Sabová, T.: Ktorou z postáv som? In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 3.
JUNG, M.: Malý princ v nás. Praha: Portál 2008. 120 s.
Prednedávnom vyšla vo vydavateľstve Portál útla knižočka vracajúca sa k príbehu Malého princa. Zaujalo ma to a keď som ju zazrela v kníhkupectve, siahla som po nej s nejasným očakávaním, skôr zo zvedavosti a s otázkou: Čo môže byť k Exupéryho príbehu ešte pridané? Mala som trochu aj obavu, aby to nebolo tak, ako keď niekto natočí dobrý film, ktorý sa ľuďom páči, ale potom sa kvôli jeho úspešnosti umelo tvoria ďalšie časti, ktoré nie sú ani zďaleka také kvalitné. No už keď som si knihu otvorila a listovala v nej, začínali sa moje obavy rozplývať. A keď som si neskôr spríjemňovala večery čítaním jednotlivých kapitol, ukázalo sa, že moje počiatočné rozpaky boli úplne zbytočné. Čoraz viac vo mne rástol pocit radosti a vďačnosti za novú možnosť vrátiť sa k známemu príbehu a vidieť ho z iného uhla pohľadu.
Nemecký psychoterapeut Mathias Jung nás sprevádza týmto nezabudnuteľným príbehom svojím vlastným spôsobom a pretkáva príbeh terapeutickými skúsenosťami. Na pozadí Malého princa sa zamýšľa nad témami, ktoré sú v ňom implicitne vyjadrené a rozmieňa ich na drobné v jednotlivých kapitolách, v ktorých nám pomáha odhaliť nás samých.
Po prvých troch témach, v ktorých autor ponúka úvahy o politike, strachu a kríze, prechádza ku kapitole „Dieťa vo mne“. Vyzýva v nej k znovuobjaveniu nášho vnútorného dieťaťa a k načúvaniu jeho potrebám, túžbam a nápadom. Poukazuje na poklad ukrytý v každom dieťati a na dôležitosť správnej výchovy – na potrebu ľudského tepla, lásky aj hraníc –, aby z malého semienka vyrástol krásny kvet. Autor upozorňuje aj na „nebezpečné baobaby“ – alkoholizmus v rodine, dlhotrvajúce manželské krízy, necitlivý prístup rodičov, prílišné nároky atď. –, ktoré môžu veľmi uškodiť malej rastlinke a vplývajú na to, ako budeme raz pristupovať k svojej „ruži“. Poukazuje na nevyhnutnosť spracovať vlastnú minulosť v prospech zrelého stvárňovania prítomnosti a budúcnosti.
V ďalších kapitolách sa Jung zamýšľa nad jednotlivými obyvateľmi planét z Exupéryho príbehu ako nad rôznymi aspektmi ľudskej bytosti. Vedie nás k tomu, aby sme v sebe objavili panovačného kráľa, ktorý zaberá veľký priestor pre seba. Povzbudzuje k odvahe „prekonať krutého tyrana v sebe“ a k odhodlanosti a múdrosti pri jednaní s vonkajšími vládcami – s každým, kto sa nad nás povyšuje.
V stretnutí s márnivcom poukazuje na človeka s narcistickou potrebou obdivu, za ktorou sa skrýva slabé ego. Takýto človek hrá divadlo – prezentuje sa stále v najlepšom svetle, ženie sa za ideálmi, neprijíma tienistú stránku seba a nedáva najavo vlastnú zraniteľnosť. Chce budiť dojem, že je niekým viac, než kým v skutočnosti je a veľa energie vkladá do tohto „zdania“ namiesto „bytia“. Autor pozýva namiesto neustáleho sebazdokonaľovania a skrývania vlastných nedostatkov k sebaakceptácii a prejaveniu nedokonalostí. Jednoducho k tomu, aby bol človek taký, aký je, a nehral sa na niekoho, kým nie je.
Širokej palete závislostí sa venuje pri stretnutí s opilcom, ktorý sa točí v bludnom kruhu hanby, pocitov viny a opätovného pitia. Varuje pred nebezpečenstvom „spoluzávislosti“, ktorú vytvárajú známi závislého človeka takzvanou dobre mienenou pomocou (radami, platením dlhov, ospravedlňovaním…), čím len podporujú jeho závislosť. Poukazuje na múdre správanie malého princa, ktorý od opilca odišiel. Dáva nám vzor k odvahe stanoviť jasné hranice pri jednaní so závislým človekom.
