Čikel, M.: Filozofia a deti, deti a filozofia. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4.
Oscar Brenifier, Jacques Després: L’amour et l’amitié. Paris: Édition Nathan 2009. 35 s.
Zrejme nie často recenzovanou knihou vo vedeckom časopise je kniha pre deti, navyše filozofická. Neexistuje jedna priama odpoveď na veľké životné otázky. Takto by sa dal charakterizovať obsah útlej, sotva štyridsať-stranovej knihy, určenej pre čitateľov od sedem rokov. Avšak omylom by bolo tvrdenie, že je výsostne detská. Obsah môže zaujať aj vekovo staršie ročníky. Kniha L’amour et l’amitié (láska a priateľstvo) je jednou z množstva tematicky rôznorodých publikácií v kategórii „Livre des grands contraires philosophiques„, teda knihy veľkých filozofických protikladov, ktorých cieľom je podnecovať zručnosti a filozofické myslenie, ktoré sú potrebné pre nachádzanie odpovedí. Akýmsi vodidlom k mysleniu tu však nie sú príbehy, opisy, rozprávky, ale krátke výroky odzrkadľujúce idey, podčiarknuté precíznymi ilustráciami Jacquesa Desprésa. Takýto celok vytvára priestor pre dialóg a predstavivosť. Kniha je ocenená cenami Prix de la Presse des Jeunes 2008, Prix France Télévisions 2008, Prix La Science se livre 2009.
Komunikácia knihy so súčasnosťou je viac než aktuálna. V rámci filozofickej praxe s deťmi slúži najmä ako didaktická pomôcka, hoci je i voľne dostupná v predaji. Dospelého môže kniha nadchnúť ilustráciami, ideami a cez zamyslenie sa nad sebou samým azda i stratou svojej vlastnej jednoduchosti. Dospelý má detstvo za sebou a mnohokrát veci okolo seba uchopuje s istotou a díva sa na ne s rokmi precízne vypracovanou optikou. Na pôde filozofickej antropológie sme neraz svedkom skutočnosti, že zasadenie dieťaťa do mnohých filozoficko-antropologických systémov spôsobí ich rozpad alebo vážnu kolíziu. Paradoxne teda často nepotrebujeme zložité metodické postupy na dekonštrukciu našich konštruktov, ale postačí nám práve konfrontácia s detským svetom, s detskou knihou. Mnohokrát jej potenciálu jednoducho nerozumieme napriek tomu, že sme ju pre deti vyrobili. Práve zo samozrejmosti a nedostatočného pocitu uspokojenia z tejto „detskej“ jednoduchosti môžeme upadnúť do prázdnoty, možno nudy. Nazdávam sa však, že táto detská, a pritom filozofická kniha je pre „mohutnú“ filozofiu dospelého jedinca, plnú konštruktov, kladivom, ktoré je schopné v okamihu rozštiepiť zložitosť na jednoduché idey, s ktorými deti narábajú s ľahkosťou. Ak si to uvedomíme, kniha vytvorí priestor aj pre kreativitu dospelého človeka. Naservírovaný košatý dej, krásny slovník, ktorý sa často ponúka v knihách pre dospelých, tu nenájdeme, pretože L’amour et l’amitié (láska a priateľstvo) nás podnecuje, aby sme ho vytvorili my, a to od základu. Kniha má vďaka štruktúre predstavených ideí potenciál pre reflexiu stretu „sveta dospelého“ a „sveta dieťaťa“. Dokonca aj v otázke kreativity. Deti primárne zachytí jej nápaditosť a hravosť, dospelí ju budú čítať účelovo, korektívne, hľadajúc jej praktické využitie. Oba aspekty však vyniknú až na pozadí stretu oboch svetov, kde sú osoby dospelého a dieťaťa vo vzájomnej interakcii, vzťahu. Príkladom môže byť využívanie a zasadenie hry v pedagogickom procese do relaxačného procesu medzi pracovnými úkonmi[1].
