Keď niekto o viere v Boha tvrdí, že je to „slepá dôvera nepodložená dôkazmi, dokonca dôvera navzdory dôkazom“, alebo ju definuje ako „druh duševnej choroby“, tak sa nad tým možno pousmejeme. Keď to však tvrdí člen britskej Kráľovskej vedeckej spoločnosti a v roku 1996 v ďakovnej reči za ocenenie „Humanista roka“ v časopise Humanist povie: „…najväčším zlom vo svete je viera, zlom porovnateľným s vírusom pravých kiahní, s tým rozdielom, že sa vykorení ťažšie…“, potom treba reagovať. To urobil Alister McGrath, ktorý tridsať rokov pripravoval odpoveď na Dawkinsove názory prezentované v jeho populárno-náučných publikáciách.

Východiská
Alister McGrath – bývalý ateista,  molekulárny biológ a profesor historickej teológie na Oxfordskej univerzite sa na dvesto stranách vyjadruje k prácam ateistu, biológa a etológa Richarda Dawkinsa, ktorý si vyslúžil prezývku „Darwinov rotvajler” (vďaka svojmu masívnemu presadzovaniu Darwinových myšlienok nielen v oblasti biológie, ale aj kultúry a náboženstva).

Najprv uvádza čitateľov do Dawkinsovej pojmológie a zasadzuje ju do prehľadu základov genetiky. Začína s jeho typickým pojmom: „sebeckým génom” (the selfish gene). Dawkins tvrdí, že evolúcia je zápasom génových línií o svoju vernú replikáciu. Proces prírodného výberu nie je súperením bezprostredne medzi génmi, ale prebieha na úrovni nositeľov, ktorí gény prenášajú alebo sú ich stelesnením. Nositelia zomrú, ale gény prežijú v podobe informačných kópií samých seba. Takže gén „sa správa” sebecky a organizmus je z jeho pohľadu len pasívna schránka na prežitie. Tento prístup má sporné predpoklady a vďaka pokroku v molekulárnej biológii sa čoraz častejšie spomína idea „rozšíreného fenotypu” – účinky génu sa neobmedzujú len na fyzické znaky organizmu, ale sa rozšíria aj na jeho okolie. Hovorí sa o tzv.„darvinovskom horizonte” – bode evolúcie, kedy horizontálny prenos génov bol taký bežný, že tradičný (vertikálny) prenos sa stáva problematickým. Toto zistenie naznačuje, že bežný darvinovský výklad nezahŕňa celú históriu evolúcie.

Pre Dawkinsa je Darwinova evolučná teória viac než len vedecká teória, je to svetonázor, vysvetlenie celej skutočnosti. Verí, že rýchle tempo vedeckého pokroku zabezpečí, že to, čo dnes nevieme vysvetliť, ostane iba s malou pravdepodobnosťou nevysvetliteľné dlhší čas. A keď chápeme mechanizmus, pojem „účelu” je nadbytočný. Svet naplánovaný na nejaký účel – to je len ilúzia cieľavedomého plánu. Sme tu vďaka prírodnému výberu – preto, lebo naši vzdialení predkovia boli schopní posilniť zastúpenie (svojich) génov na úkor iných. Jediný rozdiel, ktorý Dawkins robí, aby ľudí odlíšil od iných zvierat, je:

a) iba ľuďom sa vyvinuli mozgy schopné chápať, ako sa stalo, že sme tu,
b) iba ľudia vedia klásť odpor voči tyranii génov (napríklad antikoncepčnými metódami) a tak zvrátiť proces, ktorý môže v určitom vzdialenom okamihu viesť k tomu, že budeme nahradení nejakým kvalitnejším primátom.

Keď sú čitatelia oboznámení s Dawkinsovými východiskami, môže McGrath kriticky posúdiť Dawkinsove hodnotenie dôsledkov evolučnej teórie pre náboženstvo.

