Dragašek, J.: Päť dejinnofilozofických štúdií. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 3.
Vladimír Leško (ed.): Historicko-filozofické etudy I. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach 2014, 180 s.
Historicko-filozofické etudy sú novým počinom Katedry filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a nadväzujú na Doktorandské miscelaneá, ktoré vychádzali v rokoch 2012 – 2013 na Filozofickej fakulte tejto univerzity.[1] Tentoraz sa však rozhodla Katedra filozofie a dejín filozofie zverejniť výskum svojich doktorandov a pripravila samostatný zborník. Doktorandi tak dostali skvelú príležitosť predstaviť širšej odbornej verejnosti svoj výskum a zaujať tak miesto v slovenskom filozofickom priestore.
V prvom príspevku Heidegger a bytnosť techniky sa autorka Zuzana Bocanová venuje problémom vedy a techniky, ktoré predstavil nemecký filozof Martin Heidegger vo svojich dielach a ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť jeho premýšľania otázky bytia a dejín bytia. Heidegger predstavil tieto svoje myšlienky v kratších textoch Novoveká matematická prírodná veda (1935), Vek obrazu sveta (1938), Vec (1950), Čo znamená myslieť? (1951), Otázka techniky, Veda a zamyslenie (1953) či Koniec filozofie a úloha myslenia (1964), ale i v mnohých iných. Autorka upozorňuje na často zabúdanú ambivalentnosť Heideggerovho vzťahu k novovekej vede a technike, kde mysliteľ z Messkirchu nechápe techniku len negatívne, ale aj pozitívne ako údel bytia. „Nedá sa preto povedať, že Heidegger vníma techniku negatívne. Práve naopak. Pred technikou sa podľa neho nemáme uzavrieť, ale máme sa jej otvoriť. Technika pre neho napokon nie je ničím iným ako údelom alétheii“ (s. 19).
Bocanová veľmi vhodne upozorňuje na herakleitovský motív boja o pravdu, ktorý je spojený s gréckym pojmom pravdy – alétheia. Pravda totiž podľa Heideggera nie je niečo samozrejmé a zjavné, ale je potrebné ju dostať z jej prirodzenej polohy – zo skrytosti (léthe). A keďže pre Heideggera je filozofia metafyzikou,[2] ktorá vyústila v modernú techniku,[3] je potrebné nájsť iný typ myslenia, ktoré bude svojím spôsobom neprístupnejšie, pretože sa púšťa do skrytosti, do temnosti. Je totiž potrebné myslieť „niečo, čo nepodlieha subjekt-objektovému vzťahu. Niečo, s čím sa nedá kalkulovať. Niečo, na čo sa nevzťahujú logické zákony, ale niečo pôvodnejšie ako logika. Takéto myslenie má byť podľa Heideggera myslením v pravom slova zmysle, má byť skutočným myslením“ (s. 28).
Uvediem však aj pár vecí, ktoré z formálnej stránky miestami narúšajú uhladenosť textu. Autorka totiž pri uvádzaní slovenských prekladov českých textov, ktoré sú tiež iba prekladmi, tieto české texty ponecháva v poznámkach, čo na prvý pohľad pôsobí trocha zvláštne, ale nie je to nepochopiteľné. Pri citovaní z českého výberu Heideggerových diel Věda, technika a zamyšlení (zdá sa) nerozlišuje dva samostatné spisy, a to Otázka techniky (Die Frage nach der Technik) a Veda a zamyslenie (Wissenschaft und Besinnung).
