Zwiefelhoferová, N.: Román, ktorý (ne)stavia na overených princípoch. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4.
Peter Balko: Vtedy v Lošonci. Koloman Kertész Bagala 2015, 200 s.
Už od roku 2006 sa na Slovensku udeľuje cena Anasoft litera za pôvodnú prózu. Jej doterajší laureáti sú Marek Vadas, Milan Zelinka, Alta Vašová, Stanislav Rakús, Monika Kompaníková, Balla, Viťo Staviarsky a dvojnásobný víťaz Pavel Vilikovský. Tento rok udelila porota cenu spisovateľke Veronike Šikulovej za dielo Medzerový plod. Avšak okrem oficiálnej ceny, ktorá zahŕňa finančnú odmenu 10 000 eur pre víťaza, sa udeľuje aj Cena čitateľov denníka SME. Verejnosť rozhodla, že najlepším pôvodným prozaickým dielom napísaným v roku 2014 je kniha Patra Balka Vtedy v Lošonci.
Zatiaľ čo Veronika Šikulová je autorkou už siedmich prozaických diel, v prípade Petra Balka ide o jeho knižnú prvotinu. Ocenené prózy majú napriek tomu veľa spoločného. Oboch autorov by sme mohli označiť ako regionalistov, keďže v prozaickej tvorbe Šikulovej zohráva podstatnú úlohu mesto Modra a v Balkovom románe je dej situovaný do spisovateľovho rodného mesta Lučenca. Samozrejme, že v prípade Balka ide len o konštatovanie v úvodzovkách, keďže nevieme určiť, akým smerom sa bude uberať jeho nasledujúca tvorba.
Ďalšou spoločnou črtou oboch diel je zobrazovanie typických „postavičiek“, ktoré sú pre dané miesta príznačné a dotvárajú ich kolorit. V Balkovej próze je to napríklad Kohútia vdova, ktorá je vnímaná ako dedinský blázon. V Šikulovej Medzerovom plote ide o celú masu postáv, ktoré sa objavili už v jej predošlom diele Domček jedným ťahom.
Kolorit miesta, na ktorom sa dej odohráva, výrazne ovplyvňuje aj jazykový prejav postáv. U Balka je inklinácia k nárečovému prejavu zriedkavejšia ako u Šikulovej, no napriek tomu je prítomná už v samotnom názve, keďže rodné mesto pomenúva Lošonc. V prípade oboch autorov sa nárečové jazykové prejavy objavujú iba v prehovoroch starších postáv, nie sú preto vnímané ako násilná jazyková štylizácia.
Vypovedajú však tieto výberové znaky o tom podstatnom, na čom stojí a láme sa kvalita diel? Myslím si, že rovnakú pozornosť, aká je venovaná víťazke ocenenej odbornou porotou, si zaslúži aj víťaz Ceny čitateľov denníka SME. Obstojí dielo, ktoré zaujalo laického čitateľa aj pred náročnejšími kritériami?
Hlavnou postavou Balkovho románu je približne deväťročný chlapec, ktorý má prezývku Leviathan. Chce sa stať spisovateľom a priťahuje ho spolužiačka zo školy. Leviathana by sme mohli charakterizovať ako typ tučnučkého intelektuála a outsidera, ide vlastne o archetypálny typ postavy. Preto čitateľa pravdepodobne neprekvapí, ak sa s takouto postavou už niekedy v literatúre stretol. V mojom prípade išlo o postavu Kvída, ktorá sa objavila vo Vieweghovom, dnes už kultovom (a podobne ako v Balkovom prípade debutovom) románe Báječná léta pod psa. Aj Kvído je malý chlapec, ktorý je outsiderom a jeho intelektuálne správanie zaujíma len jeho spolužiačku Jarušku. Touto paralelou však Balka neupodozrievam z vykrádania už existujúceho diela. Fakt len potvrdzuje, že Leviathan je archetypálnou postavou. Český aj slovenský spisovateľ vytvarovali svojich chlapčenských hrdinov vlastným spôsobom.
