Emil Malecký (1990) študoval na Katedre sochy, objektu, inštalácie na VŠVU v Bratislave, kde obhájil bakalársku prácu „Nicole“ v ateliéri doc. J. Hoffstädtera, akad. soch. Z tejto práce vzišla v roku 2013 výstava „Mira Podmanická – Sleep / Emil Malecký – Nicole“. V diplomovej práci sa venoval téme identity, figurálnemu sochárstvu a ako materiál vo svojich prácach používa prevažne drevo. Vystavoval aj v rámci medzinárodného podujatia SOCHA a OBJEKT XIX. V roku 2012 absolvoval študijnú stáž na Univerzite v Porte. Zúčastnil sa sochárskych sympózií v Zlíne (CZ) a Oronsku (PL) a rezidenčnom pobyte v GLO-ART Centre v Belgicku.
Snímka vašej práce ruiny tvorila titulnú stranu predchádzajúceho čísla Ostia (3/2016), ktoré bolo venované téme sna. V tomto prípade cez otvory stavby, ktorá je ponorená v tme, preniká svetlo, na iných záberoch túto stavbu inštalujete aj v otvorenom priestore v prírode. Denné a nočné osvetlenie, ako aj postupne sa „rozkladajúca“ stavba pre nás predstavovali výstižné prepojenie s témou snenia. Aký bol však váš pôvodný zámer a pri akej príležitosti vznikol tento cyklus?
Jedným z impulzov k vytvoreniu tohto hlineného objektu boli situácie na budovách, ktoré ma zaujali v meste Tivoli neďaleko Ríma. Nemohol som prehliadnuť, ako minulé generácie jeho obyvateľov na priečeliach a bránach starých domov počas storočí sekundárne použili antické torzá stĺpov a iných súčastí budov. Históriu mesta som vnímal aj pod dlažbou ulíc. Tam som si hlbšie uvedomil, po čom kráčam. V starých mestách, ale aj na poliach ma vždy fascinujú nánosy vrstiev – to, ako sa dvíha terén, ulice, ako nové generácie obyvateľov stavajú svoje domy na ruinách domov svojich predkov. Pôvodná úroveň miest spočíva niekedy až niekoľko metrov pod tou súčasnou. Na Blízkom východe narástli hromadením privezeného materiálu a z odpadu celé kopce, tzv. telly. Moja stavba vznikala podobným princípom, nakladaním viacerých hlinených vrstiev, plátov a tehličiek spôsobom, akým sa nanášajú kultúrne vrstvy. Vznikol akoby rez terénom, v ktorom sú stopy po živote predkov.
Vo svojej tvorbe pracujete so sadrou, hlinou a najmä drevom (čomu ste sa venovali najmä v diplomovej práci, ktorá mala podtitul „Drevo ako klasický aj súčasný materiál vo figurálnom sochárstve“). Prečo ste si zvolili práve tento materiál, v čom ho považujete za dôležitý?
Už v detstve som rád „majstroval“. Kamaráti občas žartovali, že detský seriál Emil z Lönnebergy je o mne. K manuálnej práci mám hlboký osobný vzťah. Na strednej škole som prvé dva roky pracoval s drevom, počas ďalších dvoch som študoval kameňosochárstvo. Siaham aj po iných materiáloch, ale drevo ma láka najviac. Či už jeho náročnosťou opracovania a možno trocha aj preto, že sa ním nezaoberá veľa sochárov. Je to médium, ktoré si vyžaduje poznanie jeho správania sa, aj určitú manuálnu zručnosť. A vyžaduje si veľa času, čo nie je príliš v súlade s rýchlym tempom dnešnej doby. Aj pre tieto znaky je pre mňa drevo prvoradým materiálom v mojej tvorbe.
Vystupuje tu do popredia v širšom zmysle vzťah k tradičným materiálom a figuratívnosti, v užšom zmysle sú to aj odkazy na ľudové remeslá. Ako sa vyrovnávate so vzťahom klasické – súčasné? Respektíve je pre vás táto dichotómia dôležitá?
Súčasná figurálna tvorba nesie v sebe riziko, že bude považovaná za nemodernú, neaktuálnu. Mnohí ľudia stále nazerajú na drevenú figurálnu sochu s akousi nedôverou a nevedia sa zbaviť porovnávania predovšetkým s ľudovým umením a drevenou gotickou plastikou. Táto tradícia je skutočne významná. Drevená socha nemôže a možno ani nechce zabudnúť na svoj severoeurópsky pôvod, starobylú tvrdosť rezbárskej práce, statickosť v jej naratívnej výpovedi. Tieto činitele v praxi do určitej miery dištancujú drevenú plastiku zo súčasného prúdu, ktorý je nesmierne dynamický a premenlivý.
