Porubjak, M.: Mráz prichádza odvšadiaľ. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 3.
Vo vysokom školstve pôsobím zhruba dvadsať rokov. Počas tejto doby sledujem postupný nárast tlaku, ktorému sú vystavovaní akademickí pracovníci, a mám pocit, že tento tlak rastie exponenciálne. Jeho protagonisti často tvrdia, že cieľom tlaku je zvyšovanie kvality vzdelávania a vedy. Myslím si, že za posledné roky sa kvalita naozaj mierne zlepšila. Obávam sa však, že sa tak deje skôr napriek tomuto tlaku než jeho pričinením. Ak by som mal identifikovať príčiny zlepšenia, potom by som ich hľadal skôr v nástupe novej generácie akademikov a väčšej otvorenosti voči zahraničiu.
Exponenciálny nárast tohto tlaku nesie so sebou veľa negatív, od čoraz väčšej byrokratickej záťaže, umenšujúcej čas na výskum a prípravu prednášok, cez nestabilitu pracovných pozícií až po znechutenie a vyhorenie akademických pracovníkov. No nesie so sebou aj (minimálne) jedno pozitívum. Čoraz častejšie hlasy, ktoré sa snažia proti nemu bojovať. Na nasledujúcich riadkoch sa preto chcem obšírnejšie venovať dvom z dnes už viacerých textov, ktoré súčasnú situáciu analyzujú. Prvý je z pera slovenského autora. Druhý je holandskej proveniencie a ukazuje, že zhoršujúca sa situácia vo vede nie je len našou domácou záležitosťou, ale začína byť problémom celoeurópskym. Parafrázujúc názov Mlynářovej knihy si dovolím povedať – zdá sa, že mráz prichádza odvšadiaľ.
Jozef Hvorecký: Testament vedca (Kolaps školstva a cesta k oživeniu). Premedia 2015, 120 s.
Keď som si kupoval túto knižku, spomenul som si na Bakošovu Katedru paupológie.[1] Pokiaľ nám Oliver Bakoš ponúkol veľmi výstižné literárne spracovanie marazmu vysokého školstva konca 20. storočia, ponúka nám Jozef Hvorecký analytický pohľad na školstvo prvých pätnástich rokov 21. storočia. Kniha je napísaná odborným štýlom, ale tak, že je prístupná aj širšej verejnosti. Autor ju člení na krátke kapitoly. V každej z nej sa snaží analyzovať jeden z problémov, či ponúkať jeho riešenie. Text je popretkávaný absurditami z praxe, s ktorými sa stretáva každý, kto v posledných rokoch pôsobil v školstve a vo vede.
Hvoreckého nonfiction sa začína fikciou – listom/testamentom anonymného vedca svojmu synovi. V ňom zhŕňa základné (a dodajme že funkčné a bohužiaľ často praktizované) pravidlá, ako „obabrať“ systém a s minimálnym úsilím spraviť zo seba úspešného slovenského vedca. Vlastne, ani nie „obabrať“, skôr využiť/zneužiť to, že tento systém je už roky veľmi hlúpo nastavený. Úvodný testament sa na konci knihy zmení na anti-testament, ktorý ukazuje, že len zmeniť systém nestačí. Zmeniť sa musia aj samotní vedci, samotná akademická obec. Riešenie je zdanlivo jednoduché a autor ho zhŕňa v záverečnom apeli: „Reakreditujme poctivosť, svedomitosť a zdravý rozum.“
Práve zmena je pojem, ktorým Hvorecký začína svoje analýzy, keď konštatuje, že na to, aby sa situácia v školstve zmenila, nepostačí len vyriešiť jeho kritické podfinancovanie (áno, je to jeden z kľúčových problémov, ale „naliatie“ peňazí do nefunkčného systému tento systém neopraví). Ako odborník na znalostný manažment najprv predstaví Teóriu zmeny, ktorá, zjednodušene povedané, spočíva v pomere medzi nespokojnosťou so súčasným stavom, predstavou o budúcnosti a prvými úspešnými krokmi k zmene, ktorých súčin musí byť vyšší ako (prirodzená) veľkosť odporu voči samotnej zmene. Nasledujúce kapitoly knihy sú vlastne príkladmi prvých troch faktorov a kniha ako taká by mala prispieť k tomu, že súčin týchto troch faktorov nakoniec preváži nad rezistenciou väčšiny voči (zmysluplne nastavenej) zmene.