Kvído aj Leviathan túžia po tom, aby sa stali spisovateľmi. V tomto rozmere je Balkova snaha štylizovať Leviathana do pozície budúceho spisovateľa viac prepracovaná. V knihe sa objavujú vety, v ktorých sú slova vedľa seba kladené krkolomne a evokujú tak prejav človeka, ktorý sa snaží vyprodukovať svoje prvotné literárne pokusy, napr.: „Sused Hrčka nemá vlasy, pretože má rakovinu. Našťastie, sused Hrčka vyhral v lotérii a moderná medicína mu do zadku zaviedla sondu. Sonda ho vyliečila. Sused Hrčka bol šťastný, pretože mu začali opäť rásť vlasy.“ (s. 12). Takéto „poškodené“ vety nemožno vnímať ako zlyhanie Balkovej literárnej zručnosti, ale naopak, sú prejavom remeselnej zručnosti pri písaní textu.
Spoločnou črtou Balkovho hrdinu i Viewegovej literárnej postavy je istý typ neadekvátnosti. Postava Kvída z českého románu má jazykový prejav na takej vysokej intelektuálnej úrovni, že za jeho slovnú zásobu by sa nemusel hanbiť ani profesor vysokej školy. Čitateľ to nevníma ako niečo rušivé. Prijíma hru autora a intelektuálny jazykový prejav u malého chlapca vníma ako istú formu neprvoplánovej zábavy. Avšak neadekvátnosť vo vyjadrovaní Balkovho maloletého hrdinu považujem za jednoznačný nedostatok jeho diela. Prežívanie prvých sympatií smerom k svojej spolužiačke takým spôsobom, akým je to opísané v románe Vtedy v Lošonci, nepôsobí vierohodne. Hoci neadekvátnosť vo vyjadrovaní postavy môže byť i prednosťou literárneho diela, spisovateľ ju musí uchopiť správne. V tomto prípade sa to Balkovi nepodarilo.
V súvislosti s recenzovanou knihou treba však vyzdvihnúť jej kompozíciu. Na začiatku príbehu sa nachádza list Leviathana, ktorý píše svojmu najlepšiemu kamarátovi Kápiovi. Nasleduje séria reflexívnych čŕt, zachytávajúcich udalosti, ktoré sa odohrali v Lučenci z pohľadu Leviatana. Dielo uzatvára Kápiov list pre Leviathana. Vďaka „správnemu“ zoradeniu jednotlivých próz v knihe nie je dielo monotónne, ale dochádza ku gradácii. Drsnosť situácií, ktoré sa v knihe opisujú, sa stupňuje, a kniha tak má správny temporytmus. Túto skutočnosť chcem zdôrazniť hlavne preto, lebo práve monotónnosť literárneho diela môže byť príčinou neúspechu spisovateľa, respektíve knihy.
Z formálneho hľadiska si čitateľ nemôže nevšimnúť veľké množstvo obrazných pomenovaní, ktoré sa v texte využívajú. A aj v tomto prípade treba vyzdvihnúť Balkovu literárnu zručnosť. Autor sa totiž snaží inovovať už existujúce frazémy, alebo si vymýšľa vlastné metafory, aby sa vyhol prejavom, ktoré by pôsobili ako literárne klišé. Napríklad obraz búrky, ktorý bol v literatúre často využívaný, opisuje nasledovne: „Melódia dažďových kvapiek, bubnujúca na parapetoch a škridlách, sa vznášala nad mestom ako rekviem pre nespoľahlivých meteorológov. (…) Pár nešťastníkov, ktorí nemali nohy alebo rozum, prípadne oboje, poslala príroda na večnosť. Bleskami, kvapkami, pichajúcimi ako roj divokých včiel či kryhami veľkosti novorodeneckej hlavy.“ (s. 136 – 137). Balkova metafora by sa dala charakterizovať tak, že využíva aj zaužívané obrazy, no vždy sa snaží toto literárne klišé obohatiť o nejaký nový a nápaditý obraz. Snaha o inováciu by sa dala demonštrovať aj na ďalšom príklade. Prirovnanie „tajomný ako hrad v Karpatoch“ je pomerne známe. Balko ho v svojej knihe radšej nahradil podobným obrazným pomenovaním a záhadnosť či tajnoskárstvo Kápiu vystihol slovami „bol nedobytný ako haličský zámok“ (s. 137).
Hoci Peter Balko získal iba čitateľskú cenu, ide podľa mňa o kvalitný debut. Mojím zámerom nebolo vytvoriť jednu z „hurá“ recenzií, ktoré sa snažia nevidieť žiadne nedostatky literárneho diela. No román Vtedy v Lošonci obsahuje dobré nápady, na ktorých môže autor v budúcnosti stavať.
Bc. Nina Zwiefelhoferová
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta Univerzity Komenského
Gondova 2
814 99 Bratislava
nzwifelhoferova@gmail.com