Viera a ateizmus
Podľa Dawkinsa je seriózny vedec ateista. Existujú len tri možné spôsoby pohľadu na svet: darvinizmus, lamarckizmus alebo Boh. Posledné dva podľa neho neuspeli, ostáva len darvinizmus. McGrath sa zamýšľa, prečo to vedie k záveru, že neexistuje Boh. A má voči nemu nasledujúce námietky (s. 62 – 63):

1. Vedecká metóda nie je schopná na najvšeobecnejšej úrovni rozhodnúť o hypotéze Boha – ani pozitívne, ani negatívne.
2. Dawkinsove argumenty vedú k záveru, že v rámci evolučného procesu nie je nevyhnutné odvolávať sa na Boha ako na vysvetlenie. Toto tvrdenie je v súlade s rôznymi ateistickými, agnostickými a kresťanskými chápaniami sveta, ani jedno z nich však nič také nevyžaduje.
3. Pojem Boha ako „hodinára“ (jeho vyvráteniu venoval Dawkins veľa času a priestoru v knihe Slepý hodinár) nadobudol význam v 18. storočí, nie je však pre kresťanskú tradíciu typický. Rozpracovali ho R. Boyle a W. Paley. Dawkins kritizuje tento prístup, pričom však opomenul, že je historicky podmienený a úzko spätý so špecifickými podmienkami v Anglicku. Okrem toho ho odmietli mnohí poprední anglickí teológovia tých čias, napríklad H. Newman, ktorý sedem rokov predtým, ako Darwin vyvrátil Paleyho teóriu vedeckými argumentmi, povedal: „(Paleyho) Fyzikálna teológia nám nemôže, z podstaty veci, povedať ani jediné náležité slovo o kresťanstve… nemôže byť kresťanská v žiadnom skutočne pravdivom zmysle…” (s. 78).

Samotný Darwin – domnieva sa McGrath – nebol ateista, skôr by sa dalo povedať, že sa zriekol tradične chápaného kresťanstva (nesúhlasil s doktrínou večného zatratenia pre nevercov a nevedel sa vyrovnať s problémom bolesti). Medzi zrieknutím sa a ateizmom je veľká priepasť a Dawkins (ktorý nás chce presvedčiť, že Darwin bol ateista) ju premosťuje skôr rétorikou než pomocou dôkazov.

Ako som už v úvode spomínala, Dawkins definuje vieru nelichotivými vyjadreniami ako „slepú dôveru“, „duševnú chorobu“ alebo „najväčšie zlo“. McGrath ukazuje, že je to len Dawkinsov názor, ktorý vychádza z jeho vlastného presvedčenia o tom, čo viera je. Neposkytuje žiaden argument na potvrdenie, že je to reprezentatívny náboženský názor. Naproti tomu uvádza definíciu viery od W. H. Griffith-Thomasa: „(Viera) ovplyvňuje celú povahu človeka. Začína sa rozumovým presvedčením založeným na primeranom dôkaze; pokračuje dôverou srdca alebo citov založenou na presvedčení a je korunovaná súhlasom vôle, prostredníctvom ktorej sa presvedčenie a dôvera prejavujú v správaní.“ (s. 97).

Dawkins predpokladá úplnú dichotómiu medzi slepou vierou a nevyvrátiteľným, verejne prístupným dôkazom, ale zabúda, že aj empirický dôkaz nikdy nemôže poskytnúť určitú predpoveď/zovšeobecnenie; oboje môže určiť len s istou pravdepodobnosťou. Dawkins hovorí o ateizme, akoby bol zrejmým a nevyhnutným výsledkom postupnosti logických argumentov. McGrath sa pýta, ako mohol dospieť k takému stupňu určitosti, keď prírodné vedy nie sú z hľadiska metódy deduktívnymi vedami. Odpoveď nachádza skôr v oblasti kognitívnej psychológie, kde výskumy ukázali, že „ľudia majú tendenciu dôkaz vyhľadávať, interpretovať ho a odvolávať sa naň spôsobom, ktorý podporuje ich názory… Tak náboženské, ako aj protináboženské názorové systémy sú často odolné voči všetkému, čo ich spochybňuje, podkopáva, oslabuje alebo popiera.“ (s. 94).

McGrath ďalej rozoberá problematiku radikálnej zmeny teórie vo vede. Ako si Dawkins môže byť taký istý, že jeho súčasné názory sú správne, keď z histórie sú známe prípady zavrhnutia mnohých teórií, len čo sa objavili nové informácie alebo lepšie vysvetlenia toho, čo je v súčasnosti známe? Dnes sú už vedci opatrnejší pri formulovaní svojich teórií a predstavujú ich ako: „…v súčasnosti najlepšie vysvetlenie vývoja (sveta)…“ Môžeme veriť,že darvinizmus je správny, ale nemôžeme vedieť, že je to tak. McGrath uzatvára,že darvinizmus ako akúkoľvek inú vedeckú teóriu je najlepšie považovať za dočasné miesto, nie za konečný cieľ.