Pod názvom Víťazstvo formy nad obsahom Hvorecký začína niekoľko kapitol venovaných základnému a strednému školstvu. Predstavuje počiatky moderného školstva, hovorí o tom, ako prišlo k jeho masifikácii, a ukazuje, ako sa u nás postupne zabetónovalo v predstave jednotnej školy. V rámci tohto procesu sa ministerstvo školstva, ako riadiaci prvok, zmenilo z koncepčného orgánu na výkonný. Dôležitou súčasťou kritiky je aj odlíšenie poznatkov explicitných (vzorce, poučky, návody, pravidlá atď.) a poznatkov tacitných. Tie umožňujú používať poznatky explicitné a získavajú sa medziľudskou komunikáciu (napodobňovaním, porovnávaním, zvykmi a pod.). Práve v absencii zacielenia vzdelávania na tacitné poznatky vidí Hvorecký hlavný problém nižšieho vzdelávania. Aby ukázal, že zmena je možná, predstaví niekoľko rokov fungujúci program FAST, na ktorého zavedení sa sám podieľal. Program integruje fyziku, biológiu, chémiu a geológiu, a to tak, že žiaci (zjednodušene povedané) objavujú jednotlivé poznatky pomocou experimentov, ich interpretáciou a diskusiou.
Keďže profesor Hvorecký pôsobí vo vysokom školstve, väčšina knihy je venovaná práve tejto problematike. Najväčšiu pozornosť venuje komplexnej akreditácii. Poukazuje na lapsusy, ktoré sa v rámci nej dejú, na retroaktivitu celého procesu, menenie pravidiel hry počas jej priebehu a nezmyselnú záťaž, ktorou je pre všetkých vysokoškolských pracovníkov (akademických i neakademických). Ďalej rozoberá kontraproduktívnosť funkcie garanta, absenciu hodnotenia kvality vyučovacieho procesu, zamieňanie kvality a kvantity, formalizmus a pod.
Pasáže venované akreditácii nakoniec vyvrcholia v kapitole Úloha akreditácií vo vysokoškolskom vzdelávaní (s. 49 – 53), kde ukáže, že podiel viny na procese nesú aj samotné školy. Tie majú zväčša len hmlistú predstavu o reálnej úlohe akreditácií vo svetovej akademickej praxi. Hvorecký konštatuje, že ak by mala akreditácia naozaj fungovať, potom by jej pravidlá museli byť transparentné, presne definované a obojstranne vymáhateľné. Akreditačné komisie nemajú posudzovať kvalitu, ale odhaľovať nekvalitu (a prispievať k jej náprave). Kľúčovou je aj nezávislosť akreditačných komisií. Ich úlohou nie je len kontrolovať, ale s konečnou platnosťou aj rozhodovať, či akreditované vzdelávanie spĺňa atribút vysokoškolského vzdelávania. Na Slovensku má však výsledok akreditačného procesu len odporúčajúci charakter, konečné rozhodnutie ostáva na ministerstve. Okrem toho, slovenská akreditačná agentúra by mala vstúpiť do Európskej asociácie akreditačných agentúr ENQUA, čo však nie je možné, pretože jednou z podmienok ENQUA je, že príslušná agentúra musí byť nezávislá oboma smermi – pri výkone vlastnej činnosti a pri záveroch, ktoré nesmú byť ovplyvňované tretími stranami, vrátane vzdelávacích inštitúcií a ministerstva.
Hvorecký rozoberá aj ďalšie problémy súčasného vysokého školstva. Kritizuje chýbajúcu koncepciu použiteľnosti bakalárov, doživotné udeľovanie docentúr a profesúr spolu s veľmi podivuhodným konkurenčným bojom na tomto poli, faktické zablokovanie inštitútu docentských a profesorských funkčných miest, vylúčenie súkromných vysokých škôl z možnosti uchádzať sa o granty z väčšiny schém domácich grantových agentúr či priveľkú rigidnosť VŠ zákona, ktorý stanovuje veľmi komplikovanú štruktúru riadenia univerzít.
