Sorensen, R.: Augustínove pragmatické paradoxy. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 4.
Nemôžem začať túto kapitolu. Táto úvodná veta je podvrátená už tým, že ju píšem. A predsa, moja úvodná veta opisuje možný stav vecí. Pragmatické paradoxy sú kontingentné [1] vety, ktoré sa správajú ako protirečenia alebo tautológie. V Aristofanovom diele Oblaky sa zadlžený Strepsiades zaviaže, že ak ho Sokrates naučí chytráctvu, pomocou ktorého sa vyhne plateniu svojim veriteľom, Strepsiades mu zaplatí obrovský honorár. Strepsiadov sľub zaplatiť za znalosť, ako porušiť svoje sľuby, sa podobá na protirečenie, ale nie je logickou nepravdou typu: „Niekto niečo sľúbil a nikto nič nesľúbil.“ Napokon, Strepsiades mohol splniť svoj prísľub, ak by bol Sokrates dostatočne dôverčivý, aby akceptoval uistenie, ktoré samo seba podvracia. Pragmatické paradoxy boli bežné v gréckych komédiách. Grécki rétori ich používali ako rečnícke nástroje. Avšak grécki filozofi nebrali pragmatické paradoxy vážne.
Augustín je prvý zaznamenaný autor, ktorý ich používal dialekticky. Na rozdiel od tradičných paradoxov, ktoré sa spravidla uvádzajú v boji proti ustáleným presvedčeniam, pragmatické paradoxy sa spravidla uvádzajú na obranu ustálených presvedčení.
Kritika rozumu
Posledným spracovaním skeptických paradoxov pred Erazmovou Chválou bláznivosti z roku 1509 bol Augustínov spis Proti akademikom (Contra academicos). Augustín (354 – 430) ako vynikajúci študent rečníctva obdivoval Cicerovu prezentáciu akademického skepticizmu. Avšak vo veku osemnástich rokov, keď Augustín vnímal, že prekonáva strach z kladenia otázok, stal sa nasledovníkom perzského proroka Maniho. Manichejci sami seba pokladali za kresťanov. Podobne ako Yoda v Hviezdnych vojnách, Mani učil, že svet je akousi morálnou arénou, v ktorej zápasia dve kozmické sily. Sila dobra, ktorá je stotožnená so svetlom, stojí ako rovnocenný súper proti sile zla, ktorá je stotožnená s temnotou. Boh, ktorý je tiež stotožnený so silou dobra, robí, čo môže, aby vykynožil zlo, avšak jeho súper je príliš silný na to, aby ho zničil. Mani tak jednoducho vysvetlil prítomnosť zla. Boh nemá všetko pod kontrolou. Udalosti musia byť napokon vysvetlené v zmysle dvoch vzájomne zápasiacich superčiniteľov, a nie jedného všemohúceho Stvoriteľa sveta. Manichejci nevyžadovali rozdelenie na materiálnu skutočnosť a duchovnú skutočnosť. Všetko je telesné. A nežiadali ani skok viery. Vyhlasovali, že na dokázanie celej ich doktríny stačí iba samotný rozum.
Okolo roku 383 prišiel Augustín k záveru, že manichejci nadsadili svoju logickú kompetenciu. Nakrátko sa vrátil ku skepticizmu Akadémie. Avšak prúd pravdepodobností nemohol uhasiť Augustínov smäd po istote. Vrhol sa na Plótinov novoplatonizmus. Počas tohto obdobia pracoval na odpovedi voči skepticizmu. Napokon Augustín zažil náboženskú skúsenosť a obrátil sa na kresťanstvo svojej matky. Platónov vplyv vo veľkej miere pretrval.
