Študuje na Katedre grafiky a iných médií v Ateliéri voľnej grafiky a ilustrácie (u prof. Dušana Kállaya) na VŠVU v Bratislave. V súčasnosti sa venuje témam knihy, svetla o dotyku, o ktorých píše diplomovú prácu. Dielo L’AGE DU KOL (250 x 350 cm, 2016), koláž na stene VŠVU, ktoré prezentuje fotografickými zábermi a uvádzajúcim textom v galérii Ostia, vytvorila v Ateliéry voľnej a farebnej grafiky.
S pokojne zdvihnutým kútikom úst priznávam, že v súčasnosti končím svoje štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ako desiatačka. Vychádzam z Ateliéru voľnej grafiky a ilustrácie od prof. Dušana Kállaya, akad. mal.
Semester pred diplomovým ročníkom som sa rozhodla stráviť na internej stáži v rámci našej katedry v Ateliéri voľnej a farebnej grafiky u doc. Vojtecha Kolenčíka, akad. mal.
Toto presťahovanie sa „cez stenu“ mi dovolilo slobodne vykročiť mimo vlastné uvažovanie v médiu knihy.
Obdobie u KOL_enčíka (L´age du KOL) vyústilo v KOL_áž na stene. Realizácii predchádzal zber fotografického materiálu v lesoch nad Mariánkou a stretnutie s človečinou v dome nášho pedagóga. Ponúknutý priestor na experiment, omyly a ohmatávanie vlastného myslenia mi bol viac než vzácny. Prirodzene ma to vytlačilo z ateliéru na chodbu do prievanu. Zvesenie nástenky pri schodoch bolo prvým ťahom na šachovnici.
Vztýčený katedrový i akademický prst na môj zásah od začiatku starostlivo dozeral vždy prítomnou otázkou: „Však to potom vrátite do pôvodného stavu?“ Zavŕšením tvorby sa teda nestane vznik artefaktu ani obhájenie si počínania na konci semestra či predaj diela, ale opätovné vybielenie steny a zavesenie nástenky. Pre mňa radostný a nový typ výzvy.
Prvý raz som bola vedená nečeliť pri tvorbe prítomnému iba vlastnému strachu. Cudzí strach, ak sa s ním vedome stretávate prvýkrát, paradoxne, paralyzuje násobne.
Grafitom nanášaná skoro oltárna kompozícia uvoľnených geometrických chlievikov, hladenie steny pigmentom, donáška lacných lakov na vlasy tesne pred desiatou večer, súbežná manipulácia vznikajúcich skenov koláží, hrudky vo vedre s tapetovým lepidlom, vysoko a nízko expanzná polyuretánová pena vo vlasoch, operácia OKO…
Na škole ma učili, ako funguje kniha a čo znamená dobre ilustrovať. Dávali pozor, aby som si v dielni neublížila viac, ako je nevyhnutné. Viedli ma, dozerali na mňa a zastali sa ma, keď bolo treba. Otvorili dvere znova. Nechali ma naraziť, keď sa im zdalo, že to potrebujem. Odhalili mi vlastné schopnosti i slabosti – ponúkli miesto na lavičke.
Foto: Eliška Kováčiková, Emília Blašková