Aj keď vyústenie Heideggerového myslenia vyvolávalo a vyvoláva viaceré rozpačité až negatívne hodnotenia,[4] je nielen sympatické, ale i žiaduce, že Bocanová vidí v Heideggerovi inšpirujúceho mysliteľa. „Nemusíme sa týmito cestami vydať. Heideggerove úvahy môžeme odmietnuť a chápať ich ako jeden fantastický výmysel odohrávajúci sa vo vymyslených dejinách Bytia či ríši svetliny. V myslení Heideggera sa nedá o nič oprieť, ale na druhej strane sa dá nad mnohým zamyslieť“ (s. 40). Na záver nechajme zaznieť samotného Heideggera: „Myslenie vytvára svojím prehovorom nepatrné brázdy v reči. Sú ešte nepatrnejšie než tie brázdy, ktoré roľník zanecháva krokom svojím pomalým v poli.“[5]
Tímea Kolberová sa vo svojom príspevku venuje problému psychológie v Plotinovom diele, konkrétne otázke nesmrteľnosti duše, ktorej sa Plotinos venuje v štvrtej Enneáde. Autorka ukazuje, ako sa v otázke duše Plotinos vyrovnáva s materializmom epikurejcov a stoikov (s. 48 – 55). Zaujímavým momentom je nepochybne kritika pytagorejského chápania nesmrteľnosti duše, pri ktorej Plotinos využíva aj Aristotelove argumenty, ktoré však neskôr taktiež podrobuje kritike. Hlavným zdrojom Plotinových úvah bol samozrejme Platon. „Plotinova oddanosť Platonovej filozofii sa prejavovala aj tak, že sa označoval za ἐξηγητἠς Platona, moderne povedané za interpretátora. Zároveň o svojej filozofii tvrdil, že je iba opisom Platonových názorov“ (s. 60).
Tretí príspevok s názvom Newton a formovanie klasického obrazu sveta – Princípy, fyzikálny obraz sveta a jeho filozofická báza pochádza z pera Viktórie Zemančíkovej. Na pomerne veľkom priestore autorka ponúka obraz Newtonovej prírodnej filozofie tak, ako ho podal vo svojich dielach Matematické princípy prírodnej filozofie či v Optike. V časoch formovania novovekej matematickej prírodovedy viedol Isaac Newton prostredníctvom svojho priateľa a žiaka Samuela Clarka polemiku s Leibnizom ohľadom rôznych prírodovedných otázok, ako je povaha priestoru či úloha Boha vo fyzikálnom svete.[6] Autorka upozorňuje taktiež na menej známy fakt, ktorého poznanie vyplynie práve zo štúdia Newtonových spisov, a tým je jeho polemika s descartovským obrazom sveta. Upozorňuje na rôzne metodologické rozdielnosti medzi postupom Descarta a Newtona pri koncipovaní prírodnej filozofie, ale aj na konkrétne rozdiely vo fyzikálnych východiskách. „Dôležité v Newtonovej fyzike je tiež to, že rozmer telesa nie je jeho esenciálnou vlastnosťou (ako u Descarta), je len ohraničením určitej časti priestoru, ktoré dané teleso zaberá. To umožnilo Newtonovi (a celej modernej vede) rozmernosť telesa nahradiť pojmom hmotný bod, čo znamená, že rozpriestranenosť nie je kľúčovou vlastnosťou telesa, kľúčová je jeho schopnosť pôsobiť na iné telesá, pričom pojem hmotného bodu v sebe obsahuje hmotnosť celého telesa“ (s. 85 – 86).
Zemančíková sa ďalej venuje pravidlám filozofovania v Newtonových Princípoch. Ide najmä o pravidlá, ktoré požadujú jednoduchosť a konvergentný charakter prírodných zákonov.[7] „V prírode vládne jednoduchosť, neobsahuje nadbytočné príčiny vecí a nič nekoná zbytočne. Je to zároveň akýsi princíp jednoduchosti, úspornosti vo vzťahu k vysvetleniam jednotlivých javov“ (s. 92). Práve tieto metodologické pravidlá umožnili rýchly rozvoj novovekej vedy, keďže vysoko zvýšili efektivitu vedeckého skúmania. No po zoznámení sa s výskumami Kuhna či Feyerabenda, aj keď neprijímame ich krajné stanoviská, netreba zabúdať, že kritériá jednoduchosti či väčšej aplikovateľnosti vedeckých teórií samé nie sú vedecké.[8]
Autorka príspevku sa ďalej venuje dôležitému faktu, ktorý dotvára celkový obraz Newtonovho myslenia. Newton k druhému vydaniu svojich Princípov pripojil dodatky, poznámky pod názvom Scholium Generale, kde sa venoval metafyzickým otázkam pôvodu a účelnosti stvorenia. Tento fakt spolu s konštatovaním, že Newton väčšinu svojho diela venoval výkladu Biblie, môže trocha narušiť predstavu prísne racionalistického vedca, najmä ak si ešte spomenieme na jeho výrok hypotheses non fingo. Newtonova prírodná filozofia bola teda zakotvená v širšom rámci, ako bol ten, ktorý mu poskytli jeho objavy.