Záverečné kapitoly knihy sú venované otázke, ako tento stav zlepšiť. Autor ponúka viacero konkrétnych riešení. Či už je to zmena vysokých škôl na učiace sa organizácie (ktorých princíp detailne popisuje), alebo analýza jednotlivých bodov materiálu MŠ SR s názvom Správa o stave školstva,[2] konkrétne tej časti, ktorá predstavuje ciele do roku 2020. Na rozdiel od ministerstva sa Hvorecký neuspokojuje len s deklaratívnou formou, ale navrhuje aj konkrétne procedurálne kroky na splnenie takejto výzvy, pričom rozlišuje, čo je a čo nie je možné reálne naplniť. Posledné strany knihy (s. 98 – 116) sú tak venované konkrétnym (a dodajme že rozumným) návrhom na zmenu súčasného neblahého stavu.
Čo v Hvoreckého knihe nie je? Veľa vecí. A to je dobre, pretože inak by sa rozšírila na siahodlhý a nepríťažlivý traktát. Spomeniem tu len dva ďalšie problémy, ako doplnok k problémom, ktoré analyzuje Hvorecký.
Prvým je Vyhláška č. 456 Ministerstva školstva, vedy a športu SR z 18. decembra 2012 o centrálnom registri evidencie publikačnej činnosti a centrálnom registri evidencie umeleckej činnosti.[3] Zjednodušene povedané ide o systém kategorizácie publikácií, ktorý ich rozdeľuje do takmer stovky kategórií podľa rôznych formálnych kritérií. Pokiaľ by bol tento systém len systémom knižničným (čo, pokiaľ viem, bolo jeho prvotným zámerom), nijako by mi neprekážal. Problém je v tom, že sa z neho stal nástroj financovania a hodnotenia. (Podobná čarovná premena sa udiala vo svete kedysi dávno s takzvanou indexáciou časopisov – z nástroja, ktorý mal vedcom uľahčiť orientáciu v aktuálnych publikáciách, sa stal nástroj na hodnotenie ich výkonu.) Jednak sú naň viazané časti kapitol rozpočtu, ktorými sa prideľujú financie na jednotlivé vysoké školy, jednak je používaný ako súčasť nástrojov hodnotenia slovenských VŠ, ktorý vypracúva ARRA. To viedlo k fetišizácii Centrálneho registra, ktorý sa stal súčasťou hodnotenia pracovníkov na jednotlivých VŠ, kritériom pre habilitácie a inaugurácie, súčasťou výročných správ VŠ atď.
Tento formálny systém sa vryl pod kožu prakticky každého akademického pracovníka a ešte viac sformalizoval jeho prácu. Okrem užitočnosti svojho výstupu (v horšom prípade – namiesto užitočnosti) autor sleduje, či spĺňa formálne kritériá. Ak nejaké formálne hľadisko opomenie, potom jeho publikácia padne do nižšej kategórie, čím pripraví svoju univerzitu o financie z rozpočtu a o reputáciu. O tomto kategorizačnom šialenstve svedčí nakoniec aj Hvoreckého kniha, kde v tiráži, okrem štandardných bibliografických údajov, nájdeme vetu: „Publikácia je vedeckou prácou v zmysle vyhlášky č. 456 Ministerstva školstva, vedy a športu SR z 18. decembra 2012“ (áno, toto je ten spomenutý Centrálny register). Uvádzať takúto vetu v knihe je síce smiešne, ale pochopiteľné. Nejeden akademický pracovník má skúsenosti s bojom s týmto absurdným systémom, umocňovaným tým, že hoci si kategorizáciu navrhne sám, môže naraziť na odpor panej v knižnici, ktorá publikáciu registruje. Tá však len plní literu zákona. Je „nárazovou zónou“, prostredníkom – konečné slovo má správca Centrálneho registra, ktorý, ak niektoré formálne kritérium nie je splnené, publikáciu aj tak preradí do nižšej kategórie.
Ak by som mal navrhnúť riešenie tohto problému, potom je to ponechanie Centrálneho registra ako čisto knižničného informačného zdroja, kde vidím jeho zmysel aj uplatnenie. Rozumiem však aj tomu, že súčasný systém hodnotenia vyžaduje istú mieru formalizácie a vytvárať každoročne komisie odborníkov, ktorí by čítali a posudzovali jednotlivé výstupy sa v praxi nedá realizovať. Ak má byť nejaký formálny nástroj použitý na financovanie a hodnotenie vedy a výskumu, potom si ho musia navrhnúť jednotlivé vedné odbory. Aplikovaná chémia totiž vyžaduje iné výstupy než teoretická matematika, iné výstupy sú cenené v psychológii, iné v histórii či filozofii. Chápať vedu ako jednotný systém s jednotnými kritériami je buď prejavom pozitivistického blúznenia, alebo úradníckej arogancie.