Obdivujem genialitu ľudových tvorcov a stotožňujem sa s ich nekomplikovaným nazeraním na svet. Myslím si, že život je v podstate jednoduchý, ak si ho človek sám nekomplikuje. No aj napriek môjmu obdivu k starým majstrom netvorím ani v duchu gotiky, ani v duchu ľudových rezbárov. Moje práce sú mojou vnútornou výpoveďou. Tým, že žijem v tejto jedinečnej dobe a prežívam jedinečne – nakoniec tak ako každý –, moje výpovede prostredníctvom výtvarného diela sú svedectvom o mojom živote, ktorý žijem sám za seba tu a teraz. Tak chápem aj pojmy klasické – súčasné. Striktne ich nerozdeľujem ani nespájam.
V teoretickej časti diplomovej práce ste predstavili okrem iného zaujímavý exkurz do súčasnej drevenej figurálnej sochy (G. Baselitz, S. Balkenhol, A. Demetz, Š. Papčo). Zároveň poukazujete na aktuálnosť i perspektívnosť práce s drevom, a to najmä vo vzťahu k prírode. Ak by ste mohli zhrnúť, v čom považujete tento prístup za aktuálny aj inovatívny? Čo vás z toho najviac oslovuje vo vašej tvorbe?
Drevo vďaka jeho dostupnosti a vlastnostiam človek využíval na tvorbu sôch naprieč všetkými obdobiami. Mohlo by sa zdať, že sa už spracovalo v každej forme, čo však určite nie je pravda. Každý autor je individualita a ponúka jedinečný pohľad na svet. Je pravdou, že na súčasnej výtvarnej scéne je drevená figurálna socha naozaj málo zastúpená. Napriek tomu sa dá hovoriť o určitom znovuzrodení, možno malej renesancii. Jej aktuálnosť vnímam práve v tom, čo ju vzďaľuje od súčasných prúdov umenia, a to je spätosť dreva s prírodou. Zaiste takto tvoriaci sochári vyjadrujú aj svoj názor o nevyhnutnosti rešpektovania zákonitostí prírody. Preto v ich dielach vidím i ekologický rozmer, ktorý je v súčasnosti s diskusiou o ochrane prírody taký aktuálny. Príroda a šetrnosť k nej zohrávajú veľkú úlohu aj u mňa. Aj môj vzťah k drevu do značnej miery vychádza zo vzťahu k prírode a ku krajine. Každý z nás, či je veriaci, alebo nie, má istú dávku religiozity. Práca, ktorú s drevom robím (v prepojení dreva s prírodou a silnou tradíciou), má pre mňa aj duchovný význam, čím je pre mňa tiež aktuálna. Drevo aj napriek tisícročiam využitia stále ponúka nové možnosti, napríklad nástupom 3D technológií, pomocou ktorých je možné drevo po formálnej, ale aj ideovej stránke spracovávať novými spôsobmi. Môžeme to vidieť napríklad v tvorbe Arona Demetza.
Tematická stránka vašej tvorby sa odvíja od otázky vzťahov medzi ľuďmi (priateľka, rodina, známi a pod.), identity, individuality i jedinečnosti. Ako túto tému problematizujete zo svojej perspektívy?
Rád skúmam ľudí – mojich známych, kamarátov, členov rodiny, ktorí sa medzi sebou nie vždy poznajú, ale ako celok tvoria moje sociálne prostredie, zázemie, kde sa pohybujem, z ktorého som vyšiel a ktoré ma ovplyvňuje. Sám v sebe analyzujem vzťahy medzi nimi a mnou. Napríklad v praktickej časti diplomovej práce som vytvoril objekty z už používaného dreva, hranolov, kusov nábytku, okien, do ktorých som vyrezal figúrky jednotlivých osôb. Každá figúrka je vytvorená zo samostatného kusa dreva, ktoré som následne pospájal do skupiniek. Každý z aktérov je buď samostatná jednotka, alebo člen nejakej skupiny, podľa čoho som ich v objektoch rozmiestnil. Postavy som spracoval v geste, činnosti, ktorá z môjho pohľadu vystihuje ich individualitu. Priatelia a rodina sú pre mňa najväčšími hodnotami, aké máme.
Čomu sa aktuálne venujete alebo chystáte venovať?
Počas leta som mal pauzu od sochárčenia, keďže som pomáhal rodičom pri záchrane a zveľaďovaní rekreačného strediska v Slovenskom raji. Bolo to akútne. Mimochodom, je to zaujímavá lokalita, kde sa priamo v areáli strediska nachádzajú zreteľné stopy po pravekom osídlení. Cez zimu mám v pláne pokračovať v práci s drevom a figúrou.
Na ďalší rozbeh či pre zmenu aktuálne sekám do pieskovca. Potrebujem eliminovať moje staršie nedorobky a chcem dokončiť už dávnejšie načatú hlavu Picassa.
Za rozhovor ďakuje Jaroslava Vydrová.
1. Diplomová práca Identita, 2016, inštalácia, drevo
2. Identita, detail
3. Identita, detail
4. Identita, detail
5. Identita, detail
6. Identita, detail
7. Identita, detail
8. Identita, detail
9. Ruina, 2012, 105 x 105 x 118 cm, hlina
10. Nicole, 2013, inštalácia, drevo, sadra
11. Nicole, 2013, výška 70 cm, drevo
12. Laco, 2014, výška 67 cm, drevo