Augustín mal pocit, že pochybovačovi možno odpovedať iba s Božou pomocou. Citujúc Písmo tvrdil, že sila ľudského rozumu bola znehodnotená dedičným hriechom Adama a Evy. Na základe vlastných skúseností Augustín veril, že ľudia často odmietajú akceptovať dôsledky svojich presvedčení. Keď pochopil, že by nemal smilniť, Augustín sa modlil: „Daj mi čistotu a zdržanlivosť, ale nie hneď!“ Ako chlapec kradol spolu s kamarátmi hrušky z nejakej záhrady. Nekradol preto, že by bol hladný. Kradol pre potešenie z nedovoleného vstupu a z krádeže. Augustín nesúhlasil so Sokratom ohľadne vzťahu medzi poznaním a cnosťou. Veril, že ľudia vedome a dokonca úmyselne páchajú zlo. Svoju krádež hrušiek prezentoval ako živé svedectvo. Zo svojho vlastného prípadu taktiež vyvodil, že ľudia si utvárajú mnohé presvedčenia skôr kvôli prospechu, ktorý z týchto presvedčení plynie, ako na základe dôkazu. S filozofmi je to tak, že povýšenecká pýcha týkajúca sa ich schopností rozumu ich vedie k iracionálnemu trvaniu na tom, že všetko skúmanie treba začínať pomocou rozumu.
Augustín často cituje verš proroka Izaiáša 7,9, ktorému rozumie takto: „Pokiaľ neuveríte, nepochopíte.“ Niekedy tieto slová uvádzajú obranu poznania založeného na autorite. Aby sa deti naučili čosi o svete, musia veriť svojim rodičom a prijímať ich výpovede na základe dôvery. Nemôžu najskôr skúmať, či ich rodičia spoľahlivo informujú. Ako deti dospievajú, vytvárajú si ďalšie putá dôvery s priateľmi, učiteľmi a životnými partnermi. Tieto vzťahy im dávajú základné presvedčenia potrebné pre porozumenie subtílnejších výpovedí. Niektoré tvrdenia musia byť akceptované bez zdôvodnenia ako predpoklad pre pochopenie iných tvrdení.
Na výrok „Pokiaľ neuveríte, nepochopíte,“ sa Augustín odvoláva aj preto, aby zdôraznil emocionálnu dimenziu porozumenia. Augustín trvá na tom, že keď prvýkrát čítal Písmo, vedel, čo znamená, ale nerozumel mu. K porozumeniu výroku „Ježiš zomrel za vaše hriechy,“ je nutná motivácia podľa toho konať. Táto motivácia si vyžaduje kombináciu vďačnosti, bázne, zahanbenia a lásky. Tieto emócie spočívajú na presvedčeniach. Ateista nedokáže byť vďačný Bohu za prežitie úderu blesku. Nehanbí sa za svoje hriechy. Pre ateistu nie je nič sväté.
Augustín sa domnieva, že rozum zohráva úlohu pri oddeľovaní spoľahlivých autorít od nespoľahlivých. Proti astrológii namieta rozprávaním o tom, ako otrokyňa a zámožná žena v rovnakom čase porodili. Dieťa otrokyne a dieťa zámožnej ženy mali veľmi rozdielnu budúcnosť. Keby ich budúcnosť bola určená výhradne konšteláciou nebeských telies v čase ich narodenia, potom by ich budúcnosť bola rovnaká.
Rozum zohráva úlohu v rozlišovaní autentických náboženských textov od falošných. Cirkevní otcovia sa spoliehali na spletité dedukcie, aby zabránili znečisteniu Nového Zákona apokryfnými príbehmi o Ježišovi. Dokonca i neúmyselné vynechania textu môžu znehodnotiť Písmo. V roku 1631 kráľovsky autorizované vydanie Biblie prehliadlo iba jediné slovo. Toto vynechanie spôsobilo, že šiesty [2] Boží príkaz potom znel: „Budeš cudzoložiť.“ Keď londýnsky biskup oznámil chybu kráľovi, nepodarené Biblie boli zadržané a tlačiari boli pokutovaní 3000 librami.
Dokonca i keď je posvätný text neporušený, Augustín pripúšťa, že rozum je potrebný na jeho interpretáciu. Augustín považuje výrok: „Ježiš je skala“ za metaforu a výrok „Ježiš je svetlo“ za doslovnú pravdu.