Obsah knihy pozostáva z dvanástich tém, týkajúcich sa lásky, lásky zaľúbených, rodičov a detí, zložitých vzťahov medzi súrodencami, priateľstva, vášne, sebaúcty. Kompozícia knihy je kreatívna, nie sú v nej žiadne kapitoly, len obrázky opatrené strohými textami, ktoré sami o sebe nevnucujú žiadnu konkrétnu predstavu ani žiadne odpovede. Ide o knihu bez deja s potenciou mať množstvo dejov, pretože presne neviete, čo postavy robia v komplexnosti svojho bytia, teda na čo myslia, popritom čo robia alebo či sa len plne sústreďujú na to, čo robia. A keď chcete vyjadriť čo, tak zapájate kreativitu a zasadíte ich do nejakého prostredia, intencie. Predkladaná idea v knihe nepôsobí ako nejaký fakt, dej, príbeh, ale svojou povahou, keďže je abstraktná, podnecuje tvorivosť a napája sa na žitú skúsenosť, na duševný pochod v spojitosti napríklad s ideou lásky medzi ľuďmi. Tu sa ukazuje skúsenosť detí s tým, že sa mnohokrát stretávajú s ideami cez pocity, prejavy dospelých voči nim, cez počuté pojmy, avšak nerozumejú im. To však neznamená, že pre ne nie sú dôležité, že ich nezaujímajú, alebo že im nerozumejú do takej miery, aby sme ich z týchto tém vylúčili. Rozumejú im vo svojich limitoch a zaujímajú ich v špecificky detskom zmysle, ktorý však pre ne má plnosť v danom okamihu.
Začiatok knihy vykresľuje chlapcov a dievčatá vo vzájomnom rozhovore, osamotené dieťa s rubikovou kockou a túžbou vyriešiť hlavolam. Na inom mieste nájdeme mladých ľudí, ktorí si prejavujú náklonnosť a napokon tu sedí philosophos, milujúci a hľadajúci múdrosť v kontakte s knihou. To všetko sprevádza výrok: „Jeden môže mať o tom, čo milujem, veľmi odlišné predstavy a dokonca opačné…“(s. 2). Tu sa môžu obrazy postáv obohatiť o existenciálny rozmer, poukazujúci na bytostný rozhovor o láske, o možnosti vnímať pojem milovať raz v spojitosti s hrou, inokedy s múdrosťou a podobne. V druhom výjave knihy sa stretávame s deťmi, ktoré zapochybujú o tom, čo videli, počuli o láske medzi ľuďmi, vyjadrujúc: „Možno nie je pre deti, lebo sú ešte malé a pre starých rovnako, lebo sú už na to starí“.(s. 6). Tu je implicitne obsiahnutý predpoklad, dôvera, u niekoho jasná vedomosť, keďže si na detstvo v týchto aspektoch spomínajú, že deti neraz riešia vyššie opísanú dilemu, kde zapochybujú o tom, pre koho je láska určená. Zrod takejto dilemy môže mať množstvo príčin. Môže vyvierať napríklad z hanby pri pohľade na mladý alebo starší pár, z prvotnej skúsenosti videnia nejakého prejavu lásky rodičov, prípadne odporu, z ktorého sa zrodí dilema, či a pre koho je láska určená. Tieto dilemy sa stupňujú hlavne v pubertálnom období. Bežne si to človek nemusí ani