McGrath následne analyzuje Dawkinsove publikácie z hľadiska rétoriky. Uznáva, že Dawkins vie skvele narábať so slovami a zrozumiteľne vysvetliť laickej verejnosti aj zložité problémy. Oceňuje, že vo svojich akademických prácach a knihách Sebecký gén (The Selfish Gene) a Rozšírený fenotyp (The Extended Phenotype) sú jeho argumenty dostatočne podložené dôkazmi a nachádzajú sa tam aj alternatívne pohľady. V prácach, ktoré sa týkajú náboženstva, však dôkazy nahrádza historkami a alternatívy väčšinou len kritizuje. Tón článkov je pohŕdavý a agresívny a charakteristické sú pre nich silne dichotomické argumenty. Ide najmä o knihy Rozpletanie dúhy (Unweavingthe Rainbow) a Satanov kaplán (A Devil‘s Chaplain).

Dawkins vo svojej obhajobe ateizmu nechce pripustiť, že nijaká veda doteraz „nedokázala“ ateizmus. Ateizmus oslobodil ľudí od tyranie náboženstva, ale keď sa stal zo súkromnej záležitosti štátnou ideológiu, tak sa z osloboditeľa stal tyran. Dawkins úplne vynecháva – keď vyčíta kresťanstvu jeho krvavú históriu –, že „jednou z najväčších irónií 20.storočia je fakt, že mnohé najohavnejšie prípady vraždenia, intolerancie a represií pochádzali z rúk tých, čo si mysleli, že náboženstvo je vražedné, intolerantné a represívne – a preto ho treba v záujme ľudstva zmiesť z povrchu zemského“ (s. 129). McGrath pripúšťa, že náboženská viera môže niekedy (ne)priamo viesť k zlu. Lenže to môže urobiť aj veda. Dawkins by argumentoval, že by išlo o zneužívanie Vedy, ktoré nie je typické pre jej normálne hodnoty a prístupy. Prečo by táto obranná stratégia nemohla byť prístupná aj pre náboženstvo?

McGrath nabáda diskutovať o tom, v čo kresťania skutočne veria, a nie o tom, čo si Dawkins myslí, že v to veria.

Memetika
Dawkins sa dlho zaujímal o analógiu medzi kultúrnou a genetickou informáciou. Už pred ním ju skúmali H. Spencer, E. O. Wilson a D. T. Campbell, ktorý v r.1960 rozvinul myšlienku kultúrneho replikátora, ktorý nazval „memón“. Dawkinsho zjednodušil na „mém“ a spopularizoval ho. Z hľadiska memetiky sú náboženstvá parazity mysle a vieru v Boha treba chápať ako „samo replikačné informácie“, ktoré „preskakujú z mysle do mysle a šíria nákazu“. McGrath rozoberá štyri najdôležitejšie ťažkosti, na ktoré táto myšlienka naráža (s. 136):

1. Neexistuje dôvod, prečo by sme sa mali domnievať, že kultúrna evolúcia je darvinovská, alebo že evolučná biológia má skutočne nejaký konkrétny význam pre objasnenie vývinu myšlienok.
2. Neexistuje nijaký priamy dôkaz, že „mémy“ skutočne existujú.

3. Argument v prospech existencie „mému“ spočíva na chybnom predpoklade o priamej analógii s génom, tá však nie je schopná uniesť teoretickú záťaž, ktorá jej bola prisúdená.

4. Neexistuje nijaký nevyvrátiteľný dôvod predpokladať existenciu „mému“ ako explanačného konštruktu. Existujúce empirické údaje sa dajú veľmi dobre vysvetliť pomocou iných modelov a mechanizmov.

Veda a náboženstvo
V poslednej dobe vzrástol záujem o štúdium vzájomne sa dopĺňajúceho vzťahu medzi vedou a náboženstvom. Dawkins, ktorý ich vidí v jasnom protiklade, na to vraví: „ pre čestného posudzovateľa je údajná konvergencia medzi náboženstvom a vedou povrchný, prázdny, bezcenný, napochytre sfabrikovaný podvod“ (s. 156). McGrath objasňuje, že tento názor patrí do Anglicka 19. storočia, kedy sa vyskytli jednotlivé konflikty medzi vedou a náboženstvom, ktoré odzrkadľovali politické a osobné záujmy, ale neboli pre kresťanstvo ani typické, ani určujúce. Profesionálni vedci sa chceli dištancovať od svojich amatérskych kolegov (kňazov). Akademická sloboda si vyžadovala rozchod s cirkvou. Odtiaľ bol už len malý krok k vykresleniu cirkvi ako oponenta vedeckého pokroku a prírodných vied ako najsilnejšieho obhajcu. Keď sa však tieto špecifické okolnosti pominuli,pominul sa aj konflikt.