Augustínov ústupok, že rozum je potrebný na vytriedenie autorít, je výstižný. Jeho latinská Biblia tápala ohľadne verša, ktorý mu slúžil ako odrazový mostík pre diskusiu týkajúcu sa vzťahu medzi rozumom a vierou (Kretzmann 1990). Moderná revidovaná štandardná verzia (Revised Standard Version) prekladá Izaiáša 7,9 menej paradoxne: „Ak neuveríte, veru neobstojíte.“ [3]
Napriek niekoľkým odsekom, v ktorých znevažuje rozum, Augustín sa pravidelne zaoberá dlhými reťazcami logických úsudkov. So svojimi výhradami voči rozumu sa vyrovnáva tým, že každú dedukciu zaobalí do modlitby. Niekedy sa modlí, aby sa vyhol omylom. Inokedy sa zasa modlí za dobré vedenie.
Môže modlitba vylepšiť vaše usudzovanie? Raz som sa jedného študenta spýtal na jeho podozrivé správanie počas skúšky z logiky. Priznal sa, že sa modlil za správnu odpoveď. Ja som mal pocit, že tým podvádzal. I keby mu Boh nedal odpoveď, študent sa snažil získať odpoveď od Niekoho Iného.
Ak si myslíte, že jestvuje dobre informované božstvo, ktoré reaguje na vaše prosby, potom je úplne logické žiadať ho o pomoc. Od najstaršej antiky starovekí Gréci verili, že modlitba zlepšuje pamäť. Tak ako sa modlili básnici, aby si pamätali básne, ktoré budú recitovať, Sokrates sa modlil, aby si spomenul na komplikované sofistické argumenty z predchádzajúceho dňa. Modlil sa za úspech pri odhaľovaní podstaty spravodlivosti a za celkovú pomoc v debate. Platón necháva Aténčana uviesť dôkaz existencie bohov modlitbou za ich pomoc, aby umožnili rozumu spoznať zrejmosť ich existencie:
Nuž teda, ak niekedy treba vzývať boha na pomoc, nech sa tak stane teraz – na dokazovanie ich vlastnej existencie ich musíme vzývať so všetkou vážnosťou – a tak, akoby sme sa držali nejakého zaisťovacieho lana, vstúpme do prúdu tohto dokazovania. [4]
Keďže modlitba predpokladá, že bohovia existujú, ide už iba o to doplniť vieru rozumom. Avšak dokonca i niekto, kto si nie je istý, či bohovia existujú, by mohol byť náchylný modliť sa; mohol by totiž usúdiť, že žiadosť o pomoc nemôže ublížiť, no môže pomôcť!
Augustín začína svoje Vyznania modlitbou. Modlitba sa týka epistemologického paradoxu ohľadne modlitby. Ako môže niekto spoznať Boha prostredníctvom modlitby? Aby mohol osloviť Boha a nie niekoho iného, Augustín potrebuje vedieť niečo o Bohu. Ale ak Boha možno spoznať jedine prostredníctvom modlitby, potom by pre Augustína nejestvoval žiadny spôsob nadviazania prvého kontaktu. Ako môže zbožný človek v kultúre zaplavenej falošnými bohmi komunikovať práve s tým, kto ho správne usmerní?
Protestantizmus má menej starostí ohľadom zle adresovaných prosieb. Keď sa protivojnový agitátor Bertrand Russell ohlásil v roku 1918 v brixtonskej väznici, aby si odslúžil svoj trest, väzenský dozorca sa ho pri bráne pýtal na jeho osobné údaje. Na otázku: „Náboženské vyznanie?“ Russell odpovedal: „Agnostik.“ Dozorca si unavene povzdychol, zapísal odpoveď do záznamu a utešoval sa skutočnosťou, že „Hoci je mnoho náboženstiev, všetky uctievajú toho istého boha.“ Väzeň číslo 2917 povedal, že vďaka tomuto mal vo svojej cele týždeň dobrú náladu.
Katolícki intelektuáli popierajú, že modloslužobníci, pohania a budhisti uctievajú toho istého Boha. Presvedčenia človeka, ktoré sa týkajú Boha, musia byť aspoň zhruba trefné, aby sme mohli povedať, že sa modlí k Bohu. Hoci Augustín nerozvinul svoj epistemologický paradox súvisiaci s modlitbou, súčasní katolíci sú opatrní, pokiaľ ide o možnosť priznať rozumu nezávislý prístup k Všemohúcemu.