Na Slovensku sú dve základné inštitúcie, ktoré deklarujú ako svoj cieľ hodnotenie kvality vysokých škôl. Prvou z nich je Akreditačná komisia, druhou je Akademická rankingová a ratingová agentúra (ARRA). O prvej píše Hvorecký obšírne a ukazuje na jej zásadné nedostatky. Druhá nie je predmetom jeho analýz. Nebudem sa na tomto mieste rozpisovať o netransparentnosti a nedostatkoch jej hodnotenia. Na najväčšie absurdity poukazuje vo svojom analytickom blogu Robí si ARRA srandu z filozofických fakúlt? Peter Sýkora.[4] Podobne ako Hvorecký, ani Sýkora neprichádza len s kritikou, ale súčasný stav analyzuje a ukazuje spôsob, ako by nové transparentné kritériá hodnotenia mohli vyzerať. (Škoda len, že jeho návrh zatiaľ ostal bez širšej akademickej diskusie.)
Centrálny register a ARRA sú veci, ktoré v Hvoreckého knihe nie sú a – ako som napísal – nechýbajú mi v nej, keďže žiadna kniha sa nemôže venovať „všetkému“. Čo mi však v knihe chýba, je jasnejšia odpoveď na otázku, kto má Hvoreckým navrhované zmeny realizovať. Áno, núka sa odpoveď – Ministerstvo školstva SR. Kompetencie na to má. Avšak výsledky za posledných 20 rokov svedčia o tom, že na to nemá ani vôľu a asi ani schopnosti. Pre politické strany je školská agenda agendou prakticky neznámou, takže ani tu nie je možné hľadať „spojenca“.
Odpoveď na otázku „kto to spraví“ je ťažká, ale za úvahu stojí. Mohlo by prísť k vytvoreniu „think tanku“, v ktorom by sa stretli ľudia podobného (reálneho) myslenia, ako je práve prof. Hvorecký, a vypracovali by potrebné analýzy a návrhy riešenia. Pre členov tohto „think tanku“ by to však znamenalo čistý enthusiasmus – presunutie značnej časti svojich kapacít na vec s nejasným koncom a nulovou finančnou odmenou. Ak by však ministerstvo školstva podľahlo náhlemu osvieteniu, mohlo by vypísať viacročný grant na riešenie tohto problému. Vznikla by tak od ministerstva nezávislá skupina akademických pracovníkov, ktorí by sa danej problematike venovali so všetkou svojou erudíciou a nadšením. Podané projekty by museli byť hodnotené nezávislou komisiou, ktorá by vybrala ten (alebo tie), ktoré by sa realizovali. Ak by sa tak udialo, aspoň by sme uvideli, či naša akademická sféra je vôbec schopná takúto skupinu vygenerovať, a ak áno, či ministerstvo je ochotné a schopné navrhnuté komplexné riešenia aj odskúšať a realizovať.
Ešte jedna vec mi chýba v Hvoreckého knihe. Odpoveď na otázku, čo v prípade, ak to, čo kritizuje, ostane nezmenené, prípadne sa ešte zhorší. Konkrétne riešenia zatiaľ nebudem navrhovať ani ja. Odkážem na článok W. Halffmana a H. Raddera The Academic Manifesto: From an Occupied to a Public University,[5] ktorí ho do svojej kritiky aktuálneho stavu holandských univerzít a do návrhov na jeho zlepšenie zakomponovali. Jedna vec sa mi však zdá jasná. Ak sa problémy dlhodobo neriešia, nastáva čas buď na zánik, alebo na aktívny odpor.
Willem Halffman, Hans Radder: The Academic Manifesto: From an Occupied to a Public University. In: Minerva, roč. 53, 2015, č. 2, s. 165 – 187. Online: http://link.springer.com/article/10.1007%2Fs11024-015-9270-9#page-1
Keď som si z internetu stiahol túto analýzu a manifest v jednom a začal text čítať, smial som sa a zároveň ma mrazilo. Smial som sa, pretože je napísaný so zmyslom pre humor, mrazilo ma, pretože podobnosť so situáciou v slovenskom akademickom prostredí je priam zarážajúca.