uvedomovať, ale mnohokrát na pozadí myslenia dieťaťa cirkulujú tieto otázky, dilemy, pocity, nejasnosti z úzkeho videnia, ktoré sa neskôr artikuluje aj v jazyku. Brenifier idey v knihe postavil tak, aby rozprúdili mnohosť pohľadov, ktoré obohatia jednostrannosť myslenia, čo do istej miery dopomáha k uspokojivej odpovedi. Tú ale v knihe nenájdeme, konštituuje sa na pozadí mysliaceho, a to na úrovni, na akej dieťa, prípadne dieťa a rodič uvažujú. V ďalšom výjave zase spoločne sedia dve deti, ktoré si naopak myslia, že láska je prístupná pre všetkých, avšak sú rôzne spôsoby, ako byť zamilovaný, ako možno ľúbiť. Následne nájdeme trochu sychravý a upršaný výjav. Niekde v povetrí sa nesú myšlienky, že človek nemôže milovať bez toho, aby bol milovaný, pretože to nedáva zmysel a budeme trpieť. Hneď za týmto obrazom rovnako prší, no v povetrí sa nesú myšlienky iného druhu: lásku treba dávať pre lásku bez očakávania zadosťučinenia, pretože sa dáva, aby robila radosť. Šiesty výjav je nasýtený ružovou. Ak je to pre niekoho farba lásky, na tomto mieste sa v nej kúpete. Jacques Després v ilustrácii doslova povzniesol dvojicu k nebesiam a jediný ich kontakt so zemou zaisťujú ťažké aktovky plné kníh a desiaty. Kto netúži zastonať si pod týmito okovami? Okovami sťažujúcimi priamy vzlet, veď rovnako Heidegger interpretoval Hölderlina: „(…) básnenie necháva bývanie byť bývaním.“[2] a „možno, že dokonca jedno druhé nesie a to tak, že to prvé, bývanie, spočíva na tom druhom, na básnení.“ [3] Hölderlin plače: „Ach! Keby som nikdy nechodil do Vašich škôl. Veda, za ktorou som zostúpil do šachty a od ktorej som čakal, mladícky poblúznený, potvrdenie svojej čistej radosti, mi všetko pokazila.“[4] Ale predsa, aj tie okovy majú svoje opodstatnenie, lebo mnohé dobré prichádza „(…) vtedy a pokiaľ už dbá na vlastnej bytnosti reči“[5]. A tak si na šiestej strane deti myslia, že láska nám umožňuje byť tým, čím sme. Po boku „vzletného páru“ si na siedmom zastavení niekto myslí, že láska dezorientuje, bráni nám žiť a je lepšie byť osamote. Podobne sú realizované aj nasledujúce výjavy, miestami obohatené iba o jednoduché vyzvanie: „A vy? Ty?“, ktoré podnecujú väčšmi prejavenie vlastnej reflexie.
Pôvodne je kniha napísaná vo francúzskom jazyku. Preklad je však už realizovaný do viacerých jazykov, napr. do nemčiny, angličtiny, španielčiny, arabčiny, taliančiny, ruštiny a mnoho ďalších. Nevýhodou je absencia slovenského a českého prekladu. Na druhej strane je to práve jednoduchosť knihy, ktorá umožňuje nie náročnú prekladateľskú prácu v spolupráci rodiča a dieťaťa, vzhľadom na súčasný trend výučby cudzieho jazyka v skoršom veku.