Kniha Rozpletanie dúhy (Unweaving the rainbow) tiež odráža Dawkinsove protináboženské názory. McGrath poukazuje najmä na tieto dve témy (s. 163): Po prvé Dawkins vykresľuje náboženský pohľad na prírodu ako „taký odporný, že nikoho nemôže viesť k esteticky príjemným záverom…Náboženstvo… oslabuje prirodzený ľudský pocit zázraku a tajomna, pocit vyvolaný vesmírom a jeho vedeckým skúmaním.“ Po druhé Dawkins vylučuje akýkoľvek transcendentný rozmer prírody ako esteticky nadbytočný a intelektuálne neudržateľný.

McGrath vyvracia Dawkinsove názory, keď hovorí o kresťanskom prístupe k prírode a o troch spôsoboch, ako sa objavuje pocit bázne ako reakcie na to, čo pozorujeme (s. 166): 1. bezprostredný pocit zázraku pri pohľade na krásu prírody, ktorý sa vybavuje okamžite, 2. odvodený pocit zázraku, ktorý sa objavuje v teoretickom alebo matematickom zobrazení skutočnosti, ktorý vyplýva z bezprostredného pocitu, 3. schopnosť prírody poukázať na Boha ako na svojho stvoriteľa. Tento prístup bol aj základom romantizmu, ktorý s obavami sledoval Newtonov mechanistický model vesmíru, pretože sa vytratil pocit tajomstva.

Dawkins, ktorý reprezentuje prístup „na všetko vystačíme s racionalitou“, chápe tajomstvo ako „pomätenosť alebo surrealistický nezmysel“ (s. 171). Je to však karikatúra tajomstva, pretože teológovia majú tajomstvom na mysli niečo, „čo je pravdivé a vyznačuje sa vlastnou racionalitou, ibaže ľudská myseľ pokladá za nemožné úplne sa toho zmocniť“ (s. 172). Definícia kresťanskej teológie vraví, že „berie na sebarozumovú záťaž tajomstva“. Znamená to čeliť niečomu, čo nemôžeme úplne pochopiť, a tak musíme urobiť to najlepšie – dokázať to „pomocou existujúcich analytických a opisných nástrojov“ (s. 176). McGrath uzatvára, že o to isté sa snažia aj prírodné vedy a netreba sa čudovať, že záujem o dialóg medzi vedou a náboženstvom stále narastá.

Alister McGrath napísal knihu ako odpoveď Richardovi Dawkinsovi na jeho útoky voči náboženstvu. Nie je dvesto strán, ktoré dozrievali v McGrathovej hlave počas tridsiatich rokov, málo? Sám autor priznáva, že kniha sa len stručne zaoberá mnohými otázkami, ktoré Dawkins nastolil. Ja si myslím, že je ich akurát. Akurát na to, aby autor pomohol čitateľovi zorientovať sa v problematike a aby ukázal, že s oponentom sa dá diskutovať vecne a slušným spôsobom. Aj keď na začiatku kapitol sa zdá, že McGrath začína veci zbytočne obšírne vysvetľovať, je to len preto, aby objasnil historické a spoločenské súvislosti, čo v konečnom dôsledku poskytuje komplexný pohľad. Kniha je písaná vecným tónom vymenúvajúca množstvo argumentov napodporu McGrathovej kritiky. Popritom sa však nestráca pútavý charakter polemiky s Dawkinsovými názormi.

Na záver spomeniem, že Dawkins v roku 2006 napísal knihu The God Delusion. Preložila sa do viac ako tridsiatich jazykov a dlho sa držala v rebríčku najpredávanejších kníh. Na McGrathovu reakciu sme nemuseli tentoraz tak dlho čakať, napísal ju spolu so svojou manželkou psychologičkou a knižne vyšla v roku 2007 pod názvom The Dawkins Delusion?

Neoficiálny slovenský preklad Dawkinsovej knihy (od biológa Rastislava Škodu) si môžete po častiach prečítať na blogu Olgy Pietruchovej v rámci jej „ateistických pondelkov“. Mňa McGrath inšpiroval k tomu, aby som si obe posledne spomínané publikácie prečítala v origináli. Dawkinsa zo zvedavosti, McGratha s potešením.

 

Mgr. Lucia Čopíková
absolventka odboru Psychológia
Filozofická fakulta TU v Trnave