Aj v ďalšom príspevku, ktorého autorkou je Zuzana Molnárová, ostane ešte naša pozornosť zameraná na Newtona. Tentoraz pôjde o konfrontáciu jeho teórie svetla a farieb s Goetheho chápaním povahy farieb. Autorka sa v prvej časti venuje Newtonovým pokusom s rozkladom bieleho svetla pomocou trojhranného hranolu, ktorý prvýkrát opísal v liste Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Nasleduje potom Goetheho vyjadrenie nespokojnosti najmä so spôsobom Newtonovho experimentovania a výkladu farieb. Goetheho neuspokojoval Newtonov objektivistický výklad povahy farieb a kritizoval ho za to, že nevzal do úvahy subjektívny moment pri vnímaní farieb. Newton vďaka matematizácii, ktorú uplatnil pri výklade svetla a farieb si nutne zúžil prizmu, ktorou nahliadal na tento jav. Goethe ale považoval za potrebné pri výskume svetla a farieb vziať do úvahy celú perspektívu i zmyslovo-morálny vplyv farieb na človeka. Goethe odhalil „istú spätosť jednotlivých farieb navzájom a holistický ráz nášho vnímania, ale zároveň i pozoruhodný fakt, ktorý mohol byť Newtonovi vzhľadom na jeho fyziku naporúdzi, lež ktorý nevnímal, a síce, že každý podnet vyvoláva rovnako veľkú reakciu opačného smeru. … A práve tým Goethe nevdojak zakladá celú novú tradíciu psychofyziologického myslenia – tradíciu oponentného vnímania.“[9]
Molnárová v závere svojej práce formuluje dôvod kritiky Newtonovej teórie Goethem a ich vzájomnú rozdielnosť: „Zásadný rozdiel medzi Newtonovou náukou o svetle a farbách a Goetheho teóriou farieb potom spočíval v tom, že Goethe označil Newtonovu teóriu iba za hypotézu a v podstate celý život brojil proti Newtonovej chybe, aby sa to, čo je iba mienené, považovalo za fakt“ (s. 151).
Autorkou záverečnej štúdie s názvom Zostáva Wittgenstein nepochopený? je Lenka Cibuľová. V článku ide o odhalenie nenapísanej časti Traktátu, ale aj ďalšieho Wittgensteinovho diela. V bežnom povedomí sa Wittgensteinovo dielo rozdeľuje na rané (Logicko-filozofický traktát – Wittgentstein I.) a neskoré (Filozofické skúmania – Wittgenstein II.), prípadne tretie obdobie (O istote – Wittgenstein III.). Cibuľová si však ako kritérium k hodnoteniu rakúskeho filozofa nevybrala jeho vzťah k jazyku, ale odmietanie vytvárania filozofických teórií. Podľa nej sa tak potom hranica medzi Wittgensteinovým raným a neskorým dielom stráca. „Rozlíšenie medzi ‚raným‘ a ‚neskorým‘ Wittgensteinom sa zakladá na jeho chápaní podstaty jazyka a zmysluplnosti viet. Čo ostalo takmer nezmenené, je jeho chápanie filozofie ako kritiky jazyka, ktorej úlohou nie je vytváranie filozofických viet a teórií“ (s. 158). Je len škoda, že autorka nevzala do úvahy aj tretí Wittgensteinov „masterpiece“, jeho dielo O istote, v ktorom je predsa len implicitne prítomná istá teória poznania, minimálne v rámci základnej orientácie človeka vo svete. „To, čoho sa držím, nie je jedna veta, ale hniezdo viet.“[10]
Cibuľová oprávnene vidí vo Wittgensteinovi najmä metafyzického mysliteľa, čo dokazuje nielen mystickou časťou Traktátu, ale napríklad aj Prednáškou o etike. Cenné na tomto príspevku je, že autorka sa snaží afirmatívny postoj Wittgensteina k metafyzike dokázať netradične práve na jeho Logicko-filozofickom traktáte a to priamo pomocou jeho myšlienok. Snaží sa tak priamo analýzou jeho prvého diela dokázať jeho metafyzický príklon. Iný spôsob potvrdenia metafyzických možností Wittgensteinovej filozofie ponúkol Prokop Sousedík vo svojom článku Je ve Wittgensteinově filosofii prostor pro metafyziku?, kde dokazuje analýzou Filozofických skúmaní, že Wittgensteinova filozofia ponúka priestor pre metafyziku: „Podle pozdního Wittgensteina tedy neexistuje jakési ‚vlákno‘, které by bylo všem hrám společné a které bychom ve shodě s tradicí mohli nazvat esencí či podstatou řečových her. Jestliže však takovéto vlákno neexistuje, tj. nemá smysl redukovat každý řečový projev na zobrazování, referování či na něco dalšího, pak stojí celý projekt, s nímž přišli představitelé rané analytické filosofie (raný Wittgenstein a logičtí pozitivisté), na hliněných nohách. (…) Jestliže se však nemůžeme v principu stát definitivními soudci svých vlastních řečových aktivit, pak zcela samozřejme nemůžeme s definitivní platností odsoudit ani metafyziku.“[11] Wittgensteinovu otvorenosť metafyzickému mysleniu teda možno preukázať dvoma spôsobmi: priamo analýzou krásnych viet z Traktátu a nepriamo – analýzou priestoru, ktorý bol vytvorený pre metafyzickú rečovú hru vo Filozofických skúmaniach.