Text dvoch holandských akademikov, ktorí sa téme už dlhodobo venujú, sa začína jednoduchým konštatovaním: Univerzity boli okupované. Nie však študentmi, ktorí by sa domáhali svojho hlasu ako v 60. rokoch, ale „mnohohlavým Vlkom manažmentu“, ktorý kolonizoval akademické prostredie „s žoldnierskou armádou profesionálnych úradníkov vyzbrojených tabuľkami, výkonovými indikátormi a auditovými procedúrami, za sprievodu hlučného Pochodu Efektivity a Excelentnosti“.
Na tomto mieste som ešte hrôzu nepociťoval. Manažment našich univerzít predsa nemá takú výraznú moc. Hrôza na mňa padla až postupne. To, čo autori kritizujú na holandskom manažmente, sa často podobá tomu, čo my kritizujeme na správaní ministerstva. Zdá sa, že ono je u nás tým „mnohohlavým vlkom“.
Medzi oboma systémami sa dajú nájsť zjavné paralely. Prvou je čoraz väčší tlak na merateľnosť. Vedci sú stále výraznejšie posudzovaní metrom, ktorého rozmery sa neustále menia. Podľa autorov manifestu sa v Holandsku ako meter najprv používalo kritérium počtu publikácií, potom počtu zahraničných publikácií, potom sa začali počítať len publikácie v angličtine, potom články vo vysoko impaktovaných žurnáloch či publikácie s najvyšším počtom citácií (tzv. h-index). To všetko vyústilo do vzájomného citovania sa a snahy časopisov o umelé zvyšovanie impakt faktoru. V akademickom prostredí začali kolovať žarty na tému „najmenšej publikovateľnej jednotky“. Keď príslušný systém indikátorov nakoniec (nevyhnutne) skolaboval, bol nahradený systémom novým a hra sa mohla začať odznova.
Presne to sme mohli na Slovensku pozorovať pri ministerských kritériách pretavených či už do komplexnej akreditácie, alebo do rozpočtových kritérií. Zavedenie indikátorov „kvality“, prispôsobenie sa akademického prostredia indikátorom, kolaps týchto indikátorov, zavedenie indikátorov nových, prispôsobenie, kolaps atď. Napríklad pôvodný indikátor počtu publikácií viedol k produkcii tisícov (konferenčných i nekonferenčných) zborníkov. Tým sa stal neúčinným a bol nahradený ďalším, ktorý preferoval monografie a kapitoly v monografiách. Ako mávnutím čarovného prútika začali všetci publikovať v monografiách. Keď sa následne hlavným kritériom stali monografie zahraničné, mnohí začali vydávať svoje po slovensky písané knihy v poľských vydavateľstvách[6] (o tom, či je monografia zahraničná rozhodovalo ISBN, a nie jazyk, v ktorom bola napísaná) atď.
Na Slovensku tento trend viedol k tomu istému ako v Holandsku: k úplnému rozbitiu systému vedeckého publikovania – k množstvu nadbytočných publikácií, k strategickému citovaniu a k vzniku účelových časopisov a vydavateľstiev. Navyše, permanentná súťaž medzi univerzitami, prebiehajúca pod zámienkou „kvality“, vygenerovala kultúru nedôvery.
Autori textu kritizujú aj ďalšie nešváry súčasného systému. Adorácia grantov spôsobila, že písanie a podávanie projektov začína zaberať podstatnú časť času akademikov – na úkor ich skutočnej vedeckej činnosti (autori o. i. spomínajú „byzantskosť“ európskych projektov, dobre známu aj u nás). Adorácia excelentnosti sa skončila deformáciou tohto pojmu – stať sa „špičkovým“ už nie je ani tak výsledkom poctivej dlhoročnej práce, ale skôr záležitosťou úspešného manažovania, sebapropagácie a vytvárania ilúzie veľkého významu vlastného výskumu. Požiadavka ekonomického prospechu zas viedla k tomu, že výskum orientovaný na zisk začal preberať vládu nad verejnou výskumnou infraštruktúrou.