Stredovekí filozofi nasledovali Augustínov príklad a bežne vsúvali paradoxy do modlitieb. Svätý Anzelm (1033 – 1109) ich má takmer až neúctivo veľký počet. Nábožní filozofi používali paradoxy ako ohniská vo svojich meditáciách, rovnako ako učitelia filozofie používajú paradoxy na podnietenie diskusie vo svojich triedach. Kvôli pocitu závratu z hriechu je pre Augustína celkom prirodzené, že špekulatívne vzlety pravidelne prerušuje čistým kyslíkom modlitby. S pomocou božskej inšpirácie môžu byť Augustínove upadnuté schopnosti oživené, aby zvládol nadľudské skúšky viery.
Nasledujúcich tisíc rokov sa kresťanskí filozofi modlili pri práci. Modlili sa dokonca aj za to, aby zistili, čo možno poznať bez modlitby: Ján Duns Scotus (asi 1266 – 1308) začína „Traktát o prvom princípe“ [5] slovami: „Pomôž mi teda, ó Pane, pri mojom skúmaní, nakoľko je náš prirodzený rozum schopný poznávať pravé bytie, ktorým si Ty…“
Augustínovo cogito
Augustín bol presvedčený, že samotný rozum stačí na to, aby uchránil niektoré poznatky pred skeptikom. S originalitou, ktorá sa zvyčajne prehliada, nám Augustín prisudzuje poznanie javov. I keď jablko nie je žlté, pacient so žltačkou vie, že pre neho vyzerá ako žlté. Na rozdiel od Sexta Empirika Augustín považuje výroky o javoch za tvrdenia, ktoré sú pravdivé alebo nepravdivé. Sextus sa domnieval, že rečník sa vždy snaží uviesť jav do súladu s vonkajšou skutočnosťou. Keď Sextus vyslovil vety typu: „Zdá sa mi, že p,“ považoval to iba za vyjadrenie pocitu. „Au!“ môže byť vyslovené úprimne alebo neúprimne, avšak nie je ani pravdivé ani nepravdivé. Augustínovo zdokonalenie spočíva v tom, že výroky o javoch chápe ako správy o vnútornej skutočnosti.
Augustín taktiež veril, že môžeme poznať tautológie ako napríklad: „Ak Cicero dal popraviť Catilinových sprisahancov, potom Cicero dal popraviť Catilinových sprisahancov.“ Sextus sa nikdy neobťažoval s napádaním tautológií, pretože ich nepovažoval za tvrdenia. Nesnažia sa zladiť javy so skutočnosťou. Keď ľudia rozprávajú o počasí, nepredpovedajú „Buď bude pršať, alebo nebude.“ Tautológie sú prázdnymi zmienkami podobnými schéme „Buď … alebo nie …“ Ak ju nemôžete pochopiť nesprávne, nemôžete ju pochopiť ani správne!
No Augustín má pravdu. Ľudia mylne odmietajú tautológie a mylne prijímajú protirečenia. V princípe reductio ad absurdum sa dokazuje, že predpoklad implikuje protirečenie a na tomto základe sa tvrdí negácia predpokladu. Zdá sa, že Sextus sa často domnieva, že dôkazy môže zmariť iba tým, že odmietne uznať premisy. Ale mnoho filozofických argumentov nevyužíva premisy; používajú iba pravidlá odvodzovania. V skutočnosti aj Sextovu vlastnú vnútornú kritiku tvoria nepriame argumenty tohto druhu. Keď používa podmienkový dôkaz, uzatvára ho tvrdením podmienkového výroku, hoci nikdy netvrdil premisu.
Tretí druh Augustínových istôt (popri úvahách o javoch a tautológiách) sa týka pragmatických paradoxov. Keby Augustín povedal: „Som mŕtvy,“ potom by jeho tvrdenie bolo pragmatickým protirečením. Nemôže však byť sémantickým protirečením, pretože keď poviem: „Augustín je mŕtvy,“ vyslovujem pravdu.