Ďalším obyvateľom je workoholik, ktorý nepozná voľný čas, stále sa niekam ponáhľa a je zavalený množstvom práce. Zratúva peniaze a reaguje s hnevom, keď ho niekto vyruší. Človek, ktorý meria svoju hodnotu tým, čo má, a nie tým, kým je. Jung pozýva takéhoto človeka k zmene spôsobu života z „mať“ na „byť“. Veď hodnotu má to v živote, čo sa nedá kúpiť za peniaze: nové ráno, úžas nad prírodou, radosť pri stretnutí s ľuďmi… To sú veci, ktoré by sa workoholik mal naučiť vnímať, ak nechce prísť v živote o to podstatné. Napadá mi tu citát z jednej piesne, ktorému by asi workoholik nerozumel. Spieva sa v nej: „Čím viac rozdáš, tým viac budeš mať.“
V postave lampára nachádzame človeka spútaného nezmyselnými príkazmi – je natoľko „verný príkazom“, že zabúda žiť. Na jeho osobe poukazuje autor na neurotického človeka riadiaceho sa dávno prijatými posolstvami rodičov, ktoré obmedzujú jeho život. Nedokáže si vychutnať krásu dňa, lebo lipne na plnení príkazu. Až sa raz rozhodne prehodnotiť staré posolstvá a neplniť terorizujúce príkazy, možno objaví, že svet je krásny… a že môže každý deň zažiť „tisícštyristoštyridsať východov a západov slnka…“, že život nie je len o plnení príkazov a začne rozvíjať potlačené stránky svojej osobnosti.
Ako ďalšieho stretol Malý princ na svojej púti zemepisca, ktorý zaznačuje miesta, na ktorých sám nikdy nebol. Na jeho príklade poukazuje Jung na nebezpečenstvo vedy, ktorá ustrnula sama v sebe a zabúda, že má slúžiť človeku.
V kapitole s pekným názvom „Objavenie pomalosti“ približuje autor stretnutie s výhybkárom. Zamýšľa sa nad neustálym ponáhľaním sa ľudí a ich večnou nespokojnosťou s tým, čo je. Pozýva k odhaleniu pomalosti a naplnenému žitiu chvíle, ktorá tu práve je.
V stretnutí s líškou poukazuje na potrebu priateľstva, k vybudovaniu ktorého je potrebná trpezlivosť a ktoré rozkvitá vďaka času, ktorý si priatelia venujú a vďaka spoločným aktivitám.
Nad témou lásky sa zamýšľa v príbehu o ruži – poukazuje na riziká štádia zamilovanosti, nevyhnutné vytriezvenie a potrebu pracovať na láske. Prináša aj úvahy o nevedomých príčinách výberu partnera.
V poslednej kapitole sa venuje dôležitosti akceptácie smrti a nevyhnutnosti utrpenia.
Tak čo, našli ste sa v niektorej z postáv príbehu? Kto by sa nenašiel? Spomínate si ešte, akým dieťaťom ste boli? Aké boli nápady a túžby tohto dieťaťa? Čo z toho zostalo? Skúste ich v sebe znovu nájsť a objaviť ich vitalitu a radosť. Kniha Mathiasa Junga môže byť podnetom pre zamyslenie sa nad sebou, pre zmenu. A môžu nám pomôcť aj nápady našej detskej časti, k skontaktovaniu s ktorou nás príbeh Malého princa vyzýva. Že ste sa so svojím malým princom, či princeznou už dávno nerozprávali? Stačí začať, oni v nás sú a čakajú na možnosť prejavenia sa.
Moje obavy sa nenaplnili – nie je to kniha, ktorá sa umelo snaží pokračovať v slávnom príbehu, ani si nenárokuje vylepšiť Malého princa. Naopak, útla knižočka sa síce vracia k Exupéryho príbehu, ale obohatená o psychoterapeutické skúsenosti necháva nanovo zažiariť jeho pôvodnú krásu. A praje všetkým, aby bol náš život knihou, pri písaní ktorej sa necháme inšpirovať svojím Malým princom či princeznou.
Mgr. Tatiana Sabová
absolventka psychológie na FF TU v Trnave
tatianasabova[zavináč]gmail.com