Autori si kladú otázku, ako k tomu mohlo dôjsť. V ich odpovediach opäť nachádzame mnoho paralel s našou situáciou. Prvou príčinou je rozhádanosť odborov. Humanitné vedy kritizujú prírodné za to, že sa svojimi grantmi nehanebne vezú na vlne popularity „mikro/nano/bio/geo/digi/geno/techno bubliny“. Prírodné vedy zas kritizujú vedy humanitné a sociálne za to, že skúmajú samé zbytočnosti. Katedra požiera katedru, inštitút sa vŕši na inom inštitúte, odbor na odbore len preto, aby získali ich podiel z balíka peňazí. Ďalšou príčinou je, že akademické prostredie prijalo za vlastné tie indikátory, ktoré mu boli nadiktované zvonka. (Mimochodom, pobavilo ma, keď som sa dočítal, že autori považujú za absurdný holandský systém klasifikácie publikácií, ktorý má dvadsiatku kategórií. Slovenský klasifikačný systém ich má takmer stovku.)
A nielen to, akademické prostredie dokonca samo pomáha vytvárať nové indikátory, ktoré sú ešte precíznejšie, ešte obsiahlejšie a ešte kľúčovejšie. Aby sa akademici v nepriaznivej situácii zachránili, prijali za svoj princíp „merateľného ekonomického zisku“, ktorý vedie k postupnej privatizácii prostredia. Všetky tieto procesy akademické prostredie natoľko oslabili, že stratilo akúkoľvek podporu zvonka (vrátane verejnosti, politikov i samotných študentov) a pomaly zaniká. Na záver tejto časti manifestu autori ironicky predstavia samých seba, to jest nás, akademických pracovníkov, slovami: „Tak, tu sme teda: zbabelci, žobráci, zlodejíčkovia a kolaboranti. Pospolu, osamotení čelíme Vlkovi.“
Autori však neostávajú len pri kritike. Oproti konceptu univerzity okupovanej manažmentom stavajú koncept verejnej univerzity, ktorej cieľom je „spoločné dobro“. Tá by nemala byť redukovaná na „aplikovaný“ výskum, ale naopak, mala by sa sústrediť na výskum základný. Nikdy totiž nevieme, ktorý problém sa v budúcnosti stane výsostne aktuálnym. Ako príklad autori uvádzajú islamské štúdiá, ktoré pred tridsiatimi rokmi vyzerali ako ekonomicky neúnosné hobby. Podobne by sme teraz mohli hovoriť o výskume fenoménu migrácie, ktorý sa donedávna mohol javiť ako veľmi okrajový.
Skôr než na výrobnú halu by sa akademický výskum mal podobať na organicky rastúcu záhradu know-how a vzdelania, v ktorej sa každý môže učiť to, čo potrebuje, a do ktorej každý môže prispievať svojím dielom poznania. Záhradou, ktorá obsahuje zbierku metód, kriticizmu, argumentov, dát, predstáv, utópií, distopií, skúseností, meraní. Chaotickou, ale veľmi úrodnou záhradou, naplnenou dlhými rokmi skúseností s lokalizáciou a riešením problémov. Priestorom, ktorý komunikuje so študentmi a verejnosťou. Priestorom, kde by publikovanie, ktoré dnes pripomína skôr potkanie preteky, vystriedal pomalší a uváženejší výskum.
Aby sa takáto vízia mohla naplniť, ponúkajú autori dvadsať, ako sami vravia, provokatívnych prvých krokov. Sú medzi nimi kroky ako oslabenie prísne hierarchizovaných štruktúr univerzít, obmedzenie nadbytočných kontrolných systémov (výročné správy, výkazy, reporty…), zákaz fúzie univerzít a pracovísk (!), pretože väčšie inštitúcie majú sklon k posilňovaniu manažmentu, ďalej odstránenie kontraproduktívnej konkurencie medzi univerzitami, zákaz univerzitného marketingu, zabránenie špekulácií s nehnuteľným majetkom univerzít, horný limit pre počet študentov jedného programu, uzákonenie sabbatikalu, posilnenie verejnej dostupnosti k vzdelaniu a pod.