Opakom pragmatickej kontradikcie je pragmatická tautológia. Správnosť môjho vyslovenia vety „Som bdelý“ je preukázaná už tým, že ju tvrdím. Augustín bol presvedčený, že pragmatické tautológie by sa mohli stať odpoveďou skeptikovi. Skeptici Akadémie vyhlasovali, že každý súd ohľadom toho, čo existuje, je nespoľahlivý, pretože vždy je to tak, že hovoriacemu sa môže iba snívať, že tá vec existuje. V spise Boží štát (De civitate Dei) je Augustín povzbudený výnimkou:
A nebojím sa nijakých dôkazov školy akademikov, ktorí pochybujú: A čo, ak sa klameš? Lež keď sa klamem, aj vtedy som. Kto nejestvuje, nemôže sa klamať. A teda keď sa klamem, ako sa môžem klamať, že som, keď je isté, že keď sa klamem, tak som? Keďže teda ja, ktorý by som sa klamal, aj vtedy by som bol, keby som sa klamal, je celkom nepochybné, že sa neklamem v tom, že som poznal, že som. Z toho nevyhnutne vyplýva, že sa ani v tom neklamem, že som poznal, že poznávam. Lebo ako poznám to, že jestvujem, takisto viem aj to, že poznávam. [6]
Toto je anticipácia výroku Reného Descarta cogito ergo sum („Myslím, teda som“). Keď Descarta upozornili na túto pasáž, odpovedal v liste Colviusovi zo 14. novembra 1640, že Augustín zlyhal v tom, že tento argument nepoužil, aby ukázal, že „toto Ja, ktoré myslí, je nemateriálnou substanciou bez akejkoľvek telesnej zložky.“ Zdá sa však, že v spise O Trojici (De trinit. 10,10,16) Augustín inklinuje k tomuto záveru na základe premisy, že môže pochybovať, že má telo, ale nemôže pochybovať, že má myseľ.
Descartes tvrdil, že o Augustínovom cogito nikdy nepočul. Vzhľadom na Descartovo katolícke vzdelanie na La Flèche sa to však zdá málo pravdepodobné. Augustínove práce boli totiž populárne medzi Descartovými jezuitskými učiteľmi. Augustín predložil svoje cogito sedemkrát v takých intenzívne študovaných spisoch ako O Trojici a Boží štát.
Augustínove voľne zreťazené anticipácie Descartových Meditácií nepredstavujú pokus systematicky založiť filozofiu s dôkladnosťou à la Descartes. Descartes je ďaleko precíznejší a usporiadanejší mysliteľ. Napriek tomu mal Augustín zjavne viac než šťastnú predtuchu karteziánskeho postoja.
Sextus Empiricus si bol vedomý argumentácie, podľa ktorej nemôžete poprieť existenciu svojej duše, pretože musíte mať dušu, aby ste mohli niečo poprieť. Sextus podcenil dôležitosť tohto argumentu, lebo sa nezaoberal tak ako Augustín rozlišovaním medzi vnútornou sférou mysle a vonkajším hmotným svetom.
Augustín je neobvykle introspektívny – dokonca i na kresťana očakávajúceho apokalypsu. Je prvým, kto predkladá z analógie vychádzajúci argument na podporu iných myslí (De trinit.8,6,9). Sebapozorovaním nahliada, že jeho skutky sú vo vzájomnom súlade s pocitmi a myšlienkami. Keďže aj ostatní sa prejavujú rovnakými druhmi skutkov, Augustín usudzuje, že jestvujú podobné pocity a myšlienky, ktoré tvoria základ ich konania.
Argument vychádzajúci z analógie podporuje metódu empatie. Historik rozumie rozhodnutiam Alexandra Veľkého vďaka tomu, že hypoteticky prijíma jeho názory a túžby. Pokúša sa pozorovať bojisko očami Alexandra a potom opakovať jeho myslenie.
Mentálne napodobovanie je efektívne iba do takej miery, do akej sa dané strany naozaj podobajú. Po tom, čo Alexander dobyl Egypt, perzský kráľ mu ponúkol skvelé mierové podmienky. Alexander hľadal radu u svojho generála Parmeniona, ktorý mu odpovedal: „Keby som bol Alexandrom, prijal by som tieto podmienky.“ „Ja tak isto,“ odsekol Alexander, „keby som bol Parmenionom.“
Augustín neprejavuje znepokojenie ohľadom usudzovania o existencii iných myslí, ktoré sa opiera o jediný prípad (svoj vlastný). Ak vo svojom klobúku objavím blchu, získam dôkaz, že niekto iný má blchu vo svojom klobúku. Avšak táto vzorka je príliš malá, aby potvrdila hypotézu, že každý, kto má klobúk, má v ňom blchu. Augustín vie, že v jeho vlastnom prípade sú jeho náreky spôsobené bolesťami. Čo ho však oprávňuje usudzovať, že to isté platí pre všetkých ostatných ľudí? Augustín potrebuje väčšiu vzorku. Bohužiaľ, môže introspektívne skúmať iba svoju vlastnú myseľ.