Filozofické obrazy detí v dejinách filozofie sú nejasné, nevenuje sa im prílišná pozornosť a ak sa vyskytujú, neraz tieto informácie a obrazy o bytí dieťaťa vyznejú ako deficitné. Väčšina filozofie (zaoberajúca sa človekom) je tak filozofiou adultistickou a pracuje s ideálnou všeobecnou projekciou, ktorá je projekciou dospelého jedinca.[6] V gréckom myslení sa táto deficitnosť ukazovala predovšetkým na pozadí definície človeka ako racionálnej bytosti, v ktorej dieťa ťažko obstojí. Dá sa povedať, že súčasná filozofia praje deťom viac. Na druhej strane, osud filozofie pre deti leží v trpezlivosti a zodpovednosti tých, ktorí nad nimi bdejú, aby sa nestala príliš metodickou, pretože vytratenie dieťaťa z poľa väčšiny filozofických antropológií sa vždy udeje na pozadí príliš zložitých definícií, konštruktov, systémov a meraní efektivity. Príkladom môže byť tradičný vývinový pohľad na človeka zdôrazňujúci nehotovosť dieťaťa a orientáciu na dospelú populáciu ako ideálnu projekciu[7]. Voči takémuto pohľadu možno spomenúť napríklad jednu z prvých systematických antropológií I. Kanta, ktoré otvárajú priestor pre dieťa ako ľudskú bytosť.[8]
Záverom recenzie by som chcel vyjadriť moju kritickú reflexiu obsahu knihy vzhľadom na vekovú hranicu siedmich rokov. Myslím si, že ideový obsah prezentovaný v knižke je obsahom, s ktorým sa deti stretnú už oveľa skôr a práve ich kumulácia na jednom priestore umožní deťom alebo rodičom lepšie uchopiť prípadné otázky, ktoré vždy stret s nejakou myšlienkou, podnetom predpokladá. Práve v tomto je kniha L’amour et l’amitié (láska a priateľstvo) výnimočná, pretože sústreďuje idey, pri ktorých by niekto deťom upieral, že sa s nimi stretávajú, žijú, môžu byť nimi fascinované, aktívne vplývajú na ich vývoj, a predsa Brenifier na nich stavia knihu bez obáv, že by boli deťom cudzie. Napokon, takýto počin môže vzniknúť len v myslení človeka, ktorý verí v detské bytie o sebe. Oscar Brenifier svoje skúsenosti z filozofickej praxe predáva svojim študentom, deťom a rodičom na pravidelných workshopoch a seminároch. Taktiež je zakladateľom Inštitútu filozofickej praxe (Institut de Pratiques Philosophiques). Podobné filozofické knihy a novely pre deti sú východiskovými alebo inšpiratívnymi zdrojmi v praxi filozofovania s deťmi aj v iných krajinách, ako napríklad Nemecko, Španielsko, Česká republika, krajiny Južnej Ameriky. Oscar Brenifier teda nepredstavuje osamotené svetlo majáku v hmle, ale dnes už skôr kontinuálne svetlo naprieč filozofickým svetom. Za prvý maják filozofovania s deťmi je považovaný Mathew Lipman. Jeho svetlom bola viera v schopnosť abstraktného myslenia detí už v útlom veku.
L i t e r a t ú r a
HEIDEGGER, M.: Básnicky bydlí člověk. Praha: Oikoymenh 1993.
HÖLDERLIN, F.: Polovica života. Výber z básní zostavil L. Šimon. Bratislava: Literárna nadácia STUDŇA 2011.
KAŠČÁK, O.: Deti v Kultúre – Kultúry Detí. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave 2008.
HEIDEGGER, J. Martinus: Die Notwendigkeit einer Anthropologie des Kindes. In: Wulf, Ch., Zirfas, J. (eds.): Theorien und Konzepte der pädagogischen Anthropologie. Donauwörth: Ludwig Auer 1994, s. 28–36.
P o z n á m k y
[1] KAŠČÁK, O.: Deti v Kultúre – Kultúry Detí. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave 2008, s. 11.
[2] HEIDEGGER, M.: Básnicky bydlí člověk. Praha: Oikoymenh 1993, s. 79.
[3] HEIDEGGER, M.: Básnicky bydlí člověk, c. d., s. 79.
[4] HÖLDERLIN, F: Polovica života, Bratislava: Literárna nadácia studňa 2011, s. 136.
[5] HEIDEGGER, M: Básnicky bydlí člověk, c. d., s. 81.
[6] HEIDEGGER, J.M: Die Notwendigkeit einer Anthropologie des Kindes. Donauwörth: Ludwig Auer 1994, s. 33.
[7] KAŠČÁK, O.: Deti v Kultúre – Kultúry Detí, c. d., s. 9.
Mgr. Marek Čikel
Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV
841 04 Bratislava
Katedra školskej pedagogiky
Pedagogická fakulta TU
918 43 Trnava
m.cikel@aol.fr