V poslednej časti článku autori konštatujú, že k téme už bolo napísaných veľké množstvo kritických esejí a maifestov, no situácia ostáva nezmenená. Ak nezaberajú argumenty, je čas na činy, na aktívny odpor. Autori opisujú jedenásť foriem odporu, pričom vždy poukážu na ich výhody aj nevýhody. Prvou formou je odchod akademických pracovníkov (aj keď sa nám to môže zdať zvláštne, „brain drain“ nie je len slovenským, ale celoeurópskym problémom), či už na univerzity v iných štátoch, alebo do komerčnej či štátnej sféry. Takýto typ protestu však samotný problém nerieši.
Druhou možnosťou odporu je právna cesta, súdne konania voči rozhodnutiam manažmentu, tie však zväčša zahŕňajú len individuálne prípady (konkrétne obete rozhodnutí). Ďalšou možnosťou je prestať „zahmlievať“, teda tváriť sa, že rôzne nezmyselné nariadenia a požiadavky aj naozaj plníme. Inou možnosťou je „švejkovanie“ – plnenie (opäť často nezmyselných) príkazov do najmenších podrobností ad absurdum. Tieto dve ostatné metódy však nesú so sebou individuálne riziko a nezvyknú viesť k štrukturálnej zmene.
Ďalšou možnosťou je kolektívne odmietnutie. Ako príklad autori uvádzajú nemecké univerzity, ktoré kolektívne odmietli poskytovať informácie pre rankingy, s ktorými nesúhlasili. Problémom je, že tento typ odporu vyžaduje organizovanosť a solidaritu. Do úvahy prichádzajú aj odbory. Tie však už dlhodobo riešia skôr pracovné a sociálne problémy než problémy akademické a stali sa skôr súčasťou manažmentu než jeho kritikom. Ďalšou možnosťou sú demonštrácie, ktoré však fungujú iba vtedy, ak trvajú dlho alebo nadobudnú veľké rozmery, inak zvyknú byť skôr kontraproduktívne.
Bojovať sa dá aj vytváraním kotra-indikátorov a kontra-rankingov, ktoré poukážu na nezmyselnosť „zabehaných“ spôsobov hodnotení. Ďalšími formami odporu sú rôzne typy štrajkov, okupácia univerzity a tlak na politické strany a poslancov. Všetky tieto spôsoby boja môžu byť účinné, len ak ich začne realizovať dostatočné množstvo ľudí. Autori preto končia svoj manifest parafrázou, z ktorej nám – už o čosi starším – behá mráz po chrbte: „Pracujúci všetkých univerzít: spojte sa!“
Manifest W. Halffmana a H. Raddera je možno v niečom naivný. V mnohom však odzrkadľuje situáciu, s ktorou sa každodenne stretávame aj u nás. Mráz mi behá po chrbte z dvoch vecí: že sa súčasný stav opevní vo svojich pozíciách a nakoniec vyženie preč i posledné zvyšky zdravého rozumu, alebo naopak, že vyvolá odpor, ktorý so sebou zmetie všetko. V oboch prípadoch onen zdravý rozum prehrá. A s ním aj vysoké školstvo a veda.
P o z n á m k y
[1] Bakoš, O.: Katedra paupológie. L. C. A. 2001.
[2] Správa o stave školstva. Materiál na okovanie vlády 10. 4. 2013. Dostupné na: http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=22297
[3] Dostupné na: http://www.szu.sk/userfiles/file/kniznica/vyhlaska_MS_SR_c._456_z_roku_2012.pdf Vyhľadávanie zaregistrovaných publikácií podľa tejto kategorizácie je možné v databáze: http://cms.crepc.sk/
[4] Blog je dostupný na: http://petersykora1.blog.sme.sk/c/379613/robi-si-arra-srandu-z-filozofickych-fakult.html Ďalšie materiály, viažuce sa na text, sú dostupné na: http://ff.ucm.sk/sk/robi-si-arra-srandu-z-filozofickych-fakult/
[5] Halffman, W., Radder, H.: The Academic Manifesto: From an Occupied to a Public University. In: Minerva, roč. 53, 2015, č. 2, s. 165 – 187. Online: http://link.springer.com/article/10.1007%2Fs11024-015-9270-9#page-1
[6] Tejto téme sa venuje napríklad tento článok: http://komentare.sme.sk/c/7623918/augiasove-vysokoskolske-chlieviky.html
doc. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
matus.porubjak@ucm.sk