Z logického hľadiska je solipsizmus („Iba ja existujem“) zrejmou alternatívou. Avšak hypotéza, že myseľ máte iba vy, je takmer nemysliteľná pre obyčajných ľudí. Solipsizmus je natoľko neprívetivá myšlienka, že ju nikto nebral vážne až do doby, keď John Stuart Mill (1806 – 1873) začal systematizovať postupy induktívneho usudzovania. Mill bol extrémnym stúpencom empirizmu, fenomenalistom, ktorý sa usiloval vysvetliť, ako vieme, že druhí ľudia majú skúsenosti. Tvrdil, že ja je iba zväzkom aktuálnych a možných skúseností. Thomas Reid (1710 – 1796) už skôr namietal, že keby ja nebolo substanciou, potom by nikto nebol schopný povedať, či iné bytosti majú skúsenosti. Millova odpoveď znela, že pre fenomenalizmus nepredstavuje žiadnu špeciálnu ťažkosť zistiť, či jestvujú aj iné mysle. Predpokladá, že ľudia na základe analógie vyvodzujú existenciu iných myslí, než je ich vlastná. Mill uznáva, že ak by bol dôkaz len koreláciou, ktorá platí iba pre prípad toho, kto dokazuje, „takýto úsudok by nebol ničím iným ako hypotézou a dosahoval by iba nižší stupeň induktívneho dôkazu nazývaného analógia. Dôkaz tu však ešte nekončí.“ [7]
Mill pokračuje ďalej a tvrdí, že skutočný dôkaz iných myslí pramení z nášho poznania, že duševné a telesné udalosti sú spojené zákonmi. Isaac Newton nemusí nechať padnúť množstvo rozmanitých predmetov, aby dokázal, že každý predmet je priťahovaný každým iným predmetom. Ľudia nepotrebujú priamy prístup ku skúsenostiam iných ľudí, aby pochopili zákony, ktoré spájajú skúsenosť a správanie. Problém iných myslí sa stal znepokojivejším, keď filozofi začali byť čoraz viac presvedčení negatívnymi postrehmi Reida a Milla a čoraz menej presvedčení ich pozitívnymi postrehmi: Áno, fenomenalizmus neposkytol podklad pre presvedčenie, že jestvujú iné mysle. Áno, toto nie je problém, ktorý by bol vlastný fenomenalizmu. Avšak – nie, fenomenalizmu chýbajú prostriedky na zdôvodnenie tohto záveru. Zdravý rozum je rovnako neschopný. Márnosť šedivá, presvedčenie, že sú iné mysle, vyzerá ako skok viery. Je to síce dogma, ktorej sa nemôže vyhnúť žiaden príčetný človek – predsa však je to dogma.
„Viem, že ostatní majú myseľ?“ je príklad paradoxu, ktorý bol predkladaný a dôkladne riešený tisícpäťsto rokov, kým sme ho neodhalili ako paradox. Až v devätnástom storočí filozofi objavili prekvapivo dobré argumenty pre negatívnu odpoveď.
Augustínova subjektívna teória času
Augustín nasadil kresťanské dogmy, aby prehlušil skeptické paradoxy. Avšak aj samotné kresťanstvo generuje paradoxy – aspoň pre kresťanov. (Tento fenomén je všeobecný; nech prídeme takmer s akýmkoľvek aparátom na riešenie paradoxov, tento nástroj sa sám stane predmetom ďalších paradoxov.)
Aby mohol oponovať manichejcom, Augustín musel zobraziť Boha ako všemohúceho. To zase plodí problém zla. Ak Boh vie, že jestvuje zlo a je schopný s ním skoncovať, ako potom môže byť nadovšetko dobrý, ak to odopiera?
