špaňár).
doc. PhDr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
FF UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
e-mail: matus.porubjak@ucm.sk