Na záver by som chcel ešte raz oceniť výborný počin Katedry filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ktorým umožnila svojím doktorandom predviesť výsledky svojich výskumov. Verím, že aj napriek drobným formálnym nedostatkom, akými sú absencie zoznamov literatúry či nie vždy presná a dôsledná práca s literatúrou, sa uvedená publikácia stretne s patričným ohlasom a že podobná aktivita bude v blízkej budúcnosti pokračovať, a to nielen v Košiciach.
P o z n á m k y
[1] Doktorandské miscelaneá I. Red. J. Sabol. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach 2012; Doktorandské miscelaneá II. Red. J. Sabol. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach 2013.
[2] HEIDEGGER, M.: Konec filosofie a úkol myšlení. Přel. I. Chvatík. Praha: OIKOYMENH 2006, s. 7.
[3] Tamže, s. 11.
[4] Pozri napr.: LEŠKO, V.: Heidegger a grécki myslitelia. In: Filozofia, roč. 68, 2013, č. 3; LEŠKO, V.: Patočka, Heidegger a otázka bytia. In: Filozofia, roč. 70, 2015, č. 6.
[5] HEIDEGGER, M.: O humanismu. Přel. P. Kurka. Praha: Ježek 2000, s. 52.
[6] Pozri napr.: KOYRÉ, A.: Od uzavřeného světa k nekonečnému vesmíru. Přel. P. Horák. Praha: Vyšehrad 2004, s. 182 – 209.
[7] NEWTON, I.: Matematické základy prírodnej filozofie (vybrané partie 3. vydania z r. 1726). Prel. M. Žabka. In: Filozofia, roč. 56, 2001, č. 5, s. 350: „Príčin vo svete prírody sa nesmie pripúšťať viac, než tie, ktoré sú pravdivé a postačujú pre vysvetlenie svojich javov; A preto prírodným účinkom toho istého druhu treba pripísať tie isté príčiny, pokiaľ sa tak môže stať.“
[8] Pozri aj POLKINGHORNE, J.: Jeden svet. Vzájomné pôsobenie medzi vedou a teológiou. Prel. Ľ. Hábová. Bratislava: Kalligram 2008, s. 23 – 44.
[9] DÉMUTH, A.: Čo je to farba? Bratislava: IRIS 2005, s. 82 – 83.
[10] WITTGENSTEIN, L.: O istote. Prel. D. Kamhal – T. Čaňa – R. Maco. Bratislava: Kalligram 2006, s. 74, § 225.
[11] SOUSEDÍK, P.: Je ve Wittgensteinově filosofii prostor pro metafyziku? In: Šimsa, M. – Sousedík, P. – Nitsche, M. et al.: Návrat metafyziky? Diskuse o metafyzice ve filozofii 20. a 21. století. Praha: Filosofia – Filozofická fakulta Univerzity J. E. Purkyně v Ústí nad Labem 2009, s. 350 – 351.
Mgr. Juraj Dragašek
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
juraj.dragasek@gmail.com