Augustín ponúka dve nesúladné odpovede. Jeho novoplatónska odpoveď znie, že – prísne vzaté – zlo neexistuje. Čo je skutočné, je dobré. To, čo nazývame zlom (slepota, chudoba, beznádej), je absenciou istých vecí. Existujú stupne skutočnosti; zlo je trhlinou v bytí.
Augustínovo klasickejšie kresťanské riešenie spočíva v tom, že ľudia sú zodpovední za zlo, pretože majú slobodnú vôľu. Boh prenecháva ľuďom kontrolu, ktorú oni často zneužívajú. Táto sloboda neznamená, že Boh je prekvapený naším zlým správaním. Pretože je Boh vševediaci, nikdy nebolo času, v ktorom by nevedel, že Eva bude pokúšať Adama, aby jedol jablko zo zakázaného stromu poznania. Nikdy nebolo ani času, v ktorom by Boh nepoznal celý priebeh ľudskej mravnej skazenosti. Prečo teda Boh stvoril bytosti, o ktorých vedel, že ho sklamú?
Stavitelia lodí budujú lode, o ktorých vedia, že môžu ľahko podľahnúť ohňu. Stavebné drevo má takéto technické obmedzenia. Môže byť Boh zmierený s obmedzeniami, ktoré si vynucuje samotná hmota?
Podľa Augustína nemôže. Nasledujúc v tomto knihu Genezis odmieta, že by Boh stvoril čokoľvek z materiálu, ktorý by sa vyskytoval pred jeho stvoriteľskou aktivitou. Boh stvoril celý svet z ničoho. V Timaiovi Platón pripustil, že demiurg spustil vesmír v zmysle organizovania preexistujúceho stavu chaosu. No v staroveku každý súhlasil s tým, že vesmír nemohol mať počiatok.
Manichejci si doberali kresťanov otázkou, čo robil Boh predtým, ako stvoril vesmír. Ak Boh čakal, potom bol zaháľačom. A k tomu zaháľačom závislým od náhodného popudu; neexistovalo by žiadne opodstatnenie, prečo začať stvorenie v nejakom bode času a nie v inom.
Augustín odpovedá, že Boh stvoril čas vtedy, keď stvoril aj všetko ostatné. Tým nemá na mysli, že čas závisí od existencie periodických, všetkým prístupných javov, ako je napríklad pohyb planét. Môžeme ho pochopiť, aj keby sa neodohrávali žiadne fyzikálne deje. Môžeme napríklad vnímať dlhé ticho. Pre čas je však nepredstaviteľné, aby plynul v neprítomnosti mentálnej zmeny.
Augustín upozorňuje na to, že ak si predstavujeme čas ako od mysle nezávislý jav, upadáme do paradoxu merania. Objektívna prítomnosť je hranicou medzi minulosťou a budúcnosťou. Ak má táto hranica trvanie, tak skoršiu fázu prítomnosti môžeme oddeliť do minulosti a jej neskoršiu fázu do budúcnosti. Avšak to, čo bolo, nemôže byť tým, čo je teraz. A to, čo bude, nemôže byť teraz. A tak objektívna prítomnosť musí byť okamihom, ktorý nemá trvanie. Pretože minulosť už neexistuje a budúcnosť ešte len bude existovať, veci sú dosiahnuteľné iba na okamih – z hľadiska objektivity. No počkať! Aby sme odmerali dĺžku vyslovenej vety, musíme počuť začiatok vety i jej koniec. Ale všetky vyslovenia viet trvajú dlhšie než iba okamih. Preto je nemožné odmerať dĺžku výpovede – ani čohokoľvek iného!
Augustín tento výsledok odmieta ako absurdný. Rozpoznáva náš chybný krok v tom, že sme sa pokúšali modelovať meranie v zmysle objektívnej prítomnosti. Meranie si vyžaduje subjektívnu prítomnosť – to, čo psychológovia zo začiatku dvadsiateho storočia nazývali „zdanlivá prítomnosť.“ Niektorí odhadli jej trvanie na šesť sekúnd, iní ho odhadli na dvanásť sekúnd. Keď zvonček pri dverách zazvoní bim-bam, počujete bim a bam ako jeden štruktúrovaný celok. Podobne aj krátke melódie a vety môžu byť vnímané ako jeden kus. Keď sa zvuky stanú príliš dlhými, musíte sa spoliehať skôr na pamäť ako na vnímanie. Podľa subjektívneho vysvetlenia času, ktorého priekopníkom bol Augustín, minulosť korešponduje s tým, čo si pamätáme, prítomnosť s tým, čo vnímame, a budúcnosť s tým, čo očakávame. Intervaly v zdanlivej prítomnosti môžeme merať preto, lebo zdanlivá prítomnosť má trvanie.
Keďže sa pozorovatelia líšia v rozpätí vnímania, význam „prítomnosti“ je relatívny vzhľadom na pozorovateľa. A keďže časové rozpätie ľudského vnímania je kratšie ako minúta, aj prítomnosť je kratšia ako minúta. Mnohé je v minulosti. Mnohé je v budúcnosti.
Boh má neobmedzený rozsah vnímania. Preňho je všetko v prítomnosti. Celú históriu vesmíru uchopuje jedným panoramatickým letmým pohľadom. Ak vzťahujeme „minulosť“ na Boha, potom nie je žiadna minulosť. A preto Boh v pravom slova zmysle nemohol čakať predtým, ako stvoril svet. Ak vzťahujeme „budúcnosť“ na Boha, potom nie je žiadna budúcnosť. A preto Boh nemohol v pravom slova zmysle predvídať hriešne rozhodnutia Adama a Evy. Boh je vševediaci na základe toho, čo vníma, nie na základe toho, čo predpovedá.
Prirodzene inklinujeme k tomu, že našu časovú slovnú zásobu vzťahujeme na ľudskú perspektívu. Pre porozumenie bežných záležitostí je to tak v poriadku. Ak sa však nádejame, že vyriešime teologické paradoxy, musíme vystúpiť do sféry večnosti, pred ktorou zostáva rozum stáť. Augustín súhlasí, že takéto rozpínanie je pre človeka možno priveľké, aby ho dosiahol svojimi vlastnými silami. Keď však vystriete ruku, Pán ju možno uchopí a povedie vás k vízii večnosti.
P o z n á m k y
[1] Nemajú jasnú pravdivostnú hodnotu, mohli by byť pravdivé aj nepravdivé.
[2] V origináli je „seventh“ (siedmy). V samotnom biblickom texte (Deuteronomium 5:,6–21) prikázania nie sú očíslované. V židovskej tradícii a tiež v niektorých protestantských cirkvách býva prikázanie týkajúce sa manželskej nevery uvádzané ako siedme, kým vo väčšine kresťanských cirkví sa uvádza ako šieste a takto je známe aj u nás.
[3] Sväté písmo Starého i Nového zákona. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda 1995, s. 1472. Anglický preklad hebrejského textu znie: „If you will not believe, surely you shall not be established.“ Augustínovi boli známe obidve verzie latinského prekladu a v diele De doctrina christiana ponúka takú interpretáciu uvedenej pasáže, ktorá sa pokúša obidve verzie uviesť do súladu. Pozri AUGUSTINUS, A.: Křesťanská vzdělanost. Praha: Vyšehrad 2004, s. 90.
[4] Plat. Leg. X, 893b. Cit. podľa slovenského prekladu Júliusa Špaňára PLATON: Dialógy III. Bratislava: Tatran 1990, s. 458.
[5] Latinský názov tohto diela je Tractatus de primo principio.
[6] Sv. AUGUSTÍN: Boží štát I, 11. kniha, 26. kapitola. Cit. podľa slovenského prekladu Jána Kováča, Štefana Diana a Mateja Pätoprstého Sv. AUGUSTÍN: Boží štát I. Trnava: SSV a Bratislava: Lúč 2005, s. 346.
[7] MILL, J. S.: An Examination of Sir William Hamilton’s Philosophy. Edited by J. M. Robson. Toronto: University of Toronto Press 1979, s. 205.
Z 12. kapitoly knihy Sorensen, Roy: A Brief History of the Paradox. Philosophy and the Labyrinths of the Mind. New York: Oxford University Press 2003 preložili Michal Dvornický, Reginald A. Slavkovský, Dezider Kamhal a